Koniec I. svetovej vojny a vznik tzv. Versailleského systému na Parížskej mierovej konferencii

Koniec I. Svetovej vojny a vznik tzv. Versailleského systému na Parížskej mierovej konferencii (18.január 1919-10.august 1920)

Versaillská mierová zmluva bola mierová zmluva uzatvorená vo Versailles 28. júna 1919 a vstúpila do platnosti 10. januára 1920. Bola výsledkom šesťmesačného rokovania na Parížskej mierovej konferencii, ktorá oficiálne ukončila Prvú svetovú vojnu (1914-1918) medzi Ústrednými veľmocami a štátmi Dohody.

Rokovanie na Versaillskej zmluve bolo pokračovaním prímeria, ktoré sa uzavrelo v Compiègnskom lese 11. novembra 1918. Zmluva požadovala, aby Nemecko prijalo plnú zodpovednosť za vypuknutie prvej svetovej vojny, a aby zaplatilo značné vojnové reparácie štátom Dohody (Nemecko muselo splácať 132 miliárd mariek). Ďalej Nemecko stratilo časť svojho územia a všetky svoje kolónie v Afrike. Nemecká armáda bola obmedzená na 100 000 mužov. Zmluva ďalej definovala povojnové hranice európskych štátov.

Na rokovaní Parížskej mierovej konferencie sa zúčastnilo 70 delegátov 27 víťazných dohodových štátov (ale bez Ruska, ktoré bolo v rokoch 1918-1922 zmietané občianskou vojnou). Rozhodujúci vplyv na rokovaní mala tzv. Rada desiatich (predsedovia vlád a ministri zahraničných vecí USA, Veľkej Británie, Francúzska, Talianska a Japonska). Skutočne najväčší vplyv na dianie konferencie však mala až tzv. „Veľká Trojka“, ktorá pozostávala z premiéra Francúzska Georgese Clemenceau, premiéra Spojeného kráľovstva Veľkej Británie Davida Lloyda George a prezidenta Spojených štátov amerických Woodrowa Wilsona. Počas rokovania bolo ťažké dosiahnuť zhodu, lebo každý z nich prichádzal na konferenciu s inými predstavami. Výsledkom rokovaní bol teda kompromis.

Georgese Clemenceau David Lloyd George Woodrow Wilson

ÚLOHA 1: Objasnite termíny „Versailsská mierová zmluva“, „Parížska mierová konferencia“ a „Veľká Trojka“............................................................................................

Rozdielny prístup členov „Veľkej Trojky“ k porazenému Nemecku

Clemenceau žiadal za Francúzsko čo najtvrdšie potrestanie Nemecka, vysoké finančné i surovinové reparácie na jeho účet, a sústredil sa i na budovanie spojeneckého systému Francúzska v strednej Európe proti Nemecku (zmluvami s Poľskom a Česko- Slovenskom). Francúzsko malo počas vojny veľké straty na životoch (okolo 1,24 miliónov vojakov a 40 000 civilistov). Veľká časť vojny prebiehala práve na francúzskom území, a Francúzsko teda bolo v ruinách. Celkovo 750 000 domov a 23 000 tovární bolo zničených a bolo teda potrebné značné množstvo peňazí na ich rekonštrukciu. Clemenceau sa chcel tiež zároveň poistiť proti ďalšiemu možnému útoku Nemecka a požadoval demilitarizáciu Porýnia. Navyše požadoval, aby vojská Dohody kontrolovali more, a teda aby Francúzsko mohlo kontrolovať zámorský obchod Nemecka. Ďalej chcel značné obmedzenie nemeckej armády. Ako súčasť vojnových reparácií požadoval i kontrolu nad množstvom nemeckých tovární. Francúzsko chcelo týmito ťažkými podmienkami nie len vážne zdecimovať Nemecko, ale zároveň aj zachovať svoje veľké impérium a svoje kolónie. Kým totiž Spojené štáty americké presadzovali v Európe právo národov na samourčenie, Francúzsko a Spojené kráľovstvo Veľkej Británie si chceli zachovať svoje impériá. Dôsledkom bolo to, že Clemenceau (a takisto veľa Francúzov) chcel také podmienky, aby zlomili Nemecko vojensky, politicky a ekonomicky. Clemenceau bol najradikálnejší z Veľkej trojky, čo mu vynieslo prezývku „Tiger“.

