Proces kolonializmu a jeho vplyv na politiku veľmocí na konci 19. storočia

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: miruska (15)
Typ práce: Ostatné
Dátum: 17.04.2020
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 581 slov
Počet zobrazení: 106
Tlačení: 6
Uložení: 9

16. maturitné zadanie

  • Charakterizujte proces kolonializmu a jeho vplyv na politiku veľmocí na konci 19. storočia
19. storočie možno označiť ako storočie kolonializmu. Vtedajšie veľmoci- Veľká Británia, Francúzsko, Nemecko, Belgicko a Holandsko sa podieľali na dokončení koloniálneho rozdelenia sveta. Bývalé koloniálne mocnosti- Španielsko a Portugalsko v tomto období do bojov o kolónie už výraznejšie nezasiahli.

Veľká Británia, ako najväčšia koloniálna mocnosť, ovládala Indiu, Austráliu, Nový Zéland a Kanadu. Desaťročia pred prvou svetovou vojnou bola Británia veľmocou s najväčším územím. V období jej vrcholného rozmachu k nej patrila takmer štvrtina celého sveta a riadila životy vyše 400 miliónov ľudí. V tomto období Británia ovplyvňovala všetky svetadiely - britské kolónie boli aj v Ázii aj v Afrike. Koncom 19. storočia sa so svetovým vplyvom Británie nemohla porovnávať nijaká iná krajina. Záujem Britov pútal aj hospodársky významný Egypt, ktorého dôležitosť vzrástla otvorením Suezského prieplavu v roku 1869. Napriek tomu, že Egypt bol formálne súčasťou Osmanskej ríše, udržiavali si Briti a Francúzi pomerne veľký hospodársky vplyv v tejto krajine. Hospodárska kríza v 70-tych rokoch 19. storočia podnietila národné povstanie Egypťanov, ktoré nakoniec porazili Briti a v roku 1882 obsadili Káhiru, čím fakticky ovládli Egypt.

Hybnou silou bol obchod a Británia bránila cesty, ktoré považovala za dôležité pri obchodovaní. Pre Britov bolo teda dôležité, aby na rozličných miestach sveta vybudovali strategické oporné body, ktoré mali strážiť námorné trasy a obchodné prístavy. Formálnou hlavou tejto ríše bol britský panovník.

Francúzsko začínalo v koloniálnom súperení o územia pomaly. Jeho imperiálne snahy však čoskoro vyústili do vytvorenia mocnej ríše. Porážka v prusko-francúzskej vojne ešte viac podnietila snahu Francúzov upevniť svoje národné povedomie. Keďže sila Pruska narastala, Francúzsko nemohlo v Európe naplniť svoje ambície, a tak sa jeho prioritou sa stalo nadobúdanie zámorských teritórií - kolónie mohli zvýšiť národnú hrdosť a priniesť bohatstvo. Niektoré francúzske kolónie : Madagaskar, Reúnion, Indočína, Martinique, Guadeloupe, Francúzska Guyana.

Nemecko ako nová veľmoc, sa snažilo o získanie čo najväčšieho podielu z afrických kolónií. Koloniálna expanzia Nemecka začala koncom roku 1883 a do začiatku roku 1885 získalo kolónie v Juhozápadnej Afrike (dnešnej Namíbii), v Togu, Kamerune a vo východnej Afrike.

Bismarck sa nechcel dostať do sporu s Veľkou Britániou pri súperení o kolónie, preto iniciatívu k teritoriálnej okupácii vzali na seba na začiatku súkromné spoločnosti, ktoré sa mali starať o zabrané územia na vlastné náklady a mať z nich i všetok zisk. Na konci 80 rokov 19. storočia, keď vo všetkých nemeckých kolóniách vypukli povstania, zobrala správu nemecká vláda. Ponechala spoločnostiam iba ekonomické privilégia

Belgický kráľ Leopold II. podnikol kroky k tomu, aby si zaistil vládu v Kongu a založil v Bruseli Medzinárodné združenie pre Kongo. Pôsobila v ňom pod jeho predsedníctvom rada finančníkov z rôznych európskych krajín. Leopold II. pri svojej koloniálnej aktivite nevystupoval ako belgický kráľ, ale ako súkromný podnikateľ. Nechcel z Konga urobiť belgickú kolóniu, ale chcel ho využiť na súkromný zisk pre seba a pre svojich spoločníkov z Medzinárodného združenia. V roku 1885 bol vyhlásený Slobodný štát Kongo. Jeho hlavou bol Leopold II. Kongo a Belgicko tak mali personálnu úniu, Kongo zostalo majetkom Leopolda II. a jeho spoločníkov z Medzinárodného združenia. Bolo to najväčšie súkromné panstvo na svete

Holandsko sa sústredilo hlavne na Indonéziu. Holanďania začali vytláčať pôvodných kolonizátorov - Portugalcov, ktorým nakoniec zostalo len územie Východného Timoru. Indonézia sa stala najvýznamnejšou holandskou kolóniou. Medzi ďalšie holandské kolónie patril aj Surinam.

