Vznik a vývoj fašizmu v Taliansku

Vznik a vývoj fašizmu v Taliansku

Vznik a vývoj fašizmu v Taliansku

Talianska vláda sa po Prvej svetovej vojne (1914-1918) len ťažko vyrovnávala so sociálnymi a ekonomickými problémami v krajine, zároveň talianske obyvateľstvo nebolo spokojné ani s malými povojnovými územnými ziskami – v lete 1915 sa totiž Taliansko zapojilo do vojny po boku dohodových mocností s cieľom rozšíriť svoje dovtedajšie koloniálne panstvo. Taliansko si nárokovalo priestor a dominantní rolu v Stredozemnom mori, Južné Tyrolsko, Terst, dominantný vplyv na Balkáne a nemecké kolónie v Afrike. V tomto ohľade však zostali jeho túžby po vyhranej vojne prevažne

neuspokojené, nakoniec získalo napriek svojim 500 000 padlým vojakom len Južné Tyrolsko, Terst a niekoľko nie príliš významných ostrovov vo východnom Stredomorí. Jeho koloniálne ašpirácie a balkánske plány tak zostali z veľkej časti nenaplnené a talianske obyvateľstvo preto dospelo k názoru, že bolo Dohodou zneužité a zneuctené.

Najradikálnejších nespokojencov s týmto „národným ponížením“ víťaza a celkovými pomermi v krajine začal okolo seba združovať roku 1919 v takzvaných fasci di combattimento („zväzkoch boja“, „fasces“ predstavoval v starovekom Ríme „zväzok prútov“ a v nich zapichnutú sekeru – ako symbol moci nad životmi občanov, ktorú mali najvyšší rímski úradníci – konzuli) niekdajší učiteľ a predvojnový šéfredaktor socialistických novín Avanti – Benito Mussolini.

starorímske fasces talianska fašistická vlajka manifest Fasci di combattimento z júna 1919

Sľuboval vytvoriť silné – neporaziteľné Taliansko, a to aj cestou násilia a terorizovaním svojich politických oponentov – najmä odborárov, socialistov a komunistov. Fasci boli zložené najmä z aktívnych či demobilizovaných dôstojníkov a vojakov z Prvej svetovej vojny.

Roku 1921 Mussolini zjednotil všetky talianske pouličné fasci do jednej spoločnej tzv.

 Fašistickej strany (Partito Nazionale Fascista), ktorá sa už dostala z ulice aj do talianskeho parlamentu, keď vo voľbách v roku 1921 získala ako dovtedy mimoparlamentná strana relatívny úspech – dosiahla prvých 35 poslaneckých mandátov, čo predstavovalo 7 % zo všetkých hlasov odovzdaných vo voľbách. Fašistická strana bola prvou masovou občianskou stranou v Taliansku (jej príslušníci nosili „čierne košele“), a Mussolini v jej nesúrodej ideológii zjednocoval antisocialistické aj protikapitalistické prvky. Mussolini si jej prostredníctvom budoval imidž autoritatívneho vodcovského politika, ktorý jediný môže skoncovať s nestabilnou hospodárskou a politickou situáciou v štáte, ku ktorej sám svojimi fašistickými bojovými skupinami a ich pouličnými bitkami s komunistami prispieval. Tajne totiž vyhrocoval nepokoje, ktoré verejne odsudzoval, a pri tom sľuboval, že ak sa dostane k moci, tak s pouličnými nepokojmi skoncuje. Len za prvé 4 mesiace roku 1921 zavraždili fašisti z Mussoliniho popudu vyše 200 robotníkov. Mali pri tom i tichú podporu vtedajšej polície, buržoázie i časti stredných vrstiev – keďže stredné vrstvy sa obávali silnejúceho robotníckeho hnutia na severe Talianska, ktoré úspešne bojovalo za vyššie robotnícke mzdy štrajkami.

Benito Mussolini Mussolini si potrpel Mussolini ako budovateľ Talianska na teatrálne gestá

ÚLOHA 1: Popíšte situáciu v Taliansku po I. svetovej vojne a charakterizujte spôsob, akým sa Benito Mussolini a jeho fašistická strana snažili dostať k moci........................

