Slovensko a ČSR v medzivojnovom období

Slovensko a ČSR v medzivojnovom období

Začlenenie Slovenska do I. ČSR

Proklamáciou Národného výboru česko–slovenského 28. 10. 1918 a Martinskou

deklaráciou SNR 30. 10. 1918 vznikla ČSR, ktorej zvrchovanosť však bolo treba na celom území presadiť, a to aj ozbrojenou mocou.

Dňa 29. 10. 1918 totiž nemeckí poslanci z českých krajín zastupujúci 3 milióny Nemcov vyhlásili vznik samostatných nemeckých provincií s názvom Deutsch–Bohmen a snažili sa o ich pripojenie k Rakúsku a neskôr k Nemecku. Česko–slovenské vojsko však do polovice decembra tieto oblasti so súhlasom Dohody obsadilo.

K bojom došlo aj na severnej českej hranici, kde sa ČSR sporila s Poľskom o Tešínsko a na severnej slovenskej hranici, kde česko–slovenskí legionári a slovenské národné gardy (zriaďované SNR) bojovali s Poliakmi o oblasti hornej Oravy a Spiša. V Uherskom Hradišti sa sformovala zo Slovákov Garda slovenskej slobody (okolo 3

400 vojakov), ktorá vytlačila poľské vojská zo Spiša a potom úspešne bojovala s maďarskými vojskami. Tento česko-slovensko – poľský pohraničný spor vyriešila až Najvyššia rada dohodových veľmocí v júli 1920, keď rozhodla o ponechaní Tešínska s uhoľnými baňami a dôležitou železničnou traťou Košice – Bohumín hoc aj s väčšinou poľského obyvateľstva ČSR, no 25 slovenských oravských a spišských obcí s 22 500 obyvateľmi pripadlo Poľsku, takže to bol kompromis na slovenský účet.

Ešte zložitejšia bola situácia v súvislosti so stanovovaním slovensko – maďarskej hranice. Susedné Maďarsko, ktoré sa v novembri 1918 stalo republikou pod vedením grófa Károlyiho, stále považovalo Slovensko za svoju súčasť. Károlyi ponúkal Slovákom samosprávu s podmienkou, že ostanú v spoločnom štáte s Maďarmi. Okrem toho aj po 30. 10. 1918 mala na Slovensku reálnu moc budapeštianska vláda, ktorá disponovala úradmi, riadnym vojskom a žandármi.

Proti nim stáli nepočetné a slabo vyzbrojené slovenské národné gardy, ktoré až v polovici decembra posilnili prvé pluky legionárov z Talianska.

Koncom decembra 1918 česko–slovenské legionárske i miestne dobrovoľnícke vojská oslobodili spod maďarskej okupácie Košice a Prešov, 2. januára 1919 33. legionársky pluk oslobodil Bratislavu (ktorá sa stala administratívnym, hospodárskym a kultúrnym centrom Slovenska) a celé územie Slovenska bolo oslobodené od maďarských vojsk a južná hranica zabezpečená do konca januára 1919.

V Maďarsku sa medzitým dostali k moci komunisti a v marci 1919 vznikla podľa ruského boľševického vzoru diktatúra proletariátu – Maďarská republika rád (MRR – trvala 3 mesiace do júla 1919, na jej čele stál maďarský žid Béla Kún), ktorej maďarská

Červená armáda sa postavila na odpor rumunským a česko –slovenským vojskám, ktoré postupovali na dohodovými veľmocami stanovenú demarkačnú líniu medzi Slovenskom a Maďarskom pri maďarskom meste Miškovec.

Po tuhých aprílových bojoch prenikli česko-slovenské vojská až k Egeru, 20. mája 1919 však maďarskí boľševici podnikli veľký protiútok (chceli sa dostať ku karpatským priesmykom, kde sa chceli spojiť s ruskými boľševikmi smerujúcimi na Poľsko) a do 30. mája obsadili 2/5 Slovenska vrátane Košíc, Prešova, Bardejova, Zvolena, Banskej Štiavnice a Michaloviec. Bol to i pokus udržať Slovensko v rámci veľkého Uhorska.

Na obsadenom území Maďari uskutočňovali vyvlastňovanie podnikov, veľkostatkov, nájomných domov a robili násilné odvody do Červenej armády. Zároveň kruto prenasledovali slovenských národovcov. Uskutočnili i pokus o nastolenie diktatúry proletariátu aj na Slovensku, keď 16. júna 1919 vyhlásili v Prešove Slovenskú

republiku rád (SRR – na čele s českým robotníkom Antonínom Janouškom), ktorú však väčšina slovenskej spoločnosti odmietla, lebo v nej videla pokus o obnovenie maďarskej suverenity nad Slovenskom tento krát pod ľavicovými revolučnými heslami. Pod tlakom dohodových veľmocí a obnovenej ofenzívy rumunských a česko– slovenských vojsk maďarská Červená armáda do 5. júla 1919 vyprázdnila Slovensko za

demarkačnú čiaru a SRR zaniká (v bojoch do ktorých zasahovalo aj letectvo a pancierové vlaky česko-slovenská armáda stratila 7 500 mužov, maďarská 11 500 mužov).

bývalé Uhorsko počas maďarskej boľševickej revolúcie roku 1919: Antonín Janoušek, vodca

• jadro boľševickej revolúcie (červená farba) Slovenskej republiky Rád
• srbsko-francúzsky zábor maďarského územia (modrá farba)
• rumunský zábor maďarského územia v apríli 1919 (hnedá farba)
• územie Slovenskej boľševickej republiky Rád pod kontrolou maďarských červených gárd (ružová farba)

O konečné a pre Slovensko úspešné vyriešenie otázky hraníc s Maďarskom, ktoré s prestávkou v rokoch 1938–45 platia s malými zmenami dodnes, sa na mierovej konferencii v Paríži v zámku Trianon 4. júna 1920 zaslúžil najmä slovenský diplomat Štefan Osuský. Nový česko-slovenský štát mal rozlohu 140 446 km štvorcových, z toho Slovensko tvorilo 49 022 km a k ČSR pripojená Podkarpatská Rus 12 656 km.

ÚLOHA 1: Popíšte okolnosti začleňovania Slovenska do I. ČSR v súvislosti so spormi s Nemcami a hraničnými spormi s Poľskom a Maďarskom..............................................

Nejasnosť vládla na Slovensku aj v tom, aký je vzťah medzi Dočasnou československou vládou v Prahe (Národným výborom česko-slovenským) a SNR. Časť slovenských politikov s čechoslovakistickou politickou orientáciou – Vavro Šrobár, Anton Štefánek, Ivan Dérer a Pavol Blaho – nechceli uznať zvrchovanosť SNR a usilovali sa o podriadenie Slovenska priamo pražskej vláde.

Dôvodom boli ich osobné mocenské záujmy a nekritické vyznávanie idei čechoslovakizmu. Dňa 4. novembra 1918 Národný výbor česko-slovenský vymenoval tzv. Dočasnú slovenskú vládu. Predsedom Dočasnej slovenskej vlády bol Vavro Šrobár, ministrom vojska a polície Ivan Dérer, ministrom školstva Anton Štefánek a ministrom zásobovania Pavol Blaho. Vláda sa spolu s českými vojakmi usídlila 6. novembra 1918 v Skalici.

Dočasná slovenská vláda však už 14. novembra 1918 zanikla, lebo v Prahe sa vtedy prvý raz zišlo Dočasné Národné zhromaždenie To vzniklo rozšírením Národného výboru československého na 256 poslancov, z ktorých 40 za Slovensko vybrali Vavro Šrobár a Matúš Dula. Dočasné Národné zhromaždenie česko-slovenský štát prehlásilo republikou, Habsburgovcov zbavilo trónu a Tomáša Garrigue Masaryka zvolilo za prezidenta. Zároveň vymenovalo vládu celonárodnej koalície pod vedením Karola Kramářa.

