Slovensko v 2. polovici 19. storočia

Slovensko v 2. polovici 19. storočia

Slovensko za Bachovho absolutizmu (1849-1859)

Po porážke revolúcii v Rakúsku a Uhorsku neobnovil cisár František Jozef I. (1848- 1916) v Habsburskej monarchii absolutizmus v jeho predrevolučnej metternichovskej podobe, ale bol zavedený tzv. „neoabsolutizmus“ (podľa vtedajšieho ministra vnútra Alexandra Bacha nazývaný aj ako tzv.

„bachovský absolutizmus“), ktorý spájal tradičné predstavy absolutizmu (nedeliteľná moc panovníka opierajúca sa o lojálnu byrokraciu a disciplinovanú armádu a políciu) s ochotou modernizovať všetky oblasti života. Aj neoabsolutizmus tak rešpektoval v revolúcii dosiahnuté zrušenie poddanstva a rovnosť ľudí pred zákonom. Počas jeho trvania bolo v monarchii modernizované aj súdnictvo, daňový poriadok, školstvo, a bola podporovaná i stavba železníc a továrenská veľkovýroba. Na druhej strane ale panovník svojim výnosom – tzv.

„silvestrovským patentom“ z 31. decembra 1851 zrušil dovtedy oficiálne stále platnú oktrojovanú ústavu, čím zlikvidoval ústavnú formu vlády a uzavrel tak možnosť obnovenia konštitučnej monarchie. Neoabsolutizmus bol silvestrovským patentom vlastne legalizovaný. Zrušil predchádzajúcu autonómiu obcí a verejnosť tak bola úplne vylúčená z účasti na politickom živote. Neoabsolutizmus všetku moc v štáte sústredil do rúk panovníka Františka Jozefa I.

a jeho „osvietených“ spolupracovníkov – najmä cisárovej matky arcikňažnej Žofie a ministra vnútra Bacha. Aj zákony mal naďalej vydávať iba panovník a to v podobe nariadení. Občianske práva (ako slobodu slova či zhromažďovania) nahradila opäť cenzúra, polícia a sieť jej agentov.

Monarchia bola počas trvania neoabsolutizmu budovaná v duchu prísneho centralizmu, keď dovtedajšiu samosprávu nahradil systém úradov riadených zhora nadol (do ktorých boli menovaní lojálni úradníci najmä z radov rakúskych Nemcov a Čechov) z jedného centra (Viedne), pričom hlavným vykonávateľom centralistickej vlády bol Alexander Bach. Úradným jazykom v celej monarchii sa stala nemčina, v nižších úradoch sa však mohli používať aj národné jazyky. Neoabsolutizmus síce potláčal nároky národných hnutí a nacionálne prejavy, no zároveň poskytoval nemaďarským národom aj ochranu pred maďarizáciou. Do úradov sa preto dostali aj viacerí Slováci.

národnosti a krajiny Rakúsko-Uhorska pred r. 1914 Alexander Bach František Jozef I.

K Uhorsku sa Habsburgovci správali ako k podrobenej krajine: zrušili uhorskú ústavu, snem, ministerstvá i župnú samosprávu. Z Uhorska bolo vyčlenené Chorvátsko, Vojvodina a Sedmohradsko (nie však Slovensko!) ako historické korunné krajiny podliehajúce priamo Viedni, neoabsolutizmus im ale priznal iba symbolické právomoci. Samotné Uhorsko (dnešné Maďarsko a Slovensko) bolo rozdelené na 5 vojenských

dištriktov. Po skončení neoabsolutizmu roku 1860 zaniklo toto členenie Uhorska a obnovilo sa tradičné predrevolučné členenie pozostávajúce zo samosprávnych žúp a stolíc.

Viedeň sa v duchu svojej politiky potláčania výraznejších národných prejavov snažila za éry Bachovho absolutizmu potláčať aj slovenský národný pohyb. Hoci nepoužívala proti slovenskému národnému hnutiu otvorené násilie, svojou taktikou ho veľmi oslabovala. Skutoční vodcovia slovenského národného hnutia – Štúr, Hurban a Hodža boli totiž Viedňou postavení mimo spoločenského diania.

