Vývoj cárskeho Ruska v 19. storočí, Revolúcia v roku 1905, Februárová a Októbrová revolúcia v Rusku

Vývoj cárskeho Ruska v 19. storočí, Revolúcia v roku 1905, Februárová a Októbrová revolúcia v Rusku a Vývoj boľševického režimu v Rusku do začiatku 2. sv. vojny

Len ekonomické, nie však rovnako potrebné aj politické reformy, pokračovali v Rusku od konca vlády cárovnej Kataríny Veľkej (1762-1796) až po vládu posledného ruského cára Mikuláša II. (1894-1917). Vláda cára Mikuláša však už od počiatku nenaplnila očakávania ruského ľudu: samotný cár nebol povahou súci na vládnutie a nechal sa v rozhodovaní často ovplyvniť nielen svojou manželkou, cárovnou Alexandrou Fiodorovnou, ale aj duševne narušeným ruským mníšskym mystikom Grigorijom Jefremovičom Rasputinom, ktorému cárovná dôverovala, pretože jeho liečiteľské schopnosti údajne pomáhali mladému cárovičovi Alexejovi, postihnutému hemofíliou. Rasputinov alkoholizmus a sexuálne škandály však veľmi škodili povesti cárskej rodiny v očiach prostých Rusov.

Mikuláš II. Mikuláš II. a Alexandra Fiodorovna s deťmi „satanský mních“ Grigorij Rasputin

Revolúcia v Rusku v roku 1905

Za vlády Mikuláša II. postupne vzrástla nespokojnosť širokých vrstiev ruského ľudu až na pokraj revolúcie, nespokojní boli všetci: roľníkov (najpočetnejšiu zložku ruskej spoločnosti) trápili vysoké dane a volali po agrárnej reforme, ktorá by im poskytla ďalšiu pôdu. Robotníci (ovplyvňovali dianie v najväčších mestách a priemyselných centrách zároveň – Petrohrade a Moskve) zasa neboli spokojní s biednymi pracovnými podmienkami a nízkymi mzdami.

Takisto všetky významné ruské politické strany – dovtedy nelegálne – Sociálni demokrati pôsobiaci od roku 1898; Socialistickí revolucionári /SR/ - ESERI od roku 1902; Konštituční demokrati/KD/ - KADETI od roku 1905 – sa bez ohľadu na ďalšie rozdiely zhodovali v tom, že je nutné ukončiť v Rusku existenciu samoderžavia a vytvoriť vládu zodpovednú parlamentu volenému na základe všeobecného a rovného volebného práva.

V rokoch 1904-1905 prebiehala rusko-japonská vojna, keď Japonci napadli Rusko, a v ktorej zmodernizovaná japonská pozemná armáda porazila Rusov najskôr na súši v Mandžusku (kde Japonci dobili najdôležitejší ruský tichomorský prístav Port Arthur) a Kórei, aby napokon vynikajúci stratég japonský admirál Togo zničil v dvoch námorných bitkách najskôr v bitke pri Žltom mori celé ruské tichomorské loďstvo, a v bitke pri Cušimy i ruské baltské loďstvo, ktoré za pol roka z Pobaltia oboplávalo celú zemeguľu, aby pomohlo zvrátiť vojnu v Tichomorí, no neúspešne. Následným potupným mierom s Japonskom (európska mocnosť po prvý krát prehrala vo vojne so

„žltými zaostalými Aziatmi“) Rusi prišli o väčšinu svojich území na Ďalekom východe: Rusi sa museli vzdať v prospech Japoncov južnej polovice Sachalinu a Japonci získali aj protektorát nad Kóreou a rozhodujúci vplyv nad Mandžuskom a severnou Čínou.

Ponižujúca porážka Ruska vo vojne s Japonskom urýchlila príchod Ruskej revolúcie v roku 1905, ktorej bezprostrednou príčinou bola tzv. Krvavá nedeľa z 22. januára 1905, kedy vojaci cárskej gardy streľbou do bezbranného davu rozohnali 200 000 pokojnú prosebnú robotnícku demonštráciu vedenú popom Georgijom Gaponom pred Zimným palácom v Petrohrade, žiadajúcu od cára zlepšenie pracovných podmienok (najmä 8 hodinový pracovný čas) a zvolanie ústavodarného zhromaždenia. Pri streľbe zahynulo do 500 ľudí – vrátane žien i detí - nesúcich paradoxne cárove obrazy a štandardy. Krvavá nedeľa mala v Rusku veľký psychologický efekt, lebo navždy skoncovala s predstavou cára ako „dobrotivého otca“ národa, hoci sám cár nedal príkaz k paľbe, ktorú spustila veľkým davom tlačiacim sa na bránu dezorientovaná stráž sama, a ani nebol prítomný v Zimnom paláci, obyvatelia Ruska ho však robili i nepriamo zodpovedným za masakru civilistov.