Za ministra česko-slovenskej vlády s plnou mocou pre správu Slovenska bol novou vládou vymenovaný 7. decembra 1918 Vavro Šrobár, ktorý si i so svojimi 14 referentmi vybral od 12. decembra za svoje sídlo od Maďarov práve oslobodenú Žilinu. Dňa 4. februára 1919 presunul Šrobár svoje sídlo do Bratislavy, ktorá sa odvtedy stala natrvalo hlavným mestom Slovenska. Na Slovensku sa tak postupne vytvorila samospráva, ktorú však Šrobár nemal záujem trvalejšie udržať. Čím viac rástol

Šrobárov vplyv, tým viac sa zmenšovali právomoci SNR, ktorú napokon Šrobár nariadením z 31. januára 1919 i so všetkými jej regionálnymi odbočkami zrušil.

veľvyslenec v Paríži Štefan Osuský s manželkou Vavro Šrobár Karel Kramář v spoločnosti Masaryka a Beneša roku 1923

ÚLOHA 2: Popíšte okolnosti začleňovania Slovenska do I. ČSR v súvislosti s postavením Slovenska a slovenských orgánov voči Čechom a ústredným pražským orgánom...............................................................................................................................

Politický systém v I. ČSR

Kramářova vláda odmietla hlasy zaznievajúce z mnohých ľudových zhromaždení a ľavicových kruhov požadujúce socializáciu – znárodnenie podnikov s tým, že v ČSR nato nie sú podmienky. Dočasné národné zhromaždenie pristúpilo v apríli 1919 iba na

zákon o pozemkovej reforme, ktorým bola zabratá poľnohospodárska pôda nad 150 ha resp. výmera 250 ha pôdy vôbec a bol namierený najmä na zabratie pôdy maďarských a nemeckých veľkostatkárov. Ešte roku 1930 však mali veľkostatky až 26 % všetkej pôdy a aj pôvodne skonfiškovaný veľký cirkevný pozemkový majetok bol cirkvi v tridsiatich rokoch vrátený.

Dňa 29. febuára 1920 Dočasné Národné zhromaždenie schválilo Ústavu ČSR. Platila až do roku 1938 a vychádzala z francúzskej ústavy z roku 1875 a z ústavy USA. Rozdelila štátnu moc medzi parlament, vládu a prezidenta a vymedzila základné občianske práva, povinnosti a slobody. Po prvý raz dostali všeobecné a rovné volebné právo aj ženy na česko-slovenskom území.

Ústava sa však prihlásila k idei čechoslovakizmu – nepovažovala Slovákov za samobytný národ, existovala iba národnosť československá a aj na školách a úradoch sa nepoužíval jazyk slovenský, ale ako hovorila úradná definícia „jazyk československý spravidla v slovenskom znení“.

V apríli 1920 sa konali prvé voľby. Na základe ústavy po nich vzniklo dvojkomorové

Národné zhromaždenie (NZ), ktoré tvorili Poslanecká snemovňa (300 poslancov starších nad 30 rokov a volených na 6 rokov občanmi s vekom aspoň 21 rokov) a neveľmi významný Senát (150 senátorov s vekom najmenej 45 rokov volených na 8 rokov občanmi s vekom aspoň 26 rokov). Parlamentný systém vychádzal z princípu pomerného zastúpenia politických strán v parlamente (koľko percent hlasov, toľko kresiel v parlamente).

Tomáš Garrigue Masaryk Edvard Beneš, Milan Hodža Milan Rastislav Štefánik

Parlamentné voľby sa uskutočnili celkovo 4x: v rokoch 1920, 1925, 1929 a 1935. Prezidenta (ktorého najvýznamnejšou kompetenciou bolo menovanie vlády) volilo Národné zhromaždenie na obdobie 7 rokov. Celkovo 4x bol za neho zvolený v rokoch 1918, 1920, 1927 a 1934 Tomáš Garrigue Masaryk. Keď roku 1935 ťažko chorý z úradu Masaryk odstúpil, bol za prezidenta zvolený Edvard Beneš, ktorý z úradu odstúpil 5. 10. 1938 po prijatí mníchovského diktátu.

Prezident menoval vládu, ktorá však bez väčšiny v parlamente nemohla vládnuť. Len v prípade vládnej krízy mohol prezident na krátke prechodné obdobie menovať tzv.

úradnícku vládu zloženú z odborníkov – nestraníkov. Za I. ČSR bola úradnícka vláda menovaná 3x: roku 1920 vláda Jána Černého, roku 1926 opäť vláda Jána Černého a roku 1938 vláda generála Jána Syrového.

Antonín Švehla Vlastimil Tusar František Udržal Jan Malypet

Za normálnych okolností bývali vlády koaličné skladajúce sa z kombinácie zástupcov rôznych strán tak, aby mali v parlamente nadpolovičnú väčšinu. Preto aj skutočným mocenským centrom boli interné porady zástupcov strán koalície, tzv. päťky ,trojky, šestky, osmičky ..., ktoré boli skutočnou vládou a znižovali význam parlamentu. Základom vlád I. ČSR boli 4 typy koalícii:

1.) Všenárodná v rokoch 1918–19 a rokoch 1921–26: fungovala hneď po vzniku ČSR, tvorili ju vlády všetkých českých a slovenských politických strán pod predsedníctvom Karola Kramářa, Edvarda Beneša a Antonína Švehlu.

2.) Červenozelená v rokoch 1919–20: utvorili ju sociálni demokrati (červení) spolu s agrárnikmi (zelení) pod predsedom vlády Vlastimilom Tusarom.

3.) Panská v rokoch 1926–29: pravicovo orientovaná koalícia občianskych strán zložená z agrárnikov, lidovcov, živnostníkov a národných demokratov – v rokoch 1927–29 aj vrátane slovenských ľudákov; predsedami vlády boli Antonín Švehla a František Udržal.

4.) Široká v rokoch 1929–38: tvorili ju agrárnici, lidovci, národní demokrati, živnostníci, socialistické, nemecké a maďarské strany; predsedami vlády boli Jan Malypetr a prvý Slovák v tejto funkcii Milan Hodža (1935–38).

ÚLOHA 3: Popíšte Ústavu I. ČSR z februára 1920, objasnite tzv. ideu čechoslovakizmu a vysvetlite rozdiel medzi úradníckou a koaličnou vládou...................

Najvýznamnejšími a najsilnejšími z 29 politických strán v ČSR boli strany:

1.) Československá sociálnodemokratická strana robotnícka (Sociálnodemokratická strana vznikla v Rakúsko – Uhorsku už roku 1905) ktorá zvíťazila v prvých voľbách roku 1920, keď získala 1/4 všetkých hlasov. Opierala sa najmä o robotníkov, poštátnením priemyslu a sociálnymi reformami chcela vybudovať socialistickú spoločnosť, kde bude prevládať spoločné vlastníctvo najdôležitejších hospodárskych odvetví. Po voľbách sa ukázalo, že nedokáže splniť svoje sľuby, preto stratila svoje pozície. Jej hlavnými osobnosťami boli Vlastimil Tusar, Rudolf Bechyne a na Slovensku Emanuel Lehocký a Ivan Dérer.

2.) Republikánska strana zemedelského a maloroľníckeho ľudu (tzv. Agrárnici, vznikla roku 1919), ktorá bola už od druhých volieb roku 1925 najsilnejšou a najväčšou

stranou v republike a s 17–20% hlasov obsadzovala až do roku1938 aj post predsedu vlády. Na Slovensku bola druhou najsilnejšou stranou. Zameriavala sa predovšetkým na roľníkov a majetné vrstvy v mestách. Bola centralistickou stranou, jej hlavné sídlo bolo v Prahe a presadzovala myšlienku jednotného československého národa (jej mladší slovenskí funkcionári sa však už postupne preorientovávali na širšiu samosprávu a svojbytnosť slovenského národa). Hlavnými osobnosťami boli Antonín Švehla, František Udržal, Rudolf Beran, Ján Malypetr a na Slovensku boli najvýznamnejšími agrárnikmi Milan Hodža a Vavro Šrobár.

