Židia v staroveku

Židia v staroveku

Časti:

1. Izraeliti
2. Judaizmus
3. Katedokracia
4. Ghetto
5. Emancipácia
6. Holocaust
7. Sion

Hebron je mestom, o ktorom existuje prvá zmienka o tom, že sa tu Židia stali vlastníkmi pôdy. Abrahám sa tu rozhodol po smrti svojej ženy Sáry kúpiť jaskyňu v Makpele a okolité pozemky, ktoré napokon poslúžili ako pohrebisko aj pre neho samotného. Hebron dokazuje jednu z najpevnejších a najstarších tradícií , ktoré kedy Židia mali.

Je zaujímavé, že na rozdiel od iných kozmogónií staroveku je prvá kapitola Genesis v podstate v dokonalom súlade s modernými vedeckými výkladmi o počiatku sveta, napríklad aj s Veľkým treskom.

Prvá skutočne historická epizóda opísaná v Biblii, potopa sveta v šiestej knihe genesis. Dnes niet pochýb o tom, že k nejakej obrovskej potope v Mezopotámií skutočne došlo. Prvý krát sa správa potvrdila v roku 1872, keď George Smith rozlúštil klinovú tabuľku s textom o potope sveta. Tabuľku našiel A.H. Layard v rokoch 1845 - 1851 v Kujundžiku( Ninive). Potopu zaznamenali aj tabuľky nájdené v Ašurbanipalovom paláci.

" Kto preleje krv človeka, toho krv bude človekom preliata, pretože Boh človeka učinil , aby bol obrazom Božím." Toto môžeme označiť za ústredný princíp židovskej viery a je zaujímavé, že k tomu dochádza v spojitosti s potopou, prvou dejinnou udalosťou, pre ktorú existuje potvrdenie z mimobiblických prameňov.

Časové vymedzenie života Abraháma sa zdá byť nie skôr ako v 20. storočí a nie neskôr ako v 19. storočí.

V mezopotámskych tabuľkách a nápisoch existuje zmienka o jednej takej skupine pod ideogramom SA. GAZ alebo ako o Chabiroch, či Chapiroch. Egyptské zdroje z neskorej doby bronzovej tiež hovoria o Abiroch či Chapiroch.

Každá chabirská skupina mala svojho náčelníka, takzvaného šejka, ktorý bol schopný príležitostne vypraviť do boja 2000 bojovníkov. Ak sa im naskytla možnosť usadiť sa , zvolili vodcu za kráľa a primkli sa ku kráľovi celého regiónu. Abrahám bol vodcom jednej takejto skupiny. Bol významným náčelníkom s " 318 zasvätencami zrodenými v jeho dome." Pokiaľ chabirská skupina po usadení prosperovala, zdrojom konfliktov sa stávalo práve jej bohatstvo - smutný náznak neskorších židovských problémov diaspóre!

Ak sa hostia stali mocnými, miestny kráľ bol nútený vyzvať ich aby sa odsťahovali ináč riskoval, že bude skupinou zničený.

Abrahám by sa asi najpresnejšie dal označiť za henoteistu, teda človeka veriaceho v jediného boha spojeného s určitým národom, ktorý ničmenej uznáva oddanosť iných rás k ich vlastným bohom.

Občasné rozhovory medzi Abrahámom a Bohom, ako ich opisuje Genesis, svedčia o tom, že Abrahám pochopil a prijal dôsledky zmluvy až postupne, a sú tak príkladom cesty, na ktorej Boh svoju vôľu zjavoval v postupne sa vyvíjajúcich štádiách.

Mnoho Židov aj kresťanov považuje túto pasáž za nespravodlivú v tom, že Abrahámovi sa prikazuje nielen urobiť niečo, čo je samo o sebe kruté, ale čo je naviac opakom princípu hebrejskej etiky a všetkých nasledujúcich židovsko-kresťanských uctievaní, lebo sa v nej uznáva ľudská obeť.

Židovský mudrci učili : " Päť výtvorov si Svätý, budiž velebený, ponechal obzvlášť v svojom držaní. Sú to Tóra, nebesá a zem, Abrahám, Jisra´el a Najvyššia svätyňa."

Výraz Izrael môže znamenať toho, ktorý bojujes bohmi; toho, ktorý bojuje za Boha; toho, ským Boh bojuje alebo toho, komu boh vládne; toho , kto je bezúhonný pred Bohom alebo jednoducho to, že Boh je spravodlivý.

Ako eponymický národný vodca bol Jákob, alias Israel tiež otsom dvanástich kmeňov, z ktorých sa teoretický národ skladal. Tieto kmene, Ruben, Šimeon(Levi), Juda, Isachar, Zabulon, Benjamín, Dan, Neftalí, Gád, Ašer, Efraim a Manases - sú všetky podľa bibliskej tradície odvodené od Jákoba a jeho synov. V starobilej Deborinej piesni je vymenovyných iba 10 ( Efraim, Benjamín, Makír, Zabulon, Isachar, Rúben, Gileád, Dan, Ašer a Neftalí.)

Abrahám mal svoje náboženské postoje ale zdvorilo sa skláňal ako hosť a prisťahovalec, miestným bohom obecne známym ako El.

Dominantné postavenie Jahveho ako ohniska izraelitského náboženstva- ako prototypu jediného Boha v ktorého všetci Židia, kresťania a moslimovia dnes uctievajú-sa pomaly utvrdilo v priebehu ďalšej fázy národných dejín, pri presune do Egypta a pri dramatickom úteku z egyptského otroctva.

