2. Habsburgovci v Uhorsku a ich politika v 16. storočí

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: verca123
Typ práce: Referát
Dátum: 03.04.2020
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 868 slov
Počet zobrazení: 91
Tlačení: 3
Uložení: 4

2. Habsburgovci v Uhorsku a ich politika v 16. storočí

2.1. Bezprostredný chaos po moháčskej katastrofe

  1. 8 zomiera Ľudovít II. Jagelovský a ďalší vysokí uhorskí hodnostári, primas, vyššie duchovenstvo, magnátske rody. Uhorsko sa ocitlo vo veľkom zmätku. Správa stredovekého uhorského štátu je v troskách. Osmani sa začínajú tlačiť smerom na sever a aj do centrálnych oblastí Uhorska.

Na druhý deň sa zvesť o bitke rozšírila do Budína. Kráľovná vdova Mária v sprievode magnátov opustila hlavné mesto a zo sebou si zobral všetky cennosti. Mária si za hlavné sídlo zvolila Bratislavu, ktorá bola bezpečnejšia. Chcela získať trón pre jej brata Ferdinanda I. Habsburského. Haburgovci si na základe zmlúv z roku 1515 začali nárokovať na uhorský trón. Legitímnym panovníkom mal byť Habsburgovec. Uhorský snem však zmluvy neschválil a uhorská šľachta presadzovala Jána Zápoľského.

 V septembri roku 1526 sa Osmani dostali do Budína a Pešti. Turci plienili (brali zajatcov, vraždili domáce obyvateľstvo).

2.2. Kandidáti na uhorský trón a ich vzájomný boj

Ján Zápoľský – patrila mu veľká časť východu krajiny. Ján Zápoľský patril k najbohatším uhorský m šľachticom s majetkami v Sedmohradsku a v Uhorsku. Bol slovenského pôvodu, konkrétne z Bosny (severná Slavónia oblasť Zápolie). Otec Jána Zápoľského Štefan Zápoľský bol palatínom. Vďaka sa Ján Zápoľský vypracoval tak vysoko. Zápoľskému bol dedičným župan Spišskej stolice, ale patrila mu časť Turčianskej, Oravskej, Liptovskej stolice. Zápoľský mal podporu domácej šľachty (Zápoľského armáda v roku 1514 rozdrvila Dóžovo povstanie). Zo šľachtických kruhov podporovala Zápoľského najmä nižšia a stredná šľachta ( Štefan Verbóci). Zápoľskému nešlo o presadzovanie uhorských záujmov chcel iba uhorskú korunu. Na korunu si Jána Zápoľský nárokoval na základe zákona z roku 1505, ktorý prijal uhorský snem. Zákon vraví, že v Uhorsku môže vládnuť panovník domáceho panovníckeho rodu.

Ferdinand Habsburský bol rakúskym arcivojvodom. Ferdinandov brat bol rímsko-nemecký cisár Karol V. (rozdelil Habsburgovcov na španielsku a rakúsku vetvu). Ferdinand sa narodil v Španielsku, ovládal 5 jazykov, bol pracovitý, so zmyslom pre disciplínu, s jezuitským vzdelaním. Na trón si nárokoval na základe zmluvy z roku 1515 medzi Maximiliánom Habsburským a Ladislavom Jagelovským (zmluva mu dala nároky aj na český trón). Ferdinandova sestra bola ženou Ľudovíta II. Habsburského. Moja žena je z Jagelovského rodu. Ferdinand mal podporu vysokej uhorskej šľachty, magnátskych rodov, ktoré zastávajú najvyššie funkcie v šľachte (dvorskí šľachtici). Okrem nich ho podporoval aj vysoký klérus, šľachta na území Zadunajska aj chorvátske stavy.

2.3. Boje s Turkami a medzi oboma kráľmi

Po bitke v Moháči musel Ferdinand vyriešiť dve úlohy: 1. ochrániť dvor kráľovnej vdovy Márie v Budíne (po septembri presťahovaný do Bratislavy). 2. Čo najskôr zvolať uhorský snem .

