Útlak slovenského a českého národa v Rakúsko-Uhorsku

Útlak slovenského a českého národa v Rakúsko-Uhorsku

Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 vzniklo Rakúsko-Uhorsko – štát označovaný aj ako dualistická (dvojitá) monarchia. V tomto štátnom útvare žili okrem Nemcov a Maďarov aj mnohé ďalšie národy, medzi nimi Slováci a Česi, ktorí nemali rovnoprávne postavenie.

Rakúsko-Uhorsko a dualizmus

Dualizmus znamenal rozdelenie monarchie na dva hlavné štátne celky:

• Rakúsko – patrili sem okrem iných krajín aj Čechy a Morava,
• Uhorsko – jeho súčasťou bolo aj Slovensko.

Rakúsko a Uhorsko mali vlastné vlády, parlamenty a samostatne rozhodovali o väčšine vnútorných záležitostí. Spoločné mali najmä:

• panovníka,
• zahraničnú politiku,
• armádu,
• časť financií určených na spoločné záležitosti.

V Uhorsku mali rozhodujúce postavenie najmä maďarské politické a šľachtické kruhy, zatiaľ čo v rakúskej časti monarchie mala veľký vplyv nemecko-rakúska buržoázia.

Postavenie Slovákov v Uhorsku

Postavenie Slovákov bolo po roku 1867 veľmi ťažké. Uhorská vláda presadzovala politiku maďarizácie, ktorej cieľom bolo jazykovo a kultúrne pomaďarčiť nemaďarské obyvateľstvo Uhorska.

Slováci nemali vlastnú územnú autonómiu ani dostatočné možnosti používať slovenský jazyk vo verejnom živote. Maďarčina sa postupne presadzovala v školstve, úradoch a verejnej správe.

Medzi významné prejavy maďarizácie patrili:

• obmedzovanie používania slovenčiny v školách a na úradoch,
• zatvorenie troch slovenských gymnázií v Revúcej, Martine a Kláštore pod Znievom v rokoch 1874 – 1875,
• zrušenie Matice slovenskej v roku 1875,
• podpora maďarského jazyka a kultúry na úkor slovenských národných inštitúcií,
• silnejúca maďarizácia školstva, najmä po prijatí Apponyiho školských zákonov v roku 1907.

Maďarské vládnuce kruhy často odmietali uznať Slovákov ako samostatný politický národ a presadzovali predstavu jednotného maďarského politického národa.

Postavenie Čechov v Rakúsku

Aj český národ čelil národnostným sporom, najmä snahám o udržanie dominantného postavenia nemčiny a nemeckého obyvateľstva. Tieto snahy sa označujú ako germanizácia.

Situácia Čechov však bola v porovnaní so Slovákmi priaznivejšia. Rakúska časť monarchie mala slobodnejšie politické pomery a Česi si mohli vybudovať vlastné:

• školy,
• kultúrne spolky,
• noviny a časopisy,
• vedecké a kultúrne inštitúcie,
• vysoké školy vrátane českej univerzity v Prahe.

České krajiny zároveň patrili medzi hospodársky najrozvinutejšie oblasti monarchie. Vďaka tomu sa český národ mohol výraznejšie hospodársky, politicky a kultúrne rozvíjať.

Rozdiel medzi postavením Slovákov a Čechov

Slováci	Česi
žili v Uhorsku	žili najmä v Čechách a na Morave v rakúskej časti monarchie
čelili silnej maďarizácii	čelili národnostným sporom a germanizačným snahám
slovenčina bola výrazne obmedzovaná	čeština mala oveľa lepšie postavenie
mali málo vlastných národných inštitúcií	mali vlastné školy, spolky, tlač a univerzitu
politické a kultúrne možnosti boli veľmi obmedzené	mali väčšie možnosti politického a kultúrneho rozvoja

Dvojspolok Rakúsko-Uhorska a Nemecka

V roku 1879 uzavreli Rakúsko-Uhorsko a Nemecko Dvojspolok. Spolupráca oboch veľmocí postupne posilnila politický vplyv Nemecka na Rakúsko-Uhorsko.

V rakúskej časti monarchie sa zároveň prejavoval silný nemecký nacionalizmus, ktorý sa dostával do konfliktu najmä s českým národným hnutím. V Uhorsku pokračovala politika maďarizácie a snaha vytvoriť z mnohonárodnostného Uhorska štát s dominantným maďarským jazykom a kultúrou.

