Zjednotenie Nemecka a Talianska

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: diana
Typ práce: Ostatné
Dátum: 19.02.2021
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 124 slov
Počet zobrazení: 1 716
Tlačení: 130
Uložení: 123

Zjednotenie Nemecka a Talianska 

ZJEDNOTENIE TALIANSKA

Taliansko bolo v 19. storočí rozdrobené na 10 štátov => nejednota => politický rozvrat. Preto sa talianskí vlastenci snažili o zbavenie sa rakúskej nadvlády, prekonanie rozdrobenosti

a najmä o vytvorenie jednotného národného štátu. Politicky bol síce Apeniniský polostrov nejednotný, ale jazykovo, kultúrne a nábožensky tu vládla jednota.

Vznikali prvé myšlienky politického zjednotenia, t. j. vytvorenia spoločného štátu. Radikálne hnutie Mladé Taliansko v 30. a 40. rokoch malo početné členstvo, ktorého politickým programom bolo oslobodiť štáty pod cudzej nadvlády a zjednotiť ich(risorgimento) do jedného štátneho útvaru – Talianskej republiky – na princípe rovnosti. Členmi Mladého Talianska boli najmä taliansky emigranti, ktorí pre revolučnú činnosť museli opustiť vlasť. Vedúcou osobnosťou medzi nimi bol Giuseppe Mazzini.

Nádeje na uskutočnenie tejto myšlienky a spájali s menom sardínskeho kráľa Viktora Emanuela II. alebo pápeža Pia IX

SEVER – Sardínske kráľovstvo (Sardínia, Piemont, Savojsko) – vládol Savojský rod

- Lombardia, Benátsko – nadvláda Rakúska – Habsburgovci

STRED – samostatný Vatikánsky štát

JUH – Neapolsko, Sicília ->Neapolské kráľovstvo(Kráľovstvo oboch Sicílii)– Bourbonovci - Španieli

Vojny za nezávislosť:

Prvá vojna za národnú emancipáciu (1848 - 1849)-  prvý krát sa spojili sily risorgimenta, hnutia za zjednotenie. Rakúske cisárstvo ich vojensky porazilo a zabránilo zjednoteniu Talianska. V nasledujúcom období prebralo iniciatívu Sardínske kráľovstvo ( kráľom tu bol Viktor Emanuel), ktoré začalo úspešne realizovať hospodárske reformy, hľadať diplomatickú podporu zahraničných mocností (Francúzko- Napoleon III., Prusko). Realizátorom tohto postupu bol sardínsky premiér Camillo Cavour.

Ako jediný štát na Apeninskom polostrove malo Sardínske kráľovstvo možnosť konkurovať vojenskej sile rakúskej armády.

V tzv. druhej vojne za nezávislosť (1859)- vojenská konforntácia medzi Rakúskom a Sardínskym kráľovstvom (s podporou Napoleona III.), ktorá skončila porážkou pri Magente a Solferine, a pripojením Lombardska k Sardínii. Giuseppe Mazzini (najvýraznejšia osobnosť v radikálnom hnutí Mladé Taliansko, ktorého prioritou bolo zjednotenie) zorganizoval republikánske povstania, ktoré skončili neúspechom. Naopak, dobre skončila výprava dobrovoľníkov na juhu, ktorú viedol Giuseppe Garibaldi.

Tisíc dobrovoľníkov(1072 – preto tzv. výprava Tisícky) v červených košeliach, vyzbrojených Sardínskym kráľovstvom, dobylo v máji až septembri 1860 Sicíliu a Neapolské kráľovstvo (dovtedy patriace spanielskym Bourbunovcom). V plebiscite sa obyvateľstvo vyslovilo za pripojenie k Sardínskemu kráľovstvu.

bitka pri Sauverine → vzniká červený kríž (švajč. obchodník Henri Dunan prechádza bitkovým polom a zisťuje, že veľa ľudí zbytočne zomiera...)

Zjednotenie Talianska sa datuje na 17. marca 1861. Hlavným mestom (zasadanie palamentu) sa stal Turín, panovníkom sa stal Viktor Emanuel II. Snažilo sa o pripojenie tzv. cirkevného štátu- Ríma a Benátok (tie sa podarilo pripojiť v tzv. tretej vojne za nezávislosť v roku 1866). K vojenskej konfrontácii rakúskej a talianskej armády došlo na pozadí prusko – rakúskej vojny, v ktorej Taliansko vystupovalo ako spojenec Pruska. Vojensky boli síce talianske jednotky porazené v bitke pri Custoze, napriek tomu ale spojenec víťazného Pruska získalo od porazeného Rakúska územie Benátska

Na získanie územia cirkevného štátu využilo Taliansko oslabenie Francúzska po prehre v prusko – francúzskej vojne v roku 1870 – 1871. Rím bol pripojený k Talianskému kráľovstvu až v roku 1870, keď Taliani využili vytlačenie Francúzov z Ríma kvôli vojne: Francúzsko vs. Prusko. Rím bol potom vyhlásený za hlavné mesto. Proces zjednotenia sa úspešne zavŕšil.

Veľký problém štátu spočíval v tom, že 80% obyvateľstva bolo negramotných, Sever bol priemyselný a prosperujúci, zatiaľ čo poľnohospodársky juh zaostalý => migrácia obyvateľov do hosp. rozvinutejších regiónov. Za päťdesiat rokov existencie Talianskske kráľovstvo stratilo takmer šestinu obyvateľstva. 