Šekem bol mestom už v 19. storočí p. n. l., pretože sa o ňom zmieňuje egyptský dokument z doby panovania Senwosreta III( 1878- 1843) a neskôr bolo obohnané hradbami. Je to v skutočnosti prvé kenaanské mesto, o ktorom je zmienka v Biblii a Abrahamovi sa v ňom dostalo Božieho sľubu.

Takže pobyt v Egypte a odchod z Egypta, spolu s putovaním púšťou sa týkali iba časti izraelitského národa. Ničmenej táto fáza mala zásadný význam vo vývoji ich náboženstva a etickej kultúry. Skutočne ide o ústrednú epizódu židovských dejín. Veď vďaka nej sa po prvýkrát prejavil charakter jedinečného Boha.Tento Boh ich mal vyslobodiť od najväčšej ríše na zemi a dať im ich vlastnú zasľúbenú zem.

Ale nie je pravdepodobné aby sa exodus samotný uskutočnil počas Ramesseho vlády. Asi až za jeho nástupcu Merneptaha. Dochovala sa víťazná stela tohto faraóna a zistilo sa , že pochádza z roku 1220. Zmieňuje sa o jeho víťazstve v nejakej bitka za Sinajou v Kenaane a o porazených hovorí ako o Izraeli. Je možné, že nezvíťazil,údaje časti prikrášľovali. Isté je, že bojoval s Izraelitmi za hranicami svojho územia. Boli teda už mimo. Ide o prvý mimobiblický odkaz na Izrael. Ak údaj skombinujeme s ostatnými faktami, vychádza, že exodus prebiehol v 13. storočí a skončil do roku 1225.

Mojžíš bol ústrednou postavou židovských dejín. Abrahám bol praotcom národa, Mojžíš bol tvorcom, ktorý vymodeloval národný front. Aj keď bol výnimočný, nebol vykreslený ako nadčlovek. Zapisovatelia často zdôrazňovali Mojžišove slabosti a nezdary, pretože bojovali proti silnej starovekej tradícií považovať zakladateľské osoby za bohov.

Mojžíš bol jedným z najvýznamnejších Židov staroveku pred Kristom, bol tiež jediný, kto významne staroveký svet ovplivnil. Gréci ho spojili zo svojími vlastnými bohmi a hrdinami, hlavne Hermom a Museom. Pripisovali mu za vynález hebrejského písma, považovaného za predstupeň k písmu fénickému, a tým i ku gréckemu. Eupolemus o ňom hovorí ako o prvom múdrom človeku v dejinách ľudstva.

Motivácia k exodu bola určite politická. Židia tvorili v Egypte veľkú a nebezpečnú menšinu. Útlak proti nim bol smerovaný priamo tak, aby ich rady preriedli. Z nútených faraonských prác akoby sa ozývala zlovestná predtucha Hitlerovho postupu.

Egypťania boli neobyčajne zručný a mali výborné vizuálne vnímanie, ale ich intelektuálne myslenie bolo extrémne zastaralé. Bolo pre nich ťažké, až nemožné pochopiť zovšeobecnujúce myšlienky. Skoro nič im nehovoril kumulatívny čas, a preto správne nachápali pojem dejín. ( Vychádzali z pravidelne sa opakujúceho času).

Najstaršia verzia mojžíšskeho zákonníka, o ktorom predpokladáme, že sa rozšírila okolo roku 1250 p. n. l. bola teda súčasžou omnoho staršej tradície.

Prvý zákonník ktorý bol objavený sa datuje okolo roku 2050 a je dielom Urnamma, kráľa Akkadu a Sumeru. Ďalší zákonník ktorý možno poznalAbrahám sa datuje okolo roku 1920 p. n. l. Ide o dve tabuľky napísané v akadštine a pochádzajú z mestského kráľovstna Ešnunna. Uvádza sa v nich okolo 60 majetkových predpisov stanivených bohom a sprostredkovaných vládcom.Širší záber má zakonník kráľa Lipit- Ištara v sumerštine z 19. storočia.

Najimpozantnejší je zákonník Chamurapiho, nájdený v roku 1901 v Súzach východne od Babylonu, dnes datovaný do rokov 1728- 1686. ( uložený v Louvri)

Všetka sa mohli zrušiť alebo zmeniť. Oproti tomu zákony v Biblii píše samotný Boh - legislatíva v celom Pentateuchu je výlučne od neho- a žiadnemu izraelskému kráľovi nebolo nikdy dovolené formulovať zákonník.( ani sa nikdy nikto nepokúsil). Mojžíš bol prorokom, nie kráľom, abožským médiom, nie panovníckym zákonodárcom. Preto v jeho zákonníku neexistuje rozdiel nedzi náboženským a profánnym, alebo medzi občianskym, trestným a mravným zákonom, všetko je v jednom.

Neexistovalo napríklad mrzačenie a trest smrti. Za posvätný sa považoval nielen ľudský život ale aj ľudský zovňajšok, pretože je obrazom boha.

Jadrom je Dekalóg.

Ja som Hospodin, tvoj Boh. Nebudeš mať iného boha mimo mňa. Nezobrazíš si Boha spodobením ničoho. Nezneužiješ mena Hospodina, tvojho Boha. Pamätaj na deň odpočinku. Cti svojho otca i matku. Nezabiješ. Nezosmilníš. Nepokradneš. Nevydáš proti bližnému svojmu krivé svedectvo. Nebudeš žiadostivý.