3.) Hlinkova slovenská ľudová strana (tzv. Ľudáci – HSĽS, vznikla už roku 1913 ako Slovenská ľudová strana, roku 1925 sa premenovala na Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu) bola – s výnimkou roku 1920, keď neúspešne kandidovala v koalícii s českými ľudovcami v rámci Československej strany lidovej, prečo aj koalíciu roku 1921 opustila

• od volieb roku 1925, kedy získala 34% všetkých slovenských hlasov, najsilnejšou politickou stranou na Slovensku, na praktickú politiku však nemala taký vplyv ako druhí agrárnici, pretože Slovensko nebolo samosprávnou jednotkou a rozhodoval tak pomer hlasov v celom štáte. Pomer hlasov v Národnom zhromaždení bol ešte k tomu aj nespravodlivý, keďže Slovensko malo podľa počtu obyvateľstva nárok na 68 mandátov, malo len 58, takisto Podkarpatská Rus dostala 9 mandátov namiesto 12 a Česko tak bolo zvýhodnené, lebo dostalo 233 mandátov namiesto 218. To len posilňovalo úsilie HSĽS o dosiahnutie autonómie Slovenska tak ako bola plánovaná v Clevelandskej a Pittsburskej dohode, na ktoré sa odvolávala (vytvorenie samosprávy Slovenska a uznanie samobytnosti slovenského národa), čo bol jej hlavný politický program, ktorý jej poslanci celkovo 3x (v rokoch 1922, 1930 a 1938) neúspešne predložili v podobe zákona o autonómii Slovenska v Národnom zhromaždení (podľa vládnych centralistických strán bolo v dvadsiatych rokoch na autonómiu Slovenska ešte

„priskoro“ a v tridsiatych rokoch, keď Európu začal ohrozovať Hitler, pre zmenu zasa už „prineskoro“).

Ústrednou postavou strany bol najznámejší slovenský politik – ružomberský farár Andrej Hlinka. Programovo sa HSĽS opierala o kresťanskú ideológiu (30% členov jej Výkonného výboru boli katolícki kňazi). Orientovala sa najmä na vidiecke obyvateľstvo, stredné meštianske vrstvy a inteligenciu. V rokoch 1927–29 sa HSĽS zúčastnila vlády tzv.

panskej koalície, počas ktorej sa jej podarilo roku 1927 presadiť v rámci ČSR krajinské zriadenie (dovtedy bolo Slovensko od februára 1920 rozdelené na základe župného zriadenia na 22 žúp) ktorým na Slovensku zanikli župy a v rámci ČSR vznikli 4 krajinské obvody: krajina česká, moravskosliezska, slovenská a podkarpatská.

Orgány krajinského zriadenia mali však len minimálne právomoci v kultúrnych, zdravotných a sociálnych záležitostiach a pražská centrálna vláda mohla vyňať z ich právomocí akýkoľvek problém. Ďalšími osobnosťami HSĽS boli: Ferdiš Juriga, Karol Mederly, Martin Sokol, Vojtech Tuka, Alexander Mach a Karol Sidor.

delenie I. ČSR na kraje od roku 1928 do roku 1938

4.) Slovenská národná strana (SNS, vlastne najstaršia slovenská politická strana vôbec, vznikla už roku 1871) podobne ako HSĽS presadzovala samosprávu Slovenska, ale na

rozdiel od nej sa zameriavala najmä na obyvateľov evanjelického vyznania. V rokoch 1932–35 vytvorila spolu s HSĽS tzv. autonomistický blok, ktorý sa však pre spory ohľadom prerozdelenia mandátov rozpadol. Jej najdôležitejšou osobnosťou bol popri Emilovi Stodolovi spisovateľ a evanjelický kňaz Martin Rázus.

5.) Komunistická strana Československa (KSČ) vznikla z ľavého krídla sociálnodemokratickej strany v roku 1921. Riadila sa pokynmi zo zahraničia – zo Sovietskeho zväzu (kde roku 1919 vznikla v Moskve medzinárodná komunistická organizácia – Kominterna riadiaca komunistické hnutie vo svete) a to najmä po Stalinom nanútenej „boľševizácii“ strany roku 1929, kedy sa na čelo KSČ dostal Klement Gottwald.

Komunistické myšlienky (násilné uchopenie moci v štáte, triedny boj, diktatúru proletariátu a odstránenie súkromného vlastníctva) šírili medzi najchudobnejšími vrstvami na Slovensku najmä českí agitátori, okrem Gottwalda predovšetkým Karol Bacílek a Karol Šmidke, zo Slovákov to bol najmä Marek Čulen. Najviac hlasov – 13% získala na Slovensku vo voľbách roku 1925 a 1935.

Spomedzi maďarských strán boli najpočetnejšie Krajinská kresťanskosociálna strana a Maďarská národná strana (vedená J. Szentiványim). Obe strany sa nikdy nezmierili s existenciou ČSR, pretože z panujúceho národa v Uhorsku sa Maďari stali v novom štáte „zo dňa na deň iba“ národnostnou menšinou.

Zhoršovanie medzinárodného postavenie ČSR v 30. rokoch zdvihlo v Budapešti nádeje na obnovu starého Uhorska a zblížilo aj obe dovtedy ostro súperiace strany, ktoré sa roku 1936 na naliehanie Budapešti zlúčili do Zjednotenej maďarskej strany (pod vedením A. Jarossa a grófa Jánosa Esterházyho), keď predtým vo voľbách roku 1935 získali spolu so stranou spišských Nemcov takmer 15% hlasov.

Sudetonemecká strana (Sudetendeutsche Partei – SdP) na čele s Konradom Henleinom zastupujúca Nemcov žijúcich v Čechách po nástupe Hitlera k moci neustále radikalizovala svoj program až po snahu o pričlenenie českých Nemcov k Nemecku.

Medzi slovenskými Nemcami, kde dlho prevládali socialistické alebo kresťanské strany sa v polovici 30. rokov podobne ako u Maďarov presadila nacionalistická Karpatonemecká strana (na čele s Franzom Karmasinom) ako filiálka Henleinovej Sudetonemeckej strany.

ÚLOHA 4: Charakterizujte programovú orientáciu piatich najvýznamnejších česko- slovenských politických strán ako aj strán národnostných menšín v I. ČSR.....................

Andrej Hlinka M. Rázus K.Gotwald J. Esterhazy F. Karmasin K. Henlein

Národnostná otázka a náboženstvo v I. ČSR

O I. ČSR sa často hovorilo ako o „malom Rakúsko–Uhorsku“, čím sa mala namysli práve národnostná pestrosť I. ČSR, v ktorej Česi a Slováci tvorili z 13 600 000 obyvateľov zhuba asi 65% obyvateľov ( 6 400 000 Čechov, 2 200 000 Slovákov). Slováci boli početnosťou až tretím národom v štáte za Nemcami, ktorých bolo vyše 22% (3 300 000). Bez Slovákov mohli byť Česi v štáte v menšine a to bol tiež jeden z dôvodov vykonštruovaného „československého národa“. Predpokladalo sa postupné splynutie Čechov a Slovákov, čo pri veľkej prevahe českého národa vlastne znamenalo asimiláciu Slovákov. Čechoslovakizmus, ktorý mal istú pozitívnu stránku v boji proti

Habsburskej monarchii, sa tak postupne stal iba ospravedlnením nedemokratického centralizmu, keď všetky dôležitejšie úrady sa sústredovali v jednom centre – Prahe a bez ich vedomia a pokynov sa na Slovensku nič nemohlo urobiť. Keďže Slováci mali krátko po vzniku ČSR málo vlastnej inteligencie, na Slovensko postupne prichádzali tisícky českých prisťahovalcov, ktorí tu obsadili kľúčové pozície v štátnej správe, školách (na slovenskej univerzite a gymnáziách sa vyučovalo po česky), na pošte, vo vojsku, súdoch a polícii.

národnostná skladba ČSR roku 1930: – Česi (ružová farba), – Slováci (bledoružová farba), Nemci (modrá farba) – Maďari (zelená farba), – Ukrajinci a Rusíni (žltá farba), – Poliaci (oranžová farba)

To všetko sa odrazilo na nespokojnosti slovenského obyvateľstva a silnejúcej podpore autonomistického hnutia reprezentovanej najmä HSĽS. Popri 2 200 000 Slovákoch (66%) a 120 000 Čechoch (3,6%) žilo na Slovensku aj 570 000 Maďarov (17,2%), 150

000 Nemcov (4,4%), 90 000 Rusov, Rusínov a Ukrajincov (2,7%), 65 000 Židov (2%)

a 30 000 Rómov (1%) a 80 000 cudzincov (2,5%). Práva národnostných menšín zabezpečovali mierové zmluvy z Parížskej mierovej konferencie po skončení I. svetovej vojny ako aj ústava z roku 1920. Menšiny si mohli zakladať vlastné spolky, politické strany a školy a v obciach a mestách, kde tvorili viac ako 20% obyvateľstva, sa mohlo úradovať v ich jazyku.

