Odboj a Slovenské národné povstanie

Odboj a Slovenské národné povstanie

Odboj na území Slovenska sa začal formovať takmer hneď po vzniku prvej Slovenskej republiky. Odboj delíme (podľa miesta, kde pôsobil) na:

1. Domáci odboj (odbojové skupiny pôsobiace na území Slovenska, príp. Čiech a Moravy)
2. Zahraničný odboj – slovenskí a českí politickí a vojenskí predstavitelia, ktorí nesúhlasili s danou situáciou od roku 1938/39 a snažili o jej zvrátenie.

Dvomi hlavnými centrami zahraničného odboja boli:

• Londýn – československá exilová vláda na čele s  Benešom
• Moskva – československí komunisti: Klement Gottwald (neskorší prezident, Čech), Karol Šmidke

Odboj sa ešte delil na:

1. Občiansky – slovenskí predstavitelia: Ján Ursíny, Jozef Lettrich – dlhodobým cieľom občianskeho odboja bola obnova demokratickej Československej republiky

Na Slovensku pôsobilo niekoľko občianskych odbojových skupín, napr.: Obrana národa (1939-1941), Flóra, Demec, Justícia

Činnosťou týchto odbojových skupín bolo: získavanie informácií (hlavne vojenských a politických informácií pre londýnsku čs. exilovú vládu, ktorá spolupracovala s Britmi a Američanmi), pomoc prenasledovaným osobám, pomoc pri organizácii prechodov utečencov cez štátne hranice

1. Komunistický – slovenskí predstavitelia: Karol Šmidke, Gustáv Husák (neskorší prezident), Ladislav Novomeský. Niektorí predstavitelia komunistického odboja spočiatku uvažovali o samostatnom „sovietskom“ Slovensku. Pod vplyvom udalostí sa ale cieľom komunistického odboja stala obnova Československej republiky, v ktorej ale mal byť zavedený socializmus.

Máj 1942 – Operácia Anthropoid: londýnska čs. vláda zorganizovala atentát na Reinharda Heydricha, zastupujúceho ríšskeho protektora Čiech a Moravy (okrem iného bol aj jedným z funkcionárov, ktorí sa podieľali na vyriešení „židovskej otázky“.) Atentát v Prahe uskutočnili českí a slovenskí výsadkári. Heydrich bol smrteľne ranený zásluhou Čecha Jana Kubiša a Slováka Jozefa Gabčíka. Osud týchto československých výsadkárov bol tragický, pretože Nemci vypátrali ich úkryt (katakomby pravoslávneho chrámu Cyrila a Metoda v Prahe).

Nemci ako reakciu na atentát spustili teror v Protektoráte Čechy a Morava – vypálenie českých obcí Lidice a Ležáky.

December 1943 – Beneš podpísal v Moskve československo-sovietsku zmluvu o spolupráci (o vojnovej spolupráci pri oslobodzovaní Československa, o vytváraní čs. vojenských jednotiek na území ZSSR, ktoré sa majú zapojiť do oslobodzovania Č. a S., o povojnovej spolupráci, ...)

– vznikol dokument Vianočná dohoda – vzniká ilegálna Slovenská národná rada (SNR), ktorej úlohou je viesť odboj proti Tisovmu režimu a prezvať moc na Slovensku

Od roku 1943 – po katastrofálnych porážkach nemeckých armád pri Stalingrade a potom Kursku – už začínalo byť jasné, že Nemecko vojnu nevyhrá. Odboj začal uvažovať o príprave povstania (SNP).

2 plány povstania:

1. „Plánované“ spustenie povstania – povstanie vypukne, keď sa ku Slovensku priblížia vojská Červenej armády (ČA). Činnosť povstalcov sa bude koordinovať s ČA. Povstalecké vojsko malo obsadiť dôležité strategické body, aby uľahčili ČA prejsť Slovenskom. Išlo napr. o Karpatsko-duklianske priesmyky na východnom Slovensku (Dukla pri Svidníku). Tu sa počítalo s dvomi východoslovenskými divíziami, ktoré by priesmyky obsadili a držali.
2. „Spontánne“ spustenie povstania – povstanie vypukne pod tlakom udalostí. Menej ideálny scenár.

V prvej polovici roka 1944 sa činnosť partizánov na Slovensku zintenzívnila, čo neuniklo nemeckej pozornosti. Nemci si všimli, že na Slovensku sa začína niečo diať, preto začali s vojenským obsadzovaním Slovenska.

1. august 1944 – pod vplyvom týchto udalostí generál Ján Golian odvysielal heslo: „Začnite s vysťahovaním!.“, čím dal pokyn na spustenie povstania.

Na čele povstaleckej armády stáli: plukovník Rudolf Viest a generál Ján Golian

Na východnom Slovensku Nemci odzbrojili dve východoslovenské divízie, takže sa nemohli zapojiť do povstania. Západné Slovensko sa nezapojilo do SNP – aj kvôli nezáujmu. Centrom povstaleckého územia sa stalo stredné Slovensko. „Povstalecký trojuholník“: BB (Banská Bystrica) – ZV (Zvolen) – ZH (Žiar nad Hronom, v tom čase Svätý Kríž nad Hronom). Medzi BB a ZV bolo povstalecké letisko Tri Duby (Sliač), odkiaľ boli zo sovietskej i americkej strany (z letísk v Taliansku) dovážené zbrane, zásoby i vojaci (napr. 2. československá paradesantná brigáda).

Mýtus o partizánoch

Po vojne bol hlavne komunistami rozširovaní mýtus o tom, že povstanie malo partizánsky charakter. Faktom je, že do povstania sa zapojilo cca 18 tisíc partizánov, ale 60 tisíc povstaleckých vojakov. Jadro povstaleckej armády preto tvorila regulárna armáda, nie partizáni.

Povstalecká armáda bránila povstalecké územie dva mesiace, dlhodobejšie bez podpory ČA nemohli vydržať. Po dvoch mesiacoch bolo povstanie porazené, zvyšok povstalcov prešiel do hôr na partizánsky spôsob boja.

Nemecké vojská sa v rámci protipartizánskych akcií dopúšťali vyvražďovania a vypaľovania obcí, napr.: obec Nemecká, Kľak, Kalište, Ostrý Grúň.