Desatoro je tak iba srdcom komplikovaného systému božích zákonov predložených v knihách exodus, Deuteronomium a Numeri. V neskorej antike usporiadali židovskí učenci zákony do 613 prikázaní( micvot), ktoré pozostávali z 248 záväzných príkazov a z 365 zákazov.

Zdá sa Izraeliti odvodili niektoré zákony týkajúce sa stravy od Egypťanov, uskotočnili však aj mnoho zmien. Mali rovnako ako Egypťania zakázané jesť morské tvory, ktoré nemajú platvy a šupiny. Ale pre zbožných Egypťanov bolo úplne nepredstavitelné jesť aj ryby. Na druhej strane mohli Egypťania jesť mnoho druhov vodného vtáctva, ktoré boli Izraelitom zakázané.Jesť mohli Izraeliti podobne ako Egypťania hrdličky, holuby, husy a iné domáce vtáctvo, koropky a prepelice. Večšina stravovaných nariadení sa opierala o promitívny vedecký zíkon a nebola iba mýtom alebo poverou.Dravé a mäsožravé zvieratá sa považovali za riskantnú potravu a zakazovali sa " čisté" zvieratá, živiace sa výlčne rastlinnou potravou ako muflony, antilopy, srnci, kozorožci, daniely a gazely. Prasa sa zakazovalo lebo bolo pre parazitov nebezpečné, ak sa málo uvarilo alebo upieklo.Ťavu zaradili nedzi nečisté zvieratá , lebo bola cenná. Ťažšie je pochopiť prečo zakazovali jesť zajace a králiky.

Veľký význam mala aj obriezka , ktorú Izraeliti zákonné dodržavali dlho potom čo od nej upustili všetky blízkovýchodné národy.

Aj sviatočný deň šabat odlišoval od okolia. Tiež sa stal zárodkom budúcej nepopularity. Idea šabatu pochádza z babylonskej astronómie. Deň kľudu je jedným z veľkých príspevkov k pohodliu a radosti ľudstva. Izraeliti si ho čím ďalej spájali s vierou vo vyvolený národ, takže nakoniec ho Boh ústami Ezechielovými prezentuje tak, že jeho účelom je odlíšiť Židov od ostatných.

Viera v kúzla mala charakter inštitúcie a prestupovala všetkým. Ľudová banalita v mágie staroveku , palicemeniace sa na hadov, dostali charakter posvätného rituálu. Aspoň proroci staršieho obdobia často nosili kúzelnícku výbavu., a predpokladalo sa , že predvedú nejaký predstavenie. Proroci využívali extatické stavy a je možné , že používali kadidlo a drogy ab yvyvolali imponujúce efekty.

Ak sa na judaizmus pozeráme očami 20. Storočia, zdá sa nám najkonzervatívnejší zo všetkých náboženstiev. Ale v svojích počiatkoch bol najrevolučnejší. Etický monoteizmus uviedol do pohybu proces, v ktorom tá predstava ktorú mal o svete starovek bola zničená.

Izraeliti tak propísali Bohu oveľa väčšiu moc, ako ktorýkoľvek staroveký národ pred nimi.

Boh je neviditeľné, jedinečné a jediné. A kedže Boh nie je iba väčší než svet, ale je nekonečne väčší, predstava jeho znázornenia je absurdná.

Mojžíšsky zákonník nie je iba súborom zákazov ale aj nariadení, aj keď obsiahnutých iba v zárodočnej fáze. Židovský systém by sa tak dal nazvať teokratickou demokraciou.

Podľa jednej zaujímavej teórie to bol Léviho kmeň, ktorý sa prvý usadil v Kadeši a tam rozpracoval nové právo( do tohto kmeňa,ktorý zanedlho uplatnil výlučné právo na kňažstvo patril samotný Mojžíš.)

Kenaanci boli na vyššej civilizačnej úrovni ako Izraeliti.Určite mali lepšie zbrane a výhodu opevnených miest. Z izraelitského dobývania dýcha náznak zúfalstva, čo čiastočne vysvetľuje ich bezohľadnosť, keď zaberali nejaké mesto.

Prvé mesto, ktoré padlo po prekročení Jordánu, bolo Jericho, jedno z najstarobylejších miest na svete. Vykopávky Kathleen Kenyonovej dokázali, že pochádza z obdobia 7. tis. p. n. l. V ranej a strednej dobe bronzovej malo meszto obrovské hradby a jeho obranná sila bola podnetom k jednej z najživších pasáži v Biblii. Jozue, prorok a generál v jednej osobe, nariadil kňazom, aby obchádzali okolo mesta a polnicami z baraních rohov trúbili dní. Archeologicky nebolo zistené akým spôsobom boli hradby zničené. Predpoklad je, že išlo o zemetrasenie.

Jozue v mnohých prípadoch dával prednosť vyjednávaniu. Prípad mesta Gibeonu. Potom dobil Chásor. Kenaanske prostredie nútilo Židov k prispôsobeniu sa vyššej kultúre, predovšetkým v oblasti stavebnístva a hrnčiarstva. Navyše aj keď je Palestína malá, predstavuje 40 zemepisných a klimatických jednotiek.