Mnohí ľudia v Európe začali pod vplyvom vojnových hrôz z I. svetovej vojny pochybovať o svojej viere. Protináboženské nálady našli najväčšiu odozvu u Čechov, ktorí najmä katolícku cirkev často bez vážnejších dôvodov spájali s národnostným útlakom v Rakúsko-Uhorsku. V českých mestách začalo české obyvateľstvo hromadne vystupovať z katolíckej cirkvi a vstupovalo do novozaloženej národnej Československej cirkvi, alebo ostávalo bez vyznania.

Podobný jav sa v takom rozsahu nevyskytol u žiadneho národa v strednej Európe. Medzi Slovákmi sa však protináboženský prúd neujal. Zbožnosť bola a je jedným z rysov slovenského národa už po stáročia. Kresťanstvo vždy posilňovalo pocit vzájomnej spolupatričnosti Slovákov a to najmä v ťažkých časoch národnostného útlaku, a to aj napriek tomu, že katolíckymi a evanjelickými biskupmi sa stávali väčšinou Maďari, alebo pomaďarčení Slováci. Ochrana náboženských práv na Slovensku tak bola aj počas I.

ČSR pevne spojená s myšlienkou samobytnosti slovenského národa. Vo februári 1921 sa v Nitre uskutočnila vysviacka prvých troch slovenských katolíckych biskupov: Jána Vojtaššáka, Karola Kmeťku a Mariána Blahu. Generálnym biskupom evanjelickej cirkvi sa roku 1922 stal Jur Janoška a evanjelickými biskupmi sa stali Samuel Zoch (autor textu Deklarácie slovenského národa z 30.10.1918) a Samuel Štefan Osuský.

Ján Vojtašák Karol Kmeťko Marián Blaha

Roku 1930 sa na Slovensku z 3 329 000 obyvateľov hlásilo k rímskokatolíckemu

vyznaniu 2 384 000 obyvateľov (71,6%), evanjelickému augsburského vyznania 400

000 (12%), gréckokatolíckemu 213 000 (6,4%), kalvínskemu 145 000 (4,4%),

židovskému 136 000 (4,1%), československej cirkvi 11 000 (0,3%), pravoslávnemu

vyznaniu 9 000 (0,3%) a bez vyznania bolo 17 000 obyvateľov (0,5%).

ÚLOHA 5: Charakterizujte národnostnú štruktúru I. ČSR i náboženskú štruktúru I. ČSR aj s uvedeným mien prvých slovenských katolíckych a evanjelických biskupov..............................................................................................................................

Jur Janoška Samuel Zoch Samuel Štefan Osuský

Kultúra a školstvo v I. ČSR

Slovenská kultúra dosiahla v I. ČSR veľký rozmach. V Martine bola roku 1919 slávnostne obnovená Matica slovenská, ktorá rozvíjala vedeckú a osvetovú činnosť. Jej správcom sa stal Jozef Škultéty a tajomníkom Štefan Krčméry. V tom istom roku prijal parlament zákon o vzniku Univerzity Komenského v Bratislave, ktorá mala právnickú, filozofickú a lekársku fakultu. Popri nej vznikla aj Učená spoločnosť

Šafárikova organizujúca vedecký výskum na Slovensku. Roku 1937 vznikla v Košiciach Vysoká škola technická, ktorá sa po maďarskej okupácii južného Slovenska a Košíc v novembri 1938 presťahovala do Bratislavy, kde už potom aj zostala natrvalo. Zákonom z roku 1922 bola v ČSR predlžená povinná školská dochádzka zo 6 na 8 rokov. Na slovenských školách sa vyučovalo v zásade po slovensky, na univerzite a väčšine gymnázií však po česky, hlavne pre dočasný nedostatok slovenských pedagógov.

Jozef Škultéty Štefan Krčméry Oskar Nedbal Ján Borodáč

V Bratislave bolo roku 1920 slávnostne otvorené aj Slovenské národné divadlo, ktorého šéfom činohry sa stal Ján Borodáč. Jeden z jeho riaditeľov český hudobný skladateľ Oskar Nedbal pozdvihol najmä operu SND na európsku úroveň.

Umelci v Bratislave si roku 1921 založili Umeleckú besedu slovenskú pod vedením najvýznamnejšieho slovenského architekta Dušana Jurkoviča, ktorá ako dobrovoľný spolok združovala slovenských spisovateľov, výtvarníkov a hudobníkov.

Americký Slovák Daniel Siakeľ nafilmoval v Blatnickej doline vo Veľkej Fatre prvý slovenský hraný film Jánošík z roku 1921. Vďaka Jánošíkovi sa Slovensko zaradilo medzi prvých desať krajín, ktoré vyrobili dlhometrážny nemý hraný film. V roku 1995 bol UNESCOm zapísaný do svetového kultúrneho dedičstva.

Základy slovenského dokumentárneho filmu kládol Karol Plicka s prvým významným slovenským dokumentom Zem spieva z roku 1933.

Dušan Jurkovič Daniel Siakeľ Karol Plicka

Vo výtvarnom umení vynikli najmä majstrovské diela maliarov Martina Benku a Miloša

Bazovského.

Martin Benka: Ľudovít Štúr ako vodca povstalcov Miloš Bazovský: Čítajúca

Predstaviteľmi slovenskej výtvarnej „moderny“ boli Ľudovít Fulla a Mikuláš Galanda. Okrem Matice slovenskej najviac pôvodných diel vyšlo v „Edícii mladých slovenských autorov“, ktorú v Prahe redigoval slovenský básnik Ján Smrek. Román Mila Urbana

„Živý bič“ bol prvým slovenským románom preloženým do niekoľkých cudzích jazykov. Veľký kultúrny vplyv mali aj literárno – spoločenské časopisy „Slovenské pohľady“, „Elán“, „Prúdy“, „Kultúra“ a „DAV“. Českí jazykovedci sa usilovali umelo zblížiť slovenčinu s češtinou, čo však vyvolalo búrku protestov medzi slovenskými spisovateľmi a novinármi.

Ľudovít Fulla: Zuzana a starci Mikuláš Galanda: Kytica Ján Smrek Milo Urban

Napriek pretrvávajúcemu čechoslovakizmu však bol kultúrny a vzdelanostný prínos ČSR pre Slovákov obrovský: Veď v roku 1910, keď bolo Slovensko ešte súčasťou

Uhorska, vedelo čítať a písať len 57,3% Slovákov. V ČSR roku 1930 to už bolo 93%. Roku 1918 bolo na Slovensku 3 654 ľudových (základných) škôl, z toho sa však iba na 158 školách (4,3%) vyučovalo po slovensky a v 253 (7%) po slovensky a maďarsky. Maďarských škôl bolo 3 217 (88%). Roku 1936 bolo na Slovensku 4 193 ľudových

škôl, z toho 3 202 (76%) slovenských, 729 (17%) maďarských, 116 (2,7%) nemeckých a 146 (3,6%) rusínskych. Za Uhorska Slováci nemali žiadnu strednú školu a roku 1937 mali 49 stredných škôl (ďalších 7 bolo maďarských, 2 nemecké a 1 rusínska). Pred rokom 1918 mali Slováci asi 50 spolkov, roku 1938 to bolo asi 10 000 spolkov, kde pracovalo približne 60 000 verejných pracovníkov.

ÚLOHA 6: Popíšte rozvoj slovenskej kultúry a školstva v I. ČSR...................................

Hospodárstvo I. ČSR

I.ČSR pomerne rýchlo prekonala hospodársky ťažké povojnové mesiace, hoci priemyselná výroba roku 1919 sa odhadovala na 40-50% predvojnového stavu.