Zimný palác v Petrohrade tzv. Krvavá nedeľa pred Zimným palácom roku 1905

Po Krvavej nedeli zasiahla celé Rusko vlna stávok, demonštrácii a roľníckych vzbúr, ktoré už polícia ani armáda nedokázali potlačiť. Okrem toho vzbury začali prepukať i v cárskej armáde a námorníctve. Najmä vzbura posádky krížniku Potemkin mala široký ohlas, keď posádky ostatných lodí Čiernomorského loďstva odmietli príkazy cárskych dôstojníkov strieľať na svojich druhov a Potemkin bol bezpečne internovaný v Rumunsku. Vyvrcholením protestov bola generálna stávka z októbra 1905 riadená v Petrohrade sovietom (radou) robotníckych zástupcov (štrajk železničiarov v jej rámci znemožnil i presun cárovi verných jednotiek), po čom cár musel, aj keď veľmi neochotne, súhlasiť s vydaním tzv. Októbrového manifestu roku 1905 (v podstate ústavy), ktorý okrem garancie základných občianskych slobôd (tlače, zhromaždovania, vierovyznania...) zakotvoval i zriadenie Štátnej dumy (parlamentu) na základe všeobecného volebného práva, ktorá jediná mala naďalej schvaľovať zákony. Vláda však zostala podriadená výsostne cárovi, ktorý ju mohol ľubovoľne vymenúvať i odvolávať.

ÚLOHA 1: Objasnite nasledovné termíny: obdobie protireforiem; teória oficiálnej národnosti; Krvavá nedeľa; Októbrový manifest z roku 1905; Štátna Duma a Ruská revolúcia v roku 1905.......................................................................................................

Februárová revolúcia v Rusku

Rusko sa v polovici I. svetovej vojny vojensky i hospodársky rútilo: hladní a zle vyzbrojení ruskí vojaci odmietali bojovať a vyprázdňovali pozície (ktoré Nemci prakticky bez boja obsadzovali), civilné obyvateľstvo štrajkovalo a demonštrovalo v dôsledku hladu a túžbe po mieri. Táto situácia viedla vo februári 1917 k veľkým nepokojom aj v najväčšom priemyslovom centre a vtedajšom hlavnom meste Ruska – Petrohrade, kde následne došlo aj ku zvolaniu generálneho štrajku (celoštátneho). V továrňach po celom Rusku začali vznikať štrajkové výbory a tzv. Soviety, teda revolučné výbory robotníkov, roľníkov a vojakov, ktorých hlavnou požiadavkou sa stalo zvrhnutie cárskeho režimu a okamžité uzavretie separátneho mieru Ruska

s Ústrednými mocnosťami (Nemeckom, Rakúsko-Uhorskom, Tureckom a Bulharskom), hoci Rusko malo svoje predvojnové spojenecké záväzky k Dohodovým mocnostiam (Francúzsku, Veľkej Británií, USA...).

sídlo Štátnej dumy v Moskve hladový pochod v Petrohrade knieža Georgij Ľvov

rozpútal februárovú revolúciu v Rusku predseda Dočasnej vlády

Po obsadení hlavného mesta Petrohradu revolucionármi z Petrohradského sovietu 27. februára 1917 pravoslávneho kalendára (12.marca 1917 gregoriánskeho kalendára, ktorý sa od pravoslávneho odchyľoval o 13 dní) zvíťazila v Rusku Februárová demokratická revolúcia, lebo tri dni nato – 15. marca 1917 posledný ruský cár

 Mikuláš II.(1894-1917) odstúpil, a moc v Rusku prevzala tzv. Dočasná vláda zložená z popredných členov štátnej Dumy – predstaviteľov pravicovo orientovaných ruských politických strán – tzv. Kadetov (Konštituční demokrati) a Okťjabristov (stúpenci

„Októbrového manifestu“ resp. „Októbrovej ústavy“ z októbra 1905). Na čele Dočasnej vlády stál ich predstaviteľ knieža Georgij Jevgeňjevič Ľvov.

