Vývoj sveta po páde komunistických režimov v Európe

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: diana
Typ práce: Ostatné
Dátum: 19.02.2021
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 599 slov
Počet zobrazení: 1 299
Tlačení: 151
Uložení: 145

Vývoj sveta po páde komunistických režimov v Európe

V poslednom desaťročí 20. storočia sa prehnali medzinárodnou politickou scénou dramatické a často neočakávané zmeny. Komunizmus, ktorý tak veľmi ovplyvňoval politiku na začiatku storočia, sa začal od konca osemdesiatych rokov neodvratne rozpadať. Viedlo to k najpozoruhodnejšej zmene zo všetkých zmien: rozpadu Sovietskeho zväzu, jednej z dvoch superveľmocí 20. storočia, a spolu s ním k zmenám v rovnováhe svetovej moci.

ŽELEZNÁ OPONA SA ZDVIHLA

Vnútorný odpor vo východnom bloku sa najprv prejavil v Poľsku. Štrajky nekomunistického odborového hnutia Solidarita pod vedením Lecha Walesu priviedli hospodárstvo krajiny v roku 1988 do slepej uličky a vláda bola nútená rokovať s opozíciou. V roku 1989 sa v Poľsku konali slobodné voľby a v roku 1990 sa skončila vláda komunistov.

Poľský príklad mal oslobodzujúci vplyv na ostatné krajiny východnej Európy. V Československu, Bulharsku a Maďarsku boli komunistické režimy nútené tolerovať vznik nových politických strán.

Iba Rumunsko a Albánsko odolávali zmenám. Keď Maďarsko v roku 1989 otvorilo hranice do Rakúska, umožnilo po prvýkrát od postavenia berlínskeho múru v roku 1961 voľný prechod ľudí z Východu na Západ. Zdvihnutie železnej opony už bolo nevyhnutné. Po celom východnom Nemecku vyšli ľudia do ulíc a volali po zmenách. V novembri 1989 vláda odstúpila. Múr rozobrali a 23. októbra sa východné a západné Nemecko opäť spojili do jedného štátu.

ROZPAD SOVIETSKEHO ZVÄZU

"Litovská SSR od dnešného dňa neexistuje. Nový názov znie Litovská republika," oznámila agentúra ČTK 11. marca 1990 potom, čo litovský parlament vyhlásil nezávislosť. Litva spustila lavínu, ktorá načala rozpad Sovietskeho zväzu. Nikto nečakal, že to pôjde tak rýchlo. Stalo sa to pred 15 rokmi. Na konci osemdesiatych rokov nevrcholilo úsilie o koniec komunizmu len v strednej Európe, ale aj v pobaltských štátoch, ktoré patrili pod Sovietsky zväz. Pod vplyvom Gorbačovovej perestrojky a glasnosti sa začali uvoľňovať ľady aj v Litve, Lotyšsku a Estónsku.

Gorbačov bol v šoku. Moskva reagovala ekonomickou blokádou a vyslaním vojakov ministerstva vnútra. Najmä prerušením dodávok ropy a zemného plynu si vynútila dočasné stodňové moratórium vyhlásenia nezávislosti.

Výsledkom násilnej odpovede Moskvy bola ešte väčšia podpora Európy. Československý prezident Václav Havel ako jeden z prvých odsúdil sovietsku agresiu a vyzval Gorbačova, aby zabránil ďalšiemu násiliu. Krátko na to uznal Island ako prvá krajina Litvu za nezávislý štát. Jarné referendá vo všetkých pobaltských krajinách sa skončili jednoznačne v prospech odchodu zo Sovietskeho zväzu.

Politika teroru vyvrcholila 31. júla zabitím siedmich colníkov na litovskom priechode Medininkai. Po nezdarenom augustovom puči, ktorý viedol ruský viceprezident Gennadij Janajev, západný svet a aj Moskva litovskú nezávislosť v septembri uznali. Pobaltská trojka sa 18. septembra 1991 stala súčasťou OSN. Sovietsky zväz sa definitívne rozpadol. O jeho prekvapivo rýchlom konci podľa ČTK svedčí aj to, že ho nebol schopný predpovedať ani jeden z renomovaných sovietológov. 31. decembra 1991 Sovietsky zväz oficiálne zanikol a jeho prezident M. Gorbačov sa ocitol bez práce, kým B. Jeľcin, ako prezident Ruskej federácie, ovládal najväčšiu republiku. Bývalé sovietske republiky sa stali nezávislými štátmi.

KRVAVÁ JUHOSLÁVIA

Vojna v Juhoslávii bola krvavou vojnou, akú v Európe už nikto nepokladal za možnú. Celý konflikt v tejto vojne vyplynul z národnostnej, náboženskej a etnickej neznášanlivosti medzi národmi v bývalej Juhoslávii.

