História Francúzska

História Francúzska 

Predhovor

V súčasnosti existuje na trhu nepredstaviteľné množstvo literatúry, ktorá je zameraná na históriu. A história? Kto môže povedať, že nemá záujem poznať históriu? Histórie nie je nikdy dosť. Hltáte ju znova a znova a nikdy sa nestane, že už nie je nič, čo by ste sa mohli dozvedieť.

Prednedávnom som navštívila istú knižnicu s celkom jasnou a zdanlivo jednoduchou predstavou o tom, ktorú knihu si požičiam a strávim pri nej mnoho chladných večerov pri svetle lampy a čaji. Francúzsko je nepochybne krajinou, ktorá je nesmierne bohatá na historické udalosti. Ak ste túto krajinu navštívili, museli ste vo vzduchu zavetriť vôňu jej dejín, vzostupov i pádov. 

Obdivujem Francúzov, fascinuje ma ich spôsob života, ich kultúra, víno s lahodným buketom a predovšetkým ich kuchyňa. Ale ani plavba po Seine s výhľadom na katedrálu Notre-Damme, sa nevyrovná pocitu vzrušenia a blaženosti, keď spoznáte francúzske dejiny.

Táto kniha je určená pre všetkých čitateľov, ktorí sa radi obzrú späť, hoci nie všetky historické medzníky sú práve utešené. Je venovaná študentom, ktorým, dúfam, pomôže v ich štúdiu a tiež všetkým, ktorých dejiny francúzskeho národa fascinujú rovnako ako mňa.

autorka

História je učiteľkou života.

Marcus Tullius Cicero

Kto to bol: Kráľ Ľudovít XIV., prezývaný aj Kráľ „Slnko“, bol francúzsky a

navarrský kráľ z rodu Bourbonovcov. Za jeho vlády sa stalo

Francúzsko jednou z najmocnejších európskych veľmocí.

Dátum a miesto narodenia: 5. september 1638 v Saint-Germain-en-Laye

Dátum a miesto úmrtia: 1. september 1715 na zámku vo Versailles

Dátum jeho korunovácie: 7. jún 1654

Celé meno: Louis-Diedonné de France

Matka: Anna Habsburská (Rakúska), dcéra Filipa III. a Margaréty

Habsburskej

Otec: Kráľ Ľudovít XIII., syn Henricha IV. Navarrského a Márie

Medicejskej

Manželka: -Španielka Mária Terézia Habsburská, dcéra Filipa IV. a Izabely

Bourbonskej

-Madame de Mainthenon (Francoise Scarronová), opatrovateľka

Ľudovítových detí (oženil sa s ňou tajne po smrti prvej manželky)

Najznámejšie milenky: -Vojvodkyňa Louisa de la Valliére, prezývaná aj Louisa Milosrdná, 

 (Louise Francoise de la Baume Le Blanc), dcéra šľachtica a vojaka

 Laurenta de la Baume le Blanc a Francoise Le Provost de la

 Courtelay

-Markíza de Montespan (Francoise-Athénais de Montemart-

 Rochenchuart). Jej rodičov bližšie nepoznáme.

-Madame de Mainthenon (neskôr manželka)

Hrobka: Bazilika Saint-Denis v Paríži

V nasledujúcich riadkoch si ozrejmíme identitu mien osôb, ktoré úzko súvisia s obdobím vlády Kráľa „Slnko“ či dokonca s osobou samotného kráľa.

-Jules Mazarin

-Nicolas Fouquet

-Anna Habsburská (Rakúska)

-Mária Terézia Habsburská

-Jean-Baptiste Colbert

-Markíz de Louvois (Francois-Michelle le Tellier)

-Louisa de la Valliére

-Markíza de Montespan

-Madame de Mainthenon

*Jules Mazarin* , celým menom Giulio Raimondo Mazzarini, sa narodil 14. júla 1602 v Pescine, blízko Neapola. Patril k žiakom kláštora jezuitov, neskôr študoval právo a v hodnosti kapitána tiež prešiel vojenskou službou v Monferatte na severe Talianska.

Ako tridsaťročný sa stal diplomatickým zástupcom pápeža v Avignone. (starobylé mesto v Provensálsku, na juhu Francúzska) Pomocou kardinála Richelieua sa v roku 1641 stal kardinálom. O rok neskôr bol menovaný do čela kráľovskej rady kráľom Ľudovítom XIII.

Po smrti kráľa Ľudovíta XIII. v máji roku 1643, ako päťročný nastúpil na trón Ľudovít XIV., jeho najstarší syn. Práve kardinál Mazarin a Ľudovítova matka boli osobami, ktoré bezpečne a plynule riadili hospodárstvo a politiku Francúzska až kým Ľudovít nedovŕšil vek trinásť rokov (1651), čo sa v danej dobe považovalo u kráľa za vek plnoletosti.

Hovorí sa, že Ľudovít pokladal kardinála Mazarina za svojho druhého otca, keďže mu venoval svoj čas a pokúšal sa ho vychovať na obraz „pravého kráľa.“ Kardinál Mazarin zomrel 9. marca roku 1661.

*Nicolas Fouquet* alebo markíz de Belle-lle, sa narodil v roku 1615 v Paríži. Patril do vplyvnej rodiny a pôsobil ako advokát. Pracoval tiež na viacerých úradníckych postoch, pokiaľ ho v roku 1650 kardinál Mazarin nevymenoval za ministra financií.

*Anna Habsburská (Rakúska)* sa narodila španielskemu kráľovi Filipovi III. a jeho manželke Margaréte Habsburskej 22. septembra 1601 v Madride. Neskôr sa vydala za kráľa Ľudovíta XIII. Dedič trónu, budúci Kráľ „Slnko“ sa narodil až po 23 rokoch spoločného manželstva, keďže Anna viackrát potratila a vytúžený dedič stále neprichádzal. V roku 1643, po smrti svojho manžela, v podstate nastúpila na trón, aby vládla počas obdobia, keď bol jej syn Ľudovít ešte dieťa a nebol schopný sám vládnuť. Jej pravou rukou sa stal kardinál Mazarin, s ktorým, podľa viacerých zdrojov, udržiavala i milenecký vzťah.

Anna Rakúska bola žena jemného vzhľadu, napriek tomu však bola známa svojimi nečakanými výbuchmi agresie a hnevu. Treba poznamenať, že jej syn Ľudovít nemal práve utešené detstvo. Anna Rakúska sa totiž odmietla podieľať na jeho výchove, dokonca možno tvrdiť, že si ho takmer vôbec nevšímala. Vychovávatelia mohli mladému kráľovi zabezpečiť vzdelanie a naučiť ho vyberaným spôsobom, avšak nepochybne mu nedokázali na dvore vytvoriť rodinnú atmosféru a zázemie, ktoré potreboval. Anna Rakúska zomrela v roku 1666 v Louvre, za prítomnosti rodiny i celého dvora.

*Mária Terézia Habsburská*, španielska infantka, narodená 10. septembra 1638 v El Escorial, sa 10. júna 1660 stala prvou a oficiálnou manželkou svojho bratranca, Ľudovíta XIV. na základe tzv. Pyrenejskej zmluvy (Pyrenejského mieru), ktorá predstavovala symbol ukončenia vojny medzi Francúzskom a Španielskom. Podľa mnohých tvrdení historikov neoplývala nadpozemskou krásou a chýbala jej tiež aspoň istá dávka intelektu a dôvtipu. Toto všetko boli hlavné aspekty, ktoré si jej manžel, Ľudovít XIV., na ženách najviac cenil, a preto ich vyhľadával u svojich mileniek, ktoré dosť často striedal a túto svoju záľubu ani prinajmenšom nemal potrebu skrývať.