  1. novembra roku 1526 bol Ján Zápoľský zvolený a následne korunovaný za uhorského kráľa na korunovačnom sneme. Korunoval ho nitriansky biskup Štefan Podmanický. Kráľovna vdova Mária spolu s okruhom najvernejších však vyvíjali horúčkovitú činnosť aby Ferdinanda pretlačili na uhorský trón. Peniaze, majetky od Habsburgovcov a strach z Turkov šľachticov presvedčili. 17. decembra roku 1526 bol v Bratislave zvolený Ferdinand za uhorského panovníka.

Situácia nevyhnutne musela dospieť ku konfliktu. Na popud poľského kráľa Žigmunda sa obe strany ešte streli na rokovaniach v Olomouci. Nepodarilo sa dosiahnuť dohodu a preto vypukol konflikt medzi Ferdinandom I. a Jánom Zápoľským. Obidvaja králi potvrdzovali šľachticom staré výsady a rozdávali majetky toho druhého, zatiaľ však iba na papieri. V júli 1527 habsburskí žoldnieri prekročili hranice Uhorska a rozdelili sa na dva smery.

  1. Severný breh Dunaja – Ferdinandova 10- tisícová armáda vedená Jánom Kaciánom pomerne jednoducho oslobodila väčšiu časť miest na západnom Slovensku (mestá tu ovládala šľachta sympatizujúca s Ferdinandom). Ferdinand časť vybojovaných majetkov daroval šľachte čo bol znak, že k Ferdinandovi oplatí pridať. 2. Južný Breh Dunaja – Veliteľmi tu boli Mikuláš Salm a Viliam Roggendorf. Armáda postupoval až napokon dosiahla Budín (Ján Zápoľský mesto opustil). 20. augusta 1527 vstúpil Ferdinand do Budína. Zápoľský zozbieral pri Tokaji oddiely ale utrpel od Salma ťažkú porážku. Zápoľský sa prežil zimu za riekou Tisou, kde sa pokúsil nazhromaždiť sily a obsadiť Košice.

Na jar roku 1528 Ferdinand bol však Ján Zápoľský definitívne porazený v bitke pri Seni (neďaleko Košíc). Po ťažkej a veľkej porážke Zápoľský odchádza do poľského exilu (usídlil sa na hrade Tarnow , kde ho prichýlil krakovský palatín Ján Tarnovský).

V októbri 1527 bol v Budíne zorganizovaný snem. Boli prijaté zákony preferujúce habsburskú stranu. Odbojní šľachtici museli do 25. novembra zložiť panovníkovi prísahu vernosti inak boli obvinení z velezrady. 3. novembra 1527 bol Ferdinand korunovaný Štefanom Podmanickým.

Ján Zápoľský začal v poľskom exile hľadať pomoc v boji proti Habsburgovcom (snaha o zisk peňazí na vojnu). S prosbou o financie sa obrátil na: 1. francúzskeho panovníka Františka I. (nepriateľ Habsburgovcov mu niečo požičal) – rokovania začali vďaka sedmohradskému biskupovi Jánovi Statilemu. 2. osmanského sultána Sulejmana I. (nepriateľ Ferdidnanda I. Zápoľského podporil) – poľský šľachtic Hieroným Laski uzavrel 27. januára 1528 dohodu so Sulejmanom I. Sulejman uznal Jána Zápoľského za uhorského kráľa. 3. Svätú Stolicu (v Svätej stolici vzbudili rozhorčenie Zápoľského pokusy o rokovanie s predstaviteľom moslimskej viery)

Na jeseň roku 1528 sa Zápoľský vrátil do Uhorska a snažil sa dobyť územia, ktoré mu dlho patrili. Vojenskí velitelia Ferdinandovej armády Ján Kacián, Valentín Török a Gašpar Serédy páchali krutosti na obyvateľoch (Ferdinand bol v tom čase v Nemecku). Z toho dôvodu si Zápoľský ľahko získal podporu. V súčinnosti zo Zápoľským zahájila na jar roku 1529 ofenzívu Osmanská ríša (vyše 100 tisícová armáda). Ján Zápoľský neďaleko Moháča bozkom ruky sľúbil vernosť osmanskému sultánovi. Sulejman postupoval cez Uhorsko smerom na Viedeň. Zápoľský sa pokúšal dobyť Budín. V polovici októbra 1529 však musel obliehanie bez úspechu ukončiť. Neúspešný bol aj Sulejman, ktorý pri Viedni prehral a odtiahol z krajiny.