Namiesto nich uprednostňovala ako oficiálnych poradcov pri vláde pre „riešenie slovenskej otázky“ bývalých vládnych dôverníkov (Jána Kollára, Františka Hánricha a Jána Hlaváča), pričom dôležitým meradlom pri ich výbere bola popri vernosti Viedni aj neangažovanosť sa v revolučnom hnutí a práve protištúrovský postoj. Pod vplyvom Kollára a jeho skupiny sa tak vďaka priazni, ktorej sa tešili vo Viedni, začala v nižšom i strednom školstve na Slovensku uplatňovať- namiesto už všetkými poprednými národovcami prijatej Štúrovej spisovnej slovenčine – opätovne „staroslovenčina“ resp.

„uhorská slovenčina“ (slovakizovaná biblická čeština). Prekladali sa do nej i úradné nariadenia a presadila sa aj v „Slovenských novinách“, ktoré od roku 1849 vychádzali s podporou vlády vo Viedni.

ÚLOHA 1: Objasnite termín „bachovský absolutizmus“ a uveďte, ako sa odrazil na slovenskom národnom živote.............................................................................................

Okrem tlaku Kollára a viacerých predstaviteľov českých politických kruhov (ktorí privítali preferovanie slovakizovanej češtiny) museli zástancovia svojbytnosti slovenského národa čeliť aj tlaku maďarských úradníkov presadzujúcich maďarčinu a už spomenutému tlaku Viedne, ktorá viacerých Štúrovcov presunula po roku 1853 do rýdzo maďarského prostredia, aby ich vplyv ešte väčšmi obmedzila. Národná jednota Slovákov sa tak začala opätovne trieštiť na jazykových problémoch. Aj preto sa v októbri 1851 uskutočnila v Bratislave porada popredných slovenských národovcov (evanjelikov zastupovali Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban a Michal Miloslav

Hodža; katolíkov Andrej Radlinský, Ján Palárik a Štefan Závodník), na ktorej sa jej účastníci rozhodli ustáliť spisovnú Štúrovu slovenčinu podľa nového pravopisného systému, keď dovtedajší Štúrov fonetický princíp („Píš ako počuješ“) bol nahradeným etymologickým.

Túto úlohu splnil roku 1852 jazykovedec profesor Martin Hattala vydaním novej gramatiky „Krátka mluvnica slovenská“, ktorou bol do Štúrovej slovenčiny popri

„i“ zavedený aj „y“ ; stredoslovenský tvar „bou“ nahradil tvar „bol“ a spoluhlásky „de te ne le“ a „di ti ni li“ sa mali ďalej písať bez mäkčeňa.

Ľudovít Štúr vydal roku 1853 zbierku básní „ O národních písních a pověstech plemen

slovanských“ a napísal spis „Slovanstvo a svet budúcnosti“. Tento spis vyšiel však až posmrtne roku 1867 v Rusku – v diele vyjadril Štúr presvedčenie, že všetci Slovania sa čoskoro zjednotia pod vedením veľkého a slobodného Ruska s jeho cárizmom, pravoslávím, ruštinou a občinou. Pohľad – revolúciou a postojom Viedne ku slovenskej otázke sklamaného Štúra – na Rusko a ruskú spoločnosť, bol však zidealizovaný a nereálny. Tragická smrť Ľudovíta Štúra v januári 1856 (po jeho náhodnom postrelení sa na poľovačke) bola nenahraditeľnou stratou pre slovenské národné hnutie, ktorého bol po dlhé roky ústrednou postavou.

Štúrov spis Slovanstvo a svet budúcnosti sa stal najvýraznejším dielom v duchu idey

„panslavizmu“ – teda myšlienkového smeru presadzujúceho politické zjednotenie Slovanov, najmä pod vedením cárskeho Ruska. Na prelome 19. a 20. storočia sa isté črty panslavizmu prejavili aj u Svetozára Hurbana Vajanského a u osobností tzv.

„martinského centra“ resp. „Starej školy“, ktorí vyznávali „mesianistické rusofilstvo“

= teda osloboditeľské poslanie Ruska u všetkých ujarmených slovanských národov. Po prvej svetovej vojne sa stal panslavizmus bezpredmetným, na jeho tradíciu však nadväzuje expanzívna politika ZSSR po roku 1945. Najmä maďarské a nemecké kruhy v 19.storočí v monarchii zlomyseľne a podozrievavo označovali za panslavizmus prakticky každú aj tú najskromnejšiu verejnú slovanskú resp. slovenskú aktivitu či požiadavku.