So svojím manželom, francúzskym kráľom, sa jej podarilo splodiť šesť detí. Po jej smrti v roku 1683, sa opatrovateľka Ľudovítových detí, Madame de Mainthenon, tajne stala jeho druhou morganatickou* manželkou, avšak nikdy nebola kráľovnou. Telesné pozostatky Márie Terézie sú uložené na rovnakom mieste, ako hrobka jej manžela, v bazilike Saint-Denis v Paríži.

*Morganatické manželstvo – je založené na rovnakom základe, ibaže s tým rozdielom, že manželka má všetky práva kráľovnej, okrem dedičného.

*Jean-Baptiste Colbert*, narodený 29. augusta v Reims, bol mimoriadne inteligentný a vzdelaný muž, a tiež minister financií Ľudovíta XIV., ktorý výrazne prispel k rozkvetu Francúzska. Podarilo sa mu dostať pod kontrolu stav kráľovskej pokladnice a taktiež zaviedol a začal presadzovať teóriu nového hospodárskeho systému - merkantilizmu.^*

Vďaka týmto krokom ho Ľudovít považoval za svojho najvernejšieho a najschopnejšieho spolupracovníka. Jean-Baptiste Colbert zomrel v roku 1683 v Paríži. Jeho hrobka sa nachádza v katedrále Notre-Damme v Paríži.

*Merkantilizmus – hospodársky systém, ktorý bol zavedený v 18. storočí vo Francúzsku. Jeho autorom bol sám Jean-Baptiste Colbert. Hovoril o tom, že hlavným zdrojom bohatstva krajiny, je jej nerastné bohatstvo a tiež zahraničný obchod. Táto ekonomická teória zakazovala dovoz drahých kovov. Na výrobky dovezené zo zahraničia tiež bolo uvalené vysoké clo. Na základe presadzovania merkantilizmu nastal veľký prílev financií do štátnej pokladnice.

*Louisa de la Valliére* alebo vojvodkyňa de la Valliére, bola prvou oficiálnou milenkou Kráľa „Slnko.“ Narodila sa v roku 1644 v Tours. Bola dvornou dámou Henriety Anny, manželky Filipa Orleánskeho, ktorý bol kráľovým bratom. Louisa bola vychovávaná v kláštore, bola vzdelaná, jemná a veľmi plachá. Fakt, že sa stala kráľovou oficiálnou milenkou, niesla veľmi ťažko. Do kráľa bola úprimne zamilovaná, a preto bola neraz terčom posmeškov dvorných dám. Ľudovítovi porodila štyri deti, pričom po jej poslednom pôrode o ňu stratil záujem. Na scéne sa totiž objavila dáma, ktorá mala všetky vlastnosti a charakterové črty, ktoré Louise chýbali. Bola ňou Athénais de Montespan. Keď si Louisa uvedomila, že jej hviezda vyhasína, po pár rokoch verejného poníženia, požiadala kráľa o povolenie odísť od dvora. Kráľ jej napokon vyhovel a Louisa odišla do kláštora karmelitánok. Zomrela 16. júna 1710 v Paríži.

*Markíza de Montespan* bola jedinou ženou, ktorej sa podarilo udržať si priazeň francúzskeho kráľa a moc na dvore po takú dlhú dobu, ako bolo 12 rokov. Athenáis de Montespan v podstate nastúpila na miesto Louisy de la Valliére, pretože kráľa hneď na začiatku očarila svojím šarmom, vtipom a inteligenciou. Hovorí sa, že bola krásna ako obrázok, plná energie a zmyselnosti. Počas vzťahu s kráľom sa rozviedla so svojím vtedajším manželom, Louisom Henrim, markízom de Montespan.

V priebehu dvanástich rokov porodila sedem detí s kráľovskou krvou. V roku 1680 bola na dvore odhalená veľká travičská aféra, v ktorej na popredných miestach figurovalo aj jej meno. Spájala sa tiež s menom čarodejnice, La Voisin, pomocou ktorej čarov sa snažila udržať si kráľovu priazeň. La Voisin a mnoho iných zúčastnených, bolo upálených a kráľ v tom istom roku markízu de Montespan zavrhol. V roku 1691 sa rozhodla odísť z Paríža a do svojej smrti 26. mája 1707, žila zbožný a osamelý život.

*Madame de Mainthenon*, vlastným menom Francoise Scarronová, bola treťou najznámejšou Ľudovítovou milenkou a tiež sa stala jeho monargatickou manželkou po smrti Márie Terézie. Bola vydatá za dvorného básnika, obľúbeného u vyšších spoločenských kruhov, Paula Scarrona, ktorý bol telesne postihnutý a tiež predčasne skonal a ona sa stala vdovou. Po určitej dobe sa Francoise zoznámila s Madame de Montespan a natoľko kráľovu milenku ohúrila, že ju pasovali do funkcie opatrovateľky a vychovávateľky kráľových nemanželských detí. A krátko po tom si Francoise svojou inteligenciou získala aj samotného kráľa a už vtedy markíza de Montespan tušila, že Francoise sa stane jej sokyňou v boji o kráľovu priazeň.

V roku 1680, po tom, ako Ľudovít stratil o Athénais záujem, venoval sa už len Madame de Mainthenon. Jej viera, morálka a tiež skromnosť donútili Ľudovíta začať premýšľať o hriešnom spôsobe života, ktorý viedol. Po smrti jeho manželky Márie Terézie sa s ňou tajne oženil. V tomto manželstve sa nevyskytli žiadni potomkovia. Madame de Mainthenon bola jediným človekom, ktorý bol v roku 1715 prítomný pri smrteľnej posteli jedného z najvýznamnejších francúzskych panovníkov.

Ako sme už spomenuli, Ľudovít sa stal francúzskym kráľom už ako päťročný, po smrti svojho otca, kráľa Ľudovíta XIII. Vzhľadom k svojmu ranému veku bolo zrejmé, že nie je spôsobilý vládnuť, a tak sa vlády ujala ako regentka jeho matka Anna Rakúska. Jej pomocníkom a zároveň pravou rukou sa stal kardinál Jules Mazarin, ku ktorému mal Ľudovít veľmi pozitívny vzťah. Mazarin bol človekom, ktorý položil základy absolutistického francúzskeho kráľovstva a tiež osobou, s ktorou Anna Rakúska podľa všetkého udržiavala nielen pracovný ale i milenecký vzťah.

Ľudovítove detstvo bolo poznamenané matkinou apatiou a nezáujmom. Možno tvrdiť, že sa odmietla aktívne podieľať na jeho výchove a takmer si ho nevšímala. Otázkami Ľudovítovho vzdelania sa zaoberali jeho vychovávatelia. Naučili ho síce morálke a pravidlám spoločenskej etikety, avšak je viac-menej logické, že mu nedokázali vykompenzovať rodinnú atmosféru na dvore, ktorá mu najväčšmi chýbala.

Keď mal Ľudovít deväť rokov, prežil nepríjemnú skúsenosť, ktorá na jeho psychike zanechala určité stopy. Tie sa neskôr odzrkadlili v odpore, ktorý začal pociťovať voči Parížu. V roku 1648 totiž do jeho sídla, ktorým bol Louvre, vtrhol dav ľudí a Ľudovít sa stal ich rukojemníkom. Táto spomienka mu zostala a nikdy sa mu na ňu nepodarilo zabudnúť. Týmto ľuďom nikdy neodpustil a nazýval ich „parížskou zberbou.“ Naopak, možno vďaka tomuto, nie veľmi utešenému incidentu, mladý kráľ sa rozhodol, že z Paríža vytvorí hlavné mesto Európy, čo sa mu aj podarilo. Za jeho vlády sa Paríž stal „prvým mestom sveta.“

Prvou veľkou láskou Kráľa „Slnko“, ktorú si túžil vziať za manželku, bola neter Julesa Mazarina, Maria Mancini. Určité okolnosti však plánovanej svadbe zabránili. Prvou bolo naliehanie kardinála Mazarina a požiadavka na Ľudovíta, aby jeho neter nechal a vzdal sa svojej lásky k nej. Druhú stránku predstavovala politika a jej neúprosné pravidlá. V roku 1660 bola podpísaná tzv. Pyrenejská zmluva (Pyrenejský mier), ktorá predstavovala symbol ukončenia vojny medzi Francúzskom a Španielskom a tiež sobáš Ľudovíta XIV. so španielskou princeznou, Máriou Teréziou. Tá bola na základe tohto zväzku nútená vzdať sa dedičného práva po svojom otcovi.