Zásluhu na tom mal predovšetkým minister financií Alois Rašín (roku 1923 sa stal obeťou atentátu ľavicového anarchistu), tvorca menovej reformy, ktorou sa roku 1919 vytvorila nová mena – česko-slovenská koruna, (Kč) ktorá vykazovala vysokú stabilitu na rozdiel od okolitých štátov, kde došlo k vysokej inflácii. Dobrá úroda z roku 1921 odstránila potravinové lístky. ČSR zjednotila dva nielen politicky a kultúrne, ale aj hospodársky rozdielne celky.

V pomere k štátom strednej Európy bola ČSR vyspelým štátom, na území ČSR bolo 66-70% priemyslu bývalej monarchie, hoci mala iba 25% obyvateľstva bývalej monarchie. Počas samostatnej existencie sa vyšplhala ČSR v podiely priemyselnej výroby na 10. miesto na svete, podľa národného dôchodku bola na 15.-16. mieste. V oblasti sociálnej starostlivosti urobila ČSR veľký pokrok uzákonením osemhodinového pracovného času, od roku 1925 však bola zrušená štátna podpora v nezamestnanosti prijatá počas vzniku ČSR.

Hoci Slovensko patrilo k priemyselne najrozvinutejším oblastiam bývalého Uhorska, v porovnaní s Českom (kde pracovala len 1/3 obyvateľstva v poľnohospodárstve) to bola krajina s prevládajúcim poľnohospodárstvom (na Slovensku pracovali v poľnohospodárstve až 2/3 obyvateľstva).

Podkarpatská Rus stála ešte o stupeň nižšie ako Slovensko. Centralisticky riadený štát nemal záujem, aby sa Slovensko zmenilo na hospodársky sebestačnú krajinu.

Namiesto potrebného rozvoja slovenského priemyslu nastalo na Slovensku naopak „odbúravanie priemyslu“ (zaniklo 330 slovenských podnikov) odôvodňované potrebami racionalizácie a modernizácie, keďže náklady na podnikanie boli na Slovensku (v dôsledku slabej infraštruktúry, vysokých dopravných poplatkov a aj slabého lobingu vo vzdialených pražských zodpovedných úradoch) oveľa vyššie ako v Česku. Na Slovensku tak vznikali celé „hladové doliny“ a to najmä na Spiši, Gemeri a Pohroní. Slovensku hrozilo, že sa stane v ČSR iba zdrojom lacných surovín, poľnohospodárskych produktov, prebytočnej a lacnej pracovnej sily ako aj odbytiskom pre české priemyselné výrobky.

Úpadok priemyslu na Slovensku sa zastavil pod vplyvom nemeckého nebezpečenstva až v polovici 30. rokov, kedy sa mnohé podniky sťahovali z blízkosti nemeckých hraníc viac do vnútrozemia na západné Slovensko. Týmto krátkodobým oživením priemyslu sa však Slovensko dostalo opätovne iba na úroveň spred roka 1913. Slovensko tak v I. ČSR zaznamenalo hlboký hospodársky úpadok a v hospodárskom raste ho predbehli aj dovtedy zaostávajúce Rumunsko a Bulharsko.

Zvlášť ťažké roky prežívala ČSR i Slovensko v období hospodárskych kríz v rokoch 1918-23 (441 000 nezamestnaných) a 1929-33, kedy krachovali banky, priemyselná výroba klesla viac ako o tretinu, príjmy roľníkov o 40% a počet nezamestnaných sa roku 1933 vyšplhal v celej ČSR až na rekordných 920 000, z toho vyše 300 000 na

Slovensku (takmer každý tretí dospelý obyvateľ Slovenska). Katastrofálne následky mali hospodárske krízy najmä na Slovensku, kde len 2/3 obyvateľov mohli ako tak pobiede vyžiť zo svojich malých výmerov pôdy (väčšinou pod 5 ha), no celá tretina bola odkázaná na vedľajšie zamestnanie, ktoré počas kríz stratili.

Slovákov v tejto súvislosti jatrili aj veľké finančné škandály a úplatkárske aféry spojené s rozdeľovaním pôdy pri pozemkovej reforme, keď mnohí politici ( prevažne z agrárnej strany, ktorá mala na starosti „Štátny pozemkový úrad“ prerozdeľujúci 700 000 ha znárodnenej pôdy) za „zásluhy“ výhodne a lacno získali množstvo pôdy a tzv. „zvyškové“ majetky po bývalých vlastníkoch (najmä maďarskej šľachte) vrátane kaštieľov.

Nespokojnosť Slovákov s ekonomickou situáciou preto často prerastala do demonštrácií, štrajkov a protestov. Četníci (policajti v I. ČSR, v Uhorsku sa nazývali žandári) proti nim zasahovali s neprimeranou brutalitou, roku 1931 v obci Košúty zastrelili 3 ľudí, v Polomke 2, v Telgárte roku 1932 jedného robotníka. Inou formou riešenia zúfalej životnej situácie a vysokej nezamestnanosti na Slovensku bolo vysťahovalectvo. V rokoch 1919-36 sa zo Slovenska vysťahovalo 202 000 osôb, z toho 67 000 odišlo do európskych krajín a 134 000 do zámoria, hlavne do USA a Kanady. Okrem toho vždy cez letnú sezónu každoročne chodievalo za prácou do susedných krajín takmer 222 000 ľudí.

Roku 1924 Slováci dosiahli smutné prvenstvo v počte vysťahovalcov v Európe, keď až za nimi skončili Taliani, Íri a Portugalčania. Len v roku 1928 bolo vysťahovalectvo zo Slovenska 40-krát vyššie ako z Česka.

ÚLOHA 7: Popíšte hospodársku vyspelosť I. ČSR a Slovenska v I. ČSR a objasnite pri tom aj termíny: česko-slovenská koruna, odbúravanie priemyslu, hladové doliny a vysťahovalectvo................................................................................................................

Medzinárodné postavenie I. ČSR

Ambíciou zahraničnej politiky I. ČSR bolo zohrávať dôležitú úlohu v stredoeurópskom priestore, k čomu malo napomôcť aj úzke spojenectvo s Francúzskom, s ktorým ČSR podpísala roku 1924 spojeneckú a priateľskú zmluvu, ktorá však neobsahovala záväzok vzájomnej vojenskej pomoci, ako napr.

podobná zmluva medzi Francúzskom a Poľskom z roku 1921. Pod francúzskym patronátom sa v roku 1920-21 sformoval aj spojenecký zväzok ČSR, Rumunska a „Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov“ (od roku 1929 premenované na Juhosláviu) pre ktorý sa vžilo označenie Malá dohoda. Jej hlavnou náplňou bolo udržanie versailleského systému, ochrana zúčastnených štátov proti maďarskému revizionizmu, maďarským územným nárokom a pokusom Habsburgovcov o návrat na uhorský trón.

Zostala však iba torzom uvažovaného francúzskeho spojeneckého systému, pretože napriek naliehaniu Francúzska sa jej súčasťou nestalo Poľsko, s ktorým mala ČSR územné spory. Prekážkou tesnejšej spolupráce Malej dohody bola i odlišná úroveň hospodárskeho a politického života v členských krajinách, ako aj odlišné zahraničnopolitické problémy (Rumunsko malo územné spory so ZSSR, Juhoslávia s Talianskom, ČSR sa zasa najviac obávala Nemecka).

Malá Dohoda slabla spolu so znižovaním vplyvu a uzatváraním sa Francúzska v priamej úmere s naopak zvyšujúcim sa vplyvom Nemecka v strednej Európe a definitívne sa rozpadla po Mníchovskej konferencii roku 1938. Pokus ČSR upevniť svoje povážlivo sa zhoršujúce medzinárodné postavenie uzavretím spojeneckej zmluvy so ZSSR roku 1935 neviedol k vymaneniu sa spod jednostrannej závislosti ČSR na Francúzsku, keďže vzájomná vojenská pomoc sa mohla uskutočniť len vtedy, ak by prípadnej obeti nemeckého útoku poskytlo pomoc aj Francúzsko.

ÚLOHA 8: Charakterizujte medzinárodné postavenie I. ČSR a objasnite pri tom aj termín Malá dohoda.............................................................................................................

