Ako sa Kyjevská Rus dostala k azbuke?

Ako sa Kyjevská Rus dostala k azbuke?

Kto boli Slovania? Odkiaľ sa vlastne vzali a kam až siahajú prvky slovanskej kultúry? Aj to sú sporné a dosiaľ jednoznačne nezodpovedané otázky. Pri hľadaní odpovedí nám ako indície najlepšie poslúžia písomné pramene. Ale kde sa vzali tie?

Prečo všetky písomnosti približujúce pôvod a kultúru pôvodných Slovanov pochádzajú výlučne zo zahraničnej proveniencie? Ak prvé zmienky Jordana či Prokopia z Caesarei o Slovanoch pochádzajú už z prvej polovice 6. storočia, prečo trvalo Slovanom samotným viac ako tristo rokov kým sa sami dopracovali k takej vymoženosti akou je písmo?

Zaoberáme sa vznikom Kyjevskej Rusi ako štátneho útvaru, ale nenachádzame dobové svedectvá vo vlastnom jazyku. Väčšina dohôd a zmlúv vtedajších vodcov vojenských družín sú písané po grécky. Prijatie vlastného písma v Kyjevskej Rusi sa nesporne spája s príchodom kresťanstva, oficiálne prijatého kniežaťom Vladimírom s družinou roku 988.

Aby sme však neprepadli mylnej predstave o masovom oboznamovaní sa východných Slovanov s kresťanstvom, treba pripomenúť, že idey kresťanstva boli Rusom známe už dávno predtým. Napokon aj samotný Konštantín sa, aspoň podľa Klimenta Bulharského, autora jeho životopisu, mal stretnúť s Rusom držiacim v ruke rusky písaný žaltár. Akým písmom bolo však dielo písané už Kliment nespomína.

Nakoľko je ale známe že sa vtedy požívaná cyrilika dostala na Rus až s kristianizačnými misiami Metodových žiakov, môžeme sa len dohadovať, či išlo o tak rýchle (hoci ešte neoficiálne) šírenie hlaholiky už za Konštantínovho života alebo bol žaltár síce v ruštine, ale transkribovaný gréckou alfabetou. Ani táto druhá možnosť by nemusela byť až taká nepravdepodobná. Veď nemožno zabúdať, že aj samotná hlaholika, ktorá sa neskôr cez cyriliku transformovala až do dnešnej podoby azbuky, vznikla na základe minuskulnej gréckej abecedy.

Podobná výslovnosť gréckych grafém teda mohla teoreticky celkom dobre poslúžiť na prvé prepisy kultových kníh do ruštiny ešte pred formálnym prijatím kresťanstva v týchto končinách. Aby sme ale odhalili pravú príčinu osvojenia si cyriliky ruskými kniežatami, pripomeňme si jej vývojový priebeh. Hlaholika, ako jej pre predstupeň, vznikla, ako sme už spomenuli, prevažne z malých grafém gréckej alfabety a prebratím štrnástich znakov z orientálnych kultúrnych okruhov.

V závislosti od verzie mala okolo 40 znakov, pre potreby písomníctva Veľkej Moravy slúžilo 38. Aj keď jej vznik mal pre kultúru našich predkov nesmierny význam, jej zostavenie sledovalo predovšetkým politické ciele. Zavedením staroslovienskej liturgie s použitím kultových kníh vo vlastnom jazyku by franské kristianizačné misie takpovediac stratili význam. Veľká Morava by sa aspoň v tomto smere vymanila spod dohľadu Franskej ríše. So zmenou politických pomerov sa však pôsobenie misionárov v staroslovienčine aj požívanie hlaholiky stalo nežiaduce.

Aby si prenasledovaní kňazi zachránili aspoň holé životy, boli nútení doslova utekať do zahraničia, prevažne na Balkánsky polostrov. Z pôvodného exilu v dnešnom Chorvátsku a Bulharsku sa nakoniec stala živná pôda pre ďalšie uplatnenie a šírenie tohto písma. Dočasne a čiastočne sa dostala aj do Čiech a Vislianska.

Prijatie kresťanstva kniežaťom Vladimírom malo takisto nepochybne politické pozadie. Centralizačné snahy, aby viedli k úspechu, bolo potrebné aplikovať vo všetkých sférach spoločenského aj politického života, náboženstvo nevynímajúc. Analogicky vznikla potreba vlastného písma, aby sa vylúčil mocenský vplyv okolitých mocností. Aj v tomto prípade na dané ciele výborne poslúžilo písmo pochádzajúce od solúnskych misionárov Konštantína a Metoda.

No v čase keď bolo aplikované na ruský jazyk, malo už sčasti modifikovaný vzhľad, spôsobený prelínaním sa hlaholiky a cyriliky ako upravenej formy a prispôsobovaním sa potrebám jednotlivých dialektov. Cyrilika ako taká vzniká v Bulharsku koncom 9. storočia takisto ako výsledok snáh o osamostatnenie sa od Byzantskej ríše. S istými odchýlkami pretrvala dodnes, pričom konkrétne v Rusku sa do dnešnej podoby azbuky pretransformovala až začiatkom 18. storočia po úpravách za cára Petra Veľkého.