Vonkajší nepriateľ stmelil kmene dohromady a Izrael prijal centrálny systém velenia kvôli vijne, pretože nemal inú alternatívu. Pelištejci boli nebezpečnejším protivníkom ako domorodí Kenaanci. Patrili k najlúpeživejšej rase neskorej doby bronzovej, k takzvaným morským národom. Keď ich slávny faraón devätnástej dynastie Ramesse III vytlačil z nílskeho kraja, títo Pulesti sa vydali severovýchodným smerom a usadili sa na pobreží, ktoré po nich doposiaľ nesie meno Palestína.Vybudovali tam päť veľkých miest, Aškalon, Ašdod, Ekron, Gat, Gazu, v ktorých archeológovia ešte neuskutočňovali systematické vykopávky. Mali už železne zbrane.Vládla im vojensko- feudálna aristokracia.

Zdá sa , že Pelištejci dobyli väčšinu Judeje na juhu, ale nič na východ od Jordánu alebo v severnej Galilei. Najviac zo všetkých trpel kmeň benjamínovcov, ktorý tiež vyburcoval ostatné kmene k odporu.

Väčšina z týchto materiálov sa navždy stratila.Kniha sudcov nás provokuje odkazmy na stratené kroniky. Napríklad: Kniha kroník kráľov Izraela, Kniha kronik kráľov Judei, Kniha skutkov Šalamúnových. Ale tie ktoré sa zachovali sú dejinami veľkého formátu. Dve knihy Šalamúnové a dve knihy kráľovské patria k najslávnejším dielam celého stakoveku.

Práve tak ako knazy mali tendenciu k formalistickému náboženstvu, podobne proroci často smerovali k sektárstvu. Napríklad Samuel patril k nazirejskej sekte podobne ako Samson. Išlo o divoko vyzarajúcich mužov, ktorí si nestrihali vlasy a boli sporo oblečení. Stávalo sa , že tieto sekty vybočili z tradície a hlasali bludy či dokonca úplne nové náboženstvá.

Často prechádzali k polonomádskemu spôsobu života na okraji púčte v jednotvarnej krajine , ktorá pomáhala prísnemu monoteizmu. Neskôr sa v takomto prostredí zrodil islám , jedna z najväčších židovských herézy.

Prvá kniha Samuelova nám popisuje vzrušujuce okamžiky z nervóznych konštitučných debát, ktoré sa odohrávali. Existoval jasný kandidát: benjaminonský partyzánsky veliteľ Saul, typycky charizmatický vodca, ktorý začal od nuly a vyšvyhol sa iba vďaka vlastnej energii a božej priazni.Ale Saul pochádzal z juhu a chýbala mu diplomatická zručnosť, aby si získal severné kmene, od ktorých sa mu nikdy nedostalo úprimne mienenej podpory. Jeho charakter jej krásne opísaný v biblii. Nepredvídateľný orientálny potentát a bandita v jednej osobe, u ktorého sa náhla štedrosť striedala s neovládateľnou zúrivosťou. Jednalo sa určite o nadaného a statočného človeka, ktorý ale pre svoje maniodepresívne sklony balancoval na hrane šialenstva a občas túto hranicu aj prekročil.

Medzi Saulovými žoldniermi bol aj Dávid.Keď bol vybraný do vojska nevedel nič o zbraniach. Nevedel bojovať mečom, chôdza s pancierom mu nešla. Používal primitívnejšiu zbraň, prak. Zdá sa však, že vojenský výcvik a skúsenosti získalu Pelištejcov. Mohol sa stať dokonalým Pelištejcom, vabral si však napokon judský trón. Potom vyčkal až v severnom Izraeli vypukli rozbroje a zavraždili Saulovho nástupcu. Je dôležité si uvedomiť, že Dávidovo kráľovstvo nebolo spočiatku kooordonovaným národným útvarom, ale dvoma odlišnými celkami, z ktorých každý s ním mal svoju vlastnú samostatnú zmluvu.

Dávid bol najpopulárnejším a najúspešnejším kráľom, akého kedy Izrael mal, a vytvoril taký prototyp panovníka, že po viac ako 2 000 rokov po jeho smrti pozerali Židia na jeho vládu ako na zlatý vek.

Neúspech ohľadom dobytia Jeruzaléma bol jednou z príčin, prečo vnikli dve samostatné zoskupenia Izraelitov, ne severe( izraelské) a na juhu( judské).

K Jeruzalému viedol podzemný tunel, ktorý ho spájal s prameňom v horách. Dávid o tomto tunely vedel a vyzval dobrovoľníkov, že každý kto prenikne tunelom stane sa kapitánom a náčelníkom. Tento hrdinský skutok uskutočnil Joáb a jeho muži. Preliezli vodným tunelom, dostali sa dovnútra hradieb a prekvapujúcim útokom dobyli mesto. Dávidovo chovanie v Jeruzaléme potvrdilo, že mesto bolo pre neho politicky veľmi dôležité. Nezmasakroval jeho obyvateľov ani ich nevyhnal. Naopak, zdá sa, že mu záležalo na tom aby z nich vytvoril stúpencov. Opravil hradby a terasy , takzavané Miló, obsadil skalnú pevnosť, ktorej sa hovorilo Sion, postavil kasárne pre svojích "chrabrých mužov" a palác pre seba.

Aj napriek tomu, že Dávid premiestnil Archu do Jeruzaléma, aby dal hlavnému mestu náboženský charakter, dôležité bolo, že pre ňu nepostavil grandiózny chrám. Archa bola kusom sakrálneho nábytku, ktorá pôvodne obsajovala zmluvu. Pravdepodobnejšie je , že si neprial meniť podstatu izraelitského náboženstva, ani jeho vnútornú rovnováhu, a cítil, že kráľovský chrám by presne to spôsobil.