Martin Hattala Krátka mluvnica Svetozár Hurban Vajanský Karol Kuzmány

Dňa 1.septembra 1859 vydal panovník František Jozef I. tzv. „protestantský patent“, teda zákonné nariadenie, ktoré upravovalo správu evanjelickej a kalvínskej cirkvi. Jeho hlavným tvorcom a iniciátorom bol slovenský národovec a popredný evanjelický duchovný (od apríla 1860 aj bratislavský „superintendant“, teda bratislavský

„evanjelický biskup“) Karol Kuzmány, ktorý sa ním pokúsil zabrániť opakovaniu maďarizácie v evanjelickej cirkvi zo začiatku 40. rokov 19. storočia (vid „Slovenský prestoľný prosbopis“ Štúrovcov z roku 1842), keďže patent posilňoval autonómne práva evanjelických zborov a veriacich, čím mal vlastne zabezpečiť rozhodujúci vplyv slovenských evanjelikov v zboroch, kde mali prevahu.

ÚLOHA 2: Popíšte Hattalovu úpravu Štúrovej slovenčiny a objasnite význam termínov

„panslavizmus“ a „protestantský patent“...........................................................................

Po roku 1859 sa Bachov režim ocitol v kríze, ktorú vyvolala medzinárodná izolácia habsburskej ríše (najmä rozkol s Ruskom počas „krymskej vojny“), finančné ťažkosti, ako aj vojenské porážky rakúskych vojsk snažiacich sa na bojiskách v severnom Taliansku zabrániť zjednoteniu Talianska. Krízu vyriešil panovník František Jozef I. odvolaním Bacha (stal sa vyslancom pri Svätej stolici) a vydaním tzv. „Októbrového diplomu“ roku 1860, ktorým sa vzdal absolutistickej moci a vymedzil zásady budúcej ústavy, čím obnovil konštitučnú monarchiu v ríši.

Pád neoabsolutizmu v monarchii (1860) a národné aktivity Slovákov do rakúsko- madarského štátoprávneho vyrovnania (1860-1867)

Tzv. „Októbrovým diplomom“ z 20.oktobra 1860 sa habsburský dvor navždy zriekol absolutizmu a obnovil základy konštitučnej monarchie a zastupiteľský systém. Diplomom boli obnovené ústavné pomery a práva jednotlivých krajín Habsburskej monarchie, avšak len historických tzv. korunných krajín (teda nie Slovenska). Jednotu ríše mali naďalej zabezpečovať spoločná armáda, zahraničná politika, financie, pošta a doprava, ktoré spadali pod zákonodarnú činnosť celoríšskeho snemu (resp. tzv.

„ ríšskej rady“ ktorú kreovali poslanci z jednotlivých krajín monarchie), ostatné otázky mali byť v právomoci korunných krajín. Diplom povolil obnoviť ich snemy a ostatné orgány – v Uhorsku tak bol obnovený jeho snem, župné zriadenie i Miestodržiteľská rada. Októbrový diplom však neskôr korigovala tzv. „Februárová ústava“ (podľa štátneho ministra Schmerlinga nazývaná aj ako tzv. „Schmerlingova ústava“) z 26.

februára 1861 posilňujúca jednotu ríše, jej centrálnu moc a obmedzujúca autonómne právomoci všetkých 15 korunných krajín monarchie (vzťahovala sa aj na Uhorsko). Tie mali mať aj naďalej zastúpenie v Celoríšskom sneme, ktorého právomoci ústava ešte posilnila (z jeho 343 poslancov naň malo Uhorsko právo delegovať 123 svojich poslancov). Februárová ústava sa však vôbec nezmieňovala o právach tzv. nehistorických národov (teda i Slovákov), čím oslabovala ich postavenie v monarchii a najmä v Uhorsku tak vytvárala možnosť radikálneho národnostného útlaku.

Keďže Slovákom sa nepodarilo dostať do „uhorského snemu“ ani jedného svojho zástupcu, ktorý by mohol presadzovať slovenský národno-politický program, bolo zvolané do Turčianskeho svätého Martina „Slovenské národné zhromaždenie“ (známe aj ako tzv. „memorandové zhromaždenie“). Asi 5 000 zhromaždenie zo všetkých krajov Slovenska sa napokon v Martine zišlo v dňoch 6.

a 7. júna 1861, aby za iniciatívy predovšetkým Štefana Marka Daxnera a Jána Francisciho prijalo nový slovenský národno-politický program s názvom „Memorandum národa slovenského“.

