Uhorsko 1526 – 1699

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: Dievča apfel
Typ práce: Referát
Dátum: 10.11.2008
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 207 slov
Počet zobrazení: 11 384
Tlačení: 659
Uložení: 758
29. augusta 1526 porazil sultán Suleyman I. uhorské vojská a spôsobil, že územie Slovenska sa dostalo na 150 rokov do susedstva Turkov. Uhorsko prišlo v bitke o kráľa. Uhorský a český snem museli danú situáciu riešiť. Akútnejším problémom ako Turci bola pre nich absencia kráľa. Český snem zvolil za kráľa Ferdinanda Habsburgského, uhorský snem domáceho šľachtica, Jána Zápoľského. Zápoľský bol druhým národným kráľom po Matejovi Korvínovi a zároveň aj posledným z domáceho šľachtického rodu. Niekoľko rokov trvali vzájomné spory na vojenskom poli, ale aj snahy o diplomatické riešenie. Zápoľský si na pomoc dokonca zavolal Turkov. Nakoniec sa obaja králi dohodli, že nebudú ďalej ničiť krajinu. Roku 1538 sa stretli vo Veľkom Varadíne, kde sa dohodli na mieri a rozdelení krajiny. Po smrti Jána Zápoľského roku 1540 sa Ferdinand stal jediným kráľom Uhorska. Roku 1541 bola krajina definitívne rozdelená na tri časti:
1. Budínsky pašalík ( takmer celé územie Maďarska ) -  pod správou Turkov
2. Sedmohradské kniežatstvo – Turci vládli za neplnoletého Zápoľského syna
3. Vlastné Uhorsko ( Slovensko, Západná časť Uhorska, časť Chorvátska ) – vládol Ferdinand
 
Korunováciou Ferdinanda I. za českého a uhorského kráľa vznikla habsburská monarchia. Habsburgovci zároveň vládli aj ako Rímsko-nemeckí cisári do roku 1806, keď ju zrušil Napoleon. Potom ako Turci zabrali mestá Budín aj Ostrihom sa Bratislava stala korunovačným mestom a hlavným mestom Uhorska. Ferdinandovu vládu poznačilo niekoľko procesov: Sťahovanie uhorskej šľachty na sever na Slovensko, vyhrotenie konfliktu medzi reformáciou a protireformáciou a organizovanie povstaní uhorskou šľachtou. Po príchode Turkov ľudia reagovali opevňovaním miest, stavbou strážnych veží. Najznámejšou pevnosťou proti Turkom boli Nové Zámky, ktoré dlho odolávali náporu. Za 150 rokov sa hranice stále posúvali až po Košice. Turci na južnej hranici nedobyli jedine Bratislavu a Komárno. Turci mali eminentný záujem na dobytí banských miest ale nedarilo sa im ich udržovať pod kontrolou. V roku 1593 prepukla  15-ročná vojna v ktorej mali Uhry v úmysle zasadiť Turkom zdrvujúci úder a vyhnať ich z Uhorska. Spočiatku sa im darilo, dobyli aj Ostrihom, ale v roku 1604 prepuklo povstanie Štefana Bočkaja a Habsburgovci museli bojovať na dvoch frontoch, vďaka čomu si Turci dobyli späť stratené mestá. Vojna skončila podpísaním mieru v roku 1606. Posledný nápor Turkov začal v roku 1683, keď sa dostali až pred Viedeň. Vo veľkej bitke pred Viedňou 12. augusta 1683 boli Turci porazení na hlavu armádou pozbieranou z celej Európy. Významnú úlohu tu zohrával poľský vojvodca Ján Sobieski a rakúsky princ Eugen Savojský. Roku 1685 dobyli habsburgské vojská poslednú tureckú pevnosť Nové Zámky. Do konca roka boli Turci vytlačení z uhorského územia. Mier podpísaný v Karlovaci roku 1699 uzatváral 150 ročnú prítomnosť Turkov v Uhorsku.

  Protihabsburské stavovské povstania prebiehali s prestávkami celé 17. storočie. Ich spoločnými znakmi boli:
1. Z hľadiska postavenia v spoločenskej hierarchii – vodcovia boli privilegované vrstvy
2. Z hľadiska náboženstva – vodcovia boli väčšinou protestanti
3. Z hľadiska národnosti – vodcovia boli prevažne pôvodom z maďarskej šlachty
4. Povstania prebiehali v súčinnosti s tureckou prítomnosťou, šľachtici sa s nimi neváhali spojiť, hlavným cieľom bolo poraziť Habsburgovcov
5. Záujmy mali aj hospodársky či politický osoh, chceli zrušiť absolutizmus a centralizmus a takisto sa nechceli vzdať svojich práv, ktoré im garantovala Zlatá bula Ondreja  II. z roku 1222.  Obdobným stavovským povstaním bolo české stavovské povstanie, ktoré spustilo 30-ročnú vojnu.
 
 
V priebehu 17. storočia bolo 5 povstaní a jedno sprisahanie:
 
1. povstanie Štefana Bočkaja v rokoch 1604 – 1606
Veľmož Štefan Bocskay sa postavil Habsburgovcom pod heslom náboženskej a stavovskej slobody. Bocskay podporovaný Turkami prenikol na celé Slovensko a dostal sa so svojim vojskom na hranice Moravy. Avšak v českých krajinách sa spojenectvo s Turkami stretlo s nedôverou, Čechy sa k útoku nepripojili. Rudolf II. chcel zo svojho územia vytlačiť Turkov, preto uzavrel s Bocskayom mier vo Viedni r.1606 a vydal Majestát o náboženskej slobode. Viedenským mierom sa Uhorsku zaručila náboženská a politická sloboda. (Rudolfov brat Matej sa stal uhorským kráľom a po bratovej smrti→ aj českým kráľom).
 