V októbri 1922 využil Mussolini svoju stúpajúcu popularitu a s asi 40 000 svojimi nedostatočne vyzbrojenými a zásobenými „čierno-košeliarmi“ uskutočnil „pochod na

 Rím“, po ktorom prevzal moc v krajine (hrozil totiž násilným prevzatím moci v krajine), keď vtedajšia Mussoliniho hrozbami vyľakaná talianska vláda podala demisiu, a krajne nepopulárny taliansky kráľ Viktor Emanuel III. poveril zostavením novej talianskej vlády práve Mussoliniho. Taliansky parlament následne pod neustávajúcim Mussoliniho tlakom odhlasoval plnú moc ním vedenej fašistickej talianskej vláde.

Mussolini a jeho čierno-košeliari na pochode na Rím vlajka Mussoliniho Talianskej ríše v marci 1922

V rokoch 1922-24 bola Mussoliniho vláda ešte koaličná, keďže v parlamente mali na rozdiel od fašistickej vlády prevahu ešte liberáli a socialisti. Mussolini však v júli 1923 presadil nový volebný zákon, ktorý mal zvýhodniť voľbu fašistických poslancov v pripravovaných aprílových voľbách plánovaných na rok 1924. Vďaka novému volebnému zákonu, teroru, korupcii a nátlaku získali Mussoliniho fašisti v týchto voľbách 2/3 všetkých poslancov v parlamente a mohli si tak v parlamente odhlasovať takmer všetko – v prvom rade presadili vznik tzv. Fašistickej milície – polovojenskej teroristickej organizácie fašistickej strany. V júli 1924 zavraždilo jedno takéto fašistické prepadové komando socialistického poslanca Giacoma Matteottiho – najväčšieho kritika nedemokratického volebného zákona z roku 1923 i následných volieb sprevádzaných atmosférou násilia v roku 1924. Mussolini však neslýchane prevzal v provokačnom prejave v parlamente plnú politickú zodpovednosť za túto vraždu – taliansky kráľ i rímsko-katolícka cirkev na to zareagovali zhovievavo a neutrálne, čím legalizovali a otvorili cestu k následnej úplnej fašistickej diktatúre v Taliansku.

Úplne inak sa ale zachovala politická parlamentná opozícia fašistov, keď po Matteottiho vražde demonštratívne odišli socialisti i liberáli z parlamentu a vytvorili antiparlament – vzniká tzv. Aventínska opozícia. Požadovala zrušenie fašistických milícii, obnovenie ústavných pomerov, odstúpenie fašistickej vlády a nové demokratické voľby. Proti Mussolinimu však nedokázala zmobilizovať talianske obyvateľstvo – vládnuci fašisti totiž u ľudí živili strach zo socialistickej revolúcie a následného znárodňovania. Mussolini mohol preto prejsť po niekoľkých krízových týždňoch do protiútoku a v januári 1925 dal schváliť niekoľko zákonov a dekrétov, ktorými prešiel k otvorenej fašistickej teroristickej diktatúre – obdobie rokov 1925-1928 je tak v Taliansku obdobím výstavby mocenského aparátu fašistického režimu: Fašistami prijatý Zákon na

 ochranu štátu umožňoval hodnotiť každú činnosť proti fašistickému zriadeniu ako vlastizradu. V jeho dôsledku boli rozpustené všetky nefašistické politické strany a spolky, bola zrušená sloboda tlače, obmedzená správna autonómia a všetci predstavitelia opozície vrátane tej vrcholnej – aventínskej boli pozatýkaní a uväznení. Na stíhanie odporcov fašistického režimu bola vytvorená Fašistická tajná polícia (OVRA). Do verejného a politického života bol súčasne zavedený tzv. vodcovský princíp zaručujúci nedotknuteľné postavenie najvyššieho fašistického vodcu –

„duceho“ (Mussoliniho), ktorému bol každý občan Talianska a jeho kolónii podriadený, ktorý bol neomylný, a mal oprávnenie podľa vlastného uváženia

„odstrániť“ každého, kto by sa nepodrobil jeho autorite. Svoju autoritu mohol „duce“ ľubovoľne prenášať v ním schválenej miere na oblastných a regionálnych „vodcov“ – ktorými mohli byť len mužskí fašistickí funkcionári. Roku 1928 ustanovil Mussolini nový hlavný mocenský orgán štátu nahradzujúci vládu – tzv. Veľkú fašistickú radu, ktorej bol sám predsedom.