Októbrová Revolúcia v Rusku

Duplicitným mocenským orgánom v Rusku popri Dočasnej vláde sa však stal najdôležitejší a najvplyvnejší zo sovietov – Petrohradský soviet, v ktorom na rozdiel od pravicovo orientovanej Dočasnej vlády mali prevahu ľavicovo orientované sily – tzv. Eserov (Socialistických revolucionárov) a Menševikov. Menševici („Menšinoví“) boli väčšou odnožou roku 1903 rozštiepenej Ruskej sociálno-demokratickej strany (tá ilegálne vznikla v podmienkach cárskeho Ruska už roku 1898), tou menšou oveľa radikálnejšou skupinou v rámci Ruskej sociálno-demokratickej strany boli vtedy okrajoví Boľševici („Väčšinoví“) vedení z fínskej emigrácie lavicovým revolučným intelektuálom Vladimírom Iljičom Uľjanovom píšucim a vystupujúcim pod pseudonymom Lenin. Názov Boľševici a Menševici bol mätúci, bol odvodený len od zloženia redakčnej rady časopisu Iskra resp. od zloženia ústredného výboru strany, kde mali Leninovi prívrženci určitú nestálu prevahu, v skutočnosti boli ale Menševici oveľa početnejšou a vplyvnejšou stranou. Ideologicky boli Menševici „ortodoxnými“ Marxistami, lebo boli presvedčení, že „socialistickej“ revolúcií musí najskôr predchádzať revolúcia „buržoázna“. Lenin a Boľševici však tvrdili, že pokiaľ bude revolúcia dobre pripravená, môže sa socializmus nastoliť ihneď a kdekoľvek, a to aj na pôde agrárneho priemyselne nerozvinutého Ruska. Boľševici na svojich petrohradských zjazdoch v máji a auguste 1917 prijali radikálny program uchopenia moci v štáte akoukoľvek formou (vrátane ozbrojeného boja) vyjadrený v téze: „Všetka moc sovietom a žiadna moc Dočasnej vláde“.

Dočasná vláda sa usilovala premeniť Rusko na demokratickú republiku a za tým účelom pripravovala i prvé celoruské slobodné voľby na základe všeobecného hlasovacieho práva. Do ich konania naplánovaného na január 1918 sa snažila i o hospodársku konsolidáciu krajiny, v čom sa jej však nedarilo. V rozpore s prianím väčšiny ruského obyvateľstva chcela totiž i dodržiavať medzinárodné záväzky Ruska a bojovať po boku Dohody proti Ústredným mocnostiam, čo viedlo k poklesu jej popularity. Čoraz väčšiu popularitu naproti tomu získavali v Rusku ľavicové sily, predovšetkým Eseri a Menševici, ktorí sľubovali prerozdelenie pôdy roľníkom a čo najskoršie uzavretie mieru. V Petrohradskom soviete získali v júni 1917 z 1 000 delegátov až 533 miest,

čoho dôsledkom bolo i odstúpenie pravicovo orientovaného kniežaťa Georgija Ľvova

a jeho nahradenie eserom Alexandrom Kerenským na poste predsedu Dočasnej vlády.

Spolu s Esermi a Menševikmi však získavali podporu u ruského obyvateľstva aj Leninovi Boľševici, ktorí prevzali program Eserov o prerozdelení pôdy roľníkom a skončení vojny. Svojimi heslami „mier, chleba, pôdu“ získavali Boľševici čoraz väčšiu podporu medzi robotníkmi a roľníkmi v sovietoch, i u vojakoch na fronte. Ešte v júni 1917 však mali Boľševici v Petrohradskom 1 000 člennom soviete stále len okrajových 103 svojich zástupcov. Situácia sa však radikálne zmenila po neúspešnej ofenzíve ruských vojsk proti nemeckým pozíciám pri poľskom Ľvove v júli 1917, po ktorej sa začal Východný front aj v dôsledku agitácie Boľševikov rozpadať. Zachrániť front, zlikvidovať ľavicových radikálov a prevziať následne všetku moc v štáte do svojich rúk sa krátko nato pokúsil v dňoch 25.-30. augusta 1917 vrchný veliteľ ruskej armády generál Kornilov, jeho pokus o nastolenie vojenskej pravicovej diktatúry mu však nevyšiel, lebo petrohradské obyvateľstvo ho odmietlo, a v jeho soviete získali naopak po 1. septembri 1917 prevahu radikálne lavicové sily Boľševikov, keď predsedom sovietu sa stal boľševik Lev Davidovič Trockij.