Mníchovská konferencia (29. 9. 1938)

V 30. rokoch, po nástupe Adolfa Hitlera k moci v Nemecku roku 1933, sa medzinárodné postavenie ČSR výrazne zhoršilo. Nemecko otvorene vyjadrovalo svoju nespokojnosť s povojnovým usporiadaním Európy. Požadovalo zjednotenie všetkých Nemcov žijúcich v okolitých krajinách s Nemeckom, čo by však viedlo k ďalekosiahlym zmenám hraníc. Preto podporovalo aj požiadavky Maďarska a Poľska na zmenu československých hraníc.

Všetky tri štáty využívali na podporu územných nárokov svoje národnostné menšiny v ČSR, ktoré sa stávali akousi „piatou kolónou“ svojich krajín pri presadzovaní ich požiadaviek. Požiadavky nemeckej, maďarskej a poľskej menšiny sa preto stále stupňovali. Ich politické strany sa postupne zjednocovali, aby dosiahli väčšiu priebojnosť. V Česku bol najpálčivejší nemecký problém.

Sudetonemecká strana (Sudetendeutsche Partei – SdP) na čele s Konradom Henleinom sa po voľbách roku 1935 a zlúčení s ostatnými menšími nemeckými stranami stala s 15 % hlasov najsilnejšou stranou v ČSR. Od tej chvíle stupňovala tlak na vládu ČSR a žiadala pre Nemcov v ČSR autonómiu. Túto požiadavku zopakovala aj na zjazde SdP v apríli 1938 v Karlových Varoch.

Na Slovensku sa zasa aktivizovala pod smernicami z Budapešti Maďarská zjednotená strana na čele s Jánosom Esterházym. Hitler, ktorý doma vystupoval ako ochranca záujmov všetkých Nemcov, aj tých za hranicami „Ríše“, rozpútal s využitím sudetských Nemcov protičeskoslovenskú

„hystériu“. Hitler totiž nariadil Henleinovi, aby pri rokovaniach s vládou ČSR o riešení otázky nemeckej národnostnej menšiny kládol „nesplniteľné požiadavky“, (čím dal jasne najavo, že mu nikdy ani nešlo o spravodlivejšie riešenie a zlepšenie práv nemeckej menšiny v ČSR) a vyhrotil tak situáciu na pokraj vojnovej zrážky.

Ak by spojenci ČSR rešpektovali svoje spojenecké záväzky, musel by konflikt medzi Nemeckom a ČSR prerásť do celoeurópskeho konfliktu. Francúzsko však v priebehu roka 1938 dospelo k záveru, že nie je také silné, aby dodržalo spojeneckú zmluvu o vzájomnej pomoci s ČSR (na ktorú sa česko-slovenská vláda i česko-slovenské obyvateľstvo najviac spoliehali) a riskovalo tak vojnu s Nemeckom.

Británia zasa nechcela ohroziť svoju koloniálnu ríšu kvôli „malej krajine v strede Európy“ a ešte v auguste 1938 preto vyslala do ČSR svojho „pozorovateľa“- známeho germanofila lorda Waltera Runcimana, ktorý sa okamžite stotožnil s požiadavkami Sudetonemeckej strany a robil hrubý nátlak na česko-slovenskú vládu, aby Henleinove požiadavky prijala. Francúzsko a Británia „ponúkli“ svojmu „spojencovi“ ČSR mierové riešenie sporu s Nemeckom, tzv.

anglo-francúzsky plán. Podstatou tohto plánu bolo odstúpenie území obývaných nad 50% nemeckou menšinou Nemecku (dojednal ho britský premiér Neville Chamberlain po jednaniach s Hitlerom 15. septembra 1938 v Berchtesgadene). V prípade jeho neprijatia Francúzsko odmietlo poskytnúť svoje záruky ČSR.

Obe spojenecké mocnosti – Francúzsko i Británia už boli pevne rozhodnuté riešiť spor Nemecka s ČSR v mene vlastnej bezpečnosti na úkor ČSR (ako to neskôr výstižne okomentoval vojnový britský premiér Winston Churchill: „Mohli voliť medzi hanbou a vojnou, vybrali si hanbu, budú mať vojnu“).

Chamberlain, Daladier, Hitler, Mussolini a demonštrácia československého obyvateľstva v

Ciano po podpísaní Mníchovskej zmluvy septembra 1938 proti prijatiu mníchovského diktátu

Dňa 29. 9. 1938 sa zišli na konferencii v Mníchove predstavitelia štyroch veľmocí – Nemecka (Adolf Hitler), Talianska (Benito Mussolini), Francúzska (Eduard Daladier) a Veľkej Británie (Neville Chamberlain), aby bez účasti predstaviteľov ČSR prijali tzv. „Mníchovskú dohodu“, ktorou podporili Hitlerove požiadavky na odstúpenie českých pohraničných území obývaných nad 50% nemeckou menšinou Nemecku. Zároveň mali byť do troch mesiacov v podobnom duchu uspokojené aj územné požiadavky Maďarska a Poľska voči ČSR.

územia, o ktoré prišla ČSR po podpísaní Mníchovského diktátu v septembri 1938 a Viedenskej arbitráže v novembri 1938

masívne československé pohraničné britský premiér Neville Chamberlain opevnenia na hraniciach s Nemeckom oznamuje v Británii, že podpisom

Mnichovskej dohody priniesol mier

Nasledujúci deň 30. 9.1 938 česko-slovenská vláda „mníchovský diktát“ prijala. Územie obývané sudetskými Nemcami bolo začlenené do Nemecka ako tzv. Sudetská župa (Sudetengau). ČSR stratila 28 643 km štvorcových českého územia, ktoré obývalo 2 800 000 Nemcov a vyše 800 000 Čechov. ČSR zároveň prišla aj o svoj roky budovaný impozantný systém železo-betonových bunkrov a opevnení a voči prípadnému útoku Nemecka tak zostala prakticky bezbranná. Zasiahla ju aj strata dôležitých komunikácií a priemyselných podnikov.

ÚLOHA 9: Popíšte príčiny, priebeh, účastníkov i dôsledky Mníchovskej konferencie....

Slovensko v II. ČSR (30. 9. 1938 – 14. 3. 1939) a vyhlásenie I. Slovenskej republiky

(14. 3. 1939)

Mníchovským „diktátom“ sa skončilo obdobie I. ČSR (28. 10. 1918 – 29. 9. 1938)

a začalo sa obdobie II. ČSR (30. 9. 1938 – 14. 3. 1939). Oficiálny názov II. ČSR znel

„Česko-Slovenská republika“ podobne ako v okamihu vzniku I. ČSR (28. 10. 1918), kým nový názov „Československá republika“ a ideu „čechoslovakizmu“ nezaviedla

prvá ústava ČSR z 29. 2. 1920. Tzv. II. ČSR charakterizovali nielen zmenené štátne hranice, ale aj zmena vnútornej politiky a režimu.

príchod nacistických vojsk do Sudet odstraňovanie československých

hraničných značiek

Po mníchovskej konferencii vzniesli okamžite svoje územné požiadavky voči ČSR aj Poľsko a Maďarsko. Najmä Maďarsko vedomé si podpory zo strany Nemecka a Talianska vznášalo maximalistické požiadavky na „celý juh Slovenska“ vrátane Podkarpatskej Rusi a odmietalo rokovať o akomkoľvek kompromisnom návrhu česko- slovenskej vlády.

Spor medzi ČSR a Maďarskom museli nakoniec svojim rozhodnutím („arbitrážou“ – kedy spor medzi dvoma stranami vyrieši svojim výrokom tretia nezainteresovaná strana) vyriešiť obe veľmoci. Na tzv.

Viedenskej arbitráži 2. novembra 1938 rozhodli svojim arbitrážnym rozhodnutím ministri zahraničia Nemecka (Joachim Ribbentrop) a Talianska (gróf Galeazzo Ciano) o odňatí územia na juhu Slovenska s celkovo 776 obcami Maďarsku (v 175 z nich mali pri tom Slováci väčšinu).