Lloyd George zastupujúci Anglicko vymenil počiatočnú myšlienku „odvety“ (takmer milión britských vojakov zomrelo počas bojov vo Francúzsku, a tak sa Briti chceli pomstiť Nemecku rovnako ako Francúzi) za myšlienku „uzmierenia“ voči Nemecku (pred vojnou bolo tradičným obchodným partnerom Veľkej Británie a tá ani pôvodne nebola napadnutá a nebojovalo sa na jej území). Preto aj britské požiadavky na reparácie boli oveľa nižšie ako francúzske. Lloyd George sa obával, že pokiaľ všetky tvrdé francúzske podmienky budú splnené, Francúzsko sa stane nesmierne mocným v strednej Európe, čo by viedlo k nerovnováhe síl v Európe, čo si Británia neželala. Lloyd George sa taktiež obával i návrhu amerického prezidenta Woodrowa Wilsona na právo národov na sebaurčenie, lebo Británia si spolu s Francúzskom chceli zachovať svoje impériá.

Woodrow Wilson vychádzal pri zastupovaní záujmov USA zo svojich známych 14 bodov, ktoré publikoval ešte počas vojny v januári 1918. Tie neboli tak tvrdé ako požiadavky Francúzska a Spojeného kráľovstva Veľkej Británie. Aby sa podobná vojna nemohla už opakovať, Woodrow Wilson požadoval v jednom z bodov vytvoriť tzv.

Spoločnosť národov. Jej základná myšlienka bola, že ak slabší národ je napadnutý, ostatní by mu zabezpečili ochranu pred útočníkom. Spoločnosť národov mala zároveň slúžiť aj ako akýsi arbitrážny sudca medzi národmi a predchádzať tak vzniku vojen.

Táto Spoločnosť národov skutočne roku 1920 v Ženeve aj vznikla (existovala do roku 1939, počet jej členov kolísal, najviac mala 54 členov), no pre odpor Veľkej Británie sa Wilsonovi nepodarilo presadiť (najdôležitejšie a kľúčové právo Spoločnosti národov, bez ktorého nemala v skutočnosti žiadny význam, iba ak symbolický) a to právo jej členov spoločne vojensky zakročiť proti agresorovi, čo malo neskôr osudné následky (využívali to najmä agresívni diktátori ako Hitler, Mussolini či Stalin). Ďalej Wilson presadzoval právo národov na sebaurčenie (aspoň mimo územia Spojených štátov) a vytýčenie hraníc na etnickom princípe. To sa nepáčilo Francúzsku a Spojenému kráľovstvu Veľkej Británie, lebo to ohrozovalo existenciu ich impérií. Wilson pochopiteľne nemal záujem na tom, aby sa zväčšovala veľkosť Francúzska, Británie či Talianska. Na druhej strane požiadavka práva národov na sebaurčenie bola vítaná podpora pre národy túžiace po samostatnosti. Dôsledkom bolo to, že to prispelo k pádu Rakúska-Uhorska a Osmanskej ríše, spolu s vyhlásením samostatnosti nových štátov v strednej a východnej Európe ako napr. Česko-Slovenska a Poľska.

symbol Spoločnosti národov „Palác národov“ v Ženeve – sídlo Spoločnosti národov

Výsledkom jednaní a týchto protichodných záujmov členov „Veľkej Trojky“ bol napokon „nedobrý kompromis“, keď Clemenceau bol prinútený odsúhlasiť viac-menej anglické stanovisko, takže konečný postoj k Nemecku nebol ani dostatočne tvrdý, aby znemožnil novú nemeckú agresiu, ani dostatočne veľkorysý, aby zmieril porazený národ s jeho novým postavením v Európe. Konečné podmienky Versaillskej zmluvy totiž ochromili nemeckú ekonomiku v dvadsiatych rokoch počas Povojnovej ekonomickej krízy (1918-1923) a nechali ju zraniteľnou počas zničujúcej Veľkej hospodárskej krízy v tridsiatych rokoch (1929-1933), čo umožnilo nástup nacizmu a následné prevzatie moci v Nemecku Adolfom Hitlerom.

ÚLOHA 2: Porovnajte rozdiely medzi postojmi predstaviteľov tzv. Veľkej trojky a uveďte ich konečné spoločné stanovisko.........................................................................