Alexander Kerenskij Lev Davidovič Trockij Vladimír Iľjič Lenin útok boľševikov

na Zimný palác

Boľševici (na čele so zahraničného exilu sa navrátivším Vladimírom Iľjičom Leninom) potom začali chystať štátny prevrat resp. „Októbrovú revolúciu“, ktorú zrealizovali za podpory Eserov 25. októbra 1917 (7. novembra 1917 gregoriánskeho kalendára), keď obsadili Zimný palác v Petrohrade – sídlo Dočasnej vlády a uväznili jej ministrov, pričom narazili len na slabý odpor – zahynulo „len“ 6 ľudí a bolo rozbitých niekoľko okien (neskoršia komunistická propaganda z tohto obyčajného štátneho prevratu urobila slávnu revolúciu masového charakteru s tisíckami účastníkov a stovkami mŕtvych).

ÚLOHA 2: Popíšte príčiny, priebeh a dôsledky Februárovej i Októbrovej revolúcie v Rusku................................................................................................................................

Vývoj boľševického režimu v Rusku do začiatku 2. sv. vojny

Následne Boľševici utvorili novú vládu – Radu ľudových komisárov na čele s Leninom ako jej predsedom. Tá hneď vydala ako prvé dekréty rozhodnutia o zastavení vojny a rozdelení pôdy (pôda veľkých súkromných vlastníkov a cirkevná pôda sa mala prerozdeliť medzi roľníkov). Kvôli stále vratkému postaveniu novej moci musel Lenin prijať aj veľmi ťažké podmienky Brest-Litavského mieru z 3. marca 1918 (ktoré boli vlastne víťazným diktátom Ústredných mocností na Východnej fronte), podľa ktorých Rusko prišlo o územia Fínska, Ukrajiny, časti Bieloruska, Zakaukazska, Poľska a pobaltských štátov. Labilita novej boľševickej moci sa totiž ukázala aj pri prvých a zároveň i posledných slobodných ruských voľbách pripravených ešte Dočasnou vládou a konaných v januári 1918 (Boľševici sa ich ešte neodvážili zrušiť), v ktorých však Boľševici (od roku 1918 premenovaní na Komunistov) napriek obrovskej propagande a populárnym dekrétom získali len necelú 1/4 zo všetkých 705 mandátov. Preto dal Lenin zhromaždenie štátnej Dumy vojensky rozohnať povestným výrokom veliteľa Červenej gardy obklopujúcej zasadajúcich poslancov: „Stráž už je unavená a chce ísť spať“ a nanovo ju už nezvolávať, a naďalej sa do budúcnosti rozhodol brániť komunistický monopol moci aj za cenu teroru. Chcel vládnuť pre „dobro“ proletariátu

(robotníkov a roľníkov) aj proti ich vôli. Preto Lenin už v decembri 1917 vytvoril novú tajnú políciu komunistickej moci nazývanú ČEKA na čele s boľševikom poľského pôvodu Felixom Dzeržinskijm prezývaným „železný Félix“, ktorá mala s takmer 200 000 svojimi príslušníkmi zatýkať a popravovať všetkých domácich i zahraničných odporcov komunistického režimu. Od roku 1917 do roku 1922, v ére tzv. „Vojnového komunizmu“ – počas občianskej vojny takto zlikvidovala ČEKA od 200 000 do 500 000 ľudí – odporcov novej moci. V roku 1922 bola ČEKA premenovaná a preorganizovaná na GPU a OGPU, roku 1934 na NKVD, roku 1946 na MGB, a roku 1954 na KGB.

