Zjednotenie Talianska a Nemecka

Zjednotenie Talianska a Nemecka v 19. storočí – priebeh, osobnosti a dôsledky

Zjednotenie Talianska

Na začiatku 50. rokov 19. storočia zostávalo Taliansko stále politicky rozdrobené (hoci jazykovo, kultúrne a nábožensky bolo jednotné) na 9 štátov. Sever Apeninského polostrova okrem Piemontu ovládalo Rakúsko, stred ovládal mocensky pápež, a juh Talianska a Sicíliu spravoval neapolský kráľ.

V 30. a 40. rokoch 19. storočia sa sformovalo v Taliansku početné radikálne hnutie usilujúce sa o zjednotenie Talianska (risorgimento – národné vzkriesenie) – hnutie Mladé Taliansko na čele s Giuseppe Mazzinim.

Prvú fázu boja za risorgimento Talianska však revolucionári prehrali, lebo revolúcie v talianskych štátoch v rokoch 1848-49 boli potlačené a vo väčšine talianskych štátov bol za asistencie Rakúska obnovený absolutizmus. Väčšina revolucionárov vrátane Mazziniho na to emigrovala z Talianska, hnutie však nezaniklo, len dočasne utlmilo svoju činnosť.

rozdrobené Taliansko okolo roku 1850 Giuseppe Mazzini Viktor Emanuel II.

Sardínske kráľovstvo a Camillo Cavour

Hospodársky najvyspelejším a zároveň vojensky najsilnejším štátom Talianska, kde vládla aj domáca talianska neabsolutistická konštitučná dynastia bolo Sardínske kráľovstvo postávajúce zo severotalianskeho Piemontu a Sardínie.

Jeho kráľ Viktor Emanuel II. vymenoval roku 1852 za predsedu vlády grófa Camillo Cavoura. Ten si vytýčil za cieľ zjednotiť rozdrobené Taliansko pod vedením Sardínskeho kráľovstva. Nato však potreboval silného zahraničného spojenca.

Roku 1858 preto uzavrel Cavour dohodu s francúzskym cisárom Napoleonom III., ktorý sa zaviazal, že vstúpi do vojny proti Rakúsku a v prípade víťazstva budú Lombardsko a Benátky pripojené k Sardínii, začo mu Cavour prisľúbil pripojenie Savojska a Nicey (obývaných zväčša Francúzmi) k Francúzsku.

Rakúsky cisár František Jozef I. sa však dozvedel o tajnom francúzsko – sardínskom spojenectve, preto chcel využiť moment prekvapenia a preventívne roku 1859 zaútočil na Piemont. Spojené francúzsko – sardínske vojská však Rakúšanov porazili v tom istom roku v rozhodujúcej bitke pri Solferine.

Nato postupne vypukli povstania proti Rakúsku i v Toskánsku, Modene a Parme, kde boli zvrhnuté tamojšie pro-rakúske absolutistické režimy a tamojšie územia boli po plebiscitoch pripojené k Sardínii.

Cisár Napoleon III. sa však zľakol tamojšieho ľudového revolučného hnutia, preto ešte v tom istom roku 1859 pristúpil na separátny mier s Rakúskom, podľa ktorého Rakúsko prenechalo Sardínii len časť Lombardska s Milánom a Benátky zostali aj naďalej rakúske.

Camillo Cavour Sardínske kráľovstvo (oranžová farba) Sardínske kráľovstvo

pred bitkou pri Solferine roku 1859 roku 1860 po bitke pri Solferine

ÚLOHA 1: Popíšte zjednocovací proces Talianska do roku 1859.....................................

Giuseppe Garibaldi a zjednotenie juhu Talianska

Južné Taliansko a Sicíliu oslobodil spod rakúskej nadvlády roku 1860 následný legendárny pochod tisícky dobrovoľníkov v červených košeliach vyzbrojených sardínskymi zbraňami pod velením revolucionára a talianskeho národného hrdinu Giuseppe Garibaldiho proti neapoľskému kráľovi Ferdinandovi II., ktorý sa skončil všeobecným povstaním, po ktorom bolo južné Taliansko a Sicília po prechodnej Garibaldiho diktatúre pripojené po plebiscitoch k Sardínii.