ZJEDNOTENIE NEMECKA

Zjednocovanie Nemecka sa začalo na viedenskom kongrese. Jeho rozhodnutím bolo 39 nemeckých štátov(kniežatstiev) združených do Nemeckého spolku pod predsedníctvom Rakúskeho cisárstva. Príčinou zjednotenie Nemecka bolo získanie mocenského postavenia v Európe a ekonomického rozvoja. Na čele najsilnejší štát Prusko.

Hospodárske záujmy nútili vlády nemeckých štátov prijať také ekonomické opatrenia, ktoré by napomáhali ekonomický rozvoj, preto vytvorili Nemecký colný spolok.

Na jeho čele bola ekonomicky najúspešnejšia krajina- Pruské kráľovstvo, ktoré sa pokúšalo vymaniť spod vplyvu Rakúskeho cisárstva, viesť vlastnú politiku a sledovať vlastné hosp. záujmy. K nim patrilo i vytvorenie nemeckého národného štátu, v ktorom by Prusko malo rozhodujúcu politickú úlohu.

Podarilo sa síce odstrániť feudálne prežitky, ktoré bránili ďalšiemu hospodárskemu rozvoju, ale vytvoriť jednotné Nemecko sa pre nejednotnosť politikov- liberálov, hlavnej sily zjednocovacieho procesu, nepodarilo.

Potlačením revolúcie Rakúsko opäť posilnilo svoje pozície. Obnovilo Nemecký spolok a reštaurácia starých poriadkov mu umožnila znovu presadiť svoju politickú dominanciu.

Vo všetkých štátoch ( okrem Pruska) zrušili ústavy z liberálnymi prvkami, prijaté počas revolúcie, nedokázali však udržiavať tempo hosp. rozvoja s Pruskom, preto posilnenie pozície Rakúska v rámci nemeckých štátov bolo dočasné.

Od nástupu nového kráľa Wilhelma I., Prusko postupne preberalo iniciatívy zjednotenia Nemecka. Osobnosťou je Otto von Bismark, ktorý sa stal pruským ministerským predsedom. Taktiku ktorú Bismark uplatňoval voči ostatným nemeckým štátom pri zjednocovaní, sám označil za politiku krvi a železa. Znamenala využívanie všetkých presvedčovacích prostriedkov, čiže zbraní, vojnových konfliktov a násilia, kombinovaných s ponukou výhodných ekonomických kontaktov. V medzinárodných vzťahoch využíval neúspechy Rakúska

a s ostatnými krajinami uzatváral tzv. krehké zmluvy. Boli to zložité, často tajné dohody, ktorými sa snažil zaistiť Prusku spojencov pre mierové spolužitie, ale aj pre prípad možného vojnového konfliktu.

Vojny o Hegemóniu

Prusko spoločne s Rakúskom napadli Dánsko a po krátkej tzv. dánskej vojne muselo Dánsko odstúpiť Šlezvicko a pod správu Rakúska odovzdať Holštejnsko. Vzápätí však pruská armáda okupovala aj Holštejnsko, čo viedlo k rakúsko- pruskej vojne.

Prusko si pripojilo územia rakúskych spojencov a donútilo Rakúsko vystúpiť z Nemeckého spolku a vyhlásilo Severonemecký spolok, ktorý zahŕňal 22 štátov severného a čiastočne stredného Nemecka s približne 30 miliónmi obyvateľov a s jasnou dominanciou Pruska. Pruský kráľ Wilhelm I. vystupoval ako prezident spolku.

V nasledujúcom období zameralo Prusko pozornosť na získanie juhonemeckých štátov, predovšetkým Alsaska a Lotrinska, ktoré boli bohaté na železnú rudu a tvorili hranicu s Francúzskym cisárstvom. Vzájomné napätie vyvrcholilo prusko- francúzskou vojnou. Rýchla porážka Francúzska(fr. cisár Napoleon III. musel abdikovať a vznikla 3. francúzska republika) ovplyvnila rozhodnutie ďalších juhonemeckých štátov urýchlene vstúpiť do Severonemeckého spolku , čím sa vyhli konfliktu s Pruskom a akceptovali jeho dominantné postavenie. Nemecké cisárstvo bolo vyhlásené 18. 1. 1871 v zrkadlovej sieni versaillského zámku a pruský kráľ Wilhelm I. sa stal nemeckým cisárom.

Kulturkamf

Nasledovalo obdobie vytvárania centrálnych inštitúcii a zjednocovaním zákonov tak, aby v celej ríši platili jednotné normy. Zároveň sa potláčali všetky sily, ktoré by tento proces mohli narušiť. Takouto silou sa za určitých okolností mohla stať katolícka cirkev. V severonemeckých a čiastočne v stredonemeckých oblastiach bola vzhľadom na počet veriacich dominantná protestantská cirkev. V juhonemeckých štátoch predstavovali väčšinu katolícki veriaci a katolícka cirkev a katolícka cirkev si udržala vplyv aj v školstve.

Centrálna vláda považovala školstvo za dôležitý nástroj výchovy nového občana ríše, preto sa usilovala oslabiť vplyv katolíckej cirkvi v školstve a kultúre vôbec.

Politiku ,,boja o kultúru“ ( kulturkamf ) realizovala vláda do začiatku 80. rokov.

Zjednotením Nemecka vznikla v Európe nová politická a hospodárska veľmoc, ktorá vďaka dynamickému rozvoju začala v krátkom čase ohrozovať svetové hospodárske prvenstvo Veľkej Británie. Vznik Nemecka polarizoval európsku politiku, čo viedlo nielen k rozdeleniu sveta, ale v konečnom dôsledku aj k prvej svetovej vojne.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Vypracované maturitné otázky z dejepisu



Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.039 s.
Zavrieť reklamu