Ruské politické sily, ktoré nesúhlasili s boľševickým prevratom a novo nastoleným režimom sa rozhodli pre ozbrojený odpor. V rokoch 1918-1922 preto v Rusku prebieha Občianska vojna medzi ozbrojenými odporcami Boľševikov (tzv. Bielogvardejcami vedenými generálom Denikinom a admirálom Kolčakom) a ozbrojenými prívržencami Boľševikov (tzv. Červenogvardejcami), v ktorej napriek podpore štátov Dohody (obmedzenej však len na prístavné mestá), antiboľševické sily občianskych demokratov a prívržencov cára podľahli boľševickej Červenej armáde (hoci do leta 1918 takmer 75% územia Ruska kontrolovali rôznorodé sily a armády, ktoré vystupovali proti boľševikom) vedenej jej charizmatickým hlavným veliteľom Levom Trockijm a vynikajúcim bývalým cárskym veliteľom – maršálom Červenej armády Michailom Nikolajevičom Tuchačevskijm. Občianska vojna úplne zruinovala krajinu, pri jej stratách na životoch – milión mŕtvych na strane bojujúcich boľševikov a milión mŕtvych i na strane ich ozbrojených odporcov a predovšetkým 10 miliónov mŕtvych civilistov (v dôsledku hladomoru, prechodu bojov a chorôb) bledlo i 1 700 000 padlých Rusov počas I. svetovej vojny. Z Ruska emigrovalo asi 2 milióny ľudí (prevažne z radov inteligencie) a priemyselná úroveň poklesla o 80% oproti stavu z roku 1913. Po vyhranej občianskej vojne po roku 1922 sa v Rusku komunistický režim boľševikov začal upevňovať.

Aby Lenin rýchlejšie obnovil po dvoch vojnách (I. svetovej i občianskej) zdecimovanú krajinu, vyhlásil v marci 1921 tzv. NEP (Novú ekonomickú politiku), ktorá v obmedzenej miere (ľahkom priemysle a obchode) umožňovala súkromné podnikanie (ťažký priemysel a zahraničný obchod však naďalej zostali v rukách štátu). Účinky NEPu boli blahodarné a krajina sa veľmi rýchlo ekonomicky zotavila na úroveň spred roka 1913. NEP s konečnou platnosťou zrušil roku 1929 Stalin ako „nebezpečný odklon“ od socialistickej ekonomiky.

Občianska vojna v európskej Michail Tuchačevskij Felix Dzeržinski, zakladateľ Čeky časti Ruska v rokoch 1918-1920

V období rokov 1917-1922 sa používalo pre Rusko pomenovanie „Sovietske“ resp.

„ Boľševické Rusko“, a keď bola v decembri 1922 prijala nová komunistická ústava, vznikol nový názov štátu – „ZSSR“ („Zväz sovietskych socialistických republík“),

a tento názov sa používal až do zvolenia Borisa Jeľcina za ruského prezidenta roku 1991.

ÚLOHA 3: Vysvetlite, akým spôsobom sa Lenin rozhodol upevniť v Rusku boľševickú moc; popíšte príčiny, priebeh a dôsledky Občianskej vojny v Rusku a objasnite význam termínov: komunisti, proletariát, ČEKA, NEP a ZSSR......................................................

štátny znak ZSSR štátna vlajka ZSSR

Komunizmus predstavuje spoločenský systém (a zároveň i ideológiu) založenú na spoločnom vlastníctve výrobných prostriedkov (pôdy, tovární, strojov, nástrojov. )

a zrušení súkromného vlastníctva. Jeho východiskové myšlienky sformulovali socialistický myslitelia Karl Marx a Friedrich Engels v podobe tzv. Marxistickej filozofie (resp. Historického materializmu). Podľa nich sú celé dejiny ľudstva dejinami triednych bojov – teda bojov medzi dvoma triedami: triedou vlastníkov výrobných prostriedkov (vykorisťovateľov) a triedou nevlastniacou výrobné prostriedky (vykorisťovaných). Boj medzi týmito dvoma triedami reprezentujúcimi naprosto odlišnú podobu vlastníckych vzťahov k výrobným prostriedkom sa tiahne celou históriou ľudstva a všetkým jeho dejinnými epochami, ktorými ľudstvo ako celok musí zákonite prejsť (prvotnopospolnou, otrokárskou, feudálnou i kapitalistickou), pričom práve v predposlednej kapitalistickej epoche je dejinným poslaním najviac vykorisťovanej triedy proletárov – robotníkov uskutočniť proletársku socialistickú revolúciu, ktorou proletariát zoštátni výrobné prostriedky kapitalistov a „vyvlastní tak vyvlastňovateľov“, čím navždy zruší triedny boj a všetky protirečenia (antagonizmus) v spoločnosti, a vytvorí poslednú dokonalú spravodlivú harmonickú beztriednu komunistickú spoločnosť so spoločným vlastníctvom všetkých výrobných prostriedkov a z nich plynúcich produktov práce. Zároveň s vykorisťovaním zanikne i štát, ktorý je nástrojom triednej nadvlády vykorisťovateľov nad vykorisťovanými. Marxistická ideológia (filozofia) sa tak zruší svojím uskutočnením, resp. uskutoční vo svojom zrušení.