Mária Terézia je často opisovaná ako drobná žena, ktorá neoplývala práve nadpozemskou krásou a zároveň jej chýbal šarm, iskra a určité intelektové vybavenie, čo boli práve tie artikle, ktoré Ľudovítovi na ženách najviac imponovali. Navyše neovládala francúzsky jazyk, takže svojmu manželovi takmer vôbec nerozumela.

Je všeobecne známe, že toto manželstvo bolo čisto formálne a chýbal v ňom akýkoľvek cit a už vôbec nemožno hovoriť o láske. Napriek nie veľmi dobrej kombinácii Ľudovítových vlastností a chýbajúcej kráse a príťažlivosti jeho manželky spolu splodili šesť detí:

-Ľudovít (1661-1711)

-Anne-Élisabeth (1662-1662)

-Marie Anne (1664-1664)

-Marie-Thérese (1667-1672)

-Philippe-Charles (1668-1671)

-Louis-Francois (1672-1672)

Ľudovít hľadal krásu, intelekt a vášeň u svojich mileniek, ktoré sa striedali po jeho boku dosť často. Jeho manželke Márii Terézii aj napriek veľkému poníženiu nezostávalo nič iné, len udržiavať spoločenské dekórum a potichu sa prizerať. Vedela totiž, že jej jedinou úlohou je zabezpečiť pokračovanie bourbonovskej dynastie.

Po smrti Márie Terézie 30. júla 1683, sa Ľudovít tajne oženil s opatrovateľkou svojich nemanželských detí, s Francoise Scarronovou, ktorá je známa aj pod menom Madame de Mainthenon. Odvtedy už Ľudovít nemal inú ženu.

Ľudovít získal prvú sexuálnu skúsenosť už ako pätnásťročný s jednou z dvorných dám, ktoré boli oveľa staršie a prirodzene, aj skúsenejšie. Možno práve preto zostal sex na veľmi vysokom stupni v rebríčku jeho záľub. Obdobie vlády Ľudovíta XIV. sa preto nespája len s pomerne úspešnou politikou a hospodárstvom, ale i s mnohopočetnými milostnými avantúrami a škandálmi, ktoré sa vždy snažil nejakým spôsobom ututlať.

Keďže s jeho manželkou Máriou Teréziou, ho okrem povinnosti splodiť dediča francúzskeho trónu, nespájalo vôbec nič, rád trávil dlhé chvíle v náručí a v posteliach mnohých dám.

Aj keď sa na prvý pohľad zdá, že ženy znamenali pre neho len chvíľkové rozptýlenie, Ľudovít bol známy tým, že bol voči každej nesmierne galantný, či už to bola vznešená markíza alebo obyčajná slúžka. Nikdy neprešiel okolo žiadnej ženy bez toho, aby sa jej neuklonil a neprejavil voči nej svoju úctu.

Kráľovou posteľou prešlo mnoho žien, blondíny, brunetky, vysoké, nižšie, vydaté i slobodné. Avšak v jeho živote existovali len tri osudové ženy.

Keďže Ľudovítov brat, Filip, vojvoda Orleánsky, si radšej užíval svetské radosti s mladými rytiermi a šľachticmi, namiesto svojej manželky Henriety Anglickej, Ľudovít XIV. využil túto príležitosť a občas sa jej „venoval.“ Aby zakryl svoju náklonnosť k nej, rozhodol sa obrátiť pozornosť smerom k Henrietinej dvornej dáme, k mladučkej a nevinnej, Louise de la Valliére.

O Louise nemožno tvrdiť, že to bola typická kráska, avšak bola veľmi jemná, mala plavé dlhé vlasy, výrazné modré oči a súmerné črty tváre. Bola vzdelaná, skromná a vedela sa vyjadrovať. Na jednu nohu mierne krívala, čo spôsobil pád pri jazde na koni. A Ľudovít XIV. si napokon uvedomil, že je do nej naozaj zamilovaný. Keď sa o ich tajnom vzťahu dozvedela jeho matka, Anna Rakúska, veľmi ju to pobúrilo. Louisa bola predmetom sporov medzi ňou a jej synom, avšak napokon bola nútená ustúpiť.

Po jej smrti v roku 1666 Ľudovít Louisu oficiálne predstavil na dvore ako svoju milenku. Louisa, veľmi hanblivá, tichá a založená na morálnych hodnotách, veľmi trpela, keďže kráľa úprimne milovala a úloha kráľovej milenky nebola jednoduchá. Kráľovi porodila štyri deti.

Keď sa na dvore objavila mimoriadne zábavná, krásna a dôvtipná, Markíza de Montespan, a kráľa okamžite ohúrila nielen svojou inteligenciou ale aj vzhľadom a kultivovaným vystupovaním, Louisa si začala uvedomovať, že jej hviezda na dvore vyhasína.

Počas jej štvrtého a posledného tehotenstva, Ľudovít pozval pár hostí vrátane dvorných dám do Avenes, aby si mohli pozrieť prípravy mužov na bitku s Holandskom. Louisa de la Valliére nepatrila do zoznamu pozvaných. Naopak, medzi hosťami nemohla chýbať Athénais de Montespan, manželka markíza de Montespan, ktorá kráľovi dokonale poplietla hlavu.

A Avenes bolo miesto, kde sa Athénais stala Ľudovítovou neoficiálnou milenkou. 4. októbra 1667 Louisa de la Valliére porodila kráľovi posledné dieťa, syna, a od toho momentu ho viac nezaujímala. Jeho city k nej úplne ochladli a on na ňu zanevrel.

A tak hanblivú Louisu nahradila šarmantná a sebavedomá Athénais. Louisa bola nútená pár rokov znášať verejné poníženie na dvore. Po čase kráľa požiadala o súhlas k svojmu odchodu od dvora. Kráľ napokon súhlasil a Louisa opustila dvor a utiahla sa do kláštora karmelitánok. Dala si ostrihať svoje krásne dlhé vlasy a obliekla si mníšsky habit. Tu oľutovala všetky svoje hriechy a dožila svoj život s nie veľmi šťastným koncom.

Madame de Montespan bola ženou mnohých tvárí. Dokázala byť nežná a milá, zvodná a vášnivá a predovšetkým vedela, ako dosiahnuť to, po čom túži. Jej jediným cieľom bolo získať si kráľovu priazeň a keď sa jej to podarilo, snažila sa udržať si ju čo najdlhšie. O kráľovi totiž bola známa aj skutočnosť, že žiadnej žene nedovolil, aby sa dlho tešila z jeho priazne.

Zo všetkých známych aj menej známych kráľových favoritiek len ona si udržala svoje miesto na dvore aj po jeho boku po dobu dlhých dvanásť rokov. Ako sa jej to podarilo, zostáva do dnešného dňa záhadou.

Athénais verila, že pomocou mágie a čarov sa jej podarí zotrvať v pozícii kráľovej milenky, a preto navštívila dom Deshayes Monvoisinovej, známej čarodejnice, ktorá bola v Paríži prezývaná aj La Voisin. Keď si všimla, že elixír lásky, ktorý kráľovi tajne pridávala do nápojov a do jedla a satanistické obrady, na ktorých bolo obetovaných mnoho nevinných novorodencov, zaberajú, stali sa tieto jej aktivity tradíciou a Athénais stálou zákazníčkou La Voisin.