V mnohonárodnej Juhoslávii žilo pred vypuknutím vojny 30 národností v šiestich republikách a dvoch provinciách patriacich Srbsku. Medzi najpočetnejšie národy patrili Srbi, Chorváti, Moslimovia, Slovinci, Albánci a Macedónci. Celý konflikt sa začal 27. júna 1991, kedy vyhlásili nezávislosť Slovinsko a Chorvátsko. Dva dni po vyhlásení nezávislosti obsadila armáda Socialistickej federatívnej republiky Juhoslávie letiská a prístupy k hraniciam v obidvoch krajinách. Federálna armáda, v ktorej mali prevahu Srbi, sa usilovala prinútiť Slovinsko a Chorvátsko, aby sa vrátili do rámca federálneho štátu. Juhoslovanský parlament v Belehrade označil vystúpenie Chorvátska a Slovinska z federácie za trestuhodný čin. Juhoslovanská armáda obkľúčila hlavné mesto Slovinska Ľubľanu. Začalo sa jeho obliehanie. Ako sprostredkovateľ v konflikte vystúpilo Európske spoločenstvo, ktorého predstavitelia rokovali s predstaviteľmi Juhoslávie na ostrove Brioni, kde bola prijatá rezolúcia o mierovom riešení juhoslovanskej krízy.

Dohodli sa na zastavení paľby, na odložení platnosti vyhlásenia samostatnosti Chorvátska a Slovinska. Toto riešenie SFRJ prijalo 12. júla a 21. júla sa začali vojenské jednotky sťahovať z územia Slovinska. Boje sa však preniesli do Chorvátska. Srbsko pod vedením Slobodana Miloševiča chcelo presadiť nové hranice podľa etnických kritérií. Chorvátsko na čele s Franjom Tudjmanom chcelo udržať hranice, ktoré vymedzili partizáni po 2. sv. vojne. V oblastiach, ktoré obývajú Srbi, federálna armáda bojovala na strane Srbov proti chorvátskej polícii. V ozbrojených zrážkach začali zomierať prvé desiatky obetí. Hoci sa Európska rada snažila o zastavenie tejto vojny, boje v Chorvátsku stále pokračovali. Bezpečnostná rada OSN vyslala do bývalej Juhoslávie vojská UNPROFOR, ktoré mali plniť úlohu sprostredkovateľa. Boli rozmiestnené v chorvátskych oblastiach dobytých Srbmi. Ani týmto vojskám sa nepodarilo priniesť mierové riešenie konfliktu. V prvej polovici roka prišlo o život 3858 ľudí. 3. januára 1992 vstúpilo do platnosti už 15. prímerie, no juhoslovanská armáda ho porušovala. 7. januára zostrelil juhoslovanský Mig 21 vrtuľník s 5 pozorovateľmi ES. Po tomto incidente vyhlásilo OSN skončenie svojej mierovej misie. 3. marca vyhlásila nezávislosť Bosna a Hercegovina.

Srbi, ktorí tvoria 31% obyvateľstva tejto krajiny, reagovali vyhlásením Srbskej republiky v Bosne a Hercegovine a chceli sa pripojiť k zvyšku pôvodnej Juhoslávie. Prvý ozbrojený konflikt sa odohral v Mostare 6. marca, od 3. apríla sa bojovalo už na celom území krajiny. Úsilie ES a OSN bolo márne, podpísané prímeria sa nedodržali. Bezpečnostná rada OSN schválila uvalenie sankcií na Juhoslovanskú zväzovú republiku (tvorí ju Srbsko a Čierna Hora), v dôsledku ktorých sa mala ocitnúť v úplnej izolácii. V Sarajeve a ďalších mestách denne prichádzali o život ďalší ľudia. OSN organizovala do obkľúčeného Sarajeva humanitárne lety na zásobovanie liekmi a potravinami. V Ženeve sa konali viaceré mierové konferencie, na ktorých sa stretli zástupcovia bojujúcich strán, za moslimskú stranu - Alija Izetbegovič, za srbskú stranu Radovan Karadžič, a za bosnianskych srbov Mate Boban. Mierové rokovania však nezastavili boje v Bosne a Hercegovine. OSN ponúkala bojujúcim stranám svoje mierové plány, avšak ani jeden z nich nebol prijatý.

PREVRAT V ČESKOSLOVENSKU

Nežná revolúcia - 17. november 1989

Nežná revolúcia v novembri v roku 1989 zosobňuje pád totalitného komunistického režimu. Ako svetlý príklad okolitým krajinám, významným spôsobom zviditeľnila vo svete Československo ako vysoko kultivovanú spoločnosť s uvedomelými občanmi a s totalitnou vládou schopnou samoreflexie. Uskutočnil sa prevrat v demokratickú spoločnosť.

Nežná revolúcia (16. november - 29. december 1989) označuje nekrvavé udalosti, ktoré prebehli v Česko-Slovensku s cieľom odstrániť komunistickú vládu.