Jednalo sa o 10 390 km štvorcových územia s 854 217 obyvateľmi, z ktorých bolo 505 800 Maďarov a 276 287 Slovákov (z tohto Maďarmi zabratého územia bolo následne násilne vysťahovaných alebo utieklo pred maďarskými represáliami na Slovensko až 100 000 Slovákov). Slovensko arbitrážou stratilo najúrodnejšie poľnohospodárske kraje s mestami Košice, Moldava nad Bodvou, Dunajská Streda, Komárno, Galanta, Nové Zámky, Šurany, Vráble, Lučenec, Fiľakovo, Levice, Štúrovo, Rožňava, Rimavská Sobota, Senec, Galanta.

maďarsko-slovenskí arbitri:	nemecký minister	taliansky minister
zahraničných vecí	zahraničných vecí
Joachim Ribbentrop	Galeazzo Ciano

Slovensko zároveň prišlo aj o 20 % priemyslu, 30 % ornej pôdy a 930 km železníc. V mnohých z nich pri tom žila väčšina Slovákov, takže sa ani nebral ohľad na 50% národnostný kľúč. Bratislava, o ktorú malo Maďarsko eminentný záujem, však zostala na Slovensku. Maďari na miesto toho zasa získali veľké podkarpatské územie v oblasti Užhorodu, Mukačeva a Berehova.

Poľsko si po osobitnom rokovaní s česko-slovenskou vládou pripojilo okrem českého Tešínska aj Javorinu a časť Kysúc na Slovensku.

Nemecko si zasa privlastnilo Petržalku a Devín. C

elkovo tak ČSR prišla po týchto „úpravách hraníc“ (Mníchovským diktátom a Viedenskou arbitrážou) o 41 000 km štvorcových územia (z pôvodných 140 446 km) a 4,9 milióna obyvateľov z celkových 13,6 milióna obyvateľov ČSR.

zelená farba – Bratislavské predmostie, ktoré bolo do 15. októbra 1947 súčasťou Maďarska červená farba – časť južného Slovenska, pripojeného od 2. 10. 1938 do 8. 5. 1945 k Maďarsku

modrá farba – časť východného Slovenska, pripojeného od 4. 4. 1939 do 8. 5. 1945 k Maďarsku žltá farba – Devín a Petržalka, od 1. / 20. novembra 1938 do 1945 pripojené k Nemecku

sivá farba – Nemecká zóna, zriadená „Ochrannou zmluvou“ ( Schutzvertrag ) 23. marca 1939

ÚLOHA 10: Popíšte príčiny, priebeh, účastníkov i dôsledky Prvej Viedenskej arbitráže...............................................................................................................................

K významným vnútropolitickým zmenám v II. ČSR patrila predovšetkým abdikácia vlády Milana Hodžu 22. septembra 1938, ktorú nahradila úradnícka vláda generála Jána

Syrového, ako aj odstúpenia Edvarda Beneša 5. októbra 1938 z funkcie prezidenta republiky a jeho odlet i s rodinou 22. októbra 1938 do Londýna, ktorý mnoho obyvateľov a politikov chápalo ako „zradu na ČSR a jeho ľude“ („mám plán

aeroplán“).

Je smutným faktom, že až dôsledky mníchovskej konferencie prekonali prekážky na ceste k autonómii Slovenska, lebo až vtedy nová česko-slovenská vláda generála Jána Syrového vyjadrila ochotu rokovať o autonómii Slovenska (Beneš i Hodža to pred tým odmietali), to však nič nemení na fakte, že dvadsaťročný zápas o politické práva slovenského národa v ČSR (zakotvené už v Clevelandskej a Pittsburskej dohode, ktoré sa však nerešpektovali) sa blížil k víťaznému zavŕšeniu.

Dňa 6. októbra 1938 sa v Žiline zišiel výkonný výbor HSĽS, aby prerokoval otázku autonómie Slovenska. Predsedníctvo Hlinkovej slovenskej ľudovej strany napokon schválilo „Žilinský manifest“, ktorým vyhlásilo autonómiu Slovenska.

Vzhľadom na vážnosť situácie prišli do Žiliny aj významní politici všetkých ďalších slovenských politických strán (okrem strán hlásiacich sa k marxistickej ideológii – teda komunistov a sociálnych demokratov, ktorí boli z rokovaní vylúčení).

Po spoločnom rokovaní sa HSĽS, SNS, Agrárna, Živnostenská, Národnosocialistická a Fašistická strana zjednotili na autonómii Slovenska a prijali spoločný dokument – Žilinskú dohodu (agrárnici si ňou ako druhá najsilnejšia strana na Slovensku zaistili dve kreslá z piatich v budúcej slovenskej autonómnej vláde, ostatné tri mali mať ľudovci). Tá požadovala okamžité odovzdanie vládnej a výkonnej moci na Slovensku do rúk autonómnej slovenskej vlády.

Ešte v ten istý deň – 6. októbra 1938 bol predseda HSLS Jozef Tiso vymenovaný česko- slovenskou vládou za ministra s plnou mocou pre správu Slovenska. Nasledujúci deň – 7. októbra 1938 bola vytvorená prvá vláda autonómneho Slovenska s ľudovcom Jozefom Tisom ako jej predsedom.

Napriek obavám zo zhoršujúcej sa medzinárodnej situácie vládla na Slovensku po 6. októbri 1938 slávnostná nálada, lebo veľká väčšina Slovákov privítala vyhlásenie

autonómie. Ľudia vychádzali na ulice a námestia, priečelia domov boli spontánne vyzdobené slovenskými bielo-modro-červenými a autonomistickými zástavami.

Vyhlásenie autonómie Slovenska prinieslo posilnenie pozícii HSĽS (to viedlo neskôr aj pod vplyvom fašizujúcej sa a vojnovej Európy až k vybudovaniu autoritatívneho režimu a odbúravaniu politickej plurality a demokratických práv), ktorá sa tak razom stala z najsilnejšej opozičnej strany vládnou stranou na Slovensku.

Toto posilňovanie pozícii HSĽS sa prejavilo najmä 8. novembra 1938, kedy slovenské pobočky Československej strany lidovej a Československej strany národne socialistickej, Agrárna strana, Národno-demokratická strana, Živnostenská strana a Národná obec fašistická vydali spoločný ohlas slovenskej verejnosti, podľa ktorého sa HSĽS stáva „skutočnou a jedinou reprezentantkou vôle slovenského národa“.

Nový názov tejto zjednotenej strany znel „HSĽS – Strana slovenskej národnej jednoty“. HSĽS si tak aj značne rozšírila svoju členskú základňu – kooptovaním (pribratím) týchto strán. SNS sa s ňou zjednotila 15 .decembra 1938. Činnosť iných politických strán na Slovensku bola týmto aktom vlastne zastavená a neskôr bola i zo zákona zakázaná.

Autonómna vláda zakázala následne aj existenciu odborových organizácii a spolkov, vydávanie opozičnej tlače a zostrila cenzúru, „aby sa v pohnutých časoch netrieštila národná jednota“. Vytvorila aj Úrad propagandy a zriadila prvý „pracovný“ (koncentračný) tábor pre odporcov nového režimu v Ilave.

ÚLOHA 11: Popíšte okolnosti vytvorenia prvej autonómnej slovenskej vlády na čele s Jozefom Tisom a objasnite pri tom nasledovné termíny: Žilinský manifest, Žilinská dohoda a HSĽS – Strana slovenskej národnej jednoty......................................................

Po prijatí zákona o autonómii Slovenska už nič nestálo v ceste voľbám do autonómneho Slovenského snemu. Autonómna vláda sa postarala o jednotnú kandidátku HSĽS – Strany slovenskej národnej jednoty. Volič nemohol vyberať politickú stranu, mohol iba podporiť alebo odmietnuť predloženú kandidátnu listinu ako celok. Voľby sa tak zmenili na akési referendum o vládnej politike – režime (hlasovalo sa systémom „áno- nie“). Na otázku Chceš nové a šťastné Slovensko? odpovedalo počas volieb 12. decembra 1938 97,3% slovenských voličov kladne. Za predsedu autonómneho slovenského parlamentu bol po jeho slávnostnom otvorení v januári 1939 zvolený Martin Sokol.

Jan Syrový Rudolf Beran Emil Hácha Jozef Tiso

Medzitým bol 30. novembra 1938 zvolený za nového prezidenta ČSR nepolitik – právnik Emil Hácha. Ten vymenoval novú česko-slovenskú vládu na čele s agrárnikom Rudolfom Beranom. Prestíž ústrednej pražskej vlády však bola už na Slovensku (najmä kvôli „Mníchovu“) malá.

