Zjednotenie Talianska a Nemecka

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: verca123
Typ práce: Ostatné
Dátum: 20.06.2022
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 388 slov
Počet zobrazení: 1 501
Tlačení: 103
Uložení: 99

Zjednotenie Talianska a Nemecka 

Zjednotenie Talianska risorgimento

Začiatkom 19. Storočia bolo Taliansko rozdrobené na niekoľko častí ktoré sa nedokázali zjednotiť. Príčin ktoré k tomu viedli bolo niekoľko.

  1. Jednotlivé časti boli ovládané rôznymi panovníkmi z rôznych dynastií.
  2. Väčšina panovníkov nebola talianskeho pôvodu.
  3. Obyvateľstvo sa venovalo väčšinou poľnohospodárstvu a južné oblasti patrili k najzaostalejším v Európe. Sever bol naopak bohatý a zavádzali sa tam kapitalistické spôsoby hospodárenia.
  4. Jednotlivé oblasti sa snažili brániť svoje trhy pred dovozom lacnejších tovarov a preto im vyhovovali colné bariéry.

Na severe sa nachádzalo: Sardinské kráľovstvo ktoré malo vlastnú panovnícku dynastiu.

Lombardsko-benátske kráľovstvo ovládali Habsburgovci.

Modena, Parma a iné malé štátiky ovládali Habsburgovci.

Toskánsko bolo pod kontrolou Habsburgovcov.

V strednom Taliansku bol: Pápežský štát

Na juhu sa nachádzal: Kráľovstvo dvoch Sicílií v ktorom vládnu Neapolský Bourbonovci /pôvodne

z Francúzska/.

Neschopnosť zjednotiť sa viedla k tomu, že Taliansko bolo zaostalou a slabou krajinou. Príslušníci buržoázie a pokroková šľachta však snívala o zjednotení pod vládou jedného panovníka. Odstránení colných a ekonomických prekážok, čo by samozrejme prinieslo ekonomickú prosperitu. Veľmi dôležitým faktorom bola aj snaha o zaradenie medzi silné a vyspelé štáty Európy.

Obyvateľstvo bolo nespokojné aj so sociálnou a politickou situáciou. V mnohých krajinách ešte prežíval feudalizmus a privilegovaní žili na úkor širokých vrstiev obyvateľstva. V dôsledku Francúzskej revolúcie a Napoleonskej okupácie sa však myšlienky slobody a rovnosti šírili aj v Taliansku. S tým, že ďalším dôležitým momentom pre obyvateľstvo bola túžba po zjednotení.

V procese risorgimenta došlo k niekoľkým revolúciám, ktoré sa snažili o zmenu režimu a zjednotenie.

1820 až 1821 vypuklo povstanie v Neapole, na Sicílii a v Piemonte. Povstalci požadovali hlavne liberalizáciu spoločnosti a odstránenie feudálnych prežitkov. Povstanie bolo potlačené hlavne za pomoci Rakúskej armády.

1830 až 1831 pod vplyvom revolúcie vo Francúzsku vypuklo povstanie v Modene, Parme a Romagni.

1848 až 1849 povstania zachvátil celé Taliansko. Hovoríme tomu aj prvá vojna za nezávislosť.

Povstalci sú nakoniec porazení Rakúskou armádou a všetko sa vracia do pôvodného stavu.

Hlavne počas revolúcie v roku 1848/49 sa ukázala existencia dvoch prúdov ktoré sa snažili o zjednotenie krajiny.

  1. Zjednotenie zdola – boli to revolucionári s podporov širokých vrstiev obyvateľstva. Medzi vodcov tejto skupiny patril G. Mazzini a G. Garibaldi. Mazzini založil za týmto účelom organizáciu mladé Taliansko.
  2. Zjednotenie zhora – bolo zastúpené niektorými politikmi ktorí chceli zjednotenie pod vládou Sardínskeho kráľovstva. Najvýznamnejším predstaviteľom tejto skupiny sa stane Camillo Cavour.

Po potlačení revolúcie pochopil Sardínsky kráľ Viktor Emanuel II., že bez podpory veľmocí sa mu nepodarí poraziť Rakúsko. Jeho ministerský predseda C. Cavour nadviazal úzke vzťahy so západnými veľmocami a hlavne Napoleonom III. z Francúzska. Podporil Francúzske veľmocenské nároky a dokonca poslal vojenský kontingent do Ruska v čase Krymskej vojny kde bojoval spolu s Britskými, Francúzskymi a Tureckými jednotkami proti Rusku. Následne na to v roku 1858 podpísalo Francúzsko a Sardínske kráľovstvo zmluvu v Plombiéres o vzájomnej pomoci v prípade vojny s Rakúskom.

Druhá vojna za zjednotenie.