Pokojne môžeme tvrdiť, že Athénais mala na dvore takú moc, že bez problémov dokázala zmanipulovať aj zmýšľanie samotného kráľa. Kráľovná Mária Terézia ju dokonca žiadala o príhovor u kráľa. Na jej rozkaz bola vo Versailleských záhradách postavená nádherná fontána so sochami, ktorá striekala vodu. Kráľ bol ňou posadnutý a neodoprel jej vôbec nič. Pokojne na ňu prepisoval pozemky a nehnuteľnosti a markíze sa takýmto spôsobom podarilo nahromadiť celkom slušný majetok. Nezabudla sa tiež postarať ani o svoju rodinu.

Postupným plynutím neúprosného času a skutočnosti, že Athénais porodila takmer každý rok jedno dieťa s kráľovskou krvou, čoraz viacej si začala uvedomovať svoju, už mierne upadajúcu pozíciu. Jej krása sa každým rokom strácala a Athénais a z jej šarmu a príťažlivosti veľa nezostalo.

Práve v tom období sa objavila dôležitá otázka, súvisiaca s výchovou a starostlivosťou o jej a kráľove nemanželské deti. Po dlhom zvažovaní, komu zveriť túto neľahkú úlohu, voľba padla na Francoise Scarronovú, vdovu po básnikovi, ktorý bol na dvore u vyšších kruhov veľmi obľúbený.

Francoise bola veľmi zbožná a veriaca žena, ktorej hlavnými charakteristickými črtami neboli krása a príťažlivosť, ale inteligencia a schopnosť vytvorenia rodinnej atmosféry na dvore, ktorá Ľudovítovi v detstve veľmi chýbala.

Ľudovít bol s jej prácou nadmieru spokojný a symbolom jeho vďačnosti voči Francoise bolo 100 000 libier, ktoré jej daroval a za ktoré si kúpila zámok Mainthenon neďaleko Versailles. Neskôr tiež začala používať názov zámku ako súčasť svojho mena. Athénais po tomto Ľudovítovom čine pochopila, že vychovávateľka jej a Ľudovítových detí, Madame de Mainthenon, sa práve stala jej najväčšou sokyňou v boji o kráľovu priazeň.

Život na dvore výrazne ovplyvnili vážne skutočnosti o zločinoch, ktoré vyplávali na povrch v roku 1676. Na dvore sa nehovorilo o ničom inom, než o travičských aférach, satanistických obradoch a čiernej mágii, ktoré boli odhalené a okrem iných mien tu figurovalo aj meno markízy de Montespan.

La Voisin a jej prívrženci boli niekoľko dní kruto mučení, avšak o ich „zákazníkoch“ či komplicoch neprehovorili ani slovo. Neskôr boli títo zločinci upálení za bosoráctvo. Aj tento fakt bol príčinou toho, že Ľudovít svoju dlhoročnú milenku v roku 1680 úplne zavrhol a viac sa otázkou jej osoby nezaoberal. Svoju pozornosť, naopak, upriamil na Madame de Mainthenon, ktorá ho brilantne zaujala svojimi dlhočiznými výkladmi a debatami o viere, spravodlivosti a o Bohu.

Aby sa ututlali klebety, ktoré sa šírili o čarodejníckych praktikách jeho bývalej favoritky, Ľudovít nechal Athénais istý čas žiť na dvore. V roku 1691 však dostala stručný odkaz. Na príkaz kráľa má opustiť dvor. Učinila tak a odišla do Paríža. Napokon však skončila v Kláštore svätého Jozefa, kde sa rozhodla začať viesť slušný a zbožný život. Athénais zomrela 27. mája 1707, keď náhle odpadla a o niekoľko hodín skonala. Na jej pohrebe sa nezúčastnil nikto z rodiny ani jej detí. Kráľ Ľudovít rovnako nesmútil ani neprejavil žiadnu emóciu. Taký bol koniec jednej z najznámejších a najvplyvnejších mileniek Kráľa „Slnko.“

Vďaka Madame de Mainthenon si Ľudovít uvedomil skazenosť neviazaného života, ktorý viedol a rozhodol sa zmeniť svoju cestu, ktorá namiesto sexuálnych avantúr viedla k modlitbám a k ľutovaniu svojich činov.

Madame de Mainthenon bola s najväčšou pravdepodobnosťou jedinou ženou, ktorá Ľudovíta neohúrila svojou krásou a pritom ho dokázala dokonale ovplyvniť a zmeniť jeho pohľad na každodenné hriechy svetského života. Ako sme už spomínali, po smrti svojej manželky, Márie Terézie, sa stala jeho morganatickou manželkou a zároveň poslednou ženou v jeho živote.

Osoba Ľudovíta XIV. je predmetom veľkého záujmu zaiste aj vďaka otázke, ako sa mu podarilo dosiahnuť titul jedného z najobľúbenejších panovníkov vo všeobecnosti, aj napriek tomu, že ľud pre neho predstavoval len zdroj, ktorý ho uisťoval o dôležitosti svojho bytia a svoju osobu rád a často stotožňoval s predstaviteľom najvyššieho.

Ľudovít nikdy nedôveroval ľuďom a poddanými opovrhoval. Bol hlboko presvedčený o tom, že ľud existuje iba na to, aby ho obdivoval, uctieval ho a plnil jeho rozkazy. Ľudovítove vzdelanie a inteligencia sa, bohužiaľ, pohybovali len kúsok za hranicou priemeru. Hoci sa snažil, bol pracovitý, usilovný a vytrvalý, nikdy sa mu tento deficit nepodarilo dohnať.

Na prvom mieste jeho negatívnych vlastností rozhodne stála jeho pýcha. Je mu tiež prisudzovaný výrok „L etat c est moi“, teda „Štát som ja“, hoci niet dôkazov, že tento výrok naozaj vyslovil. Jeho spôsob vlády a panovania však nasvedčuje tomu, že seba skutočne chápal ako predstaviteľa celého Francúzska.

Vďaka tomu, že dospel až do štádia, kedy obdivoval a uznával sám seba, do dejín vošiel aj pod prívlastkom „le Roi Soleil“, teda „Kráľ Slnko.“

Na dvore zaviedol prísne spoločenské pravidlá, podľa ktorých sa museli riadiť všetci poddaní. Aj on sám so svojou rodinou žil v súlade s týmito predpismi.

Podľa ostatných výrokov z jeho úst ho však môžeme vidieť aj v inom svetle. Sám seba hodnotil veľmi prísne a striktne, takže sebadisciplína mu rozhodne nechýbala. O tom svedčí citát, ktorý vyslovil na smrteľnej posteli, „riaďte sa zlým príkladom, ktorý som vám ukázal.“

Ľudovít XIV. pri svojom zasadnutí na trón nemal ustlané na ružiach. Práve v tomto období vrcholila tridsaťročná vojna. Aj napriek veľkému utrpeniu však ukončenie vojny Vestfálskym mierom v roku 1648, znamenalo pre Ľudovíta posilnenie jeho moci, ktorá v tejto dobe ešte nebola taká pevná a suverénna.

Pred svojou korunováciou Francúzsko a neplnoletý kráľ čelili povstaniu, nazvanému Fronda, ktorého cieľom bolo obmedziť kráľovskú moc. Ľudovít mal byť zbavený svojho postavenia a na jeho miesto mal byť dosadený jeho strýko, Gaston Orleánsky.

1. júna 1654 povstanie slávnostnou korunováciou Ľudovíta XIV. úplne utíchlo. Spory kráľa so šľachtou pretrvávali aj naďalej, až do roku 1660, kedy Gaston Orleánsky zomrel.

Hneď na začiatku svojej vlády dal Ľudovít doživotne uväzniť správcu financií, Nicolasa Fouqueta, ktorého obvinil, že sa obohacuje na úkor štátnej pokladnice. Dôvod pre jeho zatknutie a „odstránenie“ bol však oveľa prozaickejší. V skutočnosti totiž šlo len o zámienku a pravým dôvodom Ľudovítovho nekompromisného rozhodnutia bol rozprávkový palác, ktorým sa Nicolas Fouquet chcel kráľovi pochváliť, a preto ho sem pozval.