ÚLOHA 2: Uveďte, akým spôsobom sa dostal Mussolini k moci, akým spôsobom vyhrala jeho fašistická strana v roku 1924 voľby a aké mocenské štruktúry a štýl vlády zaviedol Mussolini v Taliansku po roku 1925..................................................................

Roky 1929-39 boli vrcholnou fázou fašistického režimu v Taliansku, kedy boli protifašistické sily najviac oslabené, najmä v dôsledku zahranično-politických úspechov fašistov ako bolo najmä vytvorenie spojeneckých väzieb s Nemeckom či dobytie Etiópie a Albánska.

V októbri 1935 napadli Mussoliniho fašistické talianske vojská Etiópske cisárstvo, čím sa začala Taliansko-etiópska vojna (1935-1936). Etiópskych 350 000 vojakov (z ktorých len asi 250 000 malo zastarané strelné zbrane, ostatní etiópski vojaci mali vrhacie zbrane) sa dlho a udatne bránilo modernej 400 000 talianskej armáde s tankami, delostrelectvom a 600 lietadlami.

mapa taliansko-etiópskej vojny talianske delostrelectvo v Etiópii roku 1936

Celá Etiópia bola dobytá a pripojená k Taliansku až 9. mája 1936 po brutálnych vyhladzovacích bojoch vrátane použitia bojových plynov a bombardovania etiópskych civilistov, čo otriaslo i medzinárodnou verejnosťou.

Spoločnosť národov taliansku útočnú vojnu ostro odsúdila a uvalila na Taliansko ekonomické sankcie, tie sa však vďaka podpore Nemecka minuli účinkom a opätovne tak poukázali na bezmocnosť Spoločnosti národov v jej hlavnom poslaní – strážiť mier a zabrániť vojnovým konfliktom.

V apríli 1939 si po krátkej no intenzívnej vojenskej agresii pripojilo Taliansko k svojmu územiu Albánsko formou personálnej únie.

V rokoch 1939-43 nastáva v priebehu Druhej svetovej vojny rozmach protifašistického odboja, ktorý vyvrcholil po porážkach talianskych vojsk na ich všetkých bojiskách – v Afrike, na Balkáne i v spojeneckom ťažení proti ZSSR – a následným vylodením Spojencov na Sicílii v júli 1943, po čom nasledovalo Mussoliniho zatknutie a pád jeho fašistického režimu v Taliansku.

Na Hitlerov príkaz však v septembri 1943 oslobodili elitné výsadkové jednotky SS pod vedením plukovníka Otta Skorzenyho Mussoliniho z jeho väzenskej internácie na

ostrove Ponza pri Neapole. Dočasná nefašistická talianska vláda maršala Pietra Badoglia medzitým podpísala 3. septembra 1943 Spojencom kapituláciu Talianska.

maršál Pietro Badoglio Mussolini vyslobodený nemeckými výsadkármi Otto Skorzeny nahradil Mussoliniho

na poste predsedu vlády

V reakcii nato preto vyhlásil Mussolini na Hitlerovo naliehanie na území severného Talianska (ktoré bolo pod nemeckou okupáciou) 18. septembra 1943 Republiku Salo (september 1943 – apríl 1945) respektíve tzv. „Sociálnu republiku Talianska“, ktorá však bola už len poslednou agóniou a nie skutočnou reštauráciou fašistického režimu v Taliansku (vláda jej neustále sa zmenšujúceho územia vedená Mussolinim sídlila najskôr vo Florencii a potom v Miláne), a definitívne skončila po Mussoliniho zatknutí a poprave talianskymi partizánmi neďaleko Milána v apríli 1945 pri jeho pokuse o útek spolu s nemeckou armádou do Švajčiarska.

ohraničenie republiky Salo znak republiky Salo mŕtve telá Mussoliniho a jeho

milenky Kláry Patakiovej a ďalších fašistov vyvesené na námestí Miláne v apríli 1945

ÚLOHA 3: Popíšte priebeh a dôsledky Taliansko – etiópskej vojny a vývoj fašistického režimu v Taliansku od roku 1939 až po Mussoliniho popravu v apríli 1945....................