Ferdinand posilnený vojenskými úspechmi proti Osmanom začal obsadzovať Zápoľského územie. Zúfalý Ján Zápoľský požiadal o pomoc belehradského pašu Mohameda. Ľahké turecké oddiely vyplienili územie medzi Váhom a Hronom a odišli (odvliekli 50- tisíc ľudí).

Sulejman sa v roku 1532 znovu pokúsil obsadiť Viedeň. Pri meste Köszeg však zastavil jeho postup Mikuláš Juršič. Nepokojná situácia v iných častiach osmanskej ríše prinútila Sulejmana aby v roku 1533 uzavrel s Ferdinandom I. prímerie.

 Boje medzi Ferdinandom I. a Jánom Zápoľským pokračovali. Krajina bola v rozklade. Šľachta si podľa možností prechádzala z jedného do druhého tábora. Pod rúškom boja za meno oboch kráľov bojovali v roku 1530 - 1534 Levoča (Ferdinand I.) a Kežmarok (Ján Zápoľský). Počas vojny oboch kráľov bolo niekoľkokrát zrušené a dohodnuté prímerie. Nakoniec sa králi stretli vo Veľkom Varadíne. 24. februára roku 1538 tu uzavreli mier.

Obsahoval niekoľko dôležitých skutočností: 1. Boli uznané Zápoľského územné zisky2. Územie Uhorska bolo rozdelené medzi Zápoľskeho dŕžavy (Sedmohradsko, severovýchodné Uhorsko) a Ferdinandove dŕžavy – kráľovské Uhorsko (západné Slovensko s HLM Bratislavou, stredné Slovensko, Zadunajsko, Chorvátsko). 3. Po Zápoľskeho smrti malo územie pripadnúť FerdinandoviI

Krajina bola zdevastovaná dynastickými bojmi. Čo čert nechcel Jánovi Zápoľskému sa narodil synJán Žigmund v roku 1540. Počas trojtýždňovej oslavy narodenia syna sa pilo a hodovalo. Jána Zápoľského z toho porazilo. Izabela manželka Jána Zápoľského, Štefan Verbóci a pécsky biskup Ján Osiecky odmietli prijať veľkovaradínsky mier. Do Istanbulu sa odobrali ako Ferdinad I. tak aj príslušníci Sedmohradska. Sultán prisľúbil podporu Sedmohradsku. V septembri roku 1540 snem na Rákošskom poli zvolil za panovníka maličkého Jána Žigmunda.

Ferdinand vyhlásil voľbu za protiprávnu a vyslal vojsko na čele s Leonardom Felsom aby dobylo Budín. Jednotky Viliam Roggendorfa v júli 1541 obľahli Budín. V tom čase sa však na Budín valili osmanské jednotky, ktoré zmasakrovali 16- tisícovú Roggendorfovu armádu. Izabela prijala 29. augusta 1541 sultánovo pozvanie a odišla do jeho tábora. Osmanské jednotky medzitým bez boja obsadili Budín. Deň nato do mesta vstúpil aj Sulejman. Budín sa stal centrom tzv. Budínskeho pašaliku. Izabela aj so synom a Zápoľského veľmožmi sa musela odobrať do Sedmohradska kde je Sulejman zveril vládu na Zátisím a Sedmohradskom.

Roku 1541 sa územie Uhorska delí na tri časti: 1. kráľovské Uhorsko (západné Uhorsko, Zadunajsko, Uhorsko), 2. Osmanská ríša (medzi riekami Dunaj a Tisa) 3. Sedmohradsko (7 uhorských stolíc a Sedmohradsko).

Tento stav platil 150 rokov. Sedmohradsko sa vyvíjalo rozdielne ako Uhorsko.

2.4. Habsburgovci v Uhorsku

Ferdinand sa snažil sa plne centralizovať Uhorsko pod habsburskú monarchiu. Do úradov boli presadzovaní nemeckí hovoriaci ľudia a uhorskí magnáti podporujúci Ferdinanda I. Prívrženci Zápoľského vyšli na ocot.

