Mária Terézia

Mária Terézia

Alžbetu Kristínu z rodu Braunschweigovcov ako 15 ročnú museli „prerobiť“ na katolíčku, aby sa mohla vydať za španielskeho kráľa Karola Habsburského.

23.1.1708 sa vydala vo Viedni. ( rodičia Márie Terézie )

13.5.1717 sa narodila Mária Terézia

Roku 1723 sa v užšom dvornom kruhu objavil 15 ročný František Štefan, syn vojvodu Leopolda Lotrinského, ktorého matka bola habsburská princezná. 

V skutočnosti existuje už od roku 1726 zmluva s niekdajšími spojencami Bourbonovcami, v ktorej sa Karol VI. Zaväzuje, že svoje dcéry vydá za synov kráľa Filipa Bourbonského, svojho bývalého súpera v boji o španielske dedičstvo. Popritom existoval aj ďalší plán, presadzovaný princom Eugenom, vydať Máriu za bavorského korunného princa.

Počas práce na spojenectve s Francúzskom proti Prusku, sa musel František vzdať svojich dedičných krajín, v prospech Francúzska.

12.2.1736 svadba. ( vtedy bola Mária Terézia iba jednoduchá rakúska arcivojvodkyňa a nikto ani len neuvažoval o tom aby sa raz ujala vlády, jej otec do posledných chvíľ veril, že sa dožije mužského potomka).

Ešte ten istý rok mal byť František poverený správou Nizozemska s právomocami panovníka.

Zároveň mu svokor udelil funkciu predsedu ministerskej konferencie počas svojej neprítomnosti. Zároveň sa hľadala krajina v ktorej by mohol nastúpiť na trón. Reálna možnosť sa naskytla, keď zomrel posledný Medicejec, Giangastone. Cisár vymenoval Františka za toskánskeho vojvodu.( metropola Florencia)

Význam pragmatickej sankcie začínal naberať na vážnosti. ( podpísaná 19.4.1713) Jej podstatný význam okrem nástupníckeho práva žien spočíval aj v tom, že stanovovala nedeliteľnosť dedičných krajín.

Žena na tróne nebola už až taká senzácia, veď roku 1725 nastúpila na ruský trón po Petrovi Veľkom, 23 ročná Katarína I.

20.10.1740 – rímsko-nemecký cisár Karol VI. zomiera.

21.11.1740 – vymenuje svojho manžela za spoluregenta.

13.3.1741 – porodila prvého syna , neskoršieho cisára Jozefa.

Karol VI. zanechal krajinu v troskách po každej stránke, či už išlo o zahraničnú, alebo vnútornú politiku. Iba Anglicko, Holandsko, pápež, Benátky a Sardínia prijali cisárovo rozhodnutie o dedičstve trónu a Máriu Teréziu uznali.

Boj o dedičstvo

Tesne po nastúpení na trón podstrčili pruskému kráľovi dokumenty o sliezskych nárokoch na dedičstvo. Bol to v podstate iba koncept Ferdinanda I., podľa ktorého Brandebursko v prípade, že by Habsburgovci nemali potomka po meči, dostane späť Sliezsko. Tento prípad teraz nastal. Friedrich sa rozhodol konať. Disponoval bojaschopnou armádou. Zároveň sa snažil predstierať priateľstvo. Podľa neho chcelo Prusko uplatniť iba dedičné nároky. Dokonca ponúkol Márii 2 milióny zlatých ako príspevok proti nepriateľom habsburskej monarchie a ako podporu Františkovi Štefanovi pri cisárskych voľbách.

Vypukla vojna. Po prvom väčšom víťazstve pri Molviciach dal Friedrich slúžiť ďakovné bohoslužby pre ktoré vybral riadky z Prvého listu apoštola Pavla Timoteovi: „Žena nech sa v tichosti učí so všetkou poddanosťou. Nedovoľujem však žene vyučovať alebo panovať nad mužom, ale aby sa ticho chovala.“

Vzápätí sa začali diplomatické rokovania s Berlínom, ba čo viac, dohodli a už aj zásady, podľa ktorých si rozdelia Rakúsko. Talianske územia monarchie, rakúske Nizozemsko a nemecké krajiny už zmenili na papieri pána. Friedrichovi prisúdili Sliezsko a Márií Terézii by bolo zostalo iba Uhorsko.

1741 bavorské a saské vojská útokom dobyli Prahu.

Vo Frankfurte medzitým vyhrabali ustanovenia Zlatej buly cisára Karola IV., v ktorých našli odôvodnenia, ako vylúčiť Máriu Teréziu z kurfirstského volebného práva: bola žena a právo voliť mali iba muži. Jej český kurfirstský hlas sa teda neuplatnil a ostatné kniežatá jednohlasne zvolili Karola Albrechta, ktorý ako cisár prijal meno Karol VII. Habsburskému rodu takto po prvý krát po vyše tristo rokoch uchmatli cisársku korunu.

Po niekoľkých vojenských úspechoch Rakúska bol roku 1742 podpísaný v Berlíne mier. Mier bol ranou od chrbta pre Fiedrichových spojencov. Ako prvá krajina odstúpilo z vojny Sasko. Vo veľmi vážnej situácií sa ocitlo aj Francúzsko, ktoré okamžite požiadalo o začatie rokovaní.

20.1.1745 náhle zomrel cisár Karol VII.

13.9.1745 bez hlasov Pruska a Falcka, väčšinou všetkých ostatných hlasov sa nemecká cisárska koruna prinavrátila rodu Habsburgovcov.

Dňa 18.10.1748 po zdĺhavých rokovaniach uzavreli v Aachene mier. Bol to záverečný akt vojny o rakúske dedičstvo. Rokovania z rakúskej strany viedol gróf Wenzel Kaunitz, s ktorého menom sa spája skvelý vzostup rakúskej diplomacie.