Uhorské dejiny (skrátené)

Uhorské dejiny (skrátené) 

Arpádovci v Uhorsku

Po smrti Štefana I. boli veľké spory o Uhorský trón., kt. sa urovnali za vlády Ondrej I. (pol. 11. stor.) - v tom čase prežívalo Slovensko rozkvet ako pohraničné vojvodstvo pod správou Bela, Ondrejovho brata, kt. z Nitri spravoval tretinu Uhorského kráľovstva, viedol samostatnú vnútornú a zahraničnú politiku, mal dobré vzťahy s Poľskom i s Byzantskou ríšou. Po smrti Ondreja nastúpil na trón. Po ňom nastúpil jeho syn Gejza, kt. získal od byzantského cisára diadém s dvojramenným krížom, kt. symbolizoval slovenskú časť Uhorska. Po smrti Gejzu (koniec 11.stor.) - sa stal kráľom jeho brat Ladislav - v štáte urobil rozsiahle vnútorné úpravy, pre územie Slovenska zriadil 2 biskupstvá, za jeho vlády zanikla samostatnosť slovenského pohraničného vojvodstva.

Jeho nástupca Koloman rozšíril hranice Uhorska až po Jadranské more, neskôr dočasne tieto oblasti Uhorsko stratilo, kt. opäť získal Belo III. (koniec 12.stor.) - zaviedol pravidelnú úradnú agendu týkajúcu sa kráľ.donácií a dôležitých rozhodnutí. Za vlády jeho mlad.syna Ondreja II. kráľovská moc upadala, bol závislý od bohatej šľachty, kt. si r. 1222 vynútila vydanie Zlatej buly – upravovala vzťahy medzi vrstvami šľachty a ich vzťah k panovníkovi, vrátane majetkových a vojenských otázok, podobnú listinu vydal aj pre cirkev. Tatársko-mongolský vpád – rozvrátili Kyjevskú Rus a r. 1240 dobyli Kyjev, uhorský kráľ Belo IV. prijal utekajúcich kočovných Kumánov, Tatári vtrhli do krajiny, po porážke uhorského vojska pri rieke Slanej v apríli 1241. Belo IV. ušiel do Dalmácie, Tatári plienili vyše roka krajinu (hladomor, ľudoprázdne).

Belo IV. povolával osadníkov z cudziny, najmä Nemcov, udeľoval im osobitné privilégiá, tak vznikali slobodné kráľovské mestá, nemecká kolonizácia sa týkala najmä Slovenska. Po odchode Tatárov musel Belo IV. brániť krajinu aj proti útokom rakúskeho a českého panovníka Přemysla Otakara II. Ku koncu vlády sa zbavil cudzích nepriateľov a skonsolidoval krajinu. Posledný arpádovský kráľ Ondrej III. zomrel bez mužského potomka. Tak v roku 1301 vymiera rod Arpádovcov. Súperiaci veľmoži ponúkli trón českému kráľovi Václavovi II. Ktorý túto ponuku previedol na svojho syna, budúceho Václava III. ktorý vládol v Uhorsku ako Ladislav IV. Po smrti svojho 1305 otca sa vzdal trónu v prospech Ota Bavorského. Ďalším z uchádzačov o trón bol Karol Róbert z Anjou, ktorý pochádzal z Neapola a mal podporu pápeža a niektorých veľmožov. Jeho najväčším nepriateľom bol Matúš Čák Trenčiansky.

Uhorsko od nástupu Anjouovcov

Počas súperenia uchádzačov o trón na začiatku 14. storočí vládlo v Uhorsku niekoľko bohatých veľmožov /oligarchov/. Západné a strednú časť Slovenska ovládal Matúš Čák Trenčiansky, takmer celé východné Slovensko podliehalo Omodejovcom. Keď sa kráľovskej moci ujal Karol Róbert z Anjou rozhodol sa, že odbojných veľmožov musí poraziť. Podarilo sa mu to v bitke pri Rozhanoviciach /1312/ kde porazil Omodejovcov. Matúš Čák Trenčiansky sa tam nedostavil a preto porážke unikol. Karol Róbert ho nedokázal poraziť a len postupne obsadzoval jednotlivé Čákove hrady. Moc posledného z veľkých uhorských oligarchov ukončila až jeho smrť v roku 1321.