20 rokov po vpáde komunistických vojsk Varšavskej zmluvy (Sovietsky zväz a satelity) do Česko-Slovenska sa ekonomická, politická a sociálna situácia komunistického Česko-Slovenska stávala neznesiteľnou. Nesloboda, strnulosť a všeobecný nedostatok, spolu s pocitom, že ľudia žijú vo vnútri koncentračného tábora (ostnaté drôty, psy, vojaci so samopalmi na hraniciach) dozreli do spontánnych prejavov a manifestácií. Jedna z prvých na Slovensku bola 25. marca 1988 sviečková demonštrácia v Bratislave, ktorú bezpečnosť brutálne rozohnala. Obrovské demonštrácie študentov v januári 1989 (Palachov týždeň v Prahe) ale už dávali tušiť, že komunistický režim sa rúca, a nepodporuje ho už nikto. Po otvorení hraníc do Rakúska v Maďarsku (jún 1989) a po páde komunistickej vlády v Poľsku (júl 1989) sa brutálny režim zrútil aj vo Východnom Nemecku (7. novembra 1989 prelomil v Berlíne 100 tisícový dav hraničné rampy do Západného Berlína, kde ho vítali Západní Nemci a hneď na to odstúpila východonemecká komunistická vláda).

V Sovietskom zväze prebiehala perestrojka, hlásala sa zásada glasnosti, čo vytváralo tlak aj na komunistické strany v iných socialistických krajinách. KSČ sa oficiálne k svojmu sovietskemu vzoru hlásila, ale prakticky sa vedenie strany tieto procesy snažilo brzdiť. Žiadna perestrojka v komunistickom Česko-Slovensku v podstate neexistovala, existoval tu tuhý režim, nesloboda a nedostatok všetkého, od potravín až po oblečenie. Obyčajní ľudia nemohli slobodne vycestovať do väčšiny krajín. Museli mať tzv. "devízový prísľub" (prísľub, že banka žiadateľovi predá valuty pre cudzie meny v stanovenom limite) a "cestovnú doložku" (potvrdenie získané v podstate od Štátnej bezpečnosti na základe vyjadrení nadriadených, zamestanávateľa, orgánov komunistickej strany a pod.), ktoré mali zaručiť, že sú "dôveryhodní" a neutečú na Západ.

V roku 1990 prijalo Federálne zhromaždenie zmenu názvu nášho štátu na Českú a Slovenskú Federatívnu Republiku. Konali sa historicky prvé slobodné voľby (8. a 9. júna 1990). Zúčastnilo sa ich 95% voličov. V Čechách drvivo zvíťazilo Občianske fórum (53,2%), na Slovensku vyhrala Verejnosť proti násiliu (29,3%) pred Kresťanskodemokratickým hnutím (19,2%) a SNS (13,9%). Komunisti dostali iba 13,3% a rozpadli sa na ultrakomunistov (Komunistická strana Slovenska) a na Stranu demokratickej ľavice (SDĽ). 

VÝZNAMNÉ DÁTUMY ZÁVERA 20. STOROČIA

––Východná a severná Európa––

1990 Zjednotenie Nemecka.
1990 Lech Walesa sa stal poľským prezidentom.
1990 Boris Jeľcin sa stáva prezidentom Ruska.
1991 Vojenské kruhy a KGB sa pokúsili prevratom zbaviť moci Michaila Gorbačova. Gorbačov sa vrátil so úradu, ale neskôr rezignoval. ZSSR sa rozpadol a vzniklo Spoločenstvo nezávislých štátov.
1991 Lotyšsko, Litva, Estónsko dosiahli nezávislosť
1991 V Juhoslávii vypukla občianska vojna. Chorvátsko, Slovinsko a Macedónsko vyhlásili nezávislosť.
1992 Osamostatnila sa Bosna a Hercegovina.
1993 Česká a Slovenská Federatívna Republika sa rozdelila na Českú a Slovenskú republiku
1994 Ruské tanky prenikli na územie Čečenska.
1995 Rakúsko, Fínsko a Švédsko vstúpili do EU.
1996 Zastavenie paľby v Čečensku.

––Južná a západná Európa––

1990 Rezignácia premiérky Margaret Thatcherovej v Británii.
1990 Prvou ženou prezidentkou írskej republiky sa stala Mary Robinsonová.
1993 Vznik jednotného európskeho trhu.
1993 Vyhlásenie z Downing Streetu: britský a írsky ministerskí predsedovia sa zhodli na podpore mierového úsilia v Severnom írsku.
1994 Medzi Britániou a Francúzskom otvorili podmorský tunel vedúci popod Lamanšský prieliv.
1994-1996 Zastavenie útokov IRA.
1995 Európsky summit v Madride. Členské štáty sa dohodli na zavedení jednotnej meny euro od r. 1999.
1995 Francúzskym prezidentom sa stal Jacques Chirac.
1995 Londýn: po obrovských stratách, ktoré spôsobil Nick Leeson v Singapure, Barings Bank ohlásila bankrot.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Vypracované maturitné otázky z dejepisu



Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.022 s.
Zavrieť reklamu