Na základe zákona z roku 1536 sa stala Bratislava hlavným mestom. Od 17. storočia boli na Bratislavskom hrade uložené korunovačné klenoty (až Jozef II. ich v roku 1781 previezol do Viedne).

Z obsadeného Ostrihomu sa presúva ostrihomské arcibiskupstvo do Trnavy v roku. Význam Trnavy a Bratislavy sa zmenšuje až počas vlády Márie Terézie. Do Košíc sa sťahuje jágerské arcibiskupstvo z obsadeného Jágra. Obsadené stolice sa presťahovali na naše územie kde pokračovali vo fungovaní.

Roku 1527 bol prijatý nový správny poriadok platný do roku 1918. Vzniklo hneď niekoľko nových orgánov: 1. Tajná rada (orgán spravujúci veci zahraničnej a dynastickej politiky) 2. Dvorská rada (bola najvyšším súdnym orgánom), 3. Dvorská kancelária (nahradila uhorskú kanceláriu vznikla v roku 1528) bola najvyššímadministratívnym celkom. 4. Vojenská dvorská rada – vznikla roku 1556(jej úlohou bolo riadiť vojenské záležitosti)

Reformované boli aj uhorské orgány. Prešli pod dvorské orgány zriadené Ferdinandom. Niektoré uhorské inštitúcie však úplne zanikli nakoľko zanikli. 1. Uhorská kancelária bola najprv presťahovaná do Viedne a potom zanikla. 2. Uhorská rada rovnako zanikla. 3. Úrad palatína – bol zrušený. Namiesto toho vznikla miestodržiteľská rada. Miestodržiteľská rada dohliadala na presadzovanie nariadení panovníka na nižšej úrovni. Úrad palatína bol obnovený až po roku 1608 (povstanie Štefana Bočkaja)

Uhorsko (vo Ferdinandových rukách) bolo v 16. storočí vojensky rozdelené na dva kapitanáty 1. Severovýchodné Slovensko2. Západné Slovensko, Zadunajsko Roku 1564 bolo Uhorsko rozdelené až do šiestich kapitanátov.

Zmeny sa dotkli aj financií. V Budíne vznikla Uhorská komora (roku 1528, neskôr presťahovaná do Bratislavy), ktorá spravovala kráľovské príjmy, zálohovala majetky šľachty. Reformou prechádzala aj správa baníctva. Ferdinand sa usiloval získať výnosy zo stredoslovenských banských miest. Snažil sa obmedziť privilégia stredoslovenských banských miest. Problém s baníctvom vyriešil až Maximilián.

Zlepšilo sa dopravné spojenie medzi Uhorsko a Viedňou.

 Až v roku 1687 schválil Uhorský snem nástupníctvo Habsburgovcov po mečí, bez nutnosti schválenia Uhorským snemom. Habsburgovci získali dedičné právo na trón. Roku 1736 sa zmenil rod Habsburgovcov na habsburgsko-lotrinský.

2.5. Osmani v Uhorsku po Moháči (do r. 1608)

Osmani boli príslušníci Osmanskej ríše. Turci sú jedným z národov v Osmanskej ríši ( až ústava v roku 1724 z nich urobila Turkov).

Po Moháči sa Uhorsko stáva baštou kresťanstva. Územie Slovenska bolo exotickým stredobodom pozornosti.

2.5.1. Prvá Turecká vojna (1526 – 1541)

V septembri roku 1526 sa Osmani dostali do Budína a Pešti. Turci plienili (brali zajatcov, vraždili domáce obyvateľstvo). Po plienení z krajiny odtiahli, na hraniciach však neustále robili neporiadky.

V súčinnosti zo Zápoľským zahájila na jar roku 1529 Osmanská ríša novú ofenzívu (vyše 100 tisícová armáda). Ján Zápoľský neďaleko Moháča bozkom ruky sľúbil vernosť osmanskému sultánovi. Sulejman postupoval cez Uhorsko smerom na Viedeň. Zápoľský sa pokúšal dobyť Budín. V polovici októbra 1529 však musel obliehanie bez úspechu ukončiť. Neúspešný bol aj Sulejman, ktorý pri Viedni prehral a odtiahol z krajiny.