 Veľký záujem európskych mocností o koloniálne územia viedol k politickému napätiu a k mocenským stretom.

K napätiu dochádzalo koncom storočia v Číne, kde sa stretávali záujmy niekoľkých mocností. V Číne chceli obchodovať Briti, Rusi, Nemci, Američania, Francúzi ale aj Japonci. Najväčšími rivalmi v tejto oblasti boli Rusi, Briti a Japonci.

Konflikt veľmocí bol aj v Afrike. K stretu došlo v roku 1898 na území dnešného Sudánu vo Fašode. Na tomto mieste sa stretli britská armáda pod vedením generála Kitchenera a francúzske vojsko pod vedením kapitána Marchanda. Vypukla tzv. fašodská kríza, ktorej hrozilo, že prerastie do otvorenej vojny. Bolo jasné, že niektorá z veľmocí musí ustúpiť. Nakoniec ustúpilo Francúzsko, ktoré bolo oslabené domácimi vnútropolitickými škandálmi a obávalo sa nemeckého útoku v Európe. Francúzi uznali britský vplyv v tejto oblasti. Pre Francúzov sa tak ukázala schodná cesta do budúcnosti, zakladajúca sa na dohode s Veľkou Britániou.

  • Opíšte hlavné aktivity zahraničného česko-slovenského odboja 1914 – 1918

Koncom roka 1914 odišiel z Prahy do cudziny T. G. Masaryk s cieľom prispieť k zániku Rakúsko- Uhorska a pomôcť vytvoriť spoločný štát slovenského a českého národa. V máji 1915 predložil anglickej vláde svoj plán povojnového samostatného štátu Čechov a Slovákov. Pred predstaviteľov Dohody nemohol predstúpiť s plánom vytvoriť mnohonárodnostný štát, akým bola habsburská monarchia. Odvolával sa na právo jednotného národa na vznik vlastného štátu. Opieral sa pritom o ideu, podľa ktorej Česi a Slováci tvoria jednotný československý národ, ktorý sa mal po vojne spojiť do moderného národného štátu. Na domácej pôde ho podporovala aj tajná organizácia Maffia.

V Uhorsku bola situácia po vypuknutí vojny komplikovanejšia. Vládne orgány sa postarali, aby do armády narukovali uvedomelí a politicky angažovaní občania nemaďarských národov.

Vedenie SNS z obavy pred prenasledovaním svojich stúpencov vyhlásilo v auguste 1914 prechod do politickej pasivity. Prívrženci SNS sa združovali v menších skupinách a ich činnosť sa presunula z verejných priestranstiev do súkromných bytov. Najpočetnejšia skupina sa združovala okolo redakcie Národných novín v Martine.

V roku 1915 odišiel do Londýna (za Masarykom) Edvard Beneš, čoskoro s nimi nadviazal spojenie Milan Rastislav Štefánik. Bol významným vedcom- astronómom, letcom a generálom francúzskej armády. Už v predvojnových rokoch si získal dôveru mnohých významných francúzskych politikov, vedcov a umelcov a jeho známosti sa stali mostom k zblíženiu osobností zahraničného odboja s predstaviteľmi francúzskej politickej a vedeckej elity. Centrum odboja v zahraničí udržiavalo spojenie s Maffiou, slovenskí politici získavali informácie z Prahy alebo od svojich spolupracovníkov vo Viedni.

T.G. Masaryk, E. Beneš a M. R. Štefánik sa stali čelnými osobnosťami oslobodzovacieho hnutia Čechov a Slovákov v zahraničí.

V novembri 1915 publikovali vo Francúzsku, v Londýne, vo Švajčiarsku a v USA manifest, ktorým oficiálne zverejnili založenie česko-slovenského zahraničného protimonarchistického odboja.

Ani dohodové mocnosti, ani predstavitelia Trojspolku mu nevenovali takmer žiadnu pozornosť lebo v prvých rokoch vojny Dohoda ešte nezaradila do svojich politických plánov zánik Rakúsko- Uhorska. Prelomovou udalosťou sa stalo stretnutie T. G. Masaryka s predsedom francúzskej vlády a ministrom zahraničných vecí A. Briandom vo februári 1916. Masarykovi sa podarilo Brianda presvedčiť, že zánik mnohonárodnostného Rakúsko- Uhorska významne prispeje k porážke Nemecka a urýchli koniec vojny v prospech víťazstva Dohody.

Vo februári 1916 založili Masaryk, Beneš a Štefánik v Paríži Československú národnú radu (ČSNR) ako vrcholný odbojový orgán, ktorý organizoval spojenie s domácim hnutím, udržiaval kontakty s krajanskými organizáciami v USA a v ďalších krajinách a v mene Slovákov a Čechov rokoval s poprednými Štátnikmi Dohody. Predsedom ČSNR sa stal Masaryk.