Jeho hlavným cieľom bolo zamedziť diskriminácii namadarských jazykov a národov, zákonne uznať osobitosť slovenského národa a vymedziť značný rozsah samosprávy 5 slovenských a 9 madarsko-slovenských žúp (tie mala rozdeliť osobitná komisia). Slovenské župy dokument označoval ako tzv. „ Hornouhorské slovenské okolie“. Rokovacím jazykom v „Okolí“ mala byť slovenčina a mala v ňom byť zriadená aj

„Právnická akadémia“. Memorandum žiadalo aj primerané zastúpenie Slovákov na uhorskom sneme, štátnu podporu pre slovenské kultúrne spolky, ako aj zriadenie

„Katedry slovenskej reči a literatúry“ na univerzite v Pešti. Narozdiel od „Žiadostí“ neobsahovalo „Memorandum“ žiadne sociálne požiadavky a uznávalo celistvosť Uhorska (z ktorého nechcelo Slovensko vyčleniť, len mu v jeho rámci zabezpečiť autonómiu).

pamätná tabuľa slovenského národného zhromaždenia v Martine

Kým sa však uhorský snem, ktorému ho chceli Slováci predložiť, stihol memorandom zaoberať, panovník ho medzitým pre proti-viedenské nálady zo strany maďarských poslancov 22. augusta 1861 rozpustil, takže „Memorandum“ zostalo len v rukách resp.

„zásuvke“ predsedu uhorského snemu Kolomana Tiszu, ktorému ho delegácia zaniesla. Tisza ešte k tomu aj náročky prijal delegáciu popredných slovenských národovcov vzhľadom k svojmu úradu veľmi nedôstojne: u seba doma a naviac ešte aj v predsieni a odetý v župane.

Preto slovenskí politici Memorandum národa slovenského prepracovali a doplnili a v tejto pozmenenej podobe ho ako tzv. „Viedenské memorandum slovenské“ delegácia vedená biskupom Štefanom Moysesom odovzdala v decembri 1861 priamo panovníkovi Františkovi Jozefovi I.

Toto prepracované memorandum oproti pôvodnému značne rozširovalo rozsah slovenskej autonómie, keďže popri školstve, súdnictve a kultúre mala mať slovenská autonómia značné kompetencie aj v hospodárstve a daniach. Mal byť zriadený aj osobitný slovenský snem so sídlom v Banskej bystrici. Patrónmi „Okolia“ sa mali stať sv. Cyril a Metod a jeho znakom mal byť dvojhlavý orol s bielym krížom na modrom trojvrší. Územne sa „Hornouhorské slovenské okolie“ malo deliť na 16 okresov na čele s okresnými náčelníkmi menovanými panovníkom. Cisár

„Viedenské memorandum“ od slovenskej delegácie prevzal, aby ho vzápätí zaslal uhorským orgánom – Miestodržiteľskej rade a Uhorskej dvorskej kancelárii, tie ho však následne odložili „ad acta“ bez toho, aby sa ním zaoberali, akurát prisľúbili čerpať z neho podnety pri príprave tzv. „národnostného zákona“.

ÚLOHA 3: Objasnite a popíšte význam termínov: „Októbrový diplom“, „Februárová ústava“, „Memorandum národa slovenského“ a „Viedenské memorandum slovenské“................................

Memorandum národa slovenského

Viedenská vláda z „Memoranda“ splnila Slovákom len niektoré drobné jazykové, školské a kultúrne požiadavky = povolila založiť 3 slovenské gymnáziá a kultúrnu inštitúciu – Maticu slovenskú.

zľava: Š.M.Daxner, J.M. Hurban, J.Francisci Viliam Paulíny Tóth

Na memorandovom zhromaždení a krátko po ňom sa sformovali dve hlavné slovenské politické zoskupenia:

Tzv. Starú škola slovenskú:

(predstavitelia: Hurban, Francisci, Daxner, Pauliny-Tóth)

Sformovala sa po memorandovom zhromaždení roku 1861. Svoje názory uverejňovala v novinách Pešťbudínske vedomosti = od roku 1870 Národné noviny. Od 70. rokov si začala hovoriť – Slovenská národná strana, oficiálne vznikla 6. júna 1871 s centrom v Martine – vychádzala zo Žiadostí slovenského národa.