Ferdinand posilnený vojenskými úspechmi proti Osmanom začal obsadzovať Zápoľského územie. Zúfalý Ján Zápoľský požiadal o pomoc belehradského pašu Mohameda. Ľahké turecké oddiely vyplienili územie medzi Váhom a Hronom a odišli (odvliekli 50- tisíc ľudí).

Sulejman sa v roku 1532 znovu pokúsil obsadiť Viedeň. Pri meste Köszeg však zastavil jeho postup Mikuláš Juršič. Nepokojná situácia v iných častiach osmanskej ríše prinútila Sulejmana aby v roku 1533 uzavrel s Ferdinandom I. prímerie.

2.5.2. Druhá Turecká vojna (1541 – 1547)

Prívrženci Zápoľskovcov sa počas 2. tureckej vojny snažili presadiť Jána Žigmunda.

Po roku 1541 bojuje Ferdinand I. s Osmanmi o centrálne Uhorsko (neúspešné). Osmani neustále rozťahovali svoje územie. Ich panstvo sa nachádza už aj na ľavom brehu Dunaja (obsadili Novohradskú stolicu). Územie Tekovskej a Hontianskej stolice sa rovnako dostáva pod správu Turkov. Ferdinand verboval nové a nové vojsko. Roku 1542 bol zvolaný snem do Banskej Bystrice. Bola tu prisľúbená reštitúcia majetkov pre bývalých Zápoľskeho prívržencov. Ani mobilizácia ba ani nové dane nikomu nepomohli. Navyše situácia v nemeckých krajinách takisto situáciu neuľahčovala.

Roku 1543 vtiahlo do Uhorska ďalšie osmanské vojsko. Armáda na čele so sultánom sa zmocnili Pecsa, Székesefehrváru, Taty ale aj Ostrihomu. Ferdinand zhromaždil 30 tisícovú armádu. Neodvážil sa však napadnúť sultána.

V nasledujúcom roku budínsky paša Mehmed Sokolovič pokračoval v útokoch. Boli dobyté mestá Vyšehrad, Hatvan či Novohrad.

V júni Roku 1547 uzavrel Sulejman I. a Ferdinand prímerie na 5 rokov v Drinopole (1. Drinipolský mier). Ferdinand sa zaviazal platiť Osmanom tribút a sultánovi poslal čestný dar 30- tisíc dukátov. Mier bol výhodný pre obe strany: Osmani – bojovali s Perziou a Gruzínskom na východe Ferdinand – potreboval pokoj na prípravu Tridentského koncilu. A chcel podporiť svojho brata Karola V. v šmalkaldskej vojne.

Aj napriek prímeriu Osmani robili lúpežné nájazdy a pustošili hraničné územie. V 50. rokoch sa pozícia Ferdinanda oslabila.

2.5.3. Tretia Turecká vojna (1552 – 1568)

V roku 1550 sa odohrali v Sedmohradskuboje medzi Izabelou (obhajujúcou záujmy Jána Žigunda) a Jurajom Utešenovičom. Víťazom sa stal Utešenovič, ktorý formálne uznal Ferdinanda I. za uhorského panovníka, na druhej strane sa snažil presvedčiť sultána o lojalite. Ferdinand napokon nechal v decembri roku 1551 Utešenoviča zavraždiť.

Udalosti v Sedmohradsku boli príčinou vypuknutia nového konfliktu. Uskutočnili sa viaceré bitky. Pri Pláštovciach roku 1552 (odtiaľ mohli Osmania získať banské mestá ak by vyhrali). Osmanské panstvo sa daľej rozšírilo roku 1554 (obsadený hrad Fiľakovo). Obsadené boli mestá Timisoara, Vesprím, Segedín. Ferdinand bol plne zaneprázdnený bojmi v Nemecku a preto Turci poľahky prechádzali územím na sever. Uchránené boli pevnosti, Jáger či Dregeľ.