Giuseppe Garibaldi „čevenokošeliar“ Talianske kráľovstvo (oranžová farba) Taliansko

1. 1861 po Garibaldiho výpravách r. 1870

Vznik Talianskeho kráľovstva

V marci 1861 na zasadnutí 1. celotalianského parlamentu v Turíne bol vyhlásený sardínsky kráľ Viktor Emanuel II. za talianskeho kráľa, čím bolo vyhlásené jednotné samostatné Taliansko.

K úplnému zjednoteniu Talianska bolo potrebné ešte pripojiť Benátky a Rím. Počas prusko-rakúskej vojny v roku 1866 sa Taliansko pripojilo k Prusku, začo po porážke Rakúska získalo Benátky.

V Ríme vládol pápež za podpory Francúzska a Rakúska (ktoré však už v Taliansku stratilo medzitým vplyv). V roku 1870 prebiehala prusko-francúzska vojna a po následnej francúzskej porážke už nič nebránilo tomu, aby bolo územie pápežského štátu pripojené k Taliansku.

Rím sa stal následne hlavným mestom Talianska (pápežovi bola neskôr odovzdaná do suverénnej správy len malá časť centra Ríma v okolí Anjelského hradu – Vatikán).

ÚLOHA 2: Popíšte zjednocovací proces Talianska v rokoch 1860 – 1870 a jeho dôsledky.....................................

Zjednotenie Nemecka

V Nemeckom spolku vytvorenom po napoleonských vojnách bolo vedúcou silou Rakúsko, konkurovať mu ale začalo hospodársky a vojensky silnejúce Prusko, ktoré stálo aj na čele Nemeckého colného spolku vytvoreného roku 1834 (ten mal pôvodne napomáhať ekonomickému rozvoju nemeckých štátov, Prusko ho však využívalo aj na politické ciele, keď hatilo snahy Rakúska o vstup doň, lebo chcelo zjednotiť celé Nemecko pod svojim vedením, nie rakúskym).

Rýchlejšiemu ekonomickému rozvoju a rozšíreniu kapitalizmu tak v Prusku ako aj v celom Nemecku najviac bránila politická roztrieštenosť krajiny.

Veľkonemecká a malonemecká koncepcia

Už v priebehu rokovania frankfurtského predparlamentu roku 1848 sa vyhranili dve koncepcie zjednotenia Nemecka: veľkonemecká, ktorá zahŕňala aj Rakúsko a nemecké oblasti Čiech; a malonemecká, ktorá počítala iba s územím Nemecka.

Ani jedna koncepcia však vtedy na sneme nezískala do jeho rozohnania rozhodujúcu prevahu. Nemecká buržoázia chcela zjednotiť Nemecko zhora – pomocou pruských junkerov (veľkostatkárov, ktorí postupne prechádzali na kapitalistický spôsob hospodárenia v poľnohospodárstve a ktorí mali vo svojich rukách i štátnu správu a armádu).

nemecké štáty do roku 1866 pruský kráľ Wilhelm I. pruský kancelár Otto von Bismarck

Otto von Bismarck a politika „krvi a železa“

Roku 1862 vymenoval pruský kráľ Wilhelm I. (1871-1888) za ministerského predsedu Pruska junkera Otta von Bismarcka, ktorý sa rozhodol uskutočniť zjednotenie Nemecka za každú cenu, a to aj „krvou a železom“ (politickým nátlakom, vojnami) pod vedením Pruska, a nie ako tomu bolo v rokoch 1848-49 rokovaním a vyjednávaním.

Vojna s Dánskom

V intenciách tejto politiky roku 1864 najskôr napadol Bismarck v spojenectve s Rakúskom Dánsko, a prinútil ho vzdať sa nemeckých veľkovojvodstiev Šlezvicka a Holštýnska. Šlezvicko sa dostalo pod správu Pruska, Holštýnsko pod správu Rakúska.

Prusko-rakúska vojna

Bismarck sa však hneď vzápätí začal pripravovať na vojnu proti svojmu nedávnemu spojencovi – Rakúsku. Uzavrel preto spojeneckú zmluvu s Talianskom, zaistil si podporu Ruska a neutralitu Francúzska.