Najdôležitejším výsledkom Parížskej mierovej konferencie bolo uzavretie mierovej zmluvy s Nemeckom 28.júna 1919 na zámku vo Versailles (tzv. Versaillská mierová zmluva). Aj celá ďalšia sústava mierových zmlúv s ostatnými porazenými štátmi Ústredných mocností (s Rakúskom, Maďarskom, Bulharskom, Tureckom) a z nich vzišlé nové usporiadanie Európy sa podľa nej nazýva Versaillským systémom.

Podmienky Versaillskej zmluvy boli nasledovné: Nemecko bolo označené za hlavného vinníka rozpútania vojny a prišlo o všetky svoje africké a tichomorské kolónie, ktoré si prerozdelili (formálne ako „mandátne územia“ Spoločnosti národov, no v skutočnosti sa postavenie týchto území neodlišovalo od riadnych kolónii) dohodové mocnosti, predovšetkým Veľká Británia a Francúzsko. Ako porazený štát muselo Nemecko anulovať i svoje vpodstate víťazné mierové zmluvy ešte z doby vojny s Ruskom (tzv. Brestlitovský mier) a Rumunskom (tzv. Bukurešťský mier). Najdôležitejšie však boli nemecké územné straty v Európe:

– Nemecké Alsasko-Lotrinsko bolo odovzdané Francúzsku (rozloha 14 522 km² územia s počtom obyvateľov 1 815 000 v roku 1905).

– Severné Šlesvicko bolo po šlesvickom plebiscite odovzdané Dánsku (3 228 km² územia).

– Po Veľkom poľskom povstaní pripadla Poľsku väčšina územia provincie Poznaňska. Ďalej Poľsku pripadla väčšina Západného Pruska. Týmto Poľsko získalo 53 800 km² územia s 4 224 000 obyvateľmi, vrátane 510 km² územia s 26 000 obyvateľmi z Horného Sliezka.

– Východná časť Horného Sliezka po plebiscite pripadla takisto Poľsku (rozloha 3 214 km² územia s počtom obyvateľov 965 000).

– Hlučínsko (oblasť Horného Sliezka) pripadlo Česko-Slovensku (316 alebo 333 km² územia so 49 000 obyvateľmi).

– Územie 50 km západne od Rýna (ktoré pôvodne požadovalo Francúzsko) malo byť 15 rokov okupované vojskami Dohody (francúzskymi) a územie 50 km východne od Rýna malo byť trvalo demilitarizované – bez nemeckých vojsk.

nemecké územné straty po Versailesskej zmluve nové štáty na mape Európy po

Versailesskej zmluve

Nemecká armáda bola obmedzená len na 100 000 mužov. Nesmela mať brannú povinnosť, žiadne tanky, žiadne ťažké delostrelectvo a žiaden Nemecký generálny štáb. Článok 231 zmluvy (klauzula o vojnovej vine) pripisuje Nemecku a iba Nemecku zodpovednosť za straty a utrpenie štátov Dohody v priebehu vojny. Tento článok potom poskytol základ pre vojnové reparácie, ktorých celková suma bola určená komisiou zastupujúcou štáty Dohody. V januári 1921 boli reparácie vyčíslené na 269 miliárd mariek, čo aj väčšina vtedajších nezávislých ekonómov považovala za veľmi prehnané. Neskôr v tom istom roku bola preto čiastka znížená na 132 miliárd mariek, čo však stále väčšine nemeckých vyjednávačov pripadalo ako astronomická suma.

ÚLOHA 3: Popíšte Versaillskú mierovú zmluvu...............................................................

Versaillskú mierovú zmluvu (ako najdôležitejšiu) doplnili mierové zmluvy aj s ďalšími porazenými nástupníckymi štátmi Ústredných mocností, ktoré sú známe i ako tzv. Parížske predmestské mierové zmluvy:

Mierová zmluva s Rakúskom (Saintgermainská mierová zmluva) bola podpísaná 10. septembra 1919 na parížskom predmestí v Saint Germain. Rakúsko-Uhorsko sa na jej základe rozpadlo a vznikli jeho tzv. „nástupnícke štáty“ (Rakúsko, Maďarsko, Poľsko, Rumunsko, Česko-Slovensko a tzv. „Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov“ roku 1929 premenované na Juhosláviu). Rakúsko muselo zmluvou odstúpiť Česko- Slovensku české krajiny. Bukovinu muselo odovzdať Rumunsku. Halič muselo odovzdať Poľsku. Kraňsko a Štajersko muselo odovzdať Juhoslávií. Istriu, Tridentsko a južné Tyrolsko muselo Rakúsko zasa odovzdať Taliansku. Rakúsko mohlo mať najviac len 30 000 vojakov, Habsburgovcom bolo zakázané sa doň vrátiť a obnoviť

v ňom monarchiu, a Rakúsku bolo zároveň aj zakázané spojiť sa s Nemeckom do jedného štátneho útvaru (tzv. anšlus – „pripojenie sa“), hoci si to vtedy väčšina Rakúšanov priala.