2. povstanie Gabriela Bethlena v rokoch 1619 – 1622
Nádejou pre českú opozíciu počas 30-ročnej vojny bol protirakúsky postoj sedmohradského vojvodu Gabriela Bethlena a jeho nástupcu Juraja Rákócziho. Podporovali protihabsburskú koalíciu počas vojny i s pomocou Turkov. Obsadili skoro celé Slovensko. Ich akcie však neboli celkom koordinované s akciami českých stavov a neskôr s celou protihabsburskou koalíciou. Bethlen viac sledoval vlastné záujmy o uhorskú korunu(dal sa korunovať za uhorského kráľa) a mal aj veľmi veľké finančné požiadavky.

Protihabsburským povstaním v prvej polovici 17.stor. sa uhorskej šľachte podarilo dosiahnuť značné úspechy. Šľachta ubránila feudálnu stavovskú ústavu, svoje výsady, aj výsady miest a zabezpečila určitú náboženskú slobodu. Zemianske stolice zostali ako základný článok štátnej moci.
 
3. povstanie Juraja Rákocziho v rokoch 1643 – 1645
V roku 1643 vypukol stavovský odboj Juraja I. Rákocziho. Rákoczi bol skôr politikom a predovšetkým mužom so značnými osobnými a vladárskymi ambíciami. Rákoczi v polovici februára 1644 obsadil Košice a Prešov a sám sa vyhlásil za ochrancu nekatolíkov. V marci sa už zmocnil stredoslovenských banských miest a jeho vojská operovali až na západnom Slovensku. Všade mu pomáhali turecké oddiely. Pomoc pre Juraja I. Rákocziho prišla, keď sa švédske vojská pod vedením generála Torstensona znovu dostali až na Moravu. V júni 1645 malo dôjsť k spojeniu oboch armád, k dobývaniu Brna a výprave na Viedeň. Cisárska strana sa však pokúsila o vyjednávanie a zasiahli aj Turci, ktorí si neželali silné Sedmohradsko a nariadili Rákoczimu zložiť zbrane. Mierové podmienky boli po dlhých rokovaniach prijaté a cisárom podpísané 24. augusta 1645 v Linci
 
4. Vesselényho sprisahanie roku 1671
Časť šľachty pod vedením Františka Vesselényiho začala pripravovať proti Habsburgovcom sprisahanie. Do sprisahania boli zapojení uhorský magnáti ale aj stredná šľachta a zemianstvo. Medzi sprisahancami boli mená najvýznamnejších uhorských vodcov, a to nielen protestantských. Palatín František Vesselényi, chorvátsky bán Peter Zrínsky, magnáti Štefan Thököli, František Rákoczi, František Frangepán, arcibiskup Juraj Lipaj a ďalší. Sprisahanie však bolo odhalené a hlavní predstavitelia v roku 1671 popravení. Odsúdených bolo taktiež vyše dvesto šľachticov na úplnú alebo čiastočnú stratu majetku. Do rúk habsburgovcom sa tým dostali obrovské majetky. Odhalenie sprisahania umožnilo Leopoldovi I. posilniť v Uhorsku absolutistické snahy

5. povstanie Imricha Tökölyho v rokoch 1678 – 1684
Medzi najväčšie povstania patrilo povstanie Imricha Tökoliho zo Sedmohradska v r.1680-1685. Kežmarský magnát I. Tökoli obsadil takmer celé Slovensko až po Váh. Cisár v tiesni sľúbil uhorskej šľachte politické ústupky. Tökoli sa dal pod ochranu tureckého sultána a prijal od neho titul uhorského kráľa. Volali ho aj slovenským kráľom. Povstanie umožnilo Turkom tiahnuť na Viedeň r.1683. Habsburgovcom sa však podarilo nad Turkami zvíťaziť. Porazili aj povstalcov. Krvavý postup proti stavovskej opozícii vošiel do dejín ako „prešovské jatky”, keď r. 1687 dal cisársky generál Caraffa v Prešove popraviť 24 mešťanov a šľachticov.
 
6. povstanie Františka Rákocziho v rokoch 1703 - 1708
K poslednému uhorskému stavovskému povstaniu došlo za širokej podpory zúfalých ľudových vrstiev na začiatku 18.stor.(1703) pod vedením Františka Rákócziho II., potomka sedmohradskej kniežacej rodiny. Rákóczi využil nespokojnosť roľníkov pre svoje osobné ciele. Povstalci zbavili Habsburgovcov trónu, boli však nerozhodní. Nezvolili nového panovníka a hospodárske opatrenia situáciu skôr zhoršovali(napr. nehodnotné medené mince). Nespokojnosť poddaných rástla. Povstanie sa snažilo získať aj podporu Švédov a potom aj pomoc Petra Veľkého. Roku 1708 utrpel Rákóczi ťažkú porážku při Trenčíne. Nakoniec utiekol do Poľska a potom sa utiahol do Turecka.

Povstania sa nakoniec skončili Satmárskym mierom, ktorý prijali obe strany 30. apríla 1711, keď sa uhorskí šľachtici zaviazali že nepovstanú proti kráľovi a uznajú Habsburgovcom kráľovskú korunu. Zato im Jozef I. zaručil dedičské výsady a do istej miery zachová náboženskú slobodu v Uhorsku.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 5.3)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.020