Reálny komunizmus uskutočňovaný Leninom a neskôr Stalinom v Rusku sa však značne líšil od Marxových predstáv. Komunisti sa totiž nedostali k moci v priemyselne vyspelých krajinách západnej Európy (Anglicku, Nemecku, Francúzsku...) ako to plánoval a predpokladal Marx, ale uchopili moc v zaostalom agrárnom Rusku, ktoré ešte vývojovo nedospelo do priemyselného kapitalistického štádia ako predposlednej nevyhnutnej epochy potrebnej na realizáciu socialistickej revolúcie a následného prechodu do beztriednej komunistickej spoločnosti. Lenin preto vypracoval teóriu prechodného obdobia medzi proletárskou socialistickou revolúciou a plne rozvinutým komunizmom a toto prechodné obdobie nazval Lenin obdobím „Diktatúry proletariátu“. V tomto období na rozdiel od Marxových predpokladov nezačne štát odumierať, ale naopak jeho význam rastie v záujme ochrany robotníckej triedy pred kontrarevolúciou zvrhnutej buržoázie. Lenin „diktatúru proletariátu“ dôsledne aplikoval najmä v období „Vojnového komunizmu“ v rokoch 1917-1922, potom nasledovalo v Rusku obdobie relatívneho ukľudnenia pomerov v 20. rokoch, až kým Leninov nástupca Stalin „Diktatúru proletariátu“ opäť nezaviedol a uskutočňoval ju od roku 1929 až do konca svojej vlády v roku 1953 v podobe tzv. systému „Socializmu v jednej krajine“, čo znamenalo brániť ho zvonku i zvnútra proti všetkým nepriateľom (vyplývala z toho i hospodárska orientácia krajiny na ťažký a zbrojný priemysel).

Ešte počas Leninovho života boli roku 1921 v rámci komunistickej strany zakázané všetky frakcie, platformy a zavedený tzv. Demokratický centralizmus. To znamenalo, že kľúčové rozhodnutia sa neprijímali zdola (hlasovaním radových členov a delegátov), ale zhora (po odsúhlasení funkcionármi a straníckymi špičkami strany), a až potom sa predložili plénu (členskej základni) na formálne schválenie. Týmto opatrením Lenin zároveň zaviedol vnútrostranícku názorovú diktatúru úzkeho vedenia strany a úplne vylúčil možný názorový pluralizmus a demokratizmus vo vnútri strany. Stranícky aparát začal súbežne s tým preberať plnú kontrolu nad štátnym aparátom.

Súčasne s tým si v strane začal upevňovať vedúce postavenie Josiff Vissarionovič

 Džugašvili prezývaný neskôr Stalin („železný muž“), ktorý sa stal generálnym tajomníkom strany roku 1922, aby chorľavejúcemu Leninovi (postihlo ho niekoľko mozgových príhod) pomáhal so straníckou agendou ako jeho pobočník, čo Stalin začal využívať na svoj nekontrolovateľný mocenský rast v strane a tým i v štáte (keďže štát a komunistická strana prerastali v jeden celok). Funkcia faktického Leninovho tajomníka mu totiž umožnila zasahovať do personálnych a organizačných otázok strany vo svoj prospech, pričom naoko to všetko vyzeralo ako Leninom schvaľované opatrenia.