Mierová zmluva s Bulharskom (Neuillyská mierová zmluva) bola podpísaná 27.novembra 1919 na parížskom predmestí Neuilly. Bulharsko ňou stratilo prístup k Egejskému moru, keď Juhoslávií muselo odovzdať časť Macedónie, Rumunsku odovzdalo Dobrudžu a Grécku muselo odovzdať Tráciu. Nesmelo mať loďstvo a v zbrani mohlo držať len 20 000 mužov.

Mierová zmluva s Maďarskom (Trianonská mierová zmluva) bola podpísaná 4. júna 1920 na predmestí Trianon. Maďarsko ňou muselo uznať samostatnosť a hranice nástupníckych štátov bývalého Rakúska-Uhorska. Z územia bývalého Uhorska zostala Maďarsku len necelá tretina, keď Slovensko a Podkarpatská Rus sa stali súčasťou Česko-Slovenska, Sedmohradsko a Banát zasa pripadli Rumunsku, a Chorvátsko a Slavonsko boli pripojené k Juhoslávií. Na týchto územiach zostala žiť v postavení národnostných menšín skoro tretina maďarského obyvateľstva – 3 milióny obyvateľov, čo viedlo takmer všetky nasledujúce maďarské vlády k neustálym medzivojnovým pokusom o revíziu Trianonskej zmluvy a v tridsiatych rokoch to bol i jeden z hlavných dôvodov pristúpenia Maďarska k spojenectvu s nacistickým Nemeckom.

Mierová zmluva s Tureckom (Sévreská mierová zmluva) bola podpísaná 10. augusta 1920 na predmestí v Sevres, a ukončila rokovania Parížskej mierovej konferencie (18. január 1919-10. august 1920). Turecko ňou stratilo 4/5 svojho územia: Sýriu Palestínu, Mezopotámiu a časť Arábie si ako „mandátne územia“ Spoločnosti národov prerozdelili Francúzsko a Veľká Británia (Sýria pripadla Francúzsku, zvyšok pripadol Veľkej Británii). Všetky Egejské ostrovy a východná Trácia pripadli Grécku.

ÚLOHA 4: Uveďte, ktoré dve zmluvy zo štyroch ďalších mierových zmlúv s porazenými štátmi Ústredných mocností (Rakúska, Bulharska, Maďarska a Turecka) boli z pohľadu vznikajúceho Česko-Slovenska najdôležitejšie a prečo...........................

Medzinárodné vzťahy v Európe v 20. a 30. rokoch 20. storočia.

Koniec Prvej svetovej vojny (28. júl 1914 – 11. november 1918) priniesol veľké zmeny na mape Európy, ktoré potvrdila následne konaná Parížska mierová konferencia (18. január 1919 – 28. jún 1919). V Nemecku zaniklo cisárstvo, keď nemecký cisár Wilhelm

1. bol po ľudových nepokojoch donútený abdikovať už 9. novembra 1918 (dva dni pred oficiálnou kapituláciou Nemecka 11. novembra 1918). O ďalšej forme štátneho zriadenia sa v Nemecku búrlivo diskutovalo.

Rozpadom Rakúsko-uhorskej monarchie zaniká následkom vojny aj ďalšie významné európske cisárstvo (popri ruskom cárstve a tureckom sultanáte, ktoré Prvú svetovú vojnu takisto nepretrvali), a na jeho troskách vznikajú nové národné štáty – Rakúska republika, Maďarská republika, Česko-Slovenská republika a Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov. Po stáročiach rozdrobenosti a nesamostatnosti opätovne vzniká aj nezávislé Poľsko, ktoré však svoje právo na existenciu muselo presadiť vo vojne

o svoje východné hranice s boľševickým Ruskom (ktoré boli neskôr vytýčené na etnickom princípe).

Ruskí boľševici vedení Vladimírom Iľjičom Leninom (najmä Leninov blízky spoločník Lev Trockij – zástanca teórie tzv. „permanentnej revolúcie“) verili, že po

Októbrovej revolúcii (25.oktobra 1917) v Rusku budú nasledovať podobné komunistické revolúcie i v ďalších krajinách Európy s sveta. Preto zintenzívnili agitáciu smerom k robotníkom a vojakom v ostatných krajinách, kde sa im podarilo získať mnohých odhodlaných stúpencov. Boľševické heslá „mier, pôda, práva národov

a zrušenie súkromného vlastníctva“ radikalizovali obyvateľstvo najmä v krajinách, ktoré sa ocitli po Prvej svetovej vojne v tábore porazených. Za účelom ich organizovania, šírenia myšlienok „marxizmu-leninizmu“ a vývozu „svetovej

proletárskej revolúcie“ založil Lenin už v marci 1919 v Moskve v poradí už III. tzv. Komunistickú internacionálu (Kominternu – do roku 1927 na jej čele stál Zinovjev, potom do roku 1929 Bucharyn, a napokon až do roku 1943 Molotov ), ktorá fungovala až do roku 1943, kedy ju Stalin zrušil, lebo nechcel zbytočne dráždiť „Západných spojencov“, ktorých pomoc potreboval vo vojne s nacistickým Nemeckom.

územné zmeny v Európe po I. svetovej vojne

Pomôcť rozšíriť komunistické revolúcie v Európe mala boľševická Červená armáda vedená Trockim v rámci práve prebiehajúcej Občianskej vojny v Rusku (1918-1922), no tento ambiciózny pokus boľševikov o vojenský vývoz svetovej proletárskej revolúcie skončil už veľmi skoro po ťažkej porážke Červenej armády roku 1920 v bitke pri Varšave poľskou armádou maršála Jozefa Pilsudského (neskôr roku 1926 zaviedol v Poľsku pravicovú vojenskú diktatúru), a pri nasledujúcej protiofenzíve proti Červenej armáde na prechodnú dobu obsadila poľská armáda pod jeho velením i veľké časti Bieloruska a Ukrajiny. No keďže Poliaci nenaplnili očakávania týchto národov túžiacich po slobode a samostatnosti, lebo ich neprišli „oslobodiť“, ale ich „okupovali“, poľské vojská boli čoskoro vyhnané Červenoarmejcami. No i tak zostal s novou etnicky vytýčenou poľsko-sovietskou hranicou Sovietsky zväz veľmi nespokojný, a prahol po odvete.

ÚLOHA 5: Uveďte, čo to bola tzv. Kominterna a ako dopadol pokus ruských boľševikov o vývoz svetovej proletárskej revolúcie prostredníctvom Červenej armády do Európy............................................................................................................................

Vladimír Iľjič Lenin Lev Davidovič Trockij Jozef Klemens Pilsudski na 1. kongrese Kominterny v marci 1919

V Nemecku, kde bol početný a dobre organizovaný robotnícky proletariát, sa po zániku cisárstva ujali moci sociálni demokrati. Do mestečka Weimar zvolali zasadnutie

Ústavodarného zhromaždenia, ktoré v júli 1919 prijalo novú nemeckú republikánsku ústavu zaručujúcu všeobecné volebné právo a rozsiahle občianske a politické slobody. Podľa miesta prijatia novej ústavy sa nemeckému štátu od roku 1919 až do prevzatia moci v Nemecku nacistami v januári 1933 hovorilo Wiemarská republika (1919-1933). Nemeckí komunisti vedení Karolom Liebknechtom a Rosou Luxemburgovou však neboli spokojní so „zradcovským buržoáznym počínaním“ svojich umiernených socialistických kolegov a nemecký proletariát sa snažili využiť na zorganizovanie boja za nastolenie diktatúry proletariátu aj v Nemecku. No neuspeli, keď boli v pouličných bojoch v januári 1919 zavraždení. Napriek smrti oboch nemeckých komunistických ideových vodcov pokračovali v priebehu roka 1919 aj ďalšie pokusy o nastolenie sovietskej moci vo viacerých priemyselne rozvinutých mestách Nemecka – Hamburgu, Lübecku, Brémách, Kolíne nad Rýnom a Stutgarde, no všetky sa skončili neúspechom. Najvážnejším z týchto pokusov bolo nastolenie tzv. Bavorskej republiky Rád v rokoch 1918-1919 (komunistickej diktatúry sovietskeho typu, so zrušením súkromného vlastníctva a zospoločenštením všetkých výrobných prostriedkov) v Mníchove, aj tú však po dvoch týždňoch weimarské vojská (pôvodne demobilizovanej cisárskej ríšskej armády – tzv. Reichswehru, ktoré si po svojej svojvoľnej opätovnej mobilizácii hovorili jednotky Freikorps) potlačili.

symbol Weimarskej štátna zástava Weimarskej republiky jednotky Freikorps republiky

Úplne inak sa však politická situácia vyvinula v porazenom Maďarsku, kde sa socialisti vyznačovali väčším radikalizmom, ktorý viedol k ich spojeniu a zlúčeniu sa s komunistami. Nasledovalo ich spoločné vyhlásenie Maďarskej republiky Rád (marec 1919 – august 1919), ktorá sa udržala skoro pol roka.

bývalé Uhorsko počas maďarskej boľševickej revolúcie roku 1919:

• jadro boľševickej revolúcie (červená farba)
• srbsko-francúzsky zábor maďarského územia (modrá farba)
• rumunský zábor maďarského územia v apríli 1919 (hnedá farba)
• územie Slovenskej republiky Rád pod kontrolou maďarských gárd (ružová farba)

V jej rámci sa maďarské politické sily pokúsili aj o záchranu „Veľkého Uhorska“ spočiatku úspešným vojenským útokom proti práve vznikajúcemu česko-slovenskému štátu a následnou okupáciou veľkej časti južného a východného Slovenska (vrátane Košíc), kde maďarskí komunisti vyhlásili v rámci svojej Maďarskej republiky Rád autonómnu Slovenskú republiku Rád (16. jún 1919-7. júl 1919). Slovenská republika Rád mala svoje sídlo v Prešove, na jej čele stál český robotník Antonín Janoušek, oficiálnym jazykom v nej bola „šariština“, a ako bábkový útvar maďarských nacionalistických komunistov ju odmietla väčšina slovenskej spoločnosti, načo maďarskí boľševickí vojaci reagovali zatýkaním, nútenou mobilizáciou a terorom namiereným predovšetkým proti slovenským národovcom. Slovenská republika Rád zanikla, keď maďarské vojská vytlačili po súhlase dohodových mocností spojené rumunské a česko-slovenské legionárske vojská, pričom rumunské vojská pokračovali v ťažení proti Maďarom aj po ich vytlačení zo Slovenska a v auguste 1919 obsadili i Budapešť, po čom Maďarská republika Rád zaniká.

ÚLOHA 6: Objasnite okolnosti vzniku i zániku boľševických republík: Bavorskej republiky Rád, Maďarskej republiky Rád a Slovenskej republiky Rád............................

Béla Kun-vodca vyhlásenie Slovenskej republiky Antonín Janoušek Maďarskej republiky Rád Rád v Prešove

Versaillský systém v Európe sa v dvadsiatich rokoch nepokúšali narúšať v porazených krajinách bývalých Ústredných mocností len komunisti zľava, ale i rôzne radikálne monarchistické kruhy zprava: radikálni nemeckí, rakúski a maďarskí monarchisti sa v prvej polovici 20.rokov opakovane viackrát pokúsili nastoliť vo svojich krajinách vojenské diktatúry v strednej Európe ako prechodné formy vlády pred návratom k monarchiám. Všetky ich akcie, podobne ako akcie komunistov, však skončili neúspechom: tzv. Kappov puč v Berlíne (roku 1920); či dva neúspešné pokusy rakúskeho excisára habsburgovca Karola I. o návrat na maďarský trón roku 1921, no i monarchisticky orientovaný Hitlerov – Ludendorffov tzv. Pivný puč v Mníchove roku 1923.

Medzitým sa v apríli 1922 konala v Janove medzinárodná hospodárska konferencia za účasti 30 štátov vrátane Nemecka a sovietskeho Ruska, ktorá mala upraviť vojnou rozvrátené hospodárske vzťahy v Európe vrátane povojnových reparácií. Rusko na nej odmietlo platiť náhrady za znárodnené podniky (predovšetkým Francúzsku), čím zostalo v medzinárodnej izolácii. Rusko si to však vynahradilo prvým nadviazaním diplomatických stykov s Nemeckom na separátnom rokovaní v Rapalle v apríli toho istého roku 1922 a zmluvami o ekonomickej a vojenskej spolupráci s ním, čo Nemecku zároveň umožnilo obchádzať ustanovenia Versailleskej mierovej zmluvy a tajne zbrojiť a vyvíjať nové druhy pozemných, vzdušných i námorných zbraní. Janovská konferencia sa skončila veľkým neúspechom pre západné demokracie (najmä Francúzsko), ktoré neuspeli so svojim tvrdým postojom k Nemecku a Rusku ohľadom splácania vojnových náhrad a reparácií za znárodnenie, a súčasne viedla k zblíženiu Ruska a Nemecka na rapallských rokovaniach, čo bol pre obe krajiny veľký úspech.

Zlú hospodársku situáciu nielen v Nemecku, ale i vo Francúzsku a celej Európe vyhrotila tzv. Povojnová hospodárska kríza (1918-1923), ktorá v podobe vysokej inflácie, nezamestnanosti, minimálnych sociálnych istôt a hospodárskych ťažkostí

zasiahla skoro celý svet, porazené Nemecko však najviac. Francúzsko sa v tejto ťažkej situácii snažilo hospodársky zotaviť práve na úkor Nemecka, čo viedlo k jeho medzinárodnej izolácií a Francúzsko preto svoje vojská z nemeckého územia čoskoro stiahlo. Nová nemecká vláda vedená kancelárom Gustavom Strasemannom zasa následne odvolala pasívnu rezistenciu a po schválení nového menej tvrdého plánu splácania nemeckých vojnových reparácií ich roku 1924 začala opätovne splácať. Plán vypracovaný americkým finančníkom Charlesom Dawsom (tzv. Dawsonov plán z roku 1924) znížil dovtedajšie ročné 2,5 miliardové nemecké platby len na miliardové (z celkovej sumy 169 miliárd mariek), a až po 5 prechodných rokoch sa mali opäť zdvihnúť na platby 2,5 miliardy mariek ročne.

ÚLOHA 7: Objasnite význam termínov: Janovská konferencia; Rapallská konferencia; Povojnová hospodárska kríza a Dawsonov plán................................................................

Upevnenie Versailleskej sústavy znamenal popri Dawsovom pláne i projekt tzv. Rýnskeho garančného paktu o neporušiteľnosti a nemennosti nemeckých hraníc na rieke Rýn. Projekt predložil Francúzsku za Nemecko nemecký kancelár Gustav Strasemann. Jeho garantom sa stali Veľká Británia a Taliansko, a bol prijatý na medzinárodnej konferencii v Locarne v roku 1925. Francúzsko však vyšlo z locarnskej konferencie oslabené, keďže sa mu nepodarilo presadiť popri garancii nemeckých západných hraníc aj garanciu nemeckých východných hraníc s francúzskymi spojencami – Poľskom a Česko-Slovenskom. O silnejúcom postavení Nemecka po Locarne svedčilo i to, že na prelome rokov 1929/1930 bol vypracovaný a prijatý medzinárodný tzv. Youngov plán (nazvaný podľa mena vtedajšieho ministra financií USA Owena Younga), ktorým sa znížila (podľa väčšiny vtedajších ekonómov príliš veľká a preto nesplatiteľná) suma nemeckých reparácií (169 miliárd mariek) o 75 % a splatnosť jeho zvyšku sa predlžila až do roku 1988.

Medzitým v USA nastal na newyorskej burze 24. októbra 1929 tzv. „čierny štvrtok“ – zrútili sa všetky burzové obchody a burza musela byť uzavretá v dôsledku hlbokého prepadu špekulatívne vysokých cien akcií. Spustila sa tak dovtedy najväčšia hospodárska kríza v dejinách tzv. Veľká hospodárska kríza (1929-1933). Priniesla so sebou obrovský pokles svetovej priemyselnej výroby (o 53 %) a vysoký nárast nezamestnanosti – od 25 až do 33% nezamestnaných ľudí v štátoch Európy a USA (spolu až 40 miliónov nezamestnaných v Európe a USA). Ďalšie desiatky miliónov ľudí museli pracovať za tzv. „hladové mzdy“.

Američania pred Wall street protestný pochod robotníkov v Toronte kalifornská rodina v „čierny štvrtok“ počas krízy

ÚLOHA 8: Objasnite význam termínov: Rýnsky garančný pakt; Locarnská konferencia; Youngov plán; Briand – Kellogov pakt a Veľká hospodárska kríza.............