Zdôrazňovala požiadavku slovenského Okolia, federatívne princípy, odmietala rakúsko-maďarské vyrovnanie a národnostný princíp, jej predstavitelia sa orientovali na ideu slovanskej vzájomnosti a Rusko, od ktorého očakávali pomoc a záchranu potom, čo prvotná orientácia na Viedeň stratila po rakúsko-uhorskom vyrovnaní zmysel.

A tzv. Novú školu slovenskú:

(predstavitelia: Palárik, Mallý-Dusarov, Nepomuk, Bobula)

Vznikla po Memorandovom zhromaždení roku 1861 a širšie zázemie získala po rakúsko-maďarskom vyrovnaní roku 1867. Jej názory prinášal časopis Slovenské noviny. Orientovala sa na Pešť a Maďarov. Zriekla sa požiadavky slovenského Okolia, navrhovala federatívne prebudovanie Uhorska, všeobecné volebné právo, presadzovala jazykové, kultúrne a školské požiadavky Slovákov. Rozpadla sa roku 1875, keď sa začali útoky na Maticu slovenskú.

V tomto období sa z 27 gymnázií na Slovensku len na 8 učilo po česky, na zvyšných sa vyučovalo po maďarsky a nemecky. Pričinením Štefana Moysesa sa prechodne podarilo poslovenčiť len gymnázium v Banskej Bystrici. Slovenskí národovci preto svojpomocne založili so súhlasom Viedne 3 neštátne cirkevné (patronátne) gymnáziá, kde sa vyučovalo len po slovensky.

Ako prvé bolo roku 1862 založené vyššie evanjelické gymnázium v Revúcej (malo 8 ročníkov, jeho riaditeľom bol August Horislav Škultéty), neskôr roku 1867 bolo založené nižšie (4 ročné) evanjelické gymnázium v Martine, a ako posledné vzniklo roku 1869 nižšie (4 ročné) katolícke gymnázium v Kláštore pod Znievom (s riaditeľom Martinom Čuleňom).

Po rakúsko-madarskom štátoprávnom vyrovnaní roku 1867 a strate zhovievavej podpory Viedne nakoniec patronátne gymnáziá nevydržali tlak uhorských orgánov stupňujúcich maďarizáciu a uhorské ministerstvo školstva ich napokon roku 1874 všetky bezdôvodne zrušilo. Na Slovensku potom už neexistovala žiadna slovenská stredná škola až do roku 1918 – vzniku ČSR.

budova prvého slovenského budova gymnázia v budova gymnázia v Kláštore gymnázia v Revúcej Turčianskom svätom Martine pod Znievom

ÚLOHA 4: Charakterizujte politiku Starej i Novej školy slovenskej i s uvedením aspoň dvoch členov z každej z nich a vymenujte mestá, v ktorých boli založené matičné gymnáziá......................................................................

Pri príležitosti verejných osláv tisícročia príchodu Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu sa

1. augusta 1863 zišlo v Martine valné zhromaždenie Matice Slovenskej (založenej po vzore iných „Matíc“ slovanských národov, ako bola Matica česká, Matica chorvátska, či najstaršia – roku 1826 založená Matica Srbská). Jej 5 000 zhromaždenie zvolilo za predsedu Matice slovenskej katolíckeho biskupa Štefana Moysesa a za prvého podpredsedu evanjelického superintendanta Karola Kuzmányho. Návrh stanov MS pripravil a dopracoval Ján Francisci. Podľa týchto stanov bola MS založená ako

„jednota milovníkov národa a života Slovenského“.

Matica slovenská mala reprezentovať náboženskú i kultúrnu jednotu Slovákov (nadväzovala tým na činnosť Tatrína), svojbytnosť slovenského národa a nahrádzať činnosť aj mnohých iných inštitúcii, ktoré Slováci ešte nemali či nemohli mať. Stala sa tak vlastne akousi reprezentantkou slovenského národa. Žila výlučne z darov, na jej vznik a chod prispelo asi 10 000 národne uvedomelých Slovákov v tzv.

„grajciarovej zbierke“, za dva roky sa v nej podarilo po celom Slovensku postupne vyzbierať až 50 000 zlatých. Tisícom zlatých prispel osobne aj cisár František Jozef I. a tento jeho pozitívny postoj k Matici aspoň sčasti tlmil protimatičné útoky z maďarskej strany, ktoré sa krátko po jej vzniku hneď rozpútali. Roku 1873 mala Matica slovenská už 1 300 členov, z toho veľa aj kolektívnych (celých obcí, knižníc, spolkov a škôl). Pri svojej činnosti sa opierala o tzv.