V roku 1859 Rakúsko napadlo Sardínske kráľovstvo. Francúzi splnili svoju časť dohody a okamžite prišli Piemontu na pomoc. Rakúska armáda bola v dvoch krvavých bitkách pri Magente a Solferíne porazená a Rakúsko muselo podpísať mier vo Villafrance na základe ktorého Lombardsko bolo pripojené k Sardínskemu kráľovstvu /Rakúšania si mohli ponechať Benátsko/. Následne na to vypuklo povstanie v Modene, Parme a Toskánsku odkiaľ vzbúrenci vyhnali Rakúšanov a prihlásili sa k Sardínskemu kráľovstvu /povstalcov podporil G. Garibaldi/. V apríli 1860 vypuklo povstanie na Sicílii. G. Garibaldi vystrojený a vyzbrojený Piemontom sa vylodil so svojou armádou na ostrove a vyhnal odtiaľ Bourbonovcov . Následne na to sa jeho jednotky vylodili v Kalábrii a začal postupovať na Neapol. Kráľovstvo obidvoch Sicílií tak bolo získané pre zjednotenie. Následne na to bola porazená pápežská armáda a 17. Marca 1861 sa sardínsky kráľ Viktor Emanuel II. zo Savojskej dynastie stal kráľom Talianskeho kráľovstva a C. Cavour predsedom prvej vlády.

Mimo kráľovstva ostala len oblasť okolo Ríma, Benátsko, Tridentsko a okolie Terstu. Za pomoc ktorú poskytli zjednoteniu Francúzi odstúpili Taliani v jeho prospech Savojsko a Nizzu.

V roku 1866 sa Taliani spojili s Pruskom a spoločne porazili Rakúsko. Za odmenu potom získali Benátsko.

V roku 1870 počas Francúzsko – Nemeckej vojny využili Taliani oslabenie Francúzska ktoré garantovalo ochranu Ríma ako pápežskej rezidencie a obsadili ho. V tom istom roku sa Rím stal hlavným mestom zjednoteného kráľovstva.

Posledné dnešné talianske územie /Tridentsko a Terst z okolím/ pripojili Taliani po skončení 1. svetovej vojny v roku 1918.

Zjednotenie Nemecka

Nemecko riešilo rovnaký problém ako Taliansko. Bolo nezjednotené, a to z neho robilo ľahkú korisť pre jeho susedov. Okrem toho sa samozrejme jednotlivé malé štáty nerozvíjali tak rýchlo a začali zaostávať za svojimi silnejšími susedmi. Po Viedenskom kongrese sa neobnovilo cisárstvo, ale Nemecko bolo spojené do Nemeckého spolku, v ktorom najdôležitejšiu funkciu malo Rakúsko a Prusko.

Nemecké národné hnutie, ktoré požadovalo zjednotenie sa vytvorilo už v časoch protinapoleonských vojen. Vznikli študentské spolky Burchenschafty, ktorých pôvodným cieľom bol boj proti okupantom a po oslobodení snaha o zjednotenie krajiny a odstránenie feudálnych prežitkov. Tieto spolky a ich snaha o zjednotenie prekážali Rakúsku. Veľkou nádejou všetkých Nemcov túžiacich po zjednotení bolo Prusko. Prusko však nebolo v tomto čase pripravené zjednotiť krajinu pod svojou vládou.

V roku 1848 pod vplyvom revolúcie vo Francúzsku a Taliansku vypukli nepokoje aj v niektorých Nemeckých štátoch. Povstalci požadovali ústavu, slobodné voľby, občianske slobody, slobodu tlače, zhromažďovanie a iné práva a slobody. Nakoniec bol v marci 1848 zvolaný snem do Frankfurtu nad Mohanom, ktorý mal prerokovať otázky budúcnosti Nemecka. Snem ponúkol korunu zjednoteného Nemecka pruskému panovníkovi, ale ten ju odmietol a proti snemu dokonca postupoval. Spolupráca Prusov a Rakúšanov nakoniec revolúciu porazila, ale zmenu už nedokázali zastaviť. Revolúcia napriek svojej porážke zanechala isté zmeny, ktoré zlepšili postavenie obyvateľstva.

Pruský panovník sa pokúsil po skončení revolúcie zjednotiť nemecké štáty bez Rakúska pod pruským vedením. Rakúsko s tým však nesúhlasilo a donútilo Prusko k podpísaniu olomouckých punktácií, ktoré donútili Prusko akceptovať vedúce postavenie Rakúska v Nemeckom spolku. Od tohto momentu začal súboj medzi obidvoma krajinami o to, kto ovládne Nemecko.