Ale Dávidov dedič Šalamún bol svojím založením úplne iný.Zatiaľ čo Dávid bol zanietený, prudký, tvrdohlavý , hriešny ale pri tom aj kajúcny, vedomý si svojho hriechu a v hlbke srdca čistý a bohabojný, zostával Šalamún svetskou osobou, človekom svojho sveta a svojej doby, až do najhlbšej hlbiny svojho srdca, ak nejaké srdce mal.Žalmy,ktoré sa v Biblii pripisujú Dávidovi, sú bytostne duchovné. Sú skoro v samom strede jahvistického náboženstva.Naproti tomu náboženská literatúra pripisovaná Šalamúnovi, príslovia a " Pieseň Šalamúnova" so svojou zmyselnou poéziou, je krásna ako literárny žáner, ale podobá sa oveľa viac ostatným starovekým blízkovýchodným spisom svojej doby. Chýba jej izraelitsko-židovský transcendentalizmus a vedomie Boha.

Aj napriek tomu, že bol povolaný na trón už počas otcovho života, zvýraznil po Dávidovej smrti ako univerzalistický vládca zmenu režimu a nový smer tým, že odtránil všetkých otcových ministrov, niektorých aj vraždou. Urobil tiež zásadnú znemu vo vojenskej politike.

Dávid nemal jazdu, ktorá bola hlavným mocenským znakom tej doby. Šalamún mal na najrozličnejších miestach asi 1500 vozov a asi 4000 koní. V Megide, strategicky najdôležitejšom zo všetkých troch miest, postafvil obranné stanovište s neobyčajne mohutnou bránou. Z tejto pevnosti bol výhľad do roviny , ktorá neskôr získala názov Harmagedon. Podobne jazdu umiestnil aj do miest Chásor a Gezer.

Na svoje ambiciózne plány potreboval nielen robotu ale aj peniaze. Ukladal teda kmeňom dane.Dávid mu k tomu prinajmenšon pripravil pôdutým ,že uskutočnil sčítanie ľudu.Na hlavu sa mu však zniesla ostrá kritika, že je to v rozpore z irzaelitským náboženstvom a on uznal svoj hriech. Na základe výsledkov sčitania rozdelil zem do dvanástich danových obvodov a dalej zaviedol poplatok za nákup záso pre svoje posádkové mestá a kráľovské skladiská.

Šalamún prevádzkoval spoločne s Chíramom obchodné spojenie s flotilou lodí medzi Esjon - Geberom a Ofirom( vtedajší názov pre východnú Afriku). Obidvaja obchodovali s exotickými zvieratmi a vtákmi, so santalovým drevom a so slonovinou.Šalamún bol navic obchodníkom so sbraňami. Nakupoval v Kilikii kone a Egyptu ich predával výmenou za bojové vozy, ktoré potom kráľovstvám položeným na sever od neho.

Rozšíril Dávidovo mesto o 220 metrov na východ aby sa tam vôbec vošiel palác, kráľovská štvrť aj s kasárňami a vnutornými hradbami, ktoré boli hneď vedľa novej posvätnej mestskej štvrti. Zo Šalamúnovho Jeruzalému dnes už navidíme nič, pretože ho prekrila veľkolepá chrámová stavba Herodesa Veľkého.

Šalamúnov chrám mal tiež tri miestnosti za sebou a každá z nich bola 10 metrov široká, predsieň( Ulám) bola dlhá 5 m, Chrámová loď ( Hékal) 20 m, a veľsvätyňa (Debír) 10 m. V prípade veľsvätyňe išlo o stvorcovú miestnosť, ktorá bola ponorená do úplnej tmy ako svätyne v egyptských chrámoch. Boli tu uschvané relikvie. Na prvom mieste bola archa božej zmluvy. Podľa talmúdskej tradície boli ďalšími vecami Mojžišová palica, Áronová tyč, džbán na manu a vankúš na ktorom spočívala Jakubovi hlava, keď mal sen o rebríku. Ale všetky tieto veci zmizli dávno predtým ako Jeruzalém roku 587 p. n . l . padol, ale hlavne sa nedá dokázať či tam vôbec niekedy tieto veci boli.

Nebol Šalamúnov chrám modlárskym miestom. Samotná archa určite nezapadala svojím vzhľadom do skvostného okolia. Išlo o 1,2 m dlhú a 75 cm hlbokú drevenú skrinku.Prenášala sa na tyčiach , ktoré sa pretiahli krúžkami umiestnenými po stranách. Vo vnútri boli dosky so Zákonom.

Koncentráciou kultu do Jerizaléma znehodnotil Šalamún severné svätyne, ako bol napríklad Šekem spojovaný s Abrahámom či Betel spojovaný s Jákobom. Ludia zo severu tak na Šalamúna pozerali ako na duchovného utláčateľa a svetského ničiteľa. Keď Šalamún v roku 925, alebo 926 p. n. l. zomrel, odmietli preto severania korunováciu jeho nástupcu Réchabeáma v Jeruzaléme a naliehali, aby sa odobral na sever do Šekemu a tam sa nechal korunovať na ich kráľa. Rechabeán nemal vojenskéí prostriedky na to aby sever udržal silou. Severania sa odtrhli a vrátili sa späť k svojej kráľovskej línií.

