Komunistická diktatúra v ČSR

Komunistická diktatúra v ČSR

V októbri 1948 schválil parlament tri zákony:

1. zákon na ochranu republiky a jej zriadenia, ktorý stanovil prísne tresty najmä za vlastizradu, špionáž a útek do cudziny;
2. zákon o Štátnom súde a prokuratúre umožnil politické procesy s celými skupinami ľudí odsúdenými podľa zákona na ochranu republiky;
3. zákon o táboroch nútených prác rozšíril už existujúce tábory a dovolil využívať lacnú pracovnú silu ľudí zaradených do tábora často z politických dôvodov.

Tieto zákony umožnili masovú perzekúciu obyvateľstva a stali sa symbolom úpadku zákonnosti.

Komunistický režim demonštroval svoju moc vykonštruovanými politickými procesmi, ktoré sa pripravovali podľa sovietskeho vzoru. Procesy, ktoré sa často konali verejne, pripomínali divadelné predstavenia.

Obžalovaní boli na svoje vystúpenie pripravení dlhodobým vyšetrovaním orgánmi Štátnej bezpečnosti. Po týraní sa väčšinou priznali a naučili sa naspamäť svoje výpovede.

Obeťami procesov sa stávali jednotlivci a skupiny označované za nepriateľské. Spočiatku to boli iba predstavitelia bývalých politických strán. Po roku 1949 k nim pribudli najmä predstavitelia cirkvi, strední a väčší roľníci, ktorých podľa sovietskeho vzoru nazývali kulakmi, podnikatelia, živnostníci a ,, neprispôsobivý“ predstavitelia inteligencie.

Nepohodlných obyvateľov z väčších miest v rámci akcie,,B“ (byty) vysídlili na vidiek a do bytov nasťahovali ľudí, ktorí slúžili režimu.

Na Slovensku mali procesy jedno špecifikum – často sa využívali na útoky proti slovenskej štátnosti. Najväčším procesom na Slovensku bol proces s katolíckymi biskupmi Jánom Vojtaššákom, Michalom Buzalkom a Pavlom Gojdičom v januári 1951.

Komunistická strana však hľadala nepriateľa aj vo vlastných radoch. Spolu bolo súdených 13 osôb, ktoré zastávali významné funkcie v bezpečnosti, armáde, ekonomike a zahraničnej politike. Bez trestu smrti sa vďaka smrti Stalina skončil proces s tzv. slovenskými buržoáznymi nacionalistami v roku 1954. Išlo o skupinu komunistov, ktorí prihliadali aj na slovenské záujmy. Hlavný obvinený Gustáv Husák bol odsúdený na doživotie. Ostatní, D. Okáli, I. Horváth, L. Novomeský, dostali vysoké tresty odňatia slobody.

Komunistický režim tvrdo zasiahol aj do náboženskej oblasti. Preto sa pokúšal veriacich odpútať od pápeža a biskupov. V rámci akcie,,K“ v noci z 13. na 14. apríla 1952 obsadili príslušníci bezpečnosti mužské kláštory pod zámienkou, že v nich ukrývajú zbrane, nepriateľov režimu a rozširujú letáky. Rehoľníkov sústredili do niekoľkých táborov a potom ich väčšinou deportovali do Česka kde pracovali ako robotníci. Akciu K sprevádzalo násilie, ale aj ničenie a rozkrádanie vzácnych rukopisov, obrazov, nábytku a obradných predmetov. V auguste 1950 v akcii ,,R“ takto vyviezli aj rehoľné sestry.

Komunistickému režimu sa síce akciou K podarilo za jedinú noc zlikvidovať všetky mužské kláštory v republike, nepodarilo sa im však zlikvidovať rády ako také. Naviac, čoraz viac sa v podmienkach komunistického útlaku začala vzmáhať tajná cirkev, na ktorú režim nemal dosah a nemohol ju ovplyvňovať tak, ako sa snažil ovplyvňovať oficiálne cirkevné štruktúry. Hlavný cieľ ktorý režim sledoval svojou cirkevnou politikou, totálna ateizácia spoločnosti, sa ani po 40 rokoch komunistickej nadvlády na Slovensku nepodarilo dosiahnuť.