Centralistický a autonomistický smer v medzivojnovom období

Centralistický a autonomistický smer v medzivojnovom období

V medzivojnovom období došlo v vzniku mnohých politických strán. Centralisticky orientované strany, ktoré chceli aby bolo Slovensko súčasťou Česko- Slovenska: boli to agrárnici –Milan Hoďza, Vavro Šrobár + Česko-slovenská sociálnodemokratická strana – Emanuel Lehotský, Ivan Dérer, Ivan Markovič.

Autonomisticky orientované strany: SĽS- vplyv katolíckeho duchovenstva- na čele Andrej Hlinka- chceli, aby sa naplnil obsah Pittsburskej dohody a Slovensko získalo autonómiu, SNS- evanjelici- tiež boli za autonómiu Slovenska- Emil Stodola, Juraj Janoška, Martin Rázus

SĽS- bola premenovaná neskôr na Hlinkovú slovenskú ľudovú stranu-1925-vo voľbách zožala úspech a súčasne sociálni demokrati sklamali voličov, nezabránili hospodárskej kríze a nesplnili svoje sľuby. Spojením SNS a HSĽS vznikol autonomistický blok. V októbri 1932 na manifestácií vo Zvolene.

Proti nim vznikol Akčný výbor všetkých koaličných strán (agrárnici, sociálni demokrati, národnosocialistickej a národnodemokratickej) nezožali však taký úspech ako oponenti, kvôli tomu, že neriešili otázku Česka a Slovenska

Podľa Hodžu autonómia znamená obmedzenie sa na určité odbory správy, znamenala by len čiastočnú suverenitu, ktorá sa nedá zrovnať s ich cieľom byť súčasťou a zasahovať do celoštátnej vlády. Slovensko by podľa neho bolo riadené Prahou a slovenské orgány by boli len zlomkom v celoštátnom merít ku. Protiargument je, že tým že by Slovensko získalo autonómiu neznamená, že by bolo proti Česko- Slovensku ako celku, len by malo niektoré orgány štátnej správy samostatné a súčasne vystúpenie 1938 predstaviteľov Hlinkovej strany- že sú proti násiliu a jediným možným riešením spokojnosti a slobody národa je autonómia dávna túžba v boji za slovenský národ.

V roku 1933 sa v Nemecku zmocnili vlády nacisti na čele s Adolfom Hitlerom. Československo sa cítilo ohrozené, lebo Nemecko intenzívne zbrojilo. Porušovalo jednu medzinárodnú zmluvu za druhou a priamo či nepriamo sa vyhrážalo vojnou. Na nemeckých požiadavkách a ich sile sa priživovali aj Maďarsko a Poľsko, ktoré mali v ČSR územné nároky. Na vnútorné oslabenie ČSR využívali tunajšie početné nemecké a maďarské obyvateľstvo a predovšetkým ich menšinové

politické strany. V Čechách Sudetonemecká (Heinlein) a na Slovensku Karpatonemecká strana (Karmasin) sa stali politickými nástrojmi nacistického Nemecka, ktoré boli namierené proti jednote a územnej celistvosti ČSR. Podobnú úlohu zohrávala na Slovensku Zjednotená maďarská strana (János Eszterházy). V tejto situácii sa Československo opodstatnene nazdávalo, že v prípade priameho útoku nájde pomoc u svojich spojencov. Spoliehalo sa najmä na európsku veľmoc Francúzsko, na Juhosláviu, Rumunsko a na Sovietsky zväz, lebo s týmito štátmi malo dohody o vzájomnej vojenskej pomoci. Situácia sa dramaticky zhoršila, keď v marci 1938 nacistické Nemecko obsadilo susedné Rakúsko. Ohrozená republika sa pripravovala na obranu. Mala moderne vyzbrojenú a veľmi dobre vycvičenú armádu, obranné pevnosti, zbrojársky priemysel. Čo sa týka hospodárstva v 30-tych rokoch, tak to sa začalo v tomto období oživovať bol nárast priemyselnej činnosti, hlavne čo sa týka zbrojárskeho priemyslu, čo pozdvihlo úroveň v krajine. Menšia nezamestnanosť.

Nárast vplyvu autonomistického bloku bol dôsledkom zlej hospodárskej situácie, hospodárskych kríz Hitler využil autonomistické hnutie v tom, že v jeho pláne bol rozpad Česko- Slovenska( Fall Grun), pretože chcel zničiť územie Česka ako samostatného štátu a pridať ho do hraníc Nemecka. Čo sa mu podarilo utvorením protektorátu Čechy a Morava, na čele bol nemecký protektor, ktorý rozhodoval o všetkom. Preto mu idea autonómie Slovenska vyhovovala, s územím Slovenska nemal zatiaľ žiadne plány, neskôr sa Slovensko stalo satelitným štátom.