V 50. rokoch sa komplikuje už situácia s čoraz starším Jánom Žigmundom v Sedmohradsku. Ján Žigmund chcel byť sedmohradským kniežaťom. V Sedmohradsku od konca 50. rokov bojujú Ferdinand I. a Ján Žigmund podporovaný miestnou šľachtou. Aj Osmania sa pripojili a bojovali proti Ferdinandovi. V októbri roku 1556 Ferdinand vrátil územia Izabele a Jánovi Žigmundovi (oznámil to aj osmanskému sultánovi). Po smrti Izabely v novembri roku 1559 sa 19- ročný Ján Žigmund ujal vlády samostatne.

Roku 1562 utrpeli Habsburgovci krutú porážku v bitke pri Sečanoch. V júli roku 1564 zomiera Ferdinand I. a jeho syn Maximilián pokračuje v boji proti Osmanom a Jánovi Žigmundovi.

Ján Žigmund a Maximilián uzavreli v roku 1564 tzv. Szátmarský mier. Ján Žigmund sa mal vzdať titulu uhorského kráľa a za výmenu dostať habsburskú princeznú. Čo čert nechcel sultán ponúkol Jánov Žigmundovi podporu a ten o mesiac vyhlásil zmluvu za neplatnú.

Koncom júna 1566 sa bozkom ruky dal Ján Žigmund pod sultána Sulejmana. Turci a Ján Žigmund spoločne postupovali na Uhorsko. V auguste roku 1566 obľahli Osmania pevnosť Siget. Po udatnej obrane chorvátskym bánom Mikulášom Zrínskym Osmania napokon pevnosť dobyli. Po čase však museli Turci odtiahnuť, navyše počas obliehania zomrel sultán Sulejman. Postup musel zastaviť aj Ján Žigmund.

V roku 1568 sa podarilo uzavrieť mier medzi osmanským sultánom Selimom II. a Maximiliánom II. Mier bol uzavretý na 8 rokov v Drinopoli. Osmani si mohli ponechať už získané územie a dostávali ročný tribút vo výške 30-tisíc zlatých.

Otázku Sedmohradska vyriešila zmluva v Speyeri uzavretá v roku 1570. Zmluvu uzavreli Maximilián a Ján Žigmund. Ján Žigmund tak získal titul doživotného kniežaťa Sedmohradska (musel sa však zriecť nároku na zvyšok krajiny). Uhorsko sa tak definitívne rozpadlo na tri časti.

Osmania vytvorili v Uhorsku rozsiahlu provinciu. Pre Habsburgovcov aj miestne obyvateľstvo nastali ťažké časy. Miestni obyvatelia museli platiť dvojité dane. Dvojité zdanenie zdevastovalo krajinu. Aj napriek 2. Drinopolskému mieru Turci na hraniciach zabíjali, pustošili, kradli, brali obyvateľov do zajatia.

Na území Uhorska bolo 6 ejáletov: a) Budínsky ejálet (1541) b)Temešvársky (1552) c)Jágerský (1591) d)Kanižský (1600) e)Varadínsky (1661) f)Novozámocký (1683)

Pozitívom osmanskej správy boli daňové súpisy, ktoré si viedla osmanská ríša (máme tak prvé presnejšie správy o obyvateľstva).

Dôležitá bola organizácia obrany proti Osmanom. V 70. rokoch 16. storočia tvorilo obrannú líniu 48 hradov a pevností. Napr. Nové Zámky – 6. uholníková pevnosť. Po roku 1683 po páde Nových Zámkov bola vytvorená nová pevnosť Leopoldov.

2.5.4. Patnásťročná vojna s Osmanmi (1593 – 1608) a prvé protihabsburské povstanie

Do roku 1593 vládol v krajine relatívny pokoj. Na konci 16. storočia bola však oslabená osmanská moc (boje s Perziou). Ani Habsburgovci však na tom v Uhorsku neboli lepšie. Uhorská šľachta začína byť odbojná. Neskôr to vyústilo do povstania Štefana Bočkaja.