„dôverníkov“, ktorí po celom Slovensku šírili jej myšlienky a napĺňali jej ciele: Matica kládla základy slovenského múzejníctva, archivníctva a knihovníctva; združovala väčšinu slovenských kultúrnych a vedeckých pracovníkov; robila vlastivedný výskum; vydávala vedecké monografie, kalendáre, ako aj prvý slovenský vedecký časopis – „Letopis Matice slovenskej“.

Iniciovala aj vznik mnohých ochotníckych divadiel a speváckych súborov, finančne podporovala slovenských študentov a vydávala pre nich aj učebnice. Touto činnosťou a nadšenou prácou svojich členov si Matica slovenská v krátkom čase získala rešpekt a úctu po celom Slovensku ako aj u iných – predovšetkým slovanských národov (najmä u Matici českej). Jej pôsobenie zvyšujúce pocit národnej hrdosti a spolupatričnosti Slovákov sa však stalo

„tŕňom v oku“ maďarských politikov, ktorí ju osočovali z panslavizmu ,až ju napokon v čase po „rakúsko-uhorskom vyrovnaní“ 6. apríla 1875 bez vecného zdôvodnenia minister vnútra Koloman Tisza zatvoril a jej nemalý majetok tak pracne získaný príspevkami od neveľmi bohatých Slovákov dal skonfiškovať. Neskôr bola väčšina matičného majetku paradoxne darovaná roku 1885 založenému „Uhorsko-krajinskému

slovenskému vzdelávaciemu spolku“, ktorý sa smutne preslávil tuhou maďarizáciou a potláčaním národného povedomia Slovákov.

ÚLOHA 5: Popíšte okolnosti vzniku Matice slovenskej, jej činnosť, vymenujte jej vedenie a popíšte okolnosti jej uzatvorenia........................................................................

prvé sídlo Matice slovenskej v Martine Štefan Moyses Andrej Kmeť

Slovensko v období dualizmu v Habsburskej monarchii (1867 – 1914)

V roku 1875 nastúpila v Uhorsku k moci liberálna vláda Kálmana Tiszu (vládla v rokoch 1875 -1890). Tá sa snažila Uhorsko vymaniť z feudálnej zaostalosti a pozdvihnúť ho na úroveň vyspelých európskych krajín. Preto podporovala industrializáciu krajiny, výstavbu tovární, budovanie železničnej siete, zreformovala daňový systém, skonsolidovala verejné financie, reformou verejnej správy vytvorila efektívnu centralizovanú vládu. Tiszova vláda sa však zároveň spája s politikou tvrdej maďarizácie a neúnosného národnostného útlaku, rovnako ako aj s posilnením vplyvu maďarskej vysokej šľachty na politický život krajiny.

Ani vláda Kálmana Tiszu, ani vlády jeho nástupcov do Wekerleho a Bánffyho, nerešpektovali národnostný zákon z roku 1868, ktorý (ak by sa dodržiaval) by dával aspoň aký-taký priestor keď už nie k rozvoju nemaďarských národností, tak aspoň k zabráneniu ich úplnej asimilácii. To však nebolo cieľom uhorských vlád.

Manipuláciou volieb (voľby boli verejné, odohrávali sa za asistencie polície, a na voličov, ktorých bolo aj tak málo, bol vykonávaný hrubý nátlak) sa im podarilo dosiahnuť, že do uhorského snemu roky neboli zvolení žiadni slovenskí zástupcovia, preto roku 1884 vyhlásila Slovenská národná strana politickú pasivitu a až do konca storočia sa nezúčastňovala na voľbách.

Uhorské vládnuce vrstvy využívali túto pasivitu slovenského národného hnutia a od začiatku 80. rokov začali vykonávať koordinovaný maďarizačný tlak. Veľkú úlohu pritom zohrala brožúra zvolenského župana Bélu Grünwalda „Felvidék“ z roku 1878.

Pod jej vplyvom vznikali v Hornom Uhorsku osvetové spolky, ktorých cieľom bolo šírenie maďarského jazyka a maďarského vlasteneckého ducha. Z týchto spolkov sa smutne preslávil najmä Hornouhorský maďarský vzdelávací spolok (FEMKE), založený roku 1883 v Nitre. Spolok (finančne dotovaný štátom) zakladal v obciach so slovenskou väčšinou maďarské škôlky, ľudové knižnice a maďarské kultúrne spolky.