Karol Róbert po upevnení svojej vlády začal zveľaďovať krajinu cestou reforiem, upravil menu a banské podnikania, pre šľachtu a mestá zaviedol povinnosť poskytovania vojenských jednotiek /banderiálny systém/ pokračoval v nemeckej kolonizácii, podporoval vznik banských miest, založil mincovňu v Kremnici – zlaté florény /kremnické dukáty/ razil od r. 1329. Slovensko za vlády Anjouovcov hralo významnú úlohu aj v medzinárodných vzťahoch. V roku 1327 sa v Trnava stretol sa Karol Róbert s českým kráľom Jánom Luxemburským – uzavreli spolok proti Habsburgovcom. R. 1335 v Trenčíne sa uskutočnila porada zástupcov troch štátov, kt. otvorila cestu k stretnutiu kráľov Poľska, Česka a Uhorsko na Vyšehrade nad Dunajom – vďaka týmto rokovaniam zavládol v Európe mier.

Karolov nástupca Ľudovít Veľký /1342 – 1382/ potvrdil Zlatú bulu Ondreja II. A zrovnoprávnil zemanov z vyššou šľachtou. Mal silnú pozíciu a šľachtici si nedovolili proti nemu vystúpiť. Za jeho vlády dosiahlo uhorské kráľovstvo najväčší mocenský rozmach. V roku 1370 po vymretí poľskej kráľovskej rodiny sa mu podarilo vytvoriť uhorsko-poľskú úniu. Po jeho smrti sa stala kráľovnou jeho staršia dcéra Mária. Proti nej sa postavil jej vzdialený príbuzný z Neapola Karol Malý z Anjou, ktorý v roku 1385 vtrhol do Uhorska a dal sa korunovať za kráľa. V roku 1386 bol Karol Malý zavraždený ale jeho priaznivci zajali Máriu. V tejto situácii opäť vzrástla svojvôľa veľmožov na úkor panovníckej moci. Uhorsko začali ohrozovať Turci. V zložitej situácii sa ujal vlády Máriin manžel Žigmund Luxemburský /1378 – 1437/.

Žigmund Luxemburský

Pri úsilí upevniť kráľovskú moc narazil Žigmund na odpor veľkej časti uhorskej šľachty, kt. ho po smrti Márie uväznila. Neskôr sa dostal do neúspešných bojov s Turkmi na juhu krajiny. Na vedenie častých vojen potreboval Žigmund veľa peňazí, opieral sa o mestá, upadal do dlžôb. Dal do zálohy 3 župy na Západnom Slovensku, 13 spišských miest, kt. zostali pod poľskou správou 360 rokov a vykúpila ich až Mária Terézia.

Roku 1411 sa Žigmund stal rímskym kráľom a po smrti brata Václava IV. /1419/ sa mal stať aj českým kráľom. V Čechách sa v tom čase šírilo husitské hnutie namierené proti vysokým cirkevných hodnostárom a majetku katolíckej cirkvi. Vypuklo ako ohlas na upálenie kazateľa a rektora pražskej univerzity Jána Husa /1415/.Husovi priaznivci sa začalo ozbrojovať a vytvorili vojsko zložené z roľníkom a mestskej chudoby. Spájala ich vidina rovnosti všetkých ľudí, kt. sa mala naplniť zmenou existujúceho usporiadania spoločnosti. Postupne sa k nim pridala aj šľachta a mešťania. Najznámejšími vojenskými vodcami husistov boli Ján Žižka a Prokop Holý. Žigmund, kt. v Čechách odmietli uznať za kráľa, viedol s poverením pápeža proti husitom časté a neúspešné križiacke výpravy. Husiti podnikli od r. 1428 osem vojenských výprav do Uhorska – smerovali na Slovensko a drancovali jeho územie, ich pobyt sa na Slovensku skončil r. 1435. Onedlho Žigmunda uznali za českého kráľa.