  1. Veľkonemecké riešenie – zjednotenie Nemecka spolu s Rakúskom
  2. Malonemecké riešenie – zjednotenie Nemecka bez Rakúska

V roku 1861 sa stal kráľom Pruska Viliam I., chcel vybudovať silnú armáda a centralizovanú štátnu správu. Parlament mu však odmietol odhlasovať peniaze na reformy a tak jeho kancelár Otto von Bismarck /stal sa kancelárom 1862/ začal vládnuť železnou rukou a parlament ignoroval. Za spôsob jeho tvrdej vlády a za jeho výroky „železom a krvou“ ho prezývame železný kancelár. Bismarck bude postupovať metodicky a tvrdohlavo za svojím cieľom a krajinu sa mu podarí zjednotiť prostredníctvom troch dôležitých vojen.

  1. V roku 1864 vyvrcholil spor medzi Nemeckom a Dánskom. Dánsky kráľ,ktorý ovládal Holštajnsko a Šlezvicko /boli jeho lénom/ sa rozhodol, že ich pripojí priamo k Dánsku. Vypukla vojna, v ktorej spojené rakúsko-pruské vojská porazili Dánov. Obidve krajiny si potom rozdelili medzi seba.
  2. V roku 1866 vypukla ďalšia vojna tentoraz medzi Pruskom a Rakúskom. Príčinou boli spory o novozískané krajiny. Bismarck sa na vojnu pripravil a za spojenca si získal Taliansko. Rakúsko tak muselo bojovať na dvoch frontoch /sever aj juh/. Navyše časť nemeckých štátov, ktoré boli spojencami Pruska sa postavili na jeho stavu. V roku 1866 došlo k významnej bitke pri Hradci Králové, kde bola rakúska armáda na hlavu porazená a cisára František Jozef začal vyjednávať o miery. Nasledujúci mier zrušil Nemecký spolok a tým aj nadvládu Rakúska v Nemecku. Bismarck vytvoril Severonemecký spolok, kde jednoznačne dominovalo Prusko. Okrem toho Prusko anektovalo mnohé územia v severnom Nemecku, ktoré patrili rakúskym spojencom. Nezávislé ostali len juhonemecké štáty.
  3. Zosilnenie Pruska a vnútorné problémy doma vo Francúzsku donútili Napoleona III., cisára Francúzov k veľmi aktívnej zahraničnej politike. Podobne ako v prípade Talianska chcel zarobiť na prusko-rakúskej vojne a za sprostredkovanie mieru túžil po Luxembursku. Vojna však skončila príliš rýchlo a jasným pruským víťazstvom, čo jeho plány prekazilo. Ďalšou príčinou na jeho nespokojnosť bol problém Španielska. Posledný španielsky kráľ zomrel bez potomkov, a tí preto ponúkli korunu členovi rodiny Hohenzollernovcov. Hlavou tejto rodiny bol pruský kráľ Viliam I. Francúzi sa zľakli obkľúčenia, a preto robili všetko preto, aby táto rodina španielsku korunu nezískala. Nakoniec Hohenzollernovci korunu odmietli. Prusy sa však začali pripravovať na vojnu. Severonemecký spolok bol pod kontrolou Pruska a okrem toho všetky juhonemecké štáty podpísali s Pruskom zmluvu o vzájomnej spolupráci v prípade vojenského napadnutia. V júli 1870 pruský kráľ navštívil Bad Ems, kde sa zotavoval v kúpeľoch. Francúzsky veľvyslanec panovníka stále žiadal, aby podpísal papier, že jeho rodina sa navždy zrieka nárokov na španielsky trón. To Viliam I. odmietol a navyše poslal depešu Bismarckovi o udalostiach. Túto emžskú depešu kancelár mierne upravil a poskytol novinárom. Francúzi sa tak dostali do nepriaznivého svetla a to ich veľmi pobúrilo. Následne na to vyhlásili Prusku vojnu. Prusy okamžite požiadali ostatné nemecké štáty o pomoc a tí na základe dohody ju museli poskytnúť. Vojna mala pomerne jednoznačný priebeh, Prusy boli na vojnu pripravení a Francúzov pomerne ľahko porazili. Najvýznamnejšia bitka sa odohrala pri Sedane v roku 1870. Nemci dobyli Paríž a vo Versailles 18. januára 1871 vyhlásili v zrkadlovej sále Nemecké cisárstvo. Nemecko získalo Alsasko , Lotrinsko a okrem toho museli Francúzi zaplatiť vysoké vojenské odškodné.

Bismarck Nemecko zjednotil a prvým cisárom sa stal Viliam I. Okamžite po zjednotení nastalo obdobie prosperity. Došlo k prudkému rozvoju priemyslu a dopravy. Kancelár si uvedomoval, že Francúzi sa pokúsia pomstiť a preto celá jeho ďalšia zahraničná politika bude zameraná na udržanie ostatných veľmocí mimo francúzskeho spojenectva. Začína cesta k prvej svetovej vojne.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.017 s.
Zavrieť reklamu