Ideové zdroje talianskeho Fašizmu

Ideové korene talianskeho Fašizmu tvorili predovšetkým diela anglických spisovateľov ako boli Rudyard Kyepling (v Indii napísal úvahu „Bremeno bieleho muža“) a Joseph Arthur Gobineau (napísal esej „ O nerovnosti ľudských rás“) v ktorých poukazovali na civilizačné a misijné poslanie „európskeho bieleho muža“ ako tvorcu vyššej kultúry a spoločnosti blahobytu v zaostalých krajinách afrických, ázijských a oceánskych

„barbarov“.

Ideovým zdrojom talianskeho fašizmu a aj nemeckého nacizmu boli aj myšlienky nemeckého filozofa Friedricha Nietscheho o potrebe zrodu „nadčloveka“, ktorý nahradí dovtedajšieho slabošského človeka (toho označoval len za akési „lano natiahnuté medzi nadčlovekom a opicou“) spútaného kresťanskými hodnotami milosrdenstva a lásky, ktoré treba nahradiť uprednostňovaním hodnôt sily, dravosti a tvrdosti.

S tým súvisí aj fašistické vyzdvihovanie učenia anglického ekonóma Roberta Malthusa, ktorý tvrdil, že úmerne s rastom svetovej populácie vzrastá aj dopyt po prírodných zdrojoch a tým sa výhľadovo znižuje i životná úroveň svetovej populácie,

keďže stále stúpajúca „konzumácia“ konečných prírodných zdrojov nemôže trvať neobmedzene dlho – z toho vyplýva neskorší boj o prírodné zdroje a životný priestor – na čo sa chceli fašisti a nacisti pripraviť.

Na nevyhnutnosť konfrontácie a vojen medzi ľuďmi slúžilo fašistom a nacistom okrem Malthusa aj učenie anglického vedca Charlesa Darwina (dielo „ O pôvode druhov

 prirodzeným výberom“), ktorý svojou Evolučnou teóriou vyslovil názor, že vývoj života na Zemi determinuje schopnosť organizmov obstáť v konkurenčnom prostredí (danom klímou a okolitými živočíchmi) – teda prispôsobivejší živočích (nielen fyzicky silnejší, ale napr. i s lepšou reprodukčnou schopnosťou) vyhráva v boji o prežitie. Tento evolučný Darwinov princíp platný na prírodu fašisti v rozpore s Darwinovým postojom aplikovali aj na ľudskú spoločnosť – vytvorili tak tzv. „Sociálny darwinizmus“.

Rudyard Kipling Arthur de Gobineau Friedrich Nietzsche Charles Darwin Thomas Malthus

Okrem využívania a zneužívania myšlienok spomenutých autorov kládol fašizmus a neskôr i nacizmus dôraz i na antiracionalizmus – chcel pôsobiť aj na iracionálne pohnútky a emócie človeka, bohatou a psychologicky umne používanou výzdobou fašistických a nacistických symbolov (čierna a šedá farba uniforiem s orlami či lebkami s prekríženými hnátmi – mali vzbudzovať des u protivníkov), ktoré boli jednoduché (napr. hákový kríž) a dali sa preto ľahko zapamätať. Väčšina fašistických a nacistických obradov sa konala v noci za prítomnosti množstva fakieľ, čo malo dotvárať príťažlivosť a výnimočnosť fašistických obradov (najmä pre mladých ľudí) nádychom romantiky a mystiky....