Habsburgovci, ale len na krátko

Po Žigmundovej smrti sa stal kráľom Uhorska a Čiech jeho zať Albrecht Habsburský /1437 – 1439/, ktorý však predčasne zomrel. Uhorská šľachta dosadila na uhorský trón poľského kráľa Vladislava /1439 – 1444/. Vdove po Albrechtovi Alžbete, sa po smrti manžela narodil syn Ladislav, nazývaný Pahrobok. Odmietla sa oženiť s Vladislavom a Uhorsko malo 2 kráľov. Alžbeta do Uhorska pozvala českého šľachtica Jána Jiskru z Brandýsa spolu zo žoldnierskym vojsko z bývalých husistov /bratríkov/.

Zo Zvolenského zámku ovládal veľkú časť Slovenska. Kráľ Vladislav zahynul v boji s Turkami pri Varne a v Uhorsku ostal jediný možný kandidát na trón maličký Ladislav V. Počas jeho nezletilosti malo Uhorsko riadiť 7 kapitánov, medzi kt. bol aj Jiskra a v Čechy zas spravoval Juraj z Poděbrad /Jiří z Poděbrad/. Avšak onedlho sa stal správcom – gubenátorom Uhorského kráľovstva najsilnejší šľachtic Ján Huňady. Medzi Jiskrom a Huňadym sa rozpútali boje, Jiskra zvíťazil v bitke pri Lučenci (1451). Onedlho na to sa ujal vlády Ladislav V. Pohrobok /1453 – 1458/. Po jeho smrti uhorský snem zvolil za kráľa syna Jána Huňadyho Mateja Korvína / 1458-1490/.

Matej Korvín

Začiatok jeho vlády nebol jednoduchý, veľa hradov i miest na Slovensku bolo v rukách vojakov /bratríkov/, ktorých Korvín postupne likvidoval. Vytvoril si vlastnú profesionálnu armádu skladajúcu sa z mnohých príslušníkov porazeného bratríckeho hnutia. Táto armáda čítala okolo 30 000 mužov vyzbrojených a vycvičených v modernom spôsobe vedenia boja. Vďaka nim mohol uskutočnil niekoľko ťažení proti Tureckej ríši, kde však dosiahol iba niekoľko drobných úspechov. Aby zabránil tureckej expanzii vybudoval na južných hraniciach Uhorska sieť opevnených miest a pevností.

Potom zaútočil aj na svojho svokra Juraja z Poděbrad. Niekoľko krát bol porazený ale nakoniec sa mu podarilo pripojiť Moravu a Sliezsko. Po tomto úspechu sa nechal korunovať za českého kráľa. Chcel ovládnuť aj uhorskú šľachtu, nemilosrdne trestal kritikov svojej výbojnej politiky, dal popraviť svojho strýka Michala Siládiho a uväzniť Jána Vitéza – arcibiskupa a kancelára prvej univerzity v Uhorsku Academie Istropolitany v Bratislave. Všetku moc sústredil vo svojich rukách na Budínskom hrade. Keď si podmanil východnú časť Rakúsko, preniesol kráľovské sídlo do Viedne. Po jeho smrti si uhorská šľachta zvolila za panovníka poľského princa Vladislava II. /1490 - 1516/ z roku Jagelovcov.

Jagelovci

Za jeho panovania /bol aj kráľom v Čechách/ vzrástla svojvôľa šľachty, čo viedlo k veľkému povstaniu sedliakov pod vedením Juraja Dóžu (1514).Ján Zápoľský, mocný a bohatý uhorský veľmož, povstanie kruto potlačil a nové zákony zmenili poddaných na nevoľníkov. Ani nástupca Vladislava II., jeho syn Ľudovít II. /1491-1526/  nedokázal zabezpečiť v krajine poriadok a disciplínu. Na strednom Slovensku vypuklo banícke povstanie s centrom v B.Bystrici, ktoré bolo krvavo potlačené. Anarchia šľachty mala pre Uhorsko tragické následky, kráľ ich nedokázal prinútiť k aktívnej obrane proti Turkom. 29.8.1526 v bitke pri Moháči bola uhorská armáda porazená a panovník zahynul v boji /lepšie povedané na úteku. Turkom sa otvorila cesta do Uhorska. Bitka pri Moháči uzatvára obdobie rozkvetu Uhorského kráľovstva a súčasne aj obdobie stredoveku u nás. Slovensko vstupuje do nového veku. Nastupuje Habsburgská monarchia začiatok Novoveku