Vyhladzovacia politika nacistov

Vyhladzovacia politika nacistov

Ciele: vysvetliť dôvody vyhladzovacej politiky; opísať priebeh procesu od zadržania po smrť; nájsť rozdiely medzi vraždami židov v táboroch a na východných územiach; napísať krátku úvahu o tom, prečo by sa nemalo zabúdať na tieto činy 

Koncentračné tábory a etnické čistky na východe

Je to veľmi smutná kapitola našich dejín. V 20. storočí sa takéto niečo odohrávalo. Nešlo len o zabíjanie. Podstatný je ten moment plánovania a vybudovania celej vyhladzovacej mašinérie.

Používané pojmy:

holokaust – zápalná obeta

šoa – vyhladzovanie, zničenie.

koncentračný tábor – zhromažďovanie osôb, ďalšie presuny alebo nútené práce

vyhladzovací tábor – jednosmerný lístok

Pre historikov dnes nie je problém opísať, ako to vyzeralo vo vyhladzovacích táboroch, ako prebiehal celý proces od deportácie po usmrtenie. Sú na to zachované svedectvá tých, ktorí prežili, alebo zachované budovy v táboroch. Jediná vec, na ktorú nepoznáme definitívnu odpoveď je, prečo si nacisti dali takú námahu zabiť všetkých židov. Pre Nemcov prestali byť židia ľuďmi. Stali sa len vecami, alebo číslami. Nacisti si prisvojili právo rozhodovať o bytí či nebytí jednotlivcov i národov.

Židia mali počas celý dejín problémy s pogromami. Teraz to však nabralo úplne iné rozmery. Nacistická propaganda dokázala presvedčiť masy, že židia sú tí, ktorí ničia Nemecko zvnútra, sú problematickí, bohatí a podobne.

Ako to celé fungovalo si povieme na prípade pani Berty z Francúzska. Mala to šťastie, že celý táborový život prežila a dodnes o tom rozpráva, aby sa na tieto hrôzy nezabudlo. Tábor v Osvienčime je asi najznámejší zo všetkých táborov. Bol najväčší, zomrelo v ňom najviac ľudí, ale aj najviac ľudí sa z neho zachránilo.

Berta sa narodila v Nemecku v roku 1923. Jej otec bol lekár a pracoval v nemocnici. Po nástupe Hitlera sa začali perzekúcie proti židom. Lekári museli vyjadriť svoju nenávisť voči židom – takže aj proti kolegovi. Židia stratili zamestnanie a boli veľmi obmedzovaní. Problémom však bolo určiť, kto je žid. Väčšina zo židov, ktorí žili v Nemecku, nemala záujem o vieru. Niektorí slávili len veľké sviatky, alebo boli dokonca pokrstení. Len málo bolo skutočne pravoverných židov. No nacistická ideológia pokladala za žida každého, kto mal do istého kolena židovských predkov. Takže nie terajší stav, ale predkovia určovali židovský pôvod.

K židovskému pôvodu sa ľudia normálne prihlásili na úrade. Nikto netušil, že by sa to mohlo použiť na takéto účely. Jednoducho vyšiel zákon o tom, že sú židia povinní sa nahlásiť, tak to urobili. Bola to akási hrdosť, aj keď už možno neprežívali vieru tak intenzívne. Registračnú povinnosť zaviedli vo všetkých okupovaných krajinách. Potom sa vytvorili zoznamy osôb podľa povolania, veku a pod. Dôležitých ľudí mohli ponechať na práce, ale zvyšok bol pripravený na deportáciu. V krajinách s veľkým počtom židov ako je napríklad Poľsko, zriadili getá. To znamená uzavreté oblasti, do ktorých sústredili židovské obyvateľstvo. Nedali im však dostatok potravy, takže tam ľudia hromadne zomierali. K tomu sa pridali ešte aj choroby.

V počiatku Hitlerovej moci sa ešte dalo z Nemecka ujsť. Problém ale bol, že nebolo kam. Okolité krajiny nechceli prijímať utečencov. Bertini rodičia sa vysťahovali do Francúzska. Po okupácii aj tak Nemci všetkých židov pochytali.