Na už spomenutom „sociálnom darwinizme“ postavil fašizmus aj svoju koncepciu boja ako prírodnej a nutnej podmienky spoločenského života. Toto fašistické uctievanie moci a sily viedlo až k tomu, že fašizmus ako jediná politická ideológia vôbec považuje vojnu za dobro (Mussoliniho známy výrok: „Vojna je pre muža to isté, čo materstvo pre ženu“). S tým úzko súviselo aj fašistické a nacistické popieranie už osvietenskej idey rovnosti ľudí a programové elitárstvo.

Podľa fašistickej koncepcie by sa totiž mala spoločnosť skladať z jedného najvyššieho vodcu (v Taliansku sa nazýval Duce, v Nemecku Fuhrer a v Španielsku a Portugalsku Caudillo) s neobmedzenou mocou a nespochybniteľnou ideovou autoritou, ktorý by mal byť obklopený spoločenskou elitou – výlučne mužskou, ktorá sa vyčleňuje z bežného davu svojimi schopnosťami. Zvyšok spoločnosti by mali tvoriť slepo poslušné masy, ktoré musia byť vodcom a jeho elitou vedené a riadené.

Demokratické inštitúcie ako voľby, parlament a politické strany fašisti buď úplne zrušili, alebo silne oslabili. Úloha štátu sa však v ich režime neznížila, ale naopak posilnila. Fašizmus totiž ovládol celý štát a všetky jeho spoločenské sféry (školstvo, súdnictvo, verejnú správu), ktoré využíval nielen mocensky, ale i na šírenie samotnej fašistickej ideológie (to mal spoločné i s komunizmom). Hospodárstvo síce fašizmus priamo (direktívne-centrálne) ako komunizmus neriadil, ale silne ho reguloval v prospech vojnového priemyslu (ten jednak slúžil fašistom ako príprava na vojnové konflikty, jednak aj znižoval nezamestnanosť, čo zvyšovalo fašistom popularitu u ľudí), jeho mohutné budovanie by však bez následných vojen prinieslo fašistickým krajinám hospodársku katastrofu, preto sa vojna stala pre fašistické štáty popri ideologickej i ekonomickou nutnosťou... Kým v autokratických režimoch starého typu (ako boli napr. absolutistické monarchie) prenasledovali opozíciu len polícia a súdy, fašistický

štát sa opieral aj o uniformované a ozbrojené oddiely svojho početného členstva, ktoré buď spontánne alebo riadene likvidovali (často aj formou verejných pogromov) fašistických odporcov.

Fašizmus programovo vzhliadal k idealizovanému – čistému modelu národa, bez akýchkoľvek „cudzích a nesúrodých“ prímesí, odsudzoval aj akékoľvek „miešanie“ rás, kultúr a národov, no aj šírenie kozmopolitných („žido-boľševických“) myšlienok.

Dôvodom rýchleho rozšírenia fašizmu v Európe v medzivojnovom období boli najmä ekonomické a sociálne dôsledky oboch povojnových hospodárskych kríz, ktoré zasiahli a zbedačili najmä stredné vrstvy, teda drobných podnikateľov, živnostníkov, remeselníkov a roľníkov, ktoré boli hlavnými stavovskými nositeľmi ideí fašizmu v spoločnosti. Tieto stredné vrstvy sa totiž obávali vplyvu sovietskeho boľševizmu a jeho radikalizmu v sociálnych otázkach. Boľševizmus mohla podľa nich zastaviť iba pravicová vláda „silnej ruky“ fašistického štátu, lebo „chátrajúci“ liberálno- demokratický štát už nato podľa ich názoru nestačil. Okrem vyložene fašistických režimov v Taliansku, Nemecku (tam existovala najradikálnejšia a najnebezpečnejšia forma fašizmu so silným rasovým podtextom – nacizmus), Španielsku a Portugalsku, sa fašistické tendencie prejavili i v predvojnových režimoch Poľska, Rumunska, Bulharska, Maďarska, Juhoslávie, Slovenska a v pobaltských krajinách.

ÚLOHA 4: Objasnite ideové zdroje fašistickej ideológie a uveďte aj mysliteľov, ktorých učenie a myšlienky fašisti využili resp. zneužili.................................................