Zámienka deviatej križiackej výpravy

Zámienka deviatej križiackej výpravy

Deviata križiacka výprava (1271 – 1272), ktorú viedol anglický princ Eduard (neskorší kráľ Eduard I.), bola poslednou veľkou križiackou výpravou do Svätej zeme. Často sa chápe ako „dozvuk“ neúspešnej ôsmej križiackej výpravy do Tunisu a posledný pokus zachrániť zvyšky križiackych štátov na Blízkom východe.

Historické pozadie

– V 60. rokoch 13. storočia Mamluci pod vedením sultána Bajbarsa systematicky dobývali križiacke mestá a hrady:

• 1265 padli mestá ako Caesarea, Haifa, Arsuf,
• 1268 padla Antiochia, jeden z najstarších a najvýznamnejších križiackych štátov,
• ohrozené boli aj Tripolis a Akkon, posledné oporné body kresťanov v Svätej zemi.

– Neúspešná ôsmu križiacka výprava francúzskeho kráľa Ľudovíta IX. proti Tunisu v roku 1270 skončila bez výsledku a kráľ v Afrike zomrel. Anglický princ Eduard, ktorý sa chystal pridať k tejto výprave, tak smeroval svoju energiu už priamo do Svätej zeme.

– Križiacke štáty (tzv. Outremer) boli vojensky slabé, rozdrobené a navzájom rozhádané. Bez pomoci zo západnej Európy hrozil ich definitívny zánik.

Oficiálna „zámienka“ deviatej križiackej výpravy

Navonok sa výprava prezentovala ako:

• Obrana kresťanských štátov v Svätej zemi

  – Eduard reagoval na volanie o pomoc z mesta Akkon a z ohrozeného Tripolisu, ktoré Mamluci obliehali a napádali.

• Ochrana kresťanských pútnikov a svätých miest

  – argumentovalo sa tým, že moslimská moc ohrozuje Jeruzalem, pútnické trasy a bezpečnosť kresťanov.

• Naplnenie križiackeho sľubu

  – Eduard prijal kríž už v roku 1268 a verejne sa zaviazal zúčastniť sa križiackej výpravy; cesta do Svätej zeme bola predstavená ako splnenie tohto náboženského záväzku a prejav zbožnosti kresťanského panovníka.

Tieto dôvody fungovali ako zámienka – pekne znejúce, nábožensky a morálne prijateľné vysvetlenie, prečo sa má výprava uskutočniť.

Hlbšie – skutočné príčiny výpravy

Za oficiálnymi slovami sa skrývali aj ďalšie, praktickejšie motívy:

Náboženská povinnosť a prestíž

• Vtedajšia kresťanská spoločnosť vnímala účasť na križiackej výprave ako formu odčinenia hriechov a prejav zbožnosti.
• Eduard ako princ potreboval prestíž „križiackeho hrdinu“, čo mu doma v Anglicku posilňovalo autoritu po období občianskych vojen.

Mocenské a politické záujmy

• Výprava bola príležitosťou:
  • upevniť Eduardovu medzinárodnú pozíciu medzi európskymi panovníkmi,
  • vytvoriť si spojenectvá s východnými vládcami, najmä s Mongolmi (ilchán Abaqa, generál Samagar), ktorí mali spoločného nepriateľa – Mamlukov.
• Križiacka výprava poskytovala aj vnútropolitickú výhodu: odchod na „svätú vojnu“ vedel na čas utlmiť napätie medzi kráľom a šľachtou doma.

Reakcia na postup Mamlukov

• Po páde Antiochie a sérii porážok sa Európa obávala, že padnú aj posledné prístavné mestá a kresťanská prítomnosť v Svätej zemi úplne zanikne.
• Výprava mala pôsobiť ako zastavenie Mamlukov, alebo aspoň ako spomalenie ich postupu. V praxi však Eduardova výprava bola príliš malá, aby situáciu zvrátila – skončila len uzavretím mieru na 10 rokov a postupným stiahnutím Eduarda späť do Európy.

Zámienka verzus skutočné príčiny – prehľadná tabuľka

Zhrnutie – čo si zapamätať

• Deviata križiacka výprava bola poslednou veľkou výpravou do Svätej zeme, vedenou anglickým princom Eduardom v rokoch 1271 – 1272.
• Ako zámienka sa udávala: obrana kresťanov a svätých miest, ochrana pútnikov a snaha zachrániť posledné križiacke štáty.
• V skutočnosti za ňou stáli aj politické a mocenské záujmy, túžba po prestíži, upevnení postavenia Eduarda a snaha o nové spojenectvá proti Mamlukom.
• Výprava nedokázala situáciu zásadne zmeniť – skončila mierom a odchodom Eduarda, pričom križiacke štáty o niekoľko desaťročí definitívne zanikli (pád Akkonu v roku 1291).