Spolupráca utláčaných národov

Slováci aj Česi sa snažili hľadať riešenie svojho nerovnoprávneho postavenia. Ich predstavitelia:

• upozorňovali na národnostný útlak v zahraničí,
• usilovali sa získať podporu európskej verejnosti,
• spolupracovali s ďalšími nemaďarskými a nenemeckými národmi monarchie,
• požadovali väčšie národné a politické práva.

Slováci v Uhorsku spolupracovali napríklad s Rumunmi a Srbmi. Mimoriadne významná však bola postupne sa rozvíjajúca česko-slovenská spolupráca.

Česko-slovenská spolupráca

Česi a Slováci sa v boji proti národnostnej nerovnoprávnosti stávali prirodzenými spojencami. Ich spolupráca sa spočiatku rozvíjala najmä v kultúrnej a vzdelávacej oblasti.

Českí spisovatelia, novinári, učitelia a ďalší predstavitelia kultúry prichádzali na Slovensko. Spoznávali slovenské prostredie a upozorňovali českú i zahraničnú verejnosť na ťažké postavenie Slovákov v Uhorsku.

Československá jednota

Dôležitú úlohu pri organizovaní česko-slovenskej spolupráce zohrávala Československá jednota, ktorá vznikla v roku 1896 v Prahe.

Jej činnosť bola zameraná najmä na podporu slovenského kultúrneho a vzdelávacieho života. Československá jednota:

• posielala na Slovensko české a slovenské knihy,
• podporovala slovenských žiakov a študentov študujúcich v českých krajinách,
• pomáhala slovenským autorom, vedcom a umelcom zverejňovať ich práce,
• organizovala kultúrne podujatia a prednášky,
• oboznamovala českú verejnosť so slovenskou kultúrou, vedou a umením.

Česko-slovenské porady v Luhačoviciach

Od roku 1908 až do vypuknutia prvej svetovej vojny sa v moravskom kúpeľnom meste Luhačovice konali pravidelné česko-slovenské porady.

Stretávali sa na nich predstavitelia českého a slovenského politického a kultúrneho života. Diskutovali o vzájomnej spolupráci, postavení Slovákov v Uhorsku a možnostiach spoločného postupu.

Tieto kontakty pomáhali Čechom a Slovákom:

• lepšie sa navzájom spoznávať,
• prehlbovať kultúrne a politické vzťahy,
• uvedomovať si spoločné záujmy,
• vytvárať predpoklady pre budúcu politickú spoluprácu.

Význam česko-slovenskej spolupráce

Spolupráca Čechov a Slovákov sa na začiatku 20. storočia postupne prehlbovala. Spoločný odpor proti národnostnému útlaku a snaha o väčšie práva ich stále viac zbližovali.

Česko-slovenské kultúrne a politické kontakty vytvorili dôležité predpoklady pre spoločný postup počas prvej svetovej vojny a neskôr aj pre vznik spoločného štátu – Československa v roku 1918.

Najdôležitejšie pojmy a dátumy

• 1867 – rakúsko-uhorské vyrovnanie a vznik dualistického Rakúsko-Uhorska,
• dualizmus – rozdelenie monarchie na rakúsku a uhorskú časť,
• maďarizácia – presadzovanie maďarského jazyka a kultúry medzi nemaďarskými národmi Uhorska,
• germanizácia – presadzovanie nemeckého jazyka a nemeckého národného vplyvu,
• 1875 – zrušenie Matice slovenskej,
• 1879 – vznik Dvojspolku Rakúsko-Uhorska a Nemecka,
• 1896 – vznik Československej jednoty,
• 1907 – Apponyiho školské zákony a zosilnenie maďarizácie v školstve,
• 1908 – začiatok pravidelných česko-slovenských porád v Luhačoviciach,
• 1918 – vznik Československa.

Útlak slovenského a českého národa v Rakúsko-Uhorsku

Po vzniku Rakúsko-Uhorska v roku 1867 žili Slováci v uhorskej a Česi v rakúskej časti monarchie. Oba národy čelili národnostným problémom, ale postavenie Slovákov bolo podstatne ťažšie. V Uhorsku prebiehala intenzívna maďarizácia, zatiaľ čo Česi mali v rakúskej časti monarchie väčšie možnosti rozvíjať svoje školstvo, kultúru a hospodárstvo.

Spoločný boj proti národnostnej nerovnoprávnosti postupne približoval Čechov a Slovákov. Významnú úlohu zohrávala Československá jednota a pravidelné stretnutia v Luhačoviciach. Táto spolupráca vytvorila dôležitý základ pre neskorší spoločný politický postup a vznik Československa v roku 1918.