V roku 1591 sa bosniansky paša Hasan pokúsili o dobytie pevnosti Sisak v Chorvátsku. Po tretej porážke sa utopil v rieke Kupa. To bola zámienka pre sultána Murada II. Murad II. vypovedal v roku 1593 Hasburgovcom vojnu a vstúpil do krajiny. Po dobytí Vesprímu a Paloty sa počas zimného obdobia musel stiahnuť. Ba čo viac jednotky vedené Mikulášom Pálffim dobyli Belehrad, Fiľakovo, Modrý Kameň a ďalšie pevnosti.

Nový sultán Mehmed III. sa v roku 1596 osobne vypravil na čelo ďalšej osmanskej ofenzívy. Osmani postupne postupovali smerom na sever a dobýjali územie dnešného Slovenska. V roku 1596 dobili Osmania Jágerskú pevnosť a vyhrali aj v bitke Mezökeresteši. Potom sa armáda musela stiahnuť (boje s Perziou). Obe strany boli striedavo úspešné (zisk a následná strata Ostrihomu).

15-ročná vojna bola skomplikovaná povstaním Štefana Bočkaja (1604 – 1606). Povstanie bolo demonštráciou sily a podpory protestantizmu v krajine. Situácia v Sedmohradsku bola dlhodobo komplikovaná prakticky už od smrti Jána Žigmunda v roku 1571 (sedmohradské kniežatá bojovali proti Habsburgovcom). Povstanie vypuklo z viacerých dôvodov: a)Konfiškovanie protestanských majetkov (po prezradení plánov na povstanie).b) Prijatie zákona na Bratislavskom sneme v roku 1604 z popudu panovníka Rudolfa II. Zákon obnovil platnosť starších zákonov namierených proti protestantom. c)Nespokojnosť uhorskej šľachty s Habsburgovcami ale aj rekatolizácia. 

Bočkajovi (jeden z najbohatších sedmohradských magnátov) sa podarilo zhromaždiť dostatočne veľkú armádu a v októbri roku 1604 zdolal pri Almósde a Dioseku cisárske vojská. Bočkajové jednotky vstúpili do Košíc (centrum povstania), podnikali nájazdy na Moravu a do Čiech. Bočkaj medzitým vyjednával s Turkami. Osmania sa s Bočkajovou pomocou znovu zmocnili Ostrihomu. 11. novembra 1605 bol Bočkaj dokonca vymenovaný v Pešti za kráľa Uhorska (Veľkovezírom Lala Mohamedom). Panovník začal odoberať protestantom kostoly. Na stranu Bočkaja sa pridali Viliam Druget a Štefan Ilešházi. Bočkaja si zvolili za uhorské knieža. V roku 1605 sa objavili rozpory v Bočkajovom tábore. Jedna skupina sa obávala veľkej moci Bočkaja a žiadala prímerie s Habsburgovcami. Druhá skupina sa zasadzovala za pokračovanie povstania. Koncom roku 1605 snem v Krupine prejednával podmienky uzavretia mieru.

Bočkaj postupoval od východu na západ V júni 1606 bol podpísaný Viedenský mier medzi arcikniežaťom Matejom (budúci kráľ Matej II.) a Štefanom Bočkajom. Rudolf II. odmietol podpísať Viedenský mier. Uhorská šľachta si ponechala širokú územnú ale aj cirkevnú slobodu. Na psí tridsiatok ale nevyšiel ani Bočkaj. Spravili z neho sedmohradské knieža a pridelili mu vládu v Satmárskej, Berežskej a Ugočskej župe.

Viedenský mier otvoril cestu k Žitavskému mieru. Žitavský mier bol podpísaný medzi Osmanmi, Habsburgami a Bočkajom. Mier bol uzavretý na 20 rokov. Turci si mohli ponechať svoje územie a od Habsburgovcov dostali vysoký tribút. Habsburgovci stratili tak ďalšie územie. Žitavský mier podpísal už Matej II., ktorý vytlačil z trónu Rudolfa II.

Uhorský snem sa po roku 1608 rozdelil na dve komory: a) snemovňa magnátov – horná komora (dedičná – najvyšší župní predstavitelia a predstavitelia kléru) b) snemovňa šľachty – dolná komoravolení šľachtici

Rozdelenie uhorského snemu platilo až do roku 1848

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Vyhľadaj ďalšie vhodné študentské práce pre tieto kľúčové slová:

#Obsadenie Budína?


Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.018