Napoleon Bonaparte

Napoleon Bonaparte

Napoleonov prevrat

Napoleon bol jedným z najobľúbenejších veliteľov. Vyhnal z parlamentu ľavicových poslancov. Obe komory, Rada päťsto a Rada starších, mu na to odhlasovali dekrét, ktorým ho poverili vrchným velením armády. Napoleon zvrhol vládu direktorov. V 5.roku republiky sa uskutočnil štátny prevrat. Po zvrhnutí vlády direktorov si Napoleon vynútil odhlasovanie nového štátneho systému, tzv. konzulát. Poslanci zosadili direktórium a moc zverili na 10 rokov trom konzulom. Za prvého konzula zvolili Napoleona. Francúzska revolúcia sa teda zdanlivo skončila pravým opakom toho, čo zamýšľala: zvrhla síce monarchiu, ale znova nastolila vládu jedného muža.

Francúzi, presvedčení o svojej úlohe veľkého národa prinášajúceho iným národom slobodu, sa neraz správali povýšenecky. Na upevnenie revolučných poriadkov použili často brutálne prostriedky. Preto sa na dobytých územiach pozitívny postoj k revolúcií začal meniť.

Na konci roku 1792 Konvent prijal dva dekréty o správe obsadených území :

v prvom sľuboval pomoc všetkým národom, ktoré budú chcieť dosiahnuť slobodu

v druhom už označil za priamych nepriateľov tých, ktorí jeho chápanie slobody odmietajú

Napoleonova samovláda sa potvrdila keď sa v máji 1804 nechal senátom vyhlásiť za cisára.

Napoleonské Francúzsko pokračovalo v expanzii a v „prekresľovaní“ hraníc Európy na Apeninskom polostrove, na území nemeckých štátov, na Balkáne i na Pyrenejskom polostrove. Napoleon svoj režim zavádzal aj na dobytých krajinách. Premieňal ich na monarchie a na ich trón dosadzoval príslušníkov svojej rozvetvenej rodiny. Mnohé z revolučných výdobytkov však stále platili.

Prudkosť a dravosť Francúzskej revolúcie a jej expanziu so znepokojením sledovali európske mocnosti. Preto sa pokúšali spájať do proti francúzskych koalícií, ktoré však dlho stroskotávali. Vo francúzskej revolučnej armáde vyrástli mladí velitelia, ktorí nahradzovali kráľovských dôstojníkov, vojaci boli hlavne v prvých rokoch oddaní revolúcii. Kým Francúzi boli jednotný a armáda zapálená pre revolúciu, ich nepriatelia podobné spoločné nadšenie nepoznali a pevné konečné ciele im chýbali. Mali síce spoločný záujem a to poraziť Napoleona, ale zároveň sa museli navzájom kontrolovať.

Rusko - Kararína II. sa viac než o boj s Francúzmi starala o to, aby Rusko získalo väčší diel poľského územia.

Aj Prusko a ďalšie menšie nemecké štáty sledovali, ako sa vyrieši otázka Poľska, a okrem francúzskeho sa obávali aj ruského vplyvu v tejto oblasti.

Napoleonské vojny

Koaličné vojny proti Francúzsku sa končili trpkým sklamaním, rozčarovaním a porážkami. Takto dopadli všetky protifrancúzske koalície(bolo ich celkom 5 ). Nepomáhali im ani často krát, že boli vo veľkej číselnej prevahe. Na vrchole vojenských úspechov mala Napoleona ríša 130 departementov rozprestierajúcich sa od Baltského po Jadranské more.

Súperenie s Britániou

Hlavným protivníkom Francúzov sa stali Briti. Po celý čas trvania koalícií však britská armáda nedokázala francúzsku poraziť. Na druhej strane ani francúzska revolučná vláda nevládala zlomiť prevahu Veľkej Británie na mori. Keď Napoleon videl, že Britániu nedokáže poraziť vojensky, tak skúsil nájsť inú cestu. Vyhlásil tzv. kontinentálnu blokádu – zákaz dovozu anglického tovaru na európsky kontinent. Ani blokáda však nebola úspešná, lebo sa ju nepodarilo kontrolovať a tak sa nepodarilo Britániu hospodársky zruinovať.

Ciele francúzskej expanzie sa značne menili. Už to neboli vojny za revolučné ideály, bol to hlavne boj za trvalé zaistenie francúzskej nadvlády v Európe.

Podarilo sa mu dokonale naplniť starú francúzsku politiku usilujúcu sa o úplný rozklad nemeckej ríše. Rakúsky cisár František II. v auguste 1806 na Napoleonovo vyzvanie zložil korunu rímskeho cisára, Svätá ríša rímska nemeckého národa zanikla.

Napriek mnohým vojenským víťazstvám boli francúzske straty obrovské. Bremeno výdavkov na dlhé vojny bolo na cudzích pleciach.

Na sklonku roku 1808 Napoleon vpadol do Španielska, aby ho potrestal za nedodržiavanie kontinentálnej blokády a aby si podmanil krajinu. Francúzi porazili španielsku armádu, ale obyvateľstvo začalo viesť partizánsku vojnu, čo Napoleona prinútilo, aby na Pyrenejskom polostrove udržiaval silné jednotky. Fr. utrpeli porážku v nám. bitke pri myse Trafalgar v Španielsku a fr. lode na inváziu do Angl. boli zničené

Francúzske problémy využilo Ruskom dovtedajší francúzsky spojenec. Napoleon presvedčení o svojej neporaziteľnosti sa rozhodol rázne zakročiť. Prinútil Prusko, Rakúsko i ďalšie štáty, aby mu poskytli pomocné oddiely a roku 1812 s obrovskou armádou vstúpil na ruské územie. Rusi ustupovali až k Moskve. Vstup do Moskvy bol posledným Napoleonovým úspechom. V nastupujúcej zime sa nedostal do teplejších južných krajov. Preto bol nútené vrátiť sa tou istou trasou akou prišiel, vypálenou krajinou, kde už nebolo možné získať žiadne zásoby späť do Francúzska. Vyčerpané vojsko napádali partizánske oddiely a ústup fra. armády sa zmenil na obrovskú katastrofu.

Napoleonova armáda na jeseň 1813 utrpela ťažkú porážku v bitke pri Lipsku(bitka národov). Keď už armády spojencov vstúpili na jar 1814 do Paríža, bol už v podstate vyvrheľom vo vlastnej krajine. Musel sa vzdať vlády a víťazi ho poslali do exilu. Musel odísť do exilu na ostrov Elba. Na jar roku 1815 ešte zažil krátky návrat ku sláve. Jeho druhá vláda sa dnes podľa dĺžky trvania symbolicky nazýva stodňové cisárstvo. 18. júla 1815 porazili Napoleona britsko – pruské vojská v bitke pri Waterloo. Musel znovu abdikovať a teraz ho presunuli na ďaleký ostrov sv. Heleny, kde 5.mája 1821 zomrel.