Za panovania Omriovho rodu náhle oživil prorockú tradíciu na severe úžasný zjav Eliáša. Pochádzal z nezisteného miesta Tišbe, ktoré ležalo na samom okraji púste v Gileáde na východ od rieky Jordád. Bol rechabejec, člen ultraasketickej, divokej a fundamentalistickej sekty: chlpatý muž, opásaný koženým pásom okolo slabín. Ako takmer všetci židovskí hrdinovia, pochádzal z radov chudoby a bránil ju. Nepochybne sa podobal Jánovi Krstiteľovi, ktorý žil o tisíc rokov neskôr. Konal zázraky v prospech chudobných a najaktívnejší bol v období sucha a hladu, keď davy trpeli.

Po celé 9. storočie vzrastala moc Asýrie. Za Jehuu bol Izrael nútený platiť tribút. Roku 745 p. n. l. nastúpil ale na trón kritý Tigletpilesar III a premenil svoju vojenskú rasu na imperialistický národ. Vnútornými rozpormi zmietané kráľovstvo nebolo schopné klásť odpor. V rokoch 734 - 733 dobil Tiglatpilesar Galileu a transjordánsko, takže zostalo iba Samarsko. Jeho nástupca Salmamnasar V. zabral Samarsko a jeho nástupca Sargon II v roku 722 dokončil likvidáciu severného kráľovstva. Odviedol celú privilegovanú vrstvu a do oblasti nasadil kolonistov. Odviedol 27 290 obyvateľov. Sedemnásta kapitola Druhej knihy Kráľovskej, ktorá zaznamenala tieti smutné udalosti, vypovedá o tom, exilová elita v Asýrii stále ešte uctievala Jahveho a preto poslala jedného zo svojich kňazov aby žil v Beteli a poučoval ľud bez vodcov.

V dalšom storočí pokračoval boj o ortodoxnosť, proti rôznym kultovým praktikám. Proces sa urýchlil v roku 622 ,keď v priebehu opráv Chrámu našiel veľkňaz Chilkijáš knihu starovekých zvitkov, možno pôvodný text Pentateuchu, možno iba Deuteronómium, ktorá prinášala zmluvu medzi Bohom a Izraelom a ktorá vrcholila v 28 kapitole hrozným prekliatím. Tento nález vyvolal paniku pretože akoby potvrdzoval Ozeášovo proroctvo a svedčil o tom, že osud severu onedlho postihne aj juh. Chrám sa stal národným , alebo aspoň oficiálnym rozsudzovateľom náboženskej pravdy.

Izajáš bol nielen najpozoruhodnejším prorokom, ale bol tiež najskvelejším starozákonným spisovateľom.Šlo nesporne o výborného kazateľa, ale je pravdepodobné, že svoje slova aj spísal.

Predevšetkým v Deuteroizajášovi sa okrem požiadavkov kladených na kmeň, rasu či národ kladie dôraz aj na jednotlivca ako nositeľa viery.Nielen Eliáš, ale každý z nás má " tichý nepatrný hlas svedomia". To všetko je súčasťou objavu individuality, ide o obrovský krok dopredu v ľudskom sebapoznaní.Gréci sa mali onedlho vybrať tým istým smerom, ale Izraeliti prešľapali cestu.

Tri roky pred Jeremiášovým kázaním v Chráme sa náhle zrútila asýrska ríša a do vákua nastupuje nová mocnosť, Babylon.V roku 605 Babylon zvíťazil v rozhodujúcej bitve pri Karkemíši, v ktorej porazil egyptskú armádu. Jeruzalém padol v roku 597, k čomu babylónska kronika( dnes v Britskom múzeu) poznamenáva. " V siedmom roku, v mesiaci Kislev, prehliadal babylónsky kráľ svoje vojská. V keď vpochodoval do zeme Chatti( Sýria a Palestína), obľahol mesto Júdovo a druhého dňa mesiaca adar dobyl mesto a vzal kráľa do zajatia. Dosadil tam kráľa podľa svojej vlastnej voľby, prijal ich ťažký tribút a poslal

( obyvateľov ) do zajatia." To nám poskytuje presný dátum 16. 3.

Na prelome rokov 587-586 boli hradby Jeruzaléma prelomené a hladujúce mesto sa vzdalo. V údesnej scéne boli Sidkijášove deti v jeho prítomnosti zavraždené a keď sa mu ten hrozný pohľad vtlačil do oči, vylúpli mu ich a ko štandartný trest pre vazala, ktorý porušil prísahu. Chrám bol zbúraný, hradby strhnuté, krásne mestské domy spustošené a staré mesto miló, datujúce sa ešte pred Dávidov zábor, bolo zničené na trosky.

Mnoho ľudí utieklo do okolitých krajín, najmä do Egypta. Medzi nimi bol aj samotný Jeremieáš.V záverečných dňoch Jeruzaléma preukazoval veľkú odvahu , keď tvrdil, že odpor je zbotočný a že Nabukadnezar je prostredníkom, ktorého poslal Boh , aby strestal Judeu za jej bezbožnosť.Vkladal svoju nádej do pozostatkov judského ľudu, do tej hrstky, ktorá sa dožije toho, že dejiny potvrdia platnosť jeho slov. Tam v egyptskom exile zanikol do ticha jeho hlas, hlas prvého Žida.

Druhá časť: JUDAIZMUS

V diaspore sa písali prvé úspechy.