Ľudovít, nad ktorého jasnosťou a „žiarivým slnkom“ nemohlo nič stáť a rovnako si ho nikto nemohol dovoliť v čomkoľvek prevýšiť, na Fouquetov zámok Vaux-le-Vicomte, pochopiteľne, žiarlil a to bolo pravou príčinou jeho konania.

Bezprostredne po tom, ako kapitán kráľovských mušketierov, D Artagnan, Fougueta zatkol a odviedol do väzby, Kráľ „Slnko“ začal budovať honosný zámok Versailles.

Nicolas Fouquet prešiel mnohými väzeniami, napokon však v roku 1680 zomrel v parížskej Bastile.

Už vieme, že nejestvovalo mnoho ľudí, ktorým Ľudovít bezvýhradne dôveroval. Avšak vďaka svojej inteligencii, šikovnosti a vzdelaniu si miesto jeho spolupracovníkov predsa len pár ľudí získalo. Jean Baptiste Colbert, minister financií a tiež kráľova pravá ruka, dokázal mimoriadne brilantným spôsobom dať do poriadku stav štátnej pokladnice a prostredníctvom hospodárskeho systému merkantilizmu, tiež zabezpečiť prílev financií.

Druhým ministrom, ministrom vojny, bol Francois-Michel le Tellier, markíz de Louvois, ktorému sa zasa podarilo vytvoriť prvú modernú armádu v tejto dobe, ktorej sa nemohla rovnať žiadna iná. V roku 1670 tiež zaviedol uniformy, striktnú disciplínu a vojakom zabezpečil riadnu výzbroj.

Ľudovítovým hlavným a najdôležitejším cieľom bolo dosiahnuť politickú hegemóniu* v celej Európe a tiež „víťazstvo“ nad Habsburgovcami, s ktorými viedol nespočetné pretrvávajúce spory. Stavil preto na politiku subsídií, teda na spojenectvo a podporu štátov, ktoré susedili s jeho nepriateľmi. (Turecko, Poľsko, Uhorsko, Švédsko)

Ľudovít viedol mnoho vojen, z ktorých najvýznamnejšie sú devolučná vojna, holandská vojna, vojna o falcké dedičstvo či vojna o španielske dedičstvo, ktorá mu vzala posledné roky života a trvala od roku 1701 do roku 1714.

Prvou vojnou, ktorú Ľudovít XIV. rozpútal v roku 1667, bola tzv. devolučná vojna. Zámienkou bola Ľudovítova snaha získať Flámsko a Brabantsko.

Po uzatvorení Pyrenejského mieru, a teda aj sobáša Ľudovíta so španielskou Máriou Teréziou, sa jeho manželka ako výmenou za vyplatenie vysokého vena, zriekla dedičného práva po svojom otcovi, Filipovi II. Veno však v roku 1667 ešte nebolo vyplatené.

Brabantské nástupnícke právo zaručovalo dcéram z prvého manželstva väčšie právo na trón ako synom z ďalších manželstiev. Po smrti Filipa IV. v roku 1665 sa nástupníckeho práva dožadovalo rovnako Francúzsko ako aj Habsburské Španielsko.

Ľudovítovi právnici trvali na tom, že hoci podľa španielskeho práva mal trón patriť Filipovmu synovi, Karolovi II., no podľa starého brabantského práva naň mala mať nárok jeho dcéra z prvého manželstva, teda jeho manželka, Mária Terézia. Španielsko tento názor tvrdo odmietalo, a tak tento spor v roku 1667 vyústil do devolučnej vojny.

Ľudovít XIV. preto dlho neváhal, nasadil 80 000 vojakov a začal sa dôsledne pripravovať na vojnu. Za začiatok vojny možno považovať útoky francúzskej armády na španielske mestá, ktoré sa nachádzali uprostred vnútorných konfliktov a nedokázali týmto útokom úspešne odolávať.

Na stranu Španielska sa pridalo Holandsko, Švédsko a Anglicko a sformovalo alianciu, ktorá deklarovala, že Ľudovítovi uvoľní územia, ktoré požadoval, pod podmienkou, že nebude pokračovať v útokoch za hranicami tohto územia.

Ľudovít vedel, že vyhrať nad alianciou štyroch štátov, bude ťažké, dokonca tušil, že proti nim nemá šancu, a preto s touto ponukou súhlasil.

Devolučná vojna bola ukončená v roku 1668 podpísaním tzv. Aachenského mieru.

Ľudovít XIV. bol nekompromisný vládca aj v otázke náboženstva. Podľa jeho názoru mohlo byť jediným povoleným náboženstvom kresťanstvo, a preto sa v roku 1685 rozhodol zrušiť nantský edikt**. Tento čin spôsobil hromadné emigráciu hugenotov***. Ich počet sa pohyboval okolo 400 000 a mal za následok pokles v oblasti hospodárstva a obchodu.

Po mnohých bojoch počas holandskej vojny, ktorá začala v roku 1672 a skončila sa viac-menej kompromisom, Ľudovít v mene svojej švagrinej, Elizabeth Charlotty Falckej, v roku 1689 rozpútal vojnu o falcké dedičstvo, v ktorej po prvý raz vyšiel ako porazený. V tejto vojne stratil mnoho území na pravom brehu rieky Rýn.

Ľudovít strávil posledné roky svojho života vojnou o španielske dedičstvo, ktorá sa začala v roku 1701.

1.novembra 1700 zomrel bez dediča španielsky panovník Karol II. Keďže bol veľmi chorľavý, jeho nadchádzajúca smrť sa dala predpokladať. A tiež sa ešte počas jeho života hovorilo o tom, že sa schyľuje k veľkému konfliktu mocností. Niet sa čo čudovať. Leopold I. Habsburský, rímskonemecký cisár, a Ľudovít XIV., francúzsky kráľ, mali obaja za manželky španielske princezné. Obaja si teda logicky začali urputne nárokovať na rozsiahle španielske dedičstvo.

Keď Karol II. ležal na smrteľnej posteli, Francúzsko ho prinútilo napísať testament, v ktorom stálo, že dedičom a jeho nástupcom v Španielsku, sa stane Ľudovítov vnuk, princ Filip z Anjou. Po dorazení závetu do Versailles, dňa 9. novembra, Ľudovít dal zhromaždiť celú rodinu a členov kráľovského dvora a verejne im predstavil Filipa ako španielskeho kráľa.

„Páni, tu je kráľ Španielska. Koruna mu patrí rodom i vôľou predchádzajúceho kráľa. Celý národ si to praje a žiada o to i mňa. Prijímam ho s radosťou.“

Po Karolovej smrti Filip z Anjou skutočne nastúpil na španielsky trón a ujal sa vlády v Španielsku. V závete okrem tohto faktu a stanovenia dediča stálo, že Francúzsko sa vzdá španielskeho Nizozemska v prospech rímskonemeckého cisára Leopolda. Ľudovít XIV. však toto nariadenie rezolútne odmietol. To bol podnet, na základe ktorého vznikla silná protifrancúzska koalícia, ktorú tvorilo Anglicko, Holandsko a habsburská monarchia. Tieto tri námorné veľmoci sa 7. septembra v Haagu spojili proti Francúzsku a napokon sa k nim pridal aj cisár Leopold, ktorý ešte vždy túžil dosadiť na španielsky trón svojho syna, Karola.

Súčasťou území španielskeho dedičstva boli aj Neapolsko, Milánsko, španielske Nizozemsko a zámorské dŕžavy. V auguste roku 1704 princ Eugen Savojský, v službách Leopolda I., dosiahol víťazstvo nad Francúzmi v bitke pri Höchstädte a podarilo sa mu Francúzov vytlačiť z Rakúska. Následne však v Uhorsku vypuklo protihabsburské povstanie, ktoré začalo priamo ohrozovať Viedeň a jej okolie. Boje sa dostali až k územiu Pyrenejského polostrova, Nemecka a Talianska.