Po následnej Leninovej smrti roku 1924 Stalin najprv odstránil svoju najsilnejšiu politickú opozíciu sústredenú okolo hlavného veliteľa červenej armády Leva Trockého. Ten musel odísť do exilu v Mexiku. Potom Stalin odstránil aj ďalšie dve zostávajúce opozičné mocenské centrá: roku 1927 tzv. „Novú opozíciu“ vysokých funkcionárov strany Zinovjeva a Kameneva, a v roku 1928-29 aj tzv. „Pravicu“ reformne orientovaných ekonómov Bucharina, Tomského a Rykova- podporovateľov NEPu. Odstrániť týchto politicky silnejších a charizmatickejších politikov ako bol on sám (Leninových najbližších spolupracovníkov a „starých revolucionárov“) umožňovala Stalinovi jeho brilantná politická manipulácia a intrigy skúseného aparátnika „živená jeho priam chorobnou túžbou po moci“, keď vedel svojich politických nepriateľov proti sebe poštvať, spojiť sa so slabšími proti silnejším, tých silnejších odstrániť, a potom sa vrhnúť na tých zostávajúcich slabších – svojich bývalých spojencov. Všetci boli následne po politickej likvidácií zlikvidovaní aj fyzicky počas stalinských procesov v 30. rokoch 20. storočia. Najintenzívnejšie boli v rokoch 1936-38, kedy teror a čistky Stalin rozšíril zo špičiek strany a armády na celú spoločnosť a zasiahli tak asi 5 miliónov ľudí. Medzi Stalinovými obeťami boli okrem už hore uvedených „starých revolucionárov“ a blízkych spolupracovníkov Lenina aj traja z piatich maršálov, polovica generálov a 60% všetkých vyšších dôstojníkov sovietskej armády, čo zásadne podlomilo bojaschopnosť sovietskej armády, ktorá potom nebola schopná klásť Nemecku v prvom polroku vojny prakticky žiadny organizovaný odpor. Procesy hoci s menšou intenzitou pokračovali až do Stalinovej smrti, pričom sa počet ich obetí v rokoch 1929-1953 odhaduje celkovo až na 22 miliónov, z ktorých asi tretina (8 miliónov) bola zastrelená, alebo zahynula v gulagoch (GULAG- skratka pre ruský názov „Hlavnej správy nápravných pracovných táborov“).

Friedrich Engels Karl Marx Josif Stalin súostrovie gulagov v rokoch 1923-1961

roztrúsených po celej ZSSR

Gulagy vznikli roku 1918 ako trestanecké kolónie a boli do nich posielané milióny sovietskych občanov podozrivých z neloajality k režimu alebo kriminálni zločinci na

„nápravu“. Pred Stalinovou smrťou existovalo asi 200 táborov s 15 miliónmi ľudí roztrúsených po celej Sibíri, Ďalekom Východe a Arktíde (preto ich jeden z väzňov – spisovateľ Alexander Solženicyn nazval aj ako „Súostrovie Gulag“), kde plnili okrem prevýchovnej-politickej aj ekonomickú úlohu, keď poskytovali pracovnú silu pre ťažobný priemysel a stavbu veľkých projektov v najťažších klimatických podmienkach. Existovali až do konca komunistického režimu i keď (po Stalinovej smrti roku 1953 a následnom „odhalení kultu jeho osobnosti“ a metód, akými vládol a dostával sa k moci) v roku 1956 bola väčšina gulagov zrušená, resp. väčšina ich väzňov bola prepustená.

kanál medzi Bielym a práca v gulagoch prebiehala v vnútorné zariadenie baraku Baltským morom extrémnych klimatických podmienkach v gulagu

budovali väzni z gulagov

ÚLOHA 4: Objasnite význam termínov: komunizmus, reálny komunizmus, diktatúra proletariátu, demokratický centralizmus, stalinské procesy a gulagy...............................

Stalin roku 1929 definitívne ukončil NEP, ešte pred tým však roku 1928 vyhlásil tzv.1. päťročnicu (trvala do roku 1932, do roku 1990 bolo v ZSSR spolu až 12 „päťročníc“), teda plán hospodárskeho a sociálneho rozvoja, ktorý direktívnou formou stanovoval úlohy na všetkých stupňoch riadenia a pre všetky odvetvia ekonomického a politického života. Päťročnice vymedzovali limity prostriedkov, ktoré boli nevyhnutné pre ich splnenie a určovali aj ekonomické podmienky. Ich hlavnou úlohou bola socialistická industrializácia krajiny a kolektivizácia poľnohospodárstva, zatiaľ čo výroba spotrebných tovarov (od automobilov počnúc po toaletné papiere končiac) stála v úzadí a preto bol postupne takmer všetok spotrebný tovar okrem základných potravín nedostatkovým tovarom. Práve toto na päťročniciach založené strnulé umelé Centrálne (resp. Direktívne plánovanie) bolo jednou z hlavných príčin nevýkonnosti a zaostávania väčšiny komunistických ekonomík za „západnými ekonomikami“, keďže nezohľadňovalo reálne potreby a požiadavky trhu, vylučovalo konkurenciu, a tým i limitovalo možnosti zavádzania efektívnejších výrobných postupov a nových technológii.

