Kréta – Náhľad do starovekých dejín ostrova

Kréta – Náhľad do starovekých dejín ostrova 

Podľa legendy bola kedysi Kréta významným kráľovstvom, rodiskom a sídlom mocného, ale zároveň spravodlivého kráľa Mínoa. Jeho otcom nebol nik iný ako samotný Zeus, najvyšší a najmocnejší z božstiev gréckeho panteonu. Matka Európé pochádzala z rodiny fenického kráľa Agénora. Mínós tu spokojne nažíval so svojou manželkou a deťmi až do chvíle, keď sa zradná Pásifaé nechala zvábiť krásnym bielim býkom. Nevera nezostala bez trestu a Pásifaé porodila polo ľudskú polo býčiu obludu – Mínotaura. Nenásytné stvorenie pachtiace za ľudskou krvou dal Mínós uväzniť v labyrinte, ktorého staviteľom bol uznávaný architekt Daidalos. Po porážke Athén navyše požadoval, aby mu pokorené mesto každoročne vydalo sedem mládencov a sedem panien ako potravu pre Minotaura. Keď už krvavá daň ohrozovala aj samotných členov kráľovského rodu, vybral sa na Krétu aj samotný kráľov syn Théseus a Mínotaura zabil. Aby sa dostal z labyrintu tou istou cestou ako prišiel, darovala mu Mínoova dcéra Ariadné zlaté klbko.

Dvojica spolu ušla z ostrova, hoci krátko na to sa ich cesty rozišli. Utiecť sa podarilo aj geniálnemu staviteľovi Daidalovi, ktorý bol aj so synom zatvorený do labyrintu – svojho vlastného diela za to, že Théseovi pomáhal. Sloboda však pre mladého Ikara znamenala náhlu smrť. Napriek otcovým radám stúpal príliš vysoko a tak sa mu krídla z peria a vosku, ktoré ho mali doniesť až na Sicíliu, doslova roztopili a rozsypali. Ani Mínós sa nevzdával a doplavil sa za Daidalom na spomínanú Sicíliu. Tu žiadal o jeho vydanie, no nakoniec bol zabitý. Skončil sa tak pozemský život jedného významného kráľa. Pre svoju chýrnu spravodlivosť si však našiel svoje miesto v povedomí prostého ľudu aj po smrti. Spolu s bratmi Rhadamanthyom a Aiakom sa stali sudcami v podsvetí.

Či už bol kráľ Mínós vymyslenou bytosťou, jednou z mnohých postáv gréckej mytológie alebo je jeho príbeh aspoň z časti pravdivý, každopádne „báj o ňom uchovala spomienku na kedysi mocné krétske kráľovstvo.“ Jeho meno sa napokon stalo podnetom pre A. Evansa, ktorý po ňom pomenoval jeden z kultúrnych okruhov egejskej oblasti. V dnešnej dobe sú pre nás najhodnotnejšími prameňmi najmä archeologické vykopávky, ktorých dlhoročný výskum umožňuje rekonštrukciu dejín Kréty v 3.-2. tisícročí p.n.l.

V období neolitu tu obyvateľstvo, pravdepodobne príbuzné s „predgréckym“ obyvateľstvom Malej Ázie, obývalo celý ostrov. Úrodné pobrežné roviny na severnej strane ostrova poskytovali priestor na rozvoj poľnohospodárstva. Následná výroba nadproduktu umožnila alebo si skôr vyžiadala zánik rodových zväzkov a vznik triednej spoločnosti a štátu, podobne ako to bolo pred viac než tisícročím v Malej Ázii. Podobne ako v Grécku aj tu bolo nájdené množstvo ženských idolov reprezentujúcich kult nositeľky života a plodnosti. Obyvateľstvo sa v prímorských oblastiach venovalo tiež rybolovu, avšak dobre ovládalo aj hrnčiarstvo, spracovanie tkanín a ďalšie remeslá.

Už čoskoro po roku 2000 p.n.l. tu začali vznikať mestá s palácmi. Sociálne aj politicky stratifikovaná spoločnosť na to mala po dlhodobom a v danej dobe už zavŕšenom procese špecializácie výroby a spoločenskej deľby práce ideálne podmienky. Vzhľadom na koncentráciu nálezov možno predpokladať, že centrom hospodárskeho aj politického vývoja sa stala centrálna časť ostrova a v nej situované mestá Knóssos, Faistos a Mallia. Paláce bývali situované v strede miest alebo na návrší nad mestom. Domy stavané v jeho bezprostrednom okolí možno definovať ako sídla bohatej aristokracie. Základom spoločnosti boli roľníci a menej početní remeselníci.

Okolo roku 1700 p.n.l. sa však vývoj spoločnosti pozastavil, resp. bol náhle prerušený nečakanou udalosťou, pravdepodobne zemetrasením. Dostávame sa tak k zlomu, ktorý dnešná historiografia označuje ako koniec obdobia prvých palácov. Tým sa však dejiny bohatých miest neskončili. Naopak, najväčší kultúrny rozmach zaznamenala tunajšia civilizácia až v nasledujúcom období, často nazývanom „obdobie druhých palácov“. Na počiatku tejto etapy bolo posilnenie obchodných stykov s Gréckom. O silnom vplyve, ktorý Kréta nadobudla svedčia aj náleziská minojských sídlisk v Kykladách. Nájdené boli na ostrovoch Kythera, Thera, Keos či Rhodos. Dá sa predpokladať, že išlo o dôsledok dobre fungujúceho diaľkového obchodu, neexistujú však doklady potvrdzujúce nadvládu nad celým Egejským morom. Okolo 16. storočia p.n.l. došlo k ďalšiemu zlomu, ktorý ovplyvnil vývoj Kréty. Tento krát muselo ísť o omnoho vážnejší zásah, ako na to poukazujú aj nasledujúce udalosti. Jednou z príčin spoločenských zmien na ostrove je istotne aj príchod gréckych Achájcov, ktorí si podmanili mesto Knóssos. Len ťažko im však možno pripísať zánik ostatných väčších miest ako Mallia či Faistos. Hoci život v nich nezanikol úplne, zánik palácov znamenal krach politickej moci. 

Jedna z prípustných teórií hovorí o výbuchu sopky na ostrove Thera, ktorý leží len necelých 150 km od Kréty. Zemetrasenie a popolček mohli podľa bádateľov spôsobiť na istý čas neúrodnosť pôdy na východnej časti ostrova. Zemetrasenie pritom mohlo uľahčiť vpád Achájcov do oslabenej krajiny. Obsadený, tzv. „achajský“ Knóssos pretrval až do polovice 14. storočia. Potom bol aj knóssky palác nenávratne zničený. Aj v tomto prípade existuje viacero teórii približujúcich okolnosti jeho zániku, no ani jedna dosiaľ nebola s istotou potvrdená. Tak, či onak, táto udalosť znamenala definitívny koniec obdobia, ktoré je všeobecne označované ako minojské. Tento úpadok umožnil aj ostatným kmeňom obývajúcim Peloponézu. Zvyšky minojských vrstiev podľahli tlaku nových osadníkov, kultúrne aj umelecké prvky sa nadobro zmiesili s kultúrami okolitých civilizácií.