Rok 1709 sa niesol v znamení drvivej porážky francúzskej armády a jej kráľa v bitke pri Malplaquet. Vojna bola napokon ukončená Ultrechtským mierom v roku 1713. Španielskym kráľom zostal aj naďalej Filip z Anjou a rakúski Habsburgovci si mohli ponechať európske časti španielskeho dedičstva.

*hegemónia – nadvláda, najlepšie mocenské postavenie

**nantský edikt – bol vydaný v roku 1598 francúzskym kráľom Henrichom IV. a zaručoval hugenotom náboženskú slobodu a rovnosť.

***hugenoti – francúzski protestanti

Počas obdobia vlády Ľudovíta XIV., ktorý predstavuje synonymum Francúzska konca 17. a začiatku 18. storočia, prišlo k veľkému rozmachu v oblasti kultúry a umenia, či už hovoríme o architektúre, literatúre alebo vede.

V roku 1635 bola založená Francúzska akadémia, kde mali byť sústredení všetci veľkí spisovatelia. Ľudovít v tomto smere pokračoval, keď dal v roku 1663 založiť Akadémiu sochárstva a maliarstva. Neskôr tiež vznikli Akadémia architektúry, Akadémia vied a Akadémia historická a archeologická, kde pôsobili velikáni z celej Európy.

S obdobím Ľudovítovej vlády sa spájajú zvučné mená umelcov, ako Jean Racine, Pierre Corneille či Jean Baptiste Poquelin Moliére, ktorý bol jeho blízkym priateľom a písal pre neho divadelné hry.

Ľudovít XIV. sa v oblasti architektúry preslávil najmä honosným zámkom Versailles neďaleko Paríža. Jeho otec, Ľudovít XIII. si tu postavil skromný malý zámoček, keď chodieval na lov. Avšak až jeho syn tu postavil masívne prepychové architektonické dielo, do ktorého sa po skončení prác aj s celou rodinou presťahoval. Stavba tohto zámku trvala neuveriteľných 22 rokov.

Ľudovít si pre stavebné práce najal schopných a zodpovedných ľudí, ktorí boli profesionálmi vo svojom odvetví. Patrili sem architekti Louis de Vau a André le Nótre, ktorí navrhli nielen zámok a jeho dispozičné riešenie, ale aj úchvatné rozľahlé záhrady, ktoré k nemu patria.

Ľudovít okrem zámku vo Versailles, tiež dal postaviť Invalidovňu v Paríži, ktorá mala slúžiť ako domov pre zmrzačených vojakov a v neposlednom rade dal upraviť východné priečelie svojho vtedajšieho sídla, Louvre, ktoré je dnes jednou z najnavštevovanejších galérií umenia na svete.

Zásluhou kardinála Mazarina, v ktorého rukách bolo vzdelanie mladého kráľa, vyrástla pri kráľovskom sídle veľká divadelná sieň. Sám kráľ miloval a obdivoval tanečné umenie a verejne ho i prevádzal. Po prvý raz sa prezentoval so svojimi baletnými figúrami už ako trinásťročný. Neskôr, v roku 1661, bola v Paríži založená Academie Royal de Dance a kráľ menoval prvým baletným majstrom jej zakladateľa, Louisa Beauchampsa.

Zámok a záhrady vo Versailles, teda sídlo kráľovského dvora, boli preslávené po celej Európe, nielen svojou honosnosťou a prepychom, ale predovšetkým kráľovskými zábavami, veľkolepými slávnosťami, na ktorých nechýbali skvosty francúzskej kuchyne, kvalitné víno z francúzskej pivnice či predvádzanie mnohých divadelných predstavení a hier. Už v tejto dobe bol Versailles napodobňovaný a obdivovaný a takým zostal dodnes, aj napriek tomu, že lesk slávností pominul a stíchli aj veľkolepé predstavenia, v ktorých často krát práve kráľ hral hlavnú úlohu.

Kto to bol: Filip IV. Pekný bol francúzsky kráľ z rodu Kapetovcov, navarrský

kráľ a gróf zo Champagne.

Dátum a miesto narodenia: 1268 vo Fontainbleau

Dátum a miesto úmrtia: 29. novembra 1314 vo Fontainbleau

Matka: Izabela Aragónska, dcéra Jakuba I. a Jolany Uhorskej

Otec: Kráľ Filip III., syn kráľa Ľudovíta XIV. a Margaréty Provensalskej

Manželka: Kráľovná Jana I. Navarrská, dcéra Henricha I. Navarrského a Blanky

z Artois

Hrobka: Bazilika Saint Denis v Paríži

Na začiatku spomenieme mená Filipových rodinných príslušníkov a tiež mená osôb, ktoré pomerne často počuť v súvislosti s obdobím Filipovej vlády.

-Filip III.

-Izabela Aragónska

-Viliam d Ercuis

-Viliam de Nogaret

-Jana I. Navarrská

-Bonifác VIII.

-Klement V.

-Rád templárov

-Jacques de Molay

*Filip III.*, prezývaný aj Filip Smelý, sa narodil 30. apríla 1245 v Poissy a je známy ako francúzsky kráľ z hlavnej línie dynastie Kapetovcov, ktorý vládol v rokoch 1270 až 1285 a tiež otec Filipa IV. Pekného. Pred nástupom na francúzsky trón mu patril titul grófa Orleánskeho. Po smrti svojho otca Ľudovíta IX., ktorého sprevádzal na Ôsmej križiackej výprave v Tunisku, bol Filip III. vyhlásený za kráľa. Jeho korunovácia sa uskutočnila 12. augusta 1271.

Filip III. bol typom ľahko ovplyvniteľného muža, ktorému chýbala výbojnosť a „pevná ruka.“ Vďaka zručnej a jazde na koni a šikovnosti v boji, si vyslúžil prezývku Smelý. 28. mája 1262 sa oženil s Izabelou Aragónskou, s ktorou celkom splodil päť detí, pričom prvorodený syn Ľudovít zomrel ešte počas detstva vo veku desiatich rokov, a tak sa Filipovým nástupcom stal druhý syn, Filip., ktorý ešte ako dieťa dostal vďaka svojej fyzickej kráse prezývku Pekný.

Filip III. sa po smrti svojej manželky Izabely Aragónskej, ktorá skonala 28. januára 1271, oženil s Máriou Brabantskou, dcérou Henricha III. Brabantského a Adelaidy Burgundskej. Z tohto manželstva sa narodili tri deti.

Filip III. zomrel 5. októbra 1285 v Perpignane a jeho hrobka a hrobka jeho prvej manželky sa nachádza v bazilike Saint-Denis v Paríži.

*Izabela Aragónska* sa 28. mája 1262 v Clermonte stala manželkou budúceho francúzskeho kráľa Filipa III. Kráľovi porodila päť detí, avšak krátko po poslednom pôrode zomrela.

Izabela svojho manžela sprevádzala na každej križiackej výprave. Na jednej z nich, počas obdobia tehotenstva spadla z koňa a predčasne porodila mŕtve dieťa. Po tomto pôrode sa viac nezotavila a zomrela po sedemnástich dňoch.

*Viliam d Ercuis* bol muž, ktorý viedol výchovu francúzskeho kráľa Filipa IV. Pekného.

*Viliam de Nogaret* alebo ak chcete, Guillame de Nogaret, bol ministrom a kancelárom Filipa IV. Pekného. Všetky záležitosti, ktoré Filip IV. nechcel riešiť alebo sa nimi zaoberať, prenechával svojim ministrom a Villiam de Nogaret stál na čele osôb, ktorým v tomto smere dôveroval.

Villiam bol jedným z hlavných a horlivých aktérov v procesoch s členmi Rádu Templárov, a práve on dychtivo túžil po tom, aby im bola dokázaná vina. Možno i práve vďaka tomu sa stal okrem Filipa IV. a jeho následníkov, aj on predmetom známej kliatby veľmajstra templárov. Zomrel v roku 1313 za neobjasnených okolností.

*Jana I. Navarrská* bola grófkou zo Champagne a zároveň navarrskou a francúzskou kráľovnou. Vydala sa za Filipa IV. Pekného, a tak získala titul francúzskej kráľovnej a Filip sa zasa stal grófom zo Champagne. Do tohto manželstva totiž priniesla rozsiahle oblasti Champagne a Brie, ktorých bola právoplatnou dedičkou.

O tom, ako Jana vyzerala, toho veľa nevieme. Môžeme snáď povedať len toľko, že svojou povahou a charakterovými črtami sa hodila k svojmu manželovi, ktorý vládol nekompromisne a tvrdo. Tento manželský zväzok nebol podpísaný vďaka láske, ktorú obaja manželia cítili, no i napriek tomu sa ich spoločný život zdal byť šťastný.

Jana porodila Filipovi sedem detí, spomedzi ktorých všetci traja synovia (okrem jedného, ten zomrel v predčasnom veku) sa stali francúzskymi kráľmi. Zomrela v roku 1305 vo Vincennes a pochovali ju v kláštore Couvent des Cordeliers.

*Pápež Bonifác VIII.*, celým menom Benedetto Caetani, sa narodil v roku 1235 v Anagni. V rokoch 1294 až do svojej smrti v roku 1303 pôsobil ako pápež rímskokatolíckej cirkvi. Jeho meno sa často najčastejšie spája s konfliktom, do ktorého sa dostal s Filipom IV. Pekným kvôli Filipovej neutíchajúcej túžbe po peniazoch. Keď sa Filip IV. rozhodol stoj čo stoj získať aj peniaze cirkvi, a preto neváhal zdaniť ani cirkevný majetok, Bonifác VIII. sa proti nemu vzbúril. Bol však potupený Filipovými ľuďmi a keďže už bol vo vysokom veku staroby, neprežil a v roku 1303 zomrel.

*Klement V.*, poznáme ho aj pod menom Bertrand de Goth, bol v podstate už tretím rímskokatolíckym pápežom za čias vlády Filipa IV. Pekného. Po smrti oboch pápežov, Bonifáca VIII. v roku 1303 aj novozvoleného Benedikta XI., ktorý zomrel po necelých dvoch rokoch, bol na miesto pápeža dosadený Francúz, podľa priania Filipa IV. Filip dúfal, že ak presadí za pápeža Francúza, konečne sa dočká spolupráce a jeho podriadeniu. A tak Klementa V. donútil zmeniť svoje sídlo, ktoré bolo v Ríme, do mesta na juhu Francúzska v Provensálsku, do Avignonu. A týmto sa začalo tzv. Avignonské zajatie pápežov, ktoré trvalo od roku 1309 až do roku 1378. Klement V. zomrel 20. apríla 1314 v Avignone.

*Rád Templárov*, podľa oficiálneho názvu Pauperes commitiones Christi templique Salomonis, čo v preklade znamená Chudobní ochrancovia Kristovi a chrámu Šalamúnovho, bol rytiersky mníšsky rád, ktorý vznikol v roku 1118.

„Non nobis, Domine, non nobis, sed Nomini Tuo da gloriam.“ („Nie nás, Pane, nie nás, ale svoje meno osláv“)

O templároch sa často hovorí v súvislosti s križiackymi výpravami. Cieľom križiackych výprav bolo oslobodiť Svätú zem od moslimov. V roku 1099 sa križiakom podarilo dobyť Jeruzalem a založiť tu Jeruzalemské kráľovstvo. Pútnici, rovnako ako Sväté miesta, však potrebovali ochranu pred neveriacimi a ich prípadnými útokmi.

Práve z tohto dôvodu jeruzalemský kráľ Balduin II. povolil založenie rytierskeho rádu, o ktoré ho žiadal francúzsky šľachtic Hugo le Payns. Rytieri spočiatku sídlili v kráľovom paláci, na mieste, kde predtým stál Šalamúnov chrám (z latinského templum – chrám) A práve vďaka tomuto dôvodu sa tento rád nazýva Rád Templárov.

Chudoba, v ktorej rytieri spočiatku žili a čakali na almužnu od pútnikov, po istej dobe prerástla vo veľkú organizovanú spoločnosť s veľkým počtom členov a v neposlednom rade s veľkým majetkom. A práve tento majetok bol objektom Filipových plánov, ako získať čo najviac peňazí.

V noci z 12. na 13. októbra roku 1307 (piatok) bolo vo Francúzsku zatknutých mnoho templárov, keď kráľovskí úradníci vtrhli do templárskych rádových domov a tých, ktorí nestihli utiecť, odvliekli a kruto mučili. Neskôr boli na príkaz Filipa IV. obvinení z kacírstva a uctievania samotného Satana. Pápež Klement V. na Filipovo naliehanie v roku 1312 Rád Templárov zrušil.

Tento mníšsky rád však de facto oficiálne zanikol až upálením veľmajstra templárov, Jacquesom de Molay, ktorý tesne pred smrťou, stihol prekliať Filipa IV. a celý jeho rod. A odvtedy koluje mnoho legiend a príbehov, v ktorých sa často spomína slovné spojenie kliatba veľmajstra templárov alebo aj pomsta templárov.

*Jacques de Molay*, sa narodil okolo roku 1243. Bol nižším francúzskym šľachticom a tiež, ako sme spomínali, pôsobil ako posledný veľmajster rytierskeho rádu Templárov. 18. marca 1314 bol v Paríži odvedený na hranicu, kde ho upálili.

Filip IV. sa narodil v roku 1268 vo Fontainebleau ako druhý syn Filipa III. a Izabely Aragónskej. Keďže jeho starší brat Ľudovít zomrel ešte v ranom veku, Filip sa stal oficiálnym právoplatným nástupcom francúzskeho trónu.

Už ako malý chlapec dostal prezývku Pekný (z francúzskeho jazyka – le bel). Často sa vynárajú otázky, či išlo o krásu jeho charakteru alebo o jeho príťažlivosť. Stačí si podrobne preštudovať jeho spôsob vládnutia a ihneď pochopíme, že jeho prezývka tkvie čisto len v jeho fyzickej kráse, pretože o akýchkoľvek pozitívnych vlastnostiach sa nedá hovoriť. O Filipovi sa tiež hovorí, že jedinými ľuďmi, ktorí sa od neho dočkali láskavého slova, boli jeho najbližší rodinní príslušníci.

„Nie je to ani človek ani zviera. Je to socha.“

Bernard Saisset, biskup z Pamiers

Filipovu výchovu mal na starosti Viliam d'Ercuis, almužník jeho otca Filipa III. Filip nastúpil na francúzsky trón veľmi skoro a to už vo veku sedemnástich rokov, keď jeho otec, kráľ Filip III. zahynul v talianskom Perpignane, ďaleko od svojho domova počas Aragónskej križiackej výpravy.

Keď mal Filip šestnásť rokov, teda v období, keď ešte žil jeho otec, Filip III., oženil sa s Janou I., s navarrskou kráľovnou a grófkou zo Champagne. Jana teda do tohto manželstva priniesla rozsiahle územia Champagne a Brie, o ktoré Filip IV. rozšíril svoju krajinu. S Janou sa im podarilo splodiť sedem detí.

-Margaréta

-Ľudovít X.

-Blanka

-Filip V.

-Izabela

-Karol IV.

-Róbert

Jana I. Navarrská zomrela v roku 1305 vo veľmi mladom veku. Presná príčina jej úmrtia nie je známa.

Filipova túžba po peniazoch nepoznala hraníc. Dôvod bol jednoduchý a jasný. Vojenské výdavky boli nákladné a peňazí nikdy nebolo dosť, aby bol spokojný.

Filip IV. zaviedol mnoho nových daní, niekedy dokonca až nezmyselných. Patrili sem napríklad aj mimoriadna daň, daň z obratu, daň z príjmu, ktorá mnohokrát presahovala aj polovicu celkového príjmu.

Avšak najlepším zdrojom jeho financií boli nepochybne rôzne bezdôvodné konfiškácie. V roku 1306 dal Filip bez vysvetlenia zatknúť všetkých židovských obyvateľov Francúzska a okrem toho, že ich obral o celý majetok, k tomu všetkému ich ešte aj vypovedal z francúzskeho územia.

Jeden z najznámejších sporov, samozrejme, opäť kvôli peniazom, mal Filip IV. s hlavou samotnej cirkvi, s pápežom Bonifácom VIII., keď sa rozhodol zdaniť i majetok cirkvi.

Bonifác proti nemu vydával jednu bulu za druhou, Filip však ani na chvíľu nezaváhal a verejne tieto buly spálil. Jeho konečným rozhodnutím bolo zatknúť pápeža, priviesť ho do Francúzska a prinútiť ho, aby odstúpil.

Vyslal teda svojich ľudí, ktorých viedol jeho minister Viliam de Nogaret, aby ho priviedli. Pápež vo vysokom veku staroby tento fyzický útok a verejnú potupu nezniesol a hneď na druhý deň zomrel. Na jeho miesto bol zvolený, už spomínaný, Benedikt XI., ktorého si však po necelých dvoch rokoch našla smrť. A práve vtedy sa Filip rozhodol konať a na miesto pápeža sa urputne snažil presadiť Francúza, v domnienke, že sa konečne dočká očakávaného výsledku, ktorým mala byť jeho neobmedzená moc nad samotným pápežom.

V roku 1315, keď sa novou hlavou cirkvi stal Francúz Bertrand de Goth, teda Klement V., spokojný Filip sa pokúšal poistiť pápežovu spoluprácu tým, že ho prinúti sídliť vo Francúzsku, aby mal o jeho krokoch a konaní prehľad. A skutočne, v roku 1319, na Filipove neutíchajúce naliehanie, Klement V. sa so svojou kúriou rozhodol namiesto Ríma usadiť v Avignone, v juhofrancúzskom meste v oblasti Provensálska. A týmto rokom sa začalo tzv. Avignonské zajatie pápežov.

Za vlády Filipa IV. Pekného už mníšsky rytiersky rád templárov existoval vyše 200 rokov. Za tento čas sa rádu podarilo nahromadiť, teda získať slušný majetok, ktorý okamžite padol do oka francúzskemu kráľovi, pretože jeho kráľovská pokladnica bola večne prázdna.

Filip sa tiež „preslávil“ aj tým, že mu bolo úplne jedno, odkiaľ získa peniaze, dôležité bolo, aby ich získal a to bez akéhokoľvek ohľadu na obete alebo neustále sa zvyšujúci počet jeho nepriateľov.

Rýchlo teda zosnoval dokonalý plán, ktorý by mu zaručil, že majetok templárov bude patriť jemu. Už v tejto dobe sa totiž hovorilo o tom, že templári majú niekde ukrytý rozprávkový poklad, avšak nikto netušil, kde sa môže nachádzať.

Kráľovskí úradníci nečakane vtrhli do templárskych rádových domov, ktoré neboli ničím opevnené ani chránené a tých, ktorí nestihli utiecť, odvliekli do zajatia, kde ich čakalo kruté mučenie s jediným cieľom. Priznať sa ku kacírstvu a k bezdôvodnému obohacovaniu. Vďaka tomuto vynútenému spôsobu sa mnohí priznali a neskôr boli strašným spôsobom znesení z tohto sveta.

Pár ďalších rokov sa nieslo v znamení nepretržitých procesov s templármi, ktoré mali dokázať vinu členom rádu, alebo naopak, očistiť ich meno, pričom druhá možnosť nebola s najväčšou pravdepodobnosťou ani trochu založená na pravde.

Synonymum konca predstavuje zrušenie rádu v marci 1312, pápežom Klementom V., prirodzene, pod nátlakom Filipa IV. Filip však nepočítal s tým, že majetok rádu bude namiesto francúzskej koruny prepísaný na Rád johanitov, ktorí sa podobne ako Rád templárov alebo Rád nemeckých rytierov, pokúšali o ochranu Svätej zeme. Ak si odmyslíme fakt, že Filip sa stal držiteľom len ich finančnej hotovosti, nie však majetku, možno konštatovať, že jeho stratégia nesplnila účel.

Členovia Rádu templárov sa roztrúsili na všetky strany. Niektorí žili aj naďalej v templárskych domoch, niektorí boli pripojení k iným rádom a tých, ktorí sa verejne odmietli zmieriť s cirkvou, čakal súd a ten najtvrdší ortieľ, smrť upálením.

O Ráde templárov dodnes koluje množstvo legiend a prešpekulovaných konšpiračných teórií, ktorých pravdivosť, v tejto dobe už nikto neozrejmí. V súvislosti s týmto rádom je azda najčastejšie používaným slovným spojením kliatba veľmajstra templárov či pomsta templárov.

Za definitívny pád a zánik templárskeho rádu možno považovať až hrôzostrašný koniec posledného oficiálneho veľmajstra templárov, Jacquesa de Molay a jeho zástupcu, Hugra de Perraulta, s ešte strašnejšími symbolickými dozvukmi.

Na večer, 18. marca 1314, keď veľmajstra a jeho nástupcu odvádzali na hranicu na ostrove Ille-des-Javiaux, na rieke Seine, nikto možno netušil, akú veľkú moc kdesi v hĺbke ukrýva ľudská kliatba.

Predtým, ako Jacques de Molay zhorel na hranici, vraj preklial Filipa IV. a jeho rod a zvolal:

„Do roka a do dňa sa budete zodpovedať zo svojich zločinov pred Božím súdom!“

A naozaj, po tom, ako Jacques de Molay zhorel, Filipa a jeho spojencov a následníkov, čakal koniec alebo ak chcete, naplnenie kliatby veľmajstra templárov.

+ pápež Klement V., ktorý neustále brojil proti templárskemu rádu a snažil sa dokázať vinu jeho členom, zomrel presne mesiac po poprave na zákernú chorobu

+ Filip IV. Pekný o sedem mesiacov neskôr podľahol krvácaniu do mozgu, ktoré mu spôsobil pád z koňa počas lovu

+ za záhadných a neobjasnených okolností zomrel aj Filipov minister, Viliam de Nogaret, ktorý rovnako priložil ruku k príprave žaloby a súdu proti templárom

Dnes môžeme už len polemizovať a viesť diskusie o tom, či za smrťou týchto ľudí skutočne stojí kliatba alebo ide len o nešťastnú zhodu náhod.

Treba zdôrazniť, že dokonca ani žiadny z Filipových troch synov, nesedel na francúzskom tróne dlhšie ako pár rokov, keď nečakane zomrel.

-Ľudovít X. (1314-1316)

-Filip V. (1316-1322)

-Karol IV. (1322-1328)

Po smrti posledného z Filipových synov, Karola IV. v roku 1328 definitívne vymrela línia Kapetovcov po meči.

Niektorí poverčiví, ktorí sa otázkou kliatby veľmajstra templárov možno zaoberajú hlbšie, pokladajú dokonca aj popravu Ľudovíta XVI. pod gilotínou, počas Veľkej francúzskej revolúcie, za kliatbu, ktorá pretrvala. Niekto z prítomných vraj počas tejto popravy zvolal: „Konečne si pomstený, Jacques de Molay!“

Hovoríme teda o významnom medzníku francúzskych dejín ako-takých, keďže táto legenda pretrvala storočia a Ľudovít XVI. bol predsa 22. nasledovníkom Filipa IV. Pekného. Zostáva teda uzatvoriť túto kapitolu so slovami, že Rád templárov a ich kliatba sú opradené rúškom tajomstva a je len na nás, z akého uhla pohľadu sa na tieto záležitosti budeme pozerať.