Prvé koncentračné tábory v Nemecku začali vznikať už po nástupe Hitlera k moci od r. 1933. Umiestňovali do nich politických odporcov režimu, komunistov, Rómov, homosexuálov a pod.

Ku koncentračným táborom sa pridalo aj vyhladzovanie na obsadenom území ZSSR. Za armádou prichádzali špeciálne komandá Einsatzgruppen. Ich úlohou bolo uskutočňovať masové popravy židov a funkcionárov komunistickej strany. Keď prišli do nejakej dediny, nechali si nastúpiť všetkých židov, potom ich odviedli za dedinu a zastrelili ich. Telá uložili do vopred pripravenej jamy. Od júna do decembra 1941 takto zomrelo asi 700 000 ľudí.

Keď sa pýtame, ako sa niečo také mohlo udiať, odpoveď nie je jasná. Či už to bol strach členov komanda z potrestania, alebo vojnová eufória, ideologický boj alebo využívanie obzvlášť krutých jedincov. Silne sa do toho zapojila nemecká propaganda, ktorá židov označila za hmyz, ani nie za ľudí. Následky zabíjania si kati utápali v alkohole. Preto začali nacisti hľadať možnosti, ako zabíjať nepriamo. Vznikli tak plynové autá alebo plynové komory.

O vyhladení židov sa nerozhodlo hneď, ale až po schôdzke vo Wannsee na prelome rokov 1941/1942. Tam sa rozhodlo o definitívnom vyriešení židovskej otázky – formou zabitia.

Keď sa pýtame, prečo sa židia nevzbúrili alebo nejako neprotestovali, je nutné si uvedomiť vtedajšiu situáciu. Bola vojna, bol strach, a keď prišiel príkaz vysťahovať sa alebo zhromaždiť, zostávalo len poslúchnuť. Okrem toho si nikto z nich nevedel predstaviť, že by mali zomrieť. Veď Nemci boli pokladaní za kultúrny národ. Predsa by niečoho takého neboli schopní. Existovali síce bojovníci za práva židov, ale bolo ich málo. Niektoré deti sa podarilo ukryť v náhradných poľských rodinách alebo v kláštoroch. No z celkového počtu obetí je to zanedbateľné číslo.

Spojenci už počas vojny vedeli o tom, čo sa deje v táboroch. Nemali však úplne informácie. Okrem toho, chceli poraziť nacizmus a teda by potom oslobodil všetkých. Nechceli zasahovať len v prospech židov. Až po vojne zistili, že tie vraždy sa odohrávali v obrovských rozmeroch. K vysokému počtu mŕtvych prispel aj fakt, že spojenecké krajiny nechceli prijímať židovských utečencov.

Bertu zatkli 16. júla 1942 v Paríži. V ten deň v meste uväznili celkovo asi 13000 židov. Najskôr ich všetkých nahnali na veľký štadión, odkiaľ sa potom konala deportácia do Osvienčimu. Berta mala v tom čase 19 rokov. Ako mladá a silná sa nedostala na štadión, ale autom ju odviezli za Paríž do koncentračného tábora Drancy. Bol to tranzitný tábor, čiže pobyt tu bol len dočasný. Po dvoch týždňoch ich presunuli na železničnú stanicu a naložili do vlaku.

Tu máme prvý veľký problém. Nebol to osobný vlak, ale nákladný. Do vagónov natlačili množstvo ľudí, spolu mužov, ženy aj deti. Celý tento transport obsahoval niekoľko tisíc ľudí. Cesta trvala tri dni a tri noci. Bola strašná horúčava, pretože to bolo v júli. Nedostali ani jedlo, ani vodu. Niektorí ľudia zomreli alebo zošaleli už počas cesty. Shlomo cestoval z Atén 11 dní. Vo vagóne mali dva sudy. Jeden na vodu a jeden na potrebu. Tak aspoň plachtou oddelili priestor. Vo vagóne bolo 70-80 ľudí. Sud bol po chvíli plný, ale vyliať ho mohli až na tretí deň. Vlak nakoniec dorazil do Oswienčimu. Po nemecky sa volala dedina Auschwitz.

Vlak zastavil a dvere sa otvorili. Vonku stáli ozbrojené stráže a táboroví väzni. Cestujúci mali vyliezť von z vagóna spolu s batožinou, ktorú si viezli. Všetko sa odohrávalo za strašného kriku a bitky od stráži. Potom nastala prvá selekcia. Tí, čo boli zoslabnutí po ceste, alebo sa necítili dobre, starí ľudia a podobne, mohli požiadať o odvoz do tábora na aute. Nevedeli ale, že nejdú do tábora, ale priamo na popravu. Keď ich doviezli pred sprcháreň, vyložili ich z auta, alebo aj vysypali. Starí a chorí ľudia. Členovia Komanda im mali pomôcť sa vyzliecť a vstúpiť do sprchárne. Shlomo si spomína na osobitný prípad. Mal pomôcť vyzliecť jednu starú ženu. A ona, ako starí ľudia, nechcela. Vôbec nerozumela tomu, čo sa robí. Situácia sa stávala kritickou. Shlomo musel ženu vyzliecť, ale nechcel byť násilný. No bez násilia by to trvalo dlho a esesák by ho zabil. Takže napokon ju aj násilím vyzliekol a voviedol do miestnosti.

Ostatní sa mali rozdeliť na mužov a ženy. Potom nasledovala selekcia. Doprava a doľava. Na život a na smrť. Len malá časť transportu bola určená na prežitie a pešo sa presunula do tábora. Zvyšok ľudí bol určený na likvidáciu v plynovej komore.

Keď prišli pred plynovú komoru, najprv sa vyzliekli a potom zostúpili dolu do sprchárne. Keď sa celá masa ľudí zhromaždila dole, stráže zatvorili dvere a vpustili dovnútra plyn. O 10-12 minút bolo po všetkom. Na scénu nastúpilo Sonderkommando, ktoré tvorili mužskí väzni z tábora. Len táto skupina poznala celý proces, čo sa deje s ľuďmi po príchode do tábora. Aj členov Sonderkmmando pravidelne obmieňali, aby členovia náhodou nešírili ďalej informácie o zabíjaní. Všetko totiž bolo tajné.

Člen Sondekommanda, Shlomo Venezia si spomína na svoju cestu na začlenenie do Komanda. Najprv dostal v tábore za úlohu zbierať telá ľudí, ktorí zomreli počas noci od hladu či na chorobu. Za odmenu dostával dvojitú porciu polievky. Telá zbierali na káru a vozili k veľkej jame, v ktorej horel oheň. Tie telá sa tam spaľovali. Po týchto skúsenostiach ho vybrali s niekoľkými mužmi do Sonderkommanda. Oni sa stali tými, ktorí zabezpečovali zmiznutie tiel. Dá sa povedať, že v tejto pozícii sa mali lepšie ako iní väzni. Nebola tu také ukrutnosť a mali aj viac jedla. Dokázali si totiž získať zásoby od ľudí, ktorí sa vyzliekali pred sprchárňou.

Mŕtvoly z miestnosti sa vyniesli, alebo vytiahli do výťahu. Predtým im ešte ostrihali vlasy (ženám) a prehliadli ústa, či nemajú zlaté zuby. Ak mali, tak ich vytrhali. Výťah s telami vyšiel hore do krematória. Tam si telá prebrali iní väzni a hádzali ich do pecí. Tento proces fungoval nepretržite.

Sprcháreň bolo treba upratať, pretože pôsobením jedu sa ľudia pozvracali alebo pošpinili. S pomocou hadice s vodou miestnosť vyumývali a kritické miesta na stenách zabielili vápnom. Tak bolo všetko pripravené na ďalšiu várku deportovaných.

Berta sa dostala do ženského tábora Birkenau (Brzezinka). Od Osvienčimu bol vzdialený asi 3 km. Keď ženy prišli do tábora, prvá vec bola, aby sa vyzliekli donaha. Naokolo stáli stráže a iní väzni. Preto to bolo nesmierne ponižujúce. Niektoré ženy prehľadávali, či náhodou neskrývajú drahocennosti. Po prehliadky ženy ostrihali a oholili. Skupina nahých žien potom odišla pod sprchy, na dezinfekciu. Po sprche dostali šaty na oblečenie. Boli to vyradené zvyšky odevov z predchádzajúcich transportov. Takže sa im ušlo hocijaké oblečenie, aj obuv. Veľkosť nikoho nezaujímala. Posledným krokom bolo vytetovanie čísla na predlaktie. Tak sa z osoby stalo len číslo. Mená nikto neregistroval. Väzni museli svoje číslo bezchybne vedieť a vždy ho zahlásiť. Človek už stratil majetok, rodinu, teraz aj meno. Stratil úplne sám seba. Zostala len schránka, ktorá nie je schopná rozlišovať. Všetko sa zredukuje len na pud prežitia.

Uväznené ženy boli pridelené na rôzne práce. Najčastejšie sa pracovalo v tzv. Kanade. To bol sklad vecí, ktoré si priviezli deportovaní židia so sebou. Všetko, čo sa vyložilo z vlaku sa sem zanieslo. Boli tu kufre, oblečenie, obuv, osobné veci. Všetko sa tu triedilo a odkladalo na ďalšie použitie. Obzvlášť sa vyhľadávali šperky a cennosti, potraviny a pod.

Stravovanie bolo veľmi biedne. Podobalo sa to na kŕmenie hladných zvierat. Všetci sa bili o svoju porciu, o kúsok chleba alebo polievky. Tí, čo nechceli jesť, čoskoro zomreli hladom. Ostatní sa rýchlo naučili konzumovať aj hnusné jedlá. Nebolo nič, čo by sa nedalo zjesť.

Veľký problémom v tábore sa stali choroby. Ak niekto ochorel, pri najbližšej príležitosti, keď sa konala prehliadka, ho vybrali a poslali do plynu. Hnačky boli na dennom poriadku. Poranenia sa bez ošetrenia zapálili a hrozila otrava krvi. Zoslabnutí väzni išli tiež na smrť. Prílev nových väzňov ich priebežne nahrádzal.

Väzni bývali v barakoch po niekoľkých desiatkach. Nad barakom mal dohľad kápo. Bol to tiež väzeň, ale mal lepšie postavenie a dohliadal na poriadok v baraku. Ak sa mu niečo nepáčilo, mohol väzňov potrestať. Ak by s nimi zaobchádzal dobre, bol potrestaný od Nemcov. Za kápov sa úmyselne dosádzali najväčší surovci a násilníci.

Esesák Moll je človek, na ktorého si s hrôzou Shlomo spomína. Raz prikázal naliať do lavóra horľavinu. Dvaja väzni sa do nej mali postaviť. Následne tam Moll vhodil zápalku. Chlapci začali horieť a vyskočili z lavóra. On sa ale rozzúril a tak im dal možnosť, aby utiekli. Ak zvládnu prejsť cez plot, sú voľní. Samozrejme, hneď ako prišli k plotu, tak ich zastrelil. Sám Shlomo dostal od Molla bitku, keď nestihol načas prísť na nástup. Našťastie sa to skončilo len pár údermi na bradu.

Niekedy sa esesáci bavili na vzájomnom týraní väzňov. Napríklad prinútili syna, aby zbičoval otca. Ak odmietol, otec mal zbičovať syna. Ak aj on odmietol, tak ich natiahli a zbičovali oboch, často aj na smrť.

Raz sa stal prípad, že keď Komando čistilo miestnosť, našli v hromade mŕtvol maličké dvojmesačné dieťa. Prežilo jedovaté výpary. Väzni s ním nemohli nič urobiť. Dali ho strážcovi a on ho vyniesol von a zastrelil. Niektorí dokonca uvádzajú, že takéto deti hádzali zaživa do ohňa.

Otázky: Popíšte v krátkosti proces, ktorý zažila pani Berta. Prečo bolo nutné ostrihať väzňom vlasy a ochlpenie? Zistite, či sa niekomu podarilo z táborov ujsť. Zistite, či niekto z vašej rodiny bol tiež v tábore.

Úloha: Doma v krátkosti napíšte úvahu o tom, prečo by sa nemalo nikdy zabudnúť na hrôzy, ktoré nacisti páchali a prečo nie je vhodné sa hlásiť k nacistickým ideám.

Niektoré údaje sú z knihy: V pekle plynových komôr