Prvoradým predpokladom na vytvorenie samostatného spoločného štátu Čechov a Slovákov bol zánik Rakúsko- Uhorska. ČSNR si uvedomovala, že predstavitelia Dohody uznajú česko-slovenský odboj ako spojenca, ak okrem diplomatických aktivít vytvorí vlastné vojenské jednotky, ktoré budú bojovať po boku dohodových armád. Zahraničný odboj sa preto sústredil na vznik česko-slovenských légií. Légie boli vojenské oddiely, ktoré tvorili príslušníci rozličných národov. Išlo najmä o vojakov ktorí dezertovali z rakúsko- uhorskej armády alebo padli do zajatia dohodových armád a potom sa prihlásili do legionárskych oddielov. Od r. 1916 prevzala starostlivosť o organizčné zabezpečenie légií SNR. V prvej svetovej vojne bojovalo v rôznych dohodových jednotkách a légiách približne 140 000 Čechov a Slovákov.

Dôkazom záujmu dohodových mocností o vnútropolitickú situáciu monarchie a riešenie jej problémov bola ich pomoc pri organizovaní kongresu utláčaných národov Rakúsko- Uhorska v apríli 1918 v Ríme.

Kongres prispel k aktivizácii a vzájomnému zblíženiu politických predstaviteľov národov Rakúsko- Uhorska. O krátky čas uznali štátnici dohodových mocností členov ČSNR ako vrcholný orgán budúceho samostatného štátu Čechov a Slovákov. Tým sa zavŕšil niekoľkoročný zápas česko-slovenského zahraničného odboja, doma i v zahraničí vzrástla autorita ČSNR a jej predsedu T. G. Masaryka.

  • Zhodnoťte prínos domáceho odboja ku vzniku československého štátu

K novej vlne aktivity slovenského a českého odboja prispela výmena na cisárskom tróne a zrýchlený vývoj medzinárodných udalostí v poslednej etape prvej svetovej vojny. V roku 1916 zomrel František Jozef I., ktorý vládol rakúsko- uhorskej ríši 68 rokov. Posledným cisárom sa stal jeho prasynovec Karol. Cisár aj vláda si uvedomovali, že armáda aj civilné obyvateľstvo sú vojnou vyčerpané a želajú si mier. Preto sa pokúšal uzavrieť s Dohodou mier, jeho pokusy však boli neúspešné. Cisár Karol sa snažil upevniť vnútropolitickú situáciu v monarchii, preto obnovil zasadania rakúskeho parlamentu prerušené po vypuknutí vojny.

V máji 1917 využili túto príležitosť českí poslanci a po dohode s niektorými slovenskými politikmi predložili v parlamente požiadavku spolužitia Čechov a Slovákov v samostatnom spoločnom štáte. V júli 1918 vznikol v Prahe Národný výbor, neskôr sa premenoval na Československý národný výbor , ako orgán, ktorý na domácej pôde koordinoval ďalšie prípravy vzniku spoločného štátu.

Na jar 1918 sa zišli v Liptovskom Sv. Mikuláši robotníci a prívrženci sociálnodemokratickej strany. Prijali rezolúciu, v ktorej sa prihlásili k myšlienke spoločného štátu Čechov a Slovákov, nastolili požiadavku ukončiť vojnu a uznať právo všetkých národov na sebaurčenie. Hlavným rečníkom a tvorcom rezolúcie bol Vavro Šrobár.

Politický život sa rozhýbal aj v ďalších mestách. Predseda SNS, Matúš Dula zvolal dôvernú schôdzku do Turčianskeho Sv. Martina, kde účastníci rokovali o budúcom osude Slovákov a prijali záverečný dokument, v ktorom zdôrazňovali, že SNS stojí na stanovisku bezpodmienečného samourčovacieho práva slovenského národa.

Mikulášska rezolúcia a záver martinskej porady symbolizovali historické rozhodnutie Slovákov definitívne sa rozísť s Uhorskom a po vojne vytvoriť nový spoločný štát s českým národom. Prvým krokom malo byť vytvorenie celoslovenského politického orgánu- SNR.

T.G. Masaryk 18. októbra 1918 vypracoval a uverejnil v americkej tlači dokument známy ako Washingtonská deklarácia. Oboznámil v ňom svetovú verejnosť so skutočnosťou, že dva stredoeurópske národy, Slováci a Česi, sa rozhodli vytvoriť samostatný spoločný štát na demokratických princípoch.

októbra 1918 bola vyhlásená kapitulácia Rakúsko- Uhorska a minister zahraničných vecí gróf Andráši oznámil, že prijíma návrh prezidenta USA W. Wilsona o vzniku nových štátov. Národný výbor prevzal politickú moc v krajine, do užšieho vedenia prijal aj zástupcu Slovákov Vavra Šrobára. ČSNV vyhlásil 28. októbra vznik samostatného česko-slovenského štátu. 30. októbra 1918 zvolal Matúš Dula schôdzu slovenskej politickej reprezentácie do Turčianskeho Sv. Martina, kde bola vyhlásená Deklarácia slovenského národa- historický štátotvorný dokument, rozhodnutie Slovákov rozísť sa s Uhorskom a vytvoriť nový spoločný štát s Čechmi.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Vypracované maturitné okruhy z dejepisu

Diskusia: Proces kolonializmu a jeho vplyv na politiku veľmocí na konci 19. storočia

Pridať nový komentár


Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.031