Židovský rok bol teraz poprvýkrát rozčlenený pravidelnými sviatkami. Pesach oslavoval založenie židovského národa. Šavu´ot( sviatok týždňov) Mojžíšovo prijatie zákona, to znamená založenie židovského náboženstva,Sukot ( sviatok stanov) putovanie púšťou, ktoré priviedlo národ a náboženstvo k sebe. Vedomie osobnej zodpovednosti sa zapúšťalo do ich sŕdc, a tak Židia začali slaviť Roš ha -šana ( hlava roku, alebo židovský Nový rok) na pamäť stvorenia a Jom kipur

( deň zmierenia) v očakávaní súdu.A opäť, zjednotiť túto tradíciu pomohla babylonská vedaa skúsenosti, ktoré nadobudli pri výpočte kalendáru. Židia zbavení štátu sa v exile stali nomokraciou - dobrovoľne sa podvolili vláde zákona. Z časového hľadiska bol exil krátky, pretože trval po konečnom páde Judei iba pol storočia. Aj napriek tomu pôsobil ako ohromná tvorivá sila.

Obrátene sa dá povedať, že keď Židia dosiahli stabilnú a prosperujúcu samosprávu, zistili, že je neobyčajne ťažké udržať svoje náboženstvo čisté a bezúhonné.

Biblia hovorí o 42 360 exulantoch , ktorí sa vrátoli, vrátane veľkého množstva pisárov a kňazov. Tým vstúpila na jeruzalémsku scénu nová ortodoxia, ktorej stredobodom sa stal jediný chrám a služba v ňom, vymedzená zákonom. Práce na Chráme začali okamžite. Bol postavený v skromnejšom sloho ako Šalamúnov, aj keď sa opäť použili cédre z Libanonu.

Roky 400 - 200 sú stratené storočia židovských dejín, nedošlo k žiadným veľkým udalostiam či pohromám, ktoré by stálo zato zaznamenať.

Naviac bolo náboženstvo novej ortodoxie, judaizmus. Zaviedli ho Nehemjáš a Ezdráš v obnovenom Jeruzaléme. Všetci obyvatelia sa zhromaždili pri vodnej bráne, kde sa uskutočnilo čítanie z knihy Mojžíšovho zákona. To vyvolalo silnú citovú odozvu, na základe ktorejn bola učinená nová a slávnostná zmluva.Svoj podpis pripojil každý, kto bol schopný pochopiť.

Slovo kánon je veľmi starobylé, znamená sumersky rákos, z čoho vyplýva jeho význam rovného či vztýčeného; pre Grékov znamenalo vládu, hranicu či normu.Židia ho ako prví použili na náboženský text. Toto slovo pre nich znamenalo božský prejav autority či Bohom inšpirovaný prorocký text. Kánon sa začal vytvárať, keď písomnú podobu dostalo prvých päť kníh Biblie, takzvaných mojžíšovských, alebo Pentateuch( ktoré sú neskôr známejšie ako Tóra). Vo svojej najprimitívnejšej podobe sa Pentateuch datuje pravdepodobne do doby Samuelovej, ale vo forme, ktorú poznáme dnes, je text kompiláciou piatich a možno aj viacerých textov. Jeden, ktorého predlohou bol asi pôvodný mojžíšský rukopis, pochádza z juhu a bohu sa v ňom hovorí ako o Jahvem. Druhý pochádza zo severu a Boha nazýva Elohim a je tiež veľmi starý. Tretí je Deutoronómium, alebo jeho časti, " stratené " knihy, nájderné v Chráme v období Josijášových reforiem.

Židovské historické záznamy spojiti narastali, preto sa u nich vytvoril hlboký zmysel pre dejinnú perspektívu, čoho Gréci nikdy nedosiahli.

Preto ani Gréci nevytvorili spis- ťažko sa hľadá kategória, do ktorej by sa dal zaradiť- taký záhadný a taký trýznivý ako kniha Jóbova. Táto nádherná esej zaoberajúca sa problémom teodicey a zla fascinuje učencov aj obyčajných ľudí a po dvoch tisícročiach je pre nich stále hádankou.

Pretože Jób kladie základnú otázku, ktorá je záhadou pre všetkých ľudí, a obzvášť tých ktorý majú silnú vieru: prečo nám Boh robí také strašné veci? Jób bol knihou pre starovek a je knihou pre modernú dobu. Je obzvlášť knihou pre Židou, pre tento vyvolený a decimovaný národ. Predovšetkým je knihou pre holocaust. Naskýta výhľad na takmer neobmedzený vedecký a technologický ľudský potenciál a stavia ho potom do protikladu s jeho nenapraviteľne slabými morálnymi vlohami človeka. Autor Jóbovej knihy nám tak odkazuje, že v stvorení existujú dva rády - fyzický a morálny.Nestačí pochopiť fyzický rád sveta a byť jeho pánom. Človek musí prijať morálny rád a riadiť sa ním.Z tohto dôvodu si musí osvojiť tajomstvo Múdrosti.

Židia sa stávali vyškoleným národom. A objavila sa nová, v dejinách náboženstva úplne revolučná inštitúcia - synagóga. Jednalo sa o židovský prototyp kostola, kaplnky alebo mešity. Bolo to miesto kde sa Biblia systematicky čítala a kde sa zároveň vyučovala.

Židovstvo sa začalo zotavovať a prekvitať. Z exilu sa vrátilo 42 360 Židov plus 7 337 otrokov a otrokýň a 200 spevákov a speváčiek. V znovuobnovenom Jeruzaléme tak nemohlo žiť viac ako 70 000 obyvateľov. Napreik tomu mal samotný Jeruzalém v 3. storočí 120 000 obyvateľov.