Socialistická industrializácia bol ešte Leninov ambiciózny projekt premeny dovtedy ešte prevažne agrárnej ruskej ekonomiky na ekonomiku industrializovanú, založenú predovšetkým z obranných dôvodov na rozvoji ťažkého priemyslu. Samotná industrializácia prebiehala na úkor zníženia životnej úrovne robotníkov, lebo nedostatočná produktivita práce mala byť nahradená Úderníckym hnutím, teda kampaňou za vyššie pracovné výkony formou súťaže. Tá sa spustila roku 1926 a jej cieľom bolo nadšením vyvážiť nedostatok modernej techniky (za vzor úderníka médiá označovali baníka Alexeja Stachanova, ktorý na smene 31.8.1935 prekročil stanovenú normu údajne až 14 násobne!). Hoci za cenu obrovských obetí a strádania roľníkov a robotníkov (teda vrstiev, v mene ktorých Stalinov komunistický režim vládol, no pri tom ich najviac deptal) dosiahla napokon industrializácia svoj cieľ- položila základy ťažkého priemyslu v ZSSR a priniesla aj nečakane vysoký celkový rast priemyslovej výroby.

Aby Stalin získal potrebné devízové prostriedky na industrializáciu a s ňou spojené aspoň minimálne strojové vybavenie, rozhodol sa exportovať do zahraničia obilie. Preto ešte počas 1. päťročnice (1928-1932) zahájil poväčšine násilnú kolektivizáciu poľnohospodárstva, ktorá menila malé individuálne roľnícke statky na veľké, kolektívne obhospodarované hospodárstva- kolchozy, či obrovské štátne statky- sovchozy. Stalin sa však pri jej realizácií stretal s odporom roľníkov, ktorí kolektivizáciu chápali ako znovu zavedenie nevoľníctv

Alexej Stachanov (vpravo) sovietsky plagát sovietski roľníci ZSSR roku 1945 v rozhovore s iným baníkom -„Súdruh, poď k nám na ceste do Gulagu zaberal 1/6 súše

do kolchozu!“ Zeme

Stalin preto všetkých odporcov kolektivizácie označil za dedinských zbohatlíkov, úžerníkov a sabotérov - kulakov a milióny ich uväznil a deportoval na Sibír. Ďalších skoro 15 miliónov roľníkov a ich rodín zahynulo v dôsledku poklesu úrody a následného hladomoru v rokoch 1932-33 najmä na Ukrajine, (10 miliónov) Bielorusku a južnom Rusku, pričom Stalin ani počas hladomoru neprestal s exportom obilia do zahraničia, aby neustále pokračoval v industrializácií krajiny. Prostredníctvom hladomoru chcel Stalin totiž zlomiť aj odbojného ducha ukrajinských roľníkov, voči kolektivizácií a sovietizácii (potláčaniu národného ducha):

„Medzi roľníkmi a našou mocou pokračuje tvrdý boj. Je to boj na život a na smrť. Tento rok sa stal skúškou našej sily a ich vytrvalosti. Hladomor im ukázal, kto je tu domáci pán. Hladomor stál milióny životov ľudí, ale systém kolchozov zostane fungovať navždy. My sme vyhrali vojnu!“ J.V.Stalin

Katastrofa na vidieku spôsobila, že sa asi 40 miliónov obyvateľov presťahovalo z vidieku do miest, kde sa ich čerstvá pracovná sila využila predovšetkým na stavbách. Aj vďaka nej sa podarilo ciele industrializácie naplniť. Celková efektivita štátom riadeného poľnohospodárstva v Sovietskom zväze však bola nízka. Za všetko hovoria odhady, ktoré poukazujú na to, že 2-3% ornej pôdy, ktorú vlastnili kolchozníci ako svoje záhumienky v 80. rokoch, vyprodukovali okolo 25% celkovej rastlinnej produkcie krajiny. Teda viac než 10 krát vyššie ako boli výnosy z pôdy vo vlastníctve štátu.

ÚLOHA 5: Objasnite význam termínov: päťročnica, centrálne plánovanie, socialistická industrializácia, údernícke hnutie, kolektivizácia, kolchozy, kulaci.................................