Zadarmo rozdával učebnice v maďarčine, finančne motivoval učiteľov, ktorí sa zaslúžili o šírenie maďarčiny, organizoval kultúrne predstavenia i vzdelávacie kurzy propagujúce maďarský jazyk. Spolok vydával i vlastné noviny, no jeho činnosť sa nestretala so záujmom a časom bol nútený pozastaviť činnosť.

Od roku 1893 pôsobila v Martine i Slovenská muzeálna spoločnosť pod vedením Andreja Kmeťa. Spoločnosť združovala záujemcov o zbieranie, zhromažďovanie, odborné opatrovanie a sprístupňovanie pamiatok materiálnej a duchovnej kultúry Slovákov. Jej hlavným cieľom bolo založenie národného múzea, knižnice a organizovanie výskumnej vlastivednej a muzeologickej činnosti. Nahrádzala tiež činnosť zrušenej Matice slovenskej.

Popri Martine sa centrum slovenského národného hnutia vytvorilo i v Trnave, kde už od roku 1870 pôsobil Spolok svätého Vojtecha, založený Andrejom Radlinským. Spolok vydával kalendáre, náboženské a vzdelávacie tlačoviny, pod vedením Martina Kollára tu vychádzali Katolícke noviny.

Martinské centrum na čele so Svetozárom Hurbanom Vajanským upieralo svoje nádeje na Rusko (viď Vajanského zbierka Tatry a more) ako na najmocnejší slovanský národ. Toto pasívne očakávanie vyslobodenia zo strany silnejšieho partnera nazývame

politickým mesianizmom.

Reálnejšie však bolo spojenectvo s českým národom, ktorý mal v rakúskej časti monarchie neporovnateľne lepšie možnosti národného rozvoja ako Slováci. Medzi českou inteligenciou sa vytvorila silná skupina tzv. slovakofilov (Rudolf Pokorný, Alois Jirásek, Rudolf Pilát, Josef Rotnágl, Karel Kálal), ktorí upozorňovali českú verejnosť na násilnú maďarizáciu v Uhorsku a organizovali pomoc pre Slovákov.

Stáli aj pri založení Detvana (roku 1882), slovenského akademického spolku v Prahe, ktorý veľkou mierou prispieval k rozvoju národného povedomia slovenských študentov a oboznamoval českú verejnosť so slovenskou kultúrou a so slovenským životom.

Dňa 7. mája 1896 v Prahe členovia spolku Detvan a českí slovakofili založili Česko- slovanskú jednotu, ktorá mala za cieľ posilniť slovanské povedomie Čechov a Slovákov. Jej trojtisícová členská základňa však bola tvorená prevažne Čechmi a iba 150 Slovákmi. Úlohou jednoty bolo organizovanie česko-slovenskej spolupráce a českej pomoci Slovensku. Hoci slovakofili zohrali pri obrane slovenského národa pozitívnu úlohu, objavovali sa u nich už prežité a nerealizovateľné snahy o návrat k literárnej a jazykovej jednote Čechov a Slovákov, ktoré v českej verejnosti pretrvávali i počas prvej ČSR.

ÚLOHA 6: Popíšte činnosť Hornouhorského maďarského vzdelávacieho spolku, Slovenskej muzeálnej spoločnosti, Spolku svätého Vojtecha, Detvana a Česko- slovanskej jednoty...............................................................................

Výsledkom spolupráce nemaďarských národov Uhorska bol Národnostný kongres, ktorý sa konal v auguste 1895 v Budapešti. Bola to najväčšia spoločná akcia Slovákov, Srbov a Rumunov. Z vyše 600 delegátov kongresu bolo asi 200 Slovákov, ktorých viedol predseda Slovenskej národnej strany Pavol Mudroň.

Kongres odmietol veľkomaďarskú ideu, žiadal zrušiť národnostný zákon, uzákoniť rovnosť národov, úradovanie v obciach a župách v materinských jazykoch, školskú a cirkevnú autonómiu pre každú národnosť, vymenovanie ministra za každú národnosť, zavedenie všeobecného volebného práva, dodržiavanie základných občianskych práv. Kongres zvolil 12-členný národnostný výbor, ktorý mal koordinovať spoluprácu utláčaných národov Uhorska a informovať domácu i svetovú verejnosť o národnej situácii v krajine.