Na Slovensku sa začala spontánne šíriť myšlienka vytvoriť si samostatný slovenský štát, kde by si Slováci dokázali účinnejšie brániť svoje záujmy, ako by to dokázala medzinárodne izolovaná a oslabená pražská vláda. Okrem toho medzi českými ústrednými a slovenskými autonómnymi ministrami dochádzalo k častým sporom. Zlepšeniu vzťahov Slovákov a Čechov a nájdeniu uspokojivého východiska bránilo aj Nemecko (ktoré pre nezáujem Francúzska a Británie o dianie

v strednej Európe túto oblasť mocensky úplne ovládlo) a ktoré sa už Hitlerovou tajnou smernicou z 21. októbra 1938 rozhodlo zlikvidovať „zvyšok“ ČSR okupáciou Čiech a Moravy a „separáciou Slovenska“.

V snahe dosiahnuť tento cieľ hralo Nemecko dvojakú hru. Navonok podporovalo pražskú vládu, ale súčasne podnecovalo radikálnych slovenských politikov.

Radikálne krídlo HSĽS presadzovalo okamžité vytvorenie slovenského štátu. Radikáli HSĽS sa zoskupovali najmä okolo časopisu Nástup a okolo vznikajúcich Hlinkových gárd. Prvé skupiny Hlinkovej gardy (HG) vznikli v júni 1938 v Bratislave a v auguste 1938 v Trnave.

Vytvárali sa bez príkazu vedenia HSĽS ako spontánny prejav časti mladej slovenskej generácie. Boli brannou polovojenskou organizáciou, po vyhlásení autonómie počet ich členov prudko stúpal, čoho príčinou bola aj politická kríza, pasivita armády a četníctva po „Mníchove“ a odhodlanie mladých Slovákov chrániť autonómiu a celistvosť Slovenska najmä pred maďarským revizionizmom.

V polovici októbra prešli HG pod velenie armády, ich hlavným veliteľom bol v rokoch 1938-39 Karol Sidor, v rokoch 1939-44 Alexander Mach). Do skupiny radikálov patrili najmä Vojtech Tuka, Alexander Mach, Ferdinand Ďurčanský a Matúš Černák.

jednotky Hlinkovej gardy Karol Sidor vlajka Hlinkovej gardy

Umiernené krídlo HSĽS bolo presvedčené, že ak má slovenský štát vzniknúť, tak sa to musí stať cestou postupných krokov. Do tejto skupiny patrili Jozef Tiso, Karol Sidor, Martin Sokol, Ján Stano a Gejza Medrický.

Českí ministri pod vedením generála Aloisa Eliáša však už od 12. februára 1939 tajne pripravovali vojenský zákrok na území Slovenska, lebo obviňovali autonómnu slovenskú vládu zo snáh o separatizmus. V noci z 9. na 10. marca 1939 vyhlásila preto pražská vláda na území Slovenska výnimočný stav a Slovensko obsadili silné oddiely českého vojska a četníctva.

Česko-slovenský prezident Emil Hácha odvolal Tisovu autonómnu slovenskú vládu (Tiso sa vrátil na svoju faru do Bánoviec nad Bebravou) a 10. marca vymenoval za predsedu autonómnej vlády Jána Siváka, ten poverenie neprijal, tak 11. marca vymenoval novú slovenskú vládu vedenú Karolom Sidorom.

Okolo 250 prívržencov myšlienky samostatného slovenského štátu bolo uväznených na Slovensku alebo eskortovaných do väzníc na Morave (medzi nimi i Vojtech Tuka, Alexander Mach a Matúš Černák), len radikálovi Ferdinandovi Durčanskému sa podarilo uniknúť s malou skupinou do Viedne, odkiaľ rozhlasom vyzýval na ozbrojený odpor Slovákov proti „českým okupantom“. Celá akcia pražskej vlády, ktorou chcela

„Praha“ údajne zabrániť rozkladu a rozpadu republiky bola však na hranici ústavnosti (je známa aj ako tzv. Homolov puč). Na Slovensku však bola verejnosťou pochopená skôr ako útok na slovenskú autonómiu, nenašla preto podporu u Slovákov a po 24 hodinách skrachovala.

Nový predseda autonómnej slovenskej vlády Karol Sidor sa usiloval upokojiť situáciu na Slovensku vyostrenú do krajnosti zásahom českého vojska (medzi slovenskou

verejnosťou sa začali šíriť antičeské nálady) a súčasne bol zvonku vystavený silnému nemeckému tlaku, aby okamžite vyhlásil slovenský štát, čo odmietol. Nemecko preto zmenilo taktiku a 13. marca 1939 poslalo oficiálne pozvanie do Berlína k Adolfovi Hitlerovi, adresované Jozefovi Tisovi. Po porade s predsedníctvom HSĽS a slovenskou autonómnou vládou Tiso pozvanie prijal a spolu s Ďurčanským odletel lietadlom z viedenského letiska do Berlína.

Na rokovaní Hitler Tisovi vo svojom monológu oznámil, že chce riešiť „českú otázku“ okupáciou Česka a Slovensko tak má len dve možnosti: v prípade ak dôjde k vyhláseniu samostatného slovenského štátu, Nemecko sa zaručí za jeho existenciu ; ak však nebude urýchlene samostatnosť Slovenska vyhlásená, Nemecko ho ponechá svojmu osudu (maďarským ašpiráciám).

Tiso však v Berlíne odmietol okamžité vyhlásenie slovenského štátu na základe textu pripraveného nemeckým ministrom zahraničia Joachimom Ribbentropom a telegraficky sa spojil s Karolom Sidorom a Emilom Háchom a navrhol zvolanie slovenského snemu, ktorý, ako sa snažil Tiso vysvetliť aj Hitlerovi, mal jediný právo na takýto krok. Hácha Tisovej žiadosti vyhovel a Tiso tak zvolal slovenský snem na druhý deň – 14. marca 1939.

Dňa 14. marca 1939 zasadal v Bratislave Slovenský snem, ktorý najskôr prijal demisiu Sidorovej vlády, po čom Tiso oboznámil poslancov s rokovaniami v Berlíne. Po jeho referáte 57 prítomných poslancov (z celkovo 63) aklamačne (povstaním z miesta) hlasovalo o otázke Kto súhlasí s tým, aby bol vyhlásený samostatný Slovenský štát? Všetci prítomní poslanci krátko po 12 hodine hlasovali kladne.

Nasledovalo prijatie zákona o samostatnom Slovenskom štáte, čím bol vznik I. Slovenskej republiky (14. 3. 1939 – 8. 5. 1945) legalizovaný. Po jeho odhlasovaní vymenovalo predsedníctvo slovenského snemu prvú vládu Slovenského štátu na čele s predsedom Jozefom Tisom.

Alois Eliáš rokovanie Tisa s Hitlerom Slovenský Snem, kde došlo 14.marca

1. marca 1939 k vyhláseniu SR 1939

Po vyjasnení situácie na Slovensku vyhovel Adolf Hitler staršej žiadosti prezidenta Emila Háchu rokovať v Berlíne a 15. marca 1939 ho prijal. Na schôdzke mu oznámil svoje rozhodnutie začleniť Česko do „Nemeckej ríše“. Súčasne Háchu upozornil, že nemecká armáda ráno o 6 hodine (teda do štyroch hodín!) prekročí české hranice (čo sa aj stalo, keď nemecká armáda 15. marca bez boja okupovala Česko). Hácha nato musel podpísať Ribbentropom zostavené vyhlásenie, že vkladá osud českého národa a krajiny do rúk vodcu Nemeckej ríše Adolfa Hitlera. Deň nato, 16. marca 1939 podpísal Emil Hácha v Prahe Hitlerov výnos o zriadení Protektorátu Čechy a Morava.

ÚLOHA 12: Popíšte okolnosti vyhlásenia I. SR a uveďte pri tom rozdiel medzi radikálnym a umierneným krídlom HSĽS a objasnite pri tom aj nasledovné termíny: Hlinkova garda, Homolov puč a Protektorát Čechy a Morava..........................................