Dekolonizácia Afriky a Ázie / arabsko-izraelský konflikt

Dekolonizácia Afriky a Ázie / arabsko-izraelský konflikt

- zhodnoť príčiny a priebeh dekolonizácie v 20. storočí v Afrike a Ázii

- ukáž na mape nové krajiny, ktoré v tomto procese vznikli

- zaujmi stanovisko k príčinám a priebehu izraelsko – arabského konfliktu

- posúď Organizáciu pre oslobodenie Palestíny

- pokús sa nájsť východisko zo súčasného napätia na Blízkom východe

Druhá svetová vojna natoľko oslabila koloniálne veľmoci Veľkú Britániu a Francúzsko, že národom , ktoré boli od nich závislé, už nemohli dlhšie brániť, aby sa osamostatnili. Veľká Británia pochopila, že si nebude môcť udržať svoju koloniálnu ríšu. Zmierila sa stým a snažila sa rôznymi dohodami dať týmto udalostiam pokojný priebeh, uzavrieť s novými štátmi obojstranne prijateľné zmluvy a začleniť ich do Britského spoločenstva národov.

ÁZIA

Anglická kolónia - India si po vojne vymohla nezávislosť ,,perla britskej koruny". Už od konca 19.st. sa v Indii prejavoval odpor proti kolonizátorom. V medzivojnovom období bol hlavným predstaviteľom protibritského odporu Mahátmá Gándhí, hlásateľ pasívneho odporu, občianskej neposlušnosti, protestu bez násilia.

Počas druhej svetovej vojny londýnska vláda sľúbila Indii nezávislosť.

Na území niekdajšej britskej kolónie vznikli dva štáty - India a Pakistan. Z východného Pakistanu sa roku 1971 oddelil Bangladéš.

Francúzsko sa zachovalo úplne inak. Hoci bolo vojnou ešte viac oslabené ako Veľká Británia, pokúsilo sa obnoviť svoje koloniálne postavenie. Francúzsku Indočínu - oblasť dnešného Vietnamu, Laosu a Kambodže - obsadili počas druhej svetovej vojny Japonci. Po ich porážke sa tu Francúzi pokúsili obnoviť svoje koloniálne panstvo.

Situácia však bola úplne iná ako pred vojnou. Proti Japonskej okupácii sa vytvoril veľmi silný domáci odboj a jeho vodcovia sa po vojne nehodlali nečinne prizerať, ako sa v ich vlasti obnovuje francúzsky kolonializmus.

Navyše na ázijskej scéne sa po vojne objavila nová veľmoc - Čína. V tom čase patrila do bloku vedeného Moskvou a podporovala komunistické krídlo národnooslobodzovacieho hnutia v Indočíne. V ňom bola totiž záruka, že sa Indočína bude orientovať na Peking a Moskvu.

Tieto rozpory vyústili do vojny v Indočíne, v ktorej boli napokon Francúzi porazení. Kambodža a Laos dosiahli úplnú nezávislosť, ale Vietnam bol rozdelený na dve časti: na Vietnamskú demokratickú republiku na čele s komunistom a na Južný Vietnam s proamerickou vládou.

Rozdeleným štátom bola aj Kórea. Severná Kórea pripadla po porážke Japonska do sovietskeho bloku. Južná Kórea do amerického bloku.

AFRIKA

-Afrika bola posledným útočiskom kolonializmu

-po 2. svetovej voje si tu udržalo kolónie FRA, GBR, BEL, POR, ESP

-v r. 1945 boli v Afrike iba 4 nezávislé štáty: Egypt, Libéria, Etiópia a Južná Afrika

-väčšina afrických štátov získala nezávislosť v rokoch 1960-1965

-počas 2. sv. vojny sa stalo obeťou holokaustu cca 6 miliónov Židov

-asi 100 000 ich prežilo nacistické koncentračné tábory a chcelo odísť do Palestíny, ktorá bola mandátnym územím GBR

-V OSN vznikol zvláštny Výbor pre Palestínu

-ten navrhol plán rozdelenia Palestíny na 2 štáty: arabský a židovský

-plán prijalo Valné zhromaždenie OSN v novembri 1947, Arabi však striktne odmietli akékoľvek delenie Palestíny

Arabsko-izraelský konflikt

-je dlhotrvajúci konflikt na Blízkom východe medzi arabskými štátmi a Izraelom, ktorý v minulosti často vyústil do vojenského stretu. Konflikt má historický (o územie, Palestínci verzus Izraeliti, Izraelitom patrilo územie skorej a palestínsky vplyv bol len na určitých územiach a to len na obmedzenú dobu), náboženský (Judaizmus verzus Islam) aj politický rozmer. V novodobých dejinách sa za príčinu konfliktu považuje založenie moderného Štátu Izrael v roku 1948.

Vojny na Blízkom východe (Izrael všetky vyhral)
Na Blízkom východe vzniklo po vojne niekoľko nových štátov vďaka dekolonizácii, napr. Líbya, Sýria, Libanon, Arabské emiráty, Egypt. Na území Palestíny, kt. spravovala VB bola snaha vytvoriť židovský štát. Verejná mienka ovplyvnená udalosťami 2. sv. vojny podporila predovšetkým západných politikov v snahe vytvoriť samostatný izraelský štát. 14. 5. 1948 bol vytvorený Izrael.

1. izraelsko-arabská vojna – po vytvorení Izraelu sa arabské krajiny zjednotili a začali vojnu. Vojská vedené Egyptom, Jordánskom, Sýriou a Irakom napadli Izrael, ale boli porazené. Izrael si tak zachoval samostatnosť. Státisíce Arabov utiekli z Palestíny do okolitých štátov a dodnes sa snažia o vytvorenie palestínskeho štátu.
   2. vojna – vznikla potom, ako Egypt znárodnil Suezský prieplav a uzavrel cestu k Červenému moru. Do tejto krízy (Suezská kríza) sa zapojili aj Angličania a Francúzi na jednej strane a ZSSR na strane Egypta. Izrael využil situáciu a obsadil Sinajský polostrov a pásmo Gazy.
   3. vojna – tzv. šesťdňová – začala v r. 1967 preventívnym útokom Izraela(bol vyprovokovaný Egypťanmi, ktorý rozmiestnili delostrelecké batérie a zabránili tak vstupu izraelským lodiam do ich prístavu pod hrozbou potopenia) proti Egyptu. Materiálna a technická prevaha izraelských vojsk mala za následok zničenie väčšiny letectva Egypta, Jordánska a Sýrie za 1 deň. Izrael obsadil Golandské výšiny, veľkú časť Jordánska a dostal sa až k Suezskému prieplavu. ZSSR a ČSR v tomto období podporovali arabské štáty (dodávky zbraní) a s Izraelom prerušili diplomatické vzťahy (až do r. 1990). Suezský prieplav bol zablokovaný potopenými loďami a dlhé roky sa nepoužíval.
   4. vojna – začala v r. 1973, keď Egypt a Sýria napadli Izrael a dosiahli dočasné úspechy. Situácia sa však otočila a Izrael získal nové územia a ponechal si ich. Do situácie zasiahla OSN, ale arabské krajiny ako prejav solidarity zvýšili v rámci OPEC-u ceny ropy. Spôsobili tak tzv. ropný šok, kt. mal za následok uzatvorenie 1. mierovej dohody medzi Izraelom a Egyptom v r. 1978 (Egypt uznal Izrael výmenou za vrátenie Sinajského polostrova).

(OOP) Organizácia pre oslobodenie Palestíny a jej vodca JÁSIR ARAFAT

V r. 1967 prevzal Jásir Arafat vedenie Organizácie pre oslobodenie Palestíny, ktorej do tej doby predsedal Ahmad Šukajrí. Vzápätí rozpútalo oslobodzovacie hnutie ozbrojený boj proti Izraelu. Arafat bol v roku 1959 pri zrode Al-Fatáhu, ktorý bol jadrom Organizácie pre oslobodenie Palestíny. Cieľom OOP je vytvorenie arabského štátu na území Palestíny. Po založení Izraelu (14. 5. 1948), keď z neho začali Arabi utekať a vznikli neriešiteľné problémy s utečencami, vytvorili sa partizánske skupiny (fedajíni). Príslušníci týchto skupín pochádzali z palestínskych utečeneckých táborov v štátoch susediacich s Izraelom. Práve Arafat sa stal ich vodcom.