Kongres vzbudil v zahraničí značný ohlas, na čo vláda zareagovala zvýšeným prenasledovaním nemaďarských politikov. Zo sčítania ľudu v Uhorsku roku 1900 vyplynulo, že vyše 80 % obyvateľov nemaďarskej národnosti po maďarsky nehovorí a ani maďarčine nerozumie. To dalo uhorským vládnym kruhom zámienku na ešte tuhšiu maďarizáciu. V roku 1907 dal preto Apponyi na sneme odhlasovať školské zákony

Albert Apponyi Kálman Tisza slovenský kňaz a národovec Andrej Hlinka

26/1907 a 27/1907, ktorých uplatňovanie malo viesť k úplnému pomaďarčeniu zvyšku nemaďarských škôl, a tak i k zrýchlenému pomaďarčeniu nemaďarských národností. Zákony zakazovali učiteľom zúčastňovať sa na národnom živote, výška ich platu bola podmienená výsledkami vlasteneckej výchovy, mohli sa používať len schválené učebnice. Po dokončení štvrtého ročníka mali žiaci ovládať maďarčinu slovom i písmom.

V dôsledku maďarizácie prudko poklesol počet škôl, kde sa vyučovalo po slovensky z 1115 v roku 1890 na 241 v roku 1906. V ďalších rokoch bola situácia ešte horšia, z pohľadu Slovákov priam katastrofálna: v školskom roku 1913/14 bolo na Slovensku už len 2,2 % slovenských ľudových škôl z celkového počtu ľudového školstva v Uhorsku, ale aj v týchto školách sa po slovensky vyučovalo len 6-7 hodín týždenne. Meštianske, stredné a odborné školy so slovenským vyučovacím jazykom Slováci vôbec nemali.

V októbri 1907 na tvrdú maďarizáciu a brutálny národnostný útlak v Uhorsku upozornila svet Černovská tragédia:

Príčinou nešťastia bol spor o vysviacku nového kostola v Černovej, malej obci pri Ružomberku, z ktorej pochádzal slovenský kňaz, národovec a politik Andrej Hlinka. Černovčania chceli, aby im kostol vysvätil práve Hlinka, ako miestny rodák, spišský biskup Alexander Párvy však Hlinku (za podporu Vavra Šrobára vo voľbách do uhorského snemu) suspendoval a na vysviacku vyslal farára z Likavy.

Dňa 27. októbra 1907, keď mal byť kostol vysvätený, sa černovskí veriaci snažili zabrániť delegácii na kočoch a žandárom vstúpiť do dediny. Ružomberský slúžny dal príkaz na streľbu: výsledkom bolo 15 mŕtvych, 10 ťažko a 60 ľahko zranených. 38 veriacich sa dostalo do väzenia. Hlinku zastihla správa o udalostiach v Černovej na jeho prednáškovom turné po Čechách a Morave.

Všade ho vítali ako hrdinu a martýra, no ani to ho neochránilo pred súdom, ktorý mu vymeral trest na celkom 27 mesiacov v Segedínskej väznici. Brutálny zásah uhorských žandárov v Černovej vyvolal veľké protesty v európskej dobovej tlači.

Medzi významnými osobnosťami, ktoré protestovali bol francúzsky spisovateľ Viliam Ritter, anglický novinár a historik Robert William Seton-Watson, nórsky spisovateľ, nositeľ Nobelovej ceny Bjørnstjerne Bjørnson, ruský spisovateľ a filozof Lev Nikolajevič Tolstoj, českí poslanci rakúskeho parlamentu i predseda rakúskeho parlamentu. Černovská tragédia obrátila pozornosť svetovej verejnosti na vtedajší prístup k národnostiam v Uhorsku.

kostol v Černovej v Černovej pred streľbou pohreb obetí černovského masakru

Po černovskej tragédii hľadali slovenskí politici pre svoju prácu oporu mimo Uhorska, pričom najúspešnejšie sa rozvíjala česko-slovenská spolupráca.

Od roku 1908 organizovala Českoslovanská jednota každoročne v moravskom kúpeľnom meste Luhačovice česko-slovenské porady (nazývané aj snemy), na ktorých predstavitelia českej a slovenskej politickej, hospodárskej a kultúrnej elity hľadali možnosti prehĺbenia spolupráce a vzájomného zbližovania oboch národov.

ÚLOHA 7: Charakterizujte tzv. Apponyiho zákony a popíšte príčiny, priebeh i dôsledky Černovskej tragédie..........................................................................................