Roku 1866 potom napadol a pripojil k Prusku rakúske Holštýnsko, čím ako čakal, vyvolal prusko – rakúsku vojnu. Ešte v tom istom roku zasadilo pruské vojsko rakúskemu zdrvujúcu porážku pri Hradci Králové, po čom bolo Rakúsko nútené vzdať sa svojich nárokov na vedúcu úlohu pri zjednocovaní Nemecka a muselo vystúpiť aj z Nemeckého spolku.

Prusko následne prinútilo nemecké štáty v severnom, strednom a západnom Nemecku, aby vstúpili do ním úplne ovládaného Severonemeckého spolku (združoval už 22 nemeckých štátov s 30 miliónmi obyvateľov), na čele ktorého stál pruský kráľ (Wilhelm I.) ako doživotný prezident a vrchný veliteľ jeho vojenských síl a ktorého spolkovým kancelárom bol ministerský predseda Pruska (Bismarck).

nemecké štáty do roku 1870 generál Helmut von Moltke

ÚLOHA 3: Popíšte zjednocovací proces Nemecka do roku 1866...................................

Prusko-francúzska vojna a vznik Nemeckého cisárstva

Mimo Severonemecký spolok zostali ešte tri veľké katolícke juhonemecké štáty s viac ako 10 miliónmi obyvateľov (Bádensko, Wurtembersko a Bavorsko), ktoré váhali s pripojením sa k protestantskému Prusku.

Príležitosť na ich pripojenie sa Bismarckovi naskytla, keď sa Francúzsko zo strachu z pruskej nadvlády v Európe nechalo roku 1870 vyprovokovať k vojne s Pruskom.

V nastalej prusko – francúzskej vojne (Prusi mali k dispozícii až 460 000 vojakov, Francúzi len 260 000 vojakov) pruské vojsko pod velením vynikajúceho stratéga – generála Helmuta von Moltkeho donútilo po bitke pri Sedane v tom istom roku francúzsku armádu kapitulovať, keď sa do pruského zajatia dostal spolu so 100 000 francúzskymi vojakmi i francúzsky cisár Napoleon III.

Následne na to 4 .9. 1870 bola vo Francúzsku vyhlásená tzv. Tretia republika (1870- 1940), ktorá vo Versailles uzatvorila s Pruskom dočasný mier.

Prusi využili okupáciu Francúzska a obsadenie Paríža k tomu, aby francúzske poníženie vystupňovali slávnostným vyhlásením „Nemeckého cisárstva“ 18. januára 1871 v Zrkadlovej sieni versaillského zámku – sídle francúzskych kráľov a symbolu francúzskej národnej hrdosti.

Za nemeckého cisára bol vyhlásený pruský kráľ Wilhelm I. (po ňom nastúpil na trón jeho vnuk Wilhelm II./1888-1918/), čím bolo zjednotenie Nemecka ukončené.

Porazené Francúzsko muselo Nemecku odstúpiť i strategické Alsasko a priemyselné, na železnú rudu bohaté Lotrínsko. Zároveň muselo Prusku zaplatiť i vojnové reparácie v astronomickej výške 5 miliárd zlatých frankov.

zjednotené Nemecké cisárstvo roku 1871 vyhlásenie Nemeckého cisárstva vo Versailles

Dôsledky zjednotenia Nemecka

Zjednotené Nemecko tak zaujalo na európskom kontinente dominantné politické, vojenské i hospodárske postavenie. Vďaka dynamickému rozvoju hospodárstva začalo v krátkom čase dokonca ohrozovať i svetové hospodárske prvenstvo Veľkej Británie.

Zároveň tvrdými podmienkami mieru prehĺbilo francúzsko – nemecký antagonizmus, čo sa negatívne odrazilo na celom budúcom vývoji a polarizácii Európy. Krátko po zjednotení začalo Nemecko s imperialistickou zahraničnou politikou – budovaním kolónií v Afrike a Tichomorií.

ÚLOHA 4: Popíšte zjednocovací proces Nemecka v rokoch 1860 – 1871 a jeho dôsledky..............