Na scéne sa začénajú objavovať Gréci a Macedónci. Grécky vojenský výcvik začínal v gymnáziu, ktoré bolo hlavným vzdekávacím zariadením polis. Jeho hlavným účelom bola propagácia gréckej kultúry.Najranejšie texty v kumránskom sídlisku pochádzajú asi z roku 250 p. n. l., kedy sa slučka gréckych miest okolo Judei začala sťahovať.

Židovský filozof Filon, neskôr považoval za samozrejmé, že bohatí židovskí synovia navštevovali gymnázia. Židia pogréčťovali svojé mená, alebo používali dvojaký spôsob: helénské mená na cestách a v živnosti a hebrejské pri bohoslužbách a doma.

Židia nemali nič proti tomu, aby odvádzali dobyvateľom dane pokiaľ mohli v pokoji praktizovať svoje náboženstvo.

Jozef sa vydal na aukciu , ktorú usporiadali v Alexandrii Ptolemaiovci. Aukciu vyhral tým, že obvinil protivníkov z dohody za účelom znížiť cenu. Zmluvne sa zaviazal robiť daňového dozorcu a vykonával tento úrad 22 rokov. Za túto dobu viedol židovský národ z biedy a nešťastia do lepších životných podmienok. Jozaf zašiel ďalej ako jeho menovec z faraónskej doby. Vyrástol z neho nový prototyp, stal sa prvým židovským bankárom. Týmto spôsobom sa stal symbolom helenizácie Judei v 2. st. p. n. l.

Alexander Macedónsky vytvoril svoju ríšu ako ideál. Chcel roztaviť masy a nariadil všetkým ľuďom aby považovali svet za svoj domov. Isokrates sa domnieval , že označenie Helén sa už nevzťahuje k pôvodu, ale k postoju. Podľa neho bolo vzdelanie lepším dôvodom k udeleniu občianstva ako rodový pôvod.

Naproti tomu mudrci dodávali :" Budiš prekliaty človek, ktorý chová prasa, a nech sú prekliatí tí, ktorí vyučujú svojích synov gréckej múdrosti".

Židia robili absolútne ostrú deliacu čiaru medzi božským a ľudským. Gréci neustále vyzvihovali človeka- boli ptométeovci- a umenšovali boha.

Zjednotenie judaizmu a gréckeho náboženstva bolo vylúčené.

V roku 167 p. n. l. vyvrcholil konflikt vydaním dekrétu, ktorý nahradil mojžíššky zákon profánnym, a degradovaním Chrámu na obyčajné ekumenické bohoslužobné miesto. V praxi to znamenalo, že tam postavili sochu Dia, ktorého meno židovskí rigoristi prekladali ako " odporná prázdnota". Podobný postoj zaujímala aj väčšina zbožných Židov, tzv. chasidim. Existovala ale ešte iná veľká skupina, ktorú mohli reformisti dostať na svoju stranu. Išlo o obyčajných chudobných " ľudí zeme" am ha-arec. Keď prišli židia z exilu nerozpakovali sa protektorsky rozlišovať medzi spravodlivými " ľuďmi exilu" bnej hagola, a medzi am ha-arec, ktorí skoro ani neboli Židia, lebo často pochádzalôi podľa ich názoru z neplatných manželstiev.

Protikoloniálny boj väčšinou nezačína útokom na vojenskú posádku, čo sa potvrdilo aj teraz. Všetko začalo vraždoumiestneho stúpenca režimu. V meste Modi´in v podhorí Judských hôr, 10 km východne od Lyddy, zavraždil Matatiáš, vodca starej kňažskej hasmoneovskej rodiny z chrámu pomenovaného " Hliadka Jehojaríba" , židovského reformistu, ktorý viedol oficiálny obrad. Starcových päť synov na čele s Júdou Makabejským, zvaným Kladivo, potom podniklo drobné vojenské výpady proti seulekovským posádkam a ich židovským stúpencom. V priebehu dvoch rokov 166- 164, vyhnali všetkých Grékov z okolia Jeruzaléma. V samotnom meste vytlačili reformistou spolu so Seulekovcami do pevnosti Akra a vyčistili Chrám od svätokrádežných relikvií. Jahvemu ho znova zasvätili pri slávnostnej bohoslužbe v decembri roku 164. Na pamiatku tejto udalosti Židia dodnes slávia "sviatok zasvätenia" Chanuku. 

V roku 142 p. n. l. Seleukovci prakticky uznali nezávislosť Judei, a tak keď Šimon Makebejský nastúpil do veľkňažského úradu po svojom bratovi, stal sa etnarchou( vodcom ľudu) a panovníkom.

Podľa Josepha Flávia trvala občianska vojna šesť rokov a vyžadala si 50 000 Židov. Vtedy prvýkrá t počujeme o farizejoch ( hebrejsky prušim- oddelených). Bola to náboženská strana, ktorá zavrhla kráľovský náboženský vládny systém predstavovaný veľkňazom, saducejmi a sanhedrinom. Dôležitejší než židovský nacionalizmus bolo pre ňu dodržiavanie náboženských prikázaní. Rabínske zdroje píšu o konfliktoch medzi týmto združením a monarchou, ktoré mali sociálne, hospodárske aj náboženské aspekty.Saducejovia mali spojencov v bohatých, ale farizejov podporoval jednoduchý ľud.

Rím toleroval malá a slabá štáty, dokonca im priznával veľkú mieru samostatnosti. Nemohol však trpieť expanzionistický štát, ktorý navyše nasilu obracal svojích susediu na vlastnú náročnú a netolerantnú vieru.

Rím vyčkal až vnútorné rozpory oslabia židovský štát.Mocný hