Kto sú hrdinovia stredoveku?

Kto sú hrdinovia stredoveku?

Majster Pavol z Levoče

Zachovanie umelcovho mena

„Ora et labora“ vravia nám každý deň. Každý deň chodíme spať s vedomím, že ani na minútu nezavrieme oči. Každé ráno vstávame s tým, že práve dnes môžeme zomrieť. Slovo spánok je pre nich len krycí manéver týrania, ktoré na nás praktizujú.

Minulý týždeň nám udelili úlohu ťažšiu, než na aké sme boli zvyknutí. Práve odbíjala polnoc a ja som si v duchu vravel „Všetko najlepšie.“ Oslavoval som 14. rok života, ak sa to dá vôbec nazvať oslavou. Moje myšlienky prerušil hrubý dotyk na mojom pleci a o chvíľu som aj s ostatnými chlapcami ležal na kamennej podlahe kláštora.

Dostali sme príkaz strážiť Chrám sv. Jakuba a každého, kto sa k nemu priblíži zavraždiť. Dôvod nám nepovedali, nikdy nám nehovoria čo sa deje a my sme sa už naučili nepýtať. Jedna otázka pre nás môže znamenať smrť, hoc i tak žijeme ako bez života.

Nateraz sa stal našim domovom priestor pred spomínaným chrámom. Musí sa v ňom nachádzať niečo naozaj cenné, keď nám zakázali doň čo i len nazrieť. Každý deň nám sluha prinesie zhnité jablká, aby sme im nepokapali od hladu. Jabĺk donesie tak po tri-štyri. Nás je 12. Každý druhý deň príde Opát skontrolovať, či je všetko v poriadku. Až doteraz aj bolo.

Včera uprostred noci sme v diaľke zhliadli akúsi postavu. Nepochybne zbadala i ona nás a hodnú chvíľu sme sa na seba hľadeli. 12 štrnásťročných chlapcov proti neznámej osobe, ktorej postava však nevyzerala vôbec chabo. Hlavou nám vírili myšlienky. Isto som nebol sám, kto začal premýšľať nad tým, ako ho zabijeme.

„Pohol sa!“ „Smerom k nám?“ „Čo si slepý?“ „Bojím sa!“ „Čuš!“ takto prebiehal rozhovor medzi dvoma chlapcami stojac naľavo odo mňa. Strachopud nesklamal a o chvíľu spustil vzlykot.

Muž mal namierené ozaj k nám. Veď kde inde by mohol ísť? Okolo nás nebolo nič, len vpravo od vchodu do chrámu sa rozprestieral les.

Zrazu sa ozval za chrámom akýsi buchot. Všetci na smrť prestrašení sme sa rozbehli na miesto, z kade zvuk pochádzal. O rozum som však neprišiel a prikázal som dvom chlapcom, ktorých k nám priradili len prednedávnom, aby strážili vchod pred neznámym.

Na mieste sme našli zapálenú slamu a pohodené kusy kovu. Štyria chlapci bežali do lesa k rieke po vodu a my ostatní sme sa oheň pokúšali zničiť pieskom, ktorý sa nachádzal na cestičke, vedúcej na kopec k chrámu. Oheň sa šíril zo slamy na trávu a postupoval k lesu. Trvalo nám celú noc, kým sme sa ohňa zbavili.

Na ceste späť k vchodu nás zastavil Opát aj s tromi ďalšími mužmi. Zdrapili nás a ťahali do mesta. Doviedli nás do kláštora a zavreli do kamennej cely, z ktorej píšem tieto slová.

Oznámili nám, že dvaja chlapci, ktorých som nechal strážiť vchod sú mŕtvi a do chrámu sa niekto vlámal. Zajtra nás popravia ešte pred svitaním za nesplnenie úlohy a zradu cirkvi.

Dnes ráno k nám do cely pribudol starší muž odsúdený za krádež. Vraj o tej noci hovorí celé mesto. Povedal nám, že v chráme sa nachádza vzácny oltár, ktorého autorstvo však cirkev zapiera a nikomu nechce pripísať zaň zásluhu. Cirkev si ho prisvojila za svoj. V noci sa tam mal vlámať akýsi kamenársky majster zo susedného mesta aby do chrámu umiestnil epitaf na poctu už zosnulému autorovi spomínaného oltáru. Nepovedal mi kto to bol, ale nepochybne to bola postava, ktorú sme videli v diaľke.

 Nasledujúci deň, 5:00 ráno

Kráčame k šibenici. So smrťou sme zmierení, nech je akákoľvek. Určite bude lepšia než náš doterajší život. Odsúdili nás všetkých 10tich no spolu s nami kráča aj zlodej, s ktorým sme strávili

Objavenie umelcovho mena

Moje meno je Imrich Henszlman a mojim poslaním je zdokumentovať udalosti predchádzajúcich dní. Cítim, že môj čas sa blíži a preto tieto slová píšem rýchlo, na zadnú stranu Bratislavských novín na ceste do Ríma, kde sa postavím pred cirkevný súd. Isto uznáte, že cesta vlakom nie je najpohodlnejšia a tak ospravedlníte môj ťažko čitateľný rukopis.

Pred mesiacom som sa ako archeológ dostal na územie Uhorska s cieľom vystopovať a zdokumentovať zašlé pamiatky z čias stredoveku. V istom maďarskom mestečku som sa po celodennej práci zastavil na pohár vína, hnaný potrebou aspoň na chvíľu odložiť svoje telo a dopriať mu pár minút pokoja. Miestny krčmár hodnú chvíľu pozeral na mňa ako na výjav z iného sveta no po hodine môjho osamoteného sedenia a popíjania si prisadol ku mne a spustil niečo v jeho rodnej reči. Maďarského jazyka neznalý som počudovane pokýval hlavou a zdá sa, že pochopil. „Nie je zvykom aby do týchto končín zavítal človek vášho zjavu.“ chvíľu som nerozumel na čo naráža ale všimol som si, ako blúdi očami po mojich dokumentoch v brošni, ktorú som mal vyloženú na stole, ďalekohľade, ktorý mi visel na krku a špinavom odeve. „Zaoberám sa archeológiou.“ odvetil som výstižne.

Po zdĺhavom vysvetľovaní prečo práve tu a čo tu hľadám som už mal chuť odísť keď mi dal informáciu, ktorá sa zdala byť užitočná. „Choďte na sever až prídete na územie iného štátu. Pýtajte sa na mesto Levoča a chrám sv. Jakuba. Veľa šťastia.“

Ešte pred svitaním som sa vybral na cestu na starom koni, ktorého som dostal ako dar od tajomného krčmára hovoriaceho lámanou nemčinou.

Po dvoch dňoch cesty som našiel spomínané mesto ale chrám nie a nie nájsť. Začínal som si myslieť, že krčmár ma ťahal za nos. Svoje telo som každú noc odkladal v jednom starom hostinci na kraji mesta a práve v ňom som sa dozvedel potrebné informácie.

Pri raňajkách som bol svedkom rozhovoru dvoch starších pánov a zreteľne som počul, ako sa rozprávajú o akomsi oltári v mnou hľadanom chráme. Z rozhovoru som vytušil, že chrám sa má nachádzať blízko akéhosi lesa. Zbalil som si veci a cestou z hostinca som sa tých dvoch spýtal kde nájdem spomínaný les. „Mladý si ešte synku. Neradno ti tam ísť.“ bola ich odpoveď no po mojom naliehaní mi prezradili, na čo som sa dotazoval.

V lese sa nachádzala rieka, v ktorej som sa po toľkých dňoch konečne mohol umyť. Na ceste od nej som si všimol ako les stráca na kráse. Akoby ho v minulosti zasiahol rozsiahly požiar. O pár metrov ďalej som zbadal plošinu, na ktorej sa týčil spomínaný chrám.

Trvalo mi dlhšie, kým som našiel vchod a došlo mi, že niekto určite nechcel, aby som ho našiel. Bol zatarasený, obložený drevenými prekážkami a obviazaný niekoľkými reťazami. Utekal som k stromu, ku ktorému som priviazal koňa a vytiahol náradie, pomocou ktorého som po niekoľkých hodinách vchod sprístupnil.

Vošiel som dovnútra a zarazený ostal stáť. Na opačnom konci sa týčil oltár, aký som predtým jakživ nevidel a nepochybne o ňom sa rozprávali tí dvaja v hostinci. Prešiel som celým chrámom rovno k nemu a robil si poznámky. Snažil som sa videný obraz zachytiť takmer autenticky. Prešiel som oltár z každej strany, zachytil som každý detail a chcel som o ňom vedieť viac. Chcel som sa dozvedieť, kto je autorom.

Zrazu sa dvere chrámu zatvorili, otočil som sa a za mnou stál akýsi muž. Podľa krucifixu a hábitu som sa dovtípil, že ide o kňaza či iného cirkevného hodnostára a úctivo som sa uklonil. Začal

 Prečo mali umelci v stredoveku zvláštne mená?

Často sa umelec označoval tým, z ktorého mesta pochádzal alebo v akom meste vytvoril svoje dielo, ktorým sa preslávil. Preto mal Majster Pavol prívlastok „z Levoče“. Jeho celé meno nepoznáme, pretože v tých časoch nebolo dôležité.

Umelcova tvorba a diela

 Oltár chrámu svätého Jakuba

Toto dielo je autorovým najznámejším a najvýznamnejším. Zároveň je súčasne jediným písomne doloženým dielom Majstra Pavla.

Je to najväčší neskorogotický krídlový oltár na svete s výškou 18,62 m a šírkou 6 m. Má jednotnú výtvarnú koncepciu v spojení architektonickej, sochárskej a maliarskej zložky. Vznikal za účasti viacerých spoluautorov a dielenských spolupracovníkov po etapách niekoľko rokov.

V diele sú zobrazené nasledovné náboženské/biblické výjavy:

Poslednej večera

osem tabuľových obrazov Kristovho umučenia čiže Getsemanská záhrada Judášova zrada

Bičovanie

Korunovanie tŕním výjav Ajhľa človek

Kristus pred Pilátovým súdom Nesenie kríža

Ukrižovanie

Zmŕtvychvstanie

Na vnútorných stranách pohyblivých krídel: Rozoslanie apoštolov

Sťatie sv. Jakuba

Ján Evanjelista na Pathme Umučenie sv. Jána.

 Ďalšie diela

Súsošie sv. Juraja v kaplnke sv. Juraja.

Plastiky skrine oltára sv. Jánov vytvorené v roku 1520.

V Banskej Bystrici vytvoril hlavný oltár pre farský kostol Panny Márie, ktorý v roku 1761 zhorel. Na ďalšej zástavke v Spišskej Sobote vytvoril pre Kostol sv. Juraja rovnomenný hlavný oltár.

Madona z hlavného oltára v Ľubici.

Sv. Margita z hlavného oltára v Mlynici.

Postavy Kalvárie v Kostole Nanebovzatia Panny Márie v Spišskej Novej Vsi Sochy hlavného oltára v Lipanoch a v Hrabušiciach

Svätci hlavného oltára sv. Jakuba

 Socha Panny Márie

je zobrazená v strede oltárnej skrine v rôznych odtieňoch zlatej farby tak, ako celý oltár. Socha má širokú sukňu šiat, zdobenú výraznými záhybmi. Podľa môjho názoru si autor nedal záležať na trupe, ktorý je úzky a veľmi nevýrazný oproti prstom, ktoré sú dlhé a nesúmerné s telom. Tak ako aj ruky, je oproti telu väčšia aj hlava. Nad hlavou Panny Márie korunu držia dvaja anjeli. V ľavej ruke drží Ježiša, ktorý má v ruke zlatý guľatý predmet (zrejme zlaté jabko). Panna Mária je najdôležitejšou postavou v oltári čo dokazuje aj to, že je v strede a najvyššia spomedzi ostatných.

 Socha sv. Jána Evanjelistu

je napravo od Panny Márie. Chodidlá má spojené v neprirodzenom postoji. Svoj odev pridržiava v ľavej ruke spolu so zlatou čašou, druhou rukou ukazuje na čašu. Hlavu, ktorú mu zdobia dlhé kučeravé vlasy, má naklonenú do strany.

 Socha sv. Jakuba staršieho

je naľavo od Panny Márie. Je oblečený v bohatom plášti so zaujímavými záhybmi. Rovnako ako svätci vedľa neho aj on drží v ľavej ruke žezlo. Druhú ruku má tiež vo výške trupu. Hlavu s bohatou tmavou bradou má naklonenú k Panej Márii tak ako sv. Ján Evanjelista.

Posledná večera

„Veru vám hovorím, že jeden z vás ma zradí.“ šepot hlasov, rinčanie tanierov – to všetko bolo zrazu preč. Akýkoľvek zvuk počuteľný ľudským uchom ustal. Obzerám sa po miestnosti, no nevidím tváre. Ich výrazy splývajú s kamenným obkladom chladnej miestnosti, v ktorej so mnou usadli. Doteraz nebola chladná, zalievalo ju teplo radosti i keď neúprimnej, no to atmosféru predsa neovplyvnilo. Bod zlomu príde až vtedy, keď niekto pravdu vysloví nahlas a roztriešti tak všetko hrané slovami zreteľnými a jasnejšími než samotné nebo. Táto chvíľa takmer až nadpozemského ticha mi konečne dovoľuje nad všetkým spätne porozmýšľať a ich zamestnanosť vlastným údivom využiť k tomu, aby som si uvedomil, čo všetko sa od rána v tom zhone stalo a aký to má dopad na tento okamih.

Skôr než sa na oblohe objavilo slnko oznamujúce prvý deň sviatkov Nekvasených chlebov, prišli za mnou moji učeníci. Ich otázku som dopredu poznal i keď mi ju nik nevyzradil a preto i s odpoveďou som neváhal. „Kde ti máme pripraviť veľkonočnú večeru?“ vyhŕkli na mňa bez okolkov, ktoré ani neboli potrebné, no videl som na tvári jedného z nich prekvapenie a vedel som, že sa mu spôsob akým sa ma pýtajú, zdá drzý. Nepochybne bol medzi nimi nový čo naznačoval aj svojim postojom. Stál naľavo od skupinky, pozorujúc čo sa bude diať. Usmial som sa naňho so zámerom povzbudiť jeho vyľakanú tvár a odvetil „Choďte do mesta k istému človeku a povedzte mu: Učiteľ odkazuje: Môj čas je blízko, u teba budem jesť so svojimi učeníkmi veľkonočného baránka.“ Ešte raz som sa pozrel na chlapca, ktorému udivenie stále neopustilo tvár a zavrel za nimi dvere.

Vedel som, že vykonajú to, čo im poviem. Uvedomujú si, že toto je posledná možnosť usadnúť so mnou k jednému stolu a povedať mi, čo ich taží na srdci. Nepochybne majú na mysli aj to, že im vždy spravodlivo udelím radu a poviem to, čo povedať treba. Práve táto vlastnosť ma doviedla do postavenia, v ktorom som celý život žil a táto vlastnosť ma aj vyprevadí na smrť.

Onedlho prišiel za mnou posol so správou, že úloha bola splnená a prikázal som pripraviť velkonočného baránka. So slovami „Ako kážeš, milosrdný.“ zmizol z môjho dohľadu skôr, ako som mu

Obraz poslednej večere zobrazuje moment vyrieknutia Ježišovej vety „Jeden z vás ma zradí“

a následné zmätenie a obhajovanie sa prítomných apoštolov.

 Diela iných umelcov zachytávajúce moment Poslednej večere

1. Dielo:

Asi najväčší rozdiel medzi týmto a Da Vinciho obrazom, je v zobrazení postáv. Nie sú tam výrazné detaily. Ježiš a apoštoli sedia okolo okrúhleho stola. Taktiež som si všimla, že všetky postavy až na Ježiša a jeho zradcu sú namaľované z profilu. Tak isto ako na obraze Da Vinciho je zobrazené, ako sa Ježiš dotýka rukou s apoštolom Jánom (ale zároveň sa diskutuje či to nie je jeho údajná manželka Mária Magdaléna

).

1. dielo:

Rozdiel medzi týmto dielom a Da Vinciho dielom je v tom, že tento obraz nie je farebný. Tak isto ako aj v prvom diele, aj v tomto sedia za okrúhlym stolom. V tomto obraze je pri Ježišovi zobrazený Ján (podobá sa na ženu). V Da Vinciho obraze sú za postavami tiež tri okná.

• 
  dielo:

Toto dielo sa už začína oveľa viac podobať na obraz Leonarda Da Vinciho. Detaily sú oproti dielam pred tým lepšie zobrazené a postavy sú namaľované reálnejšie. Rozdiel je v tom, že v tomto obraze nie je vidieť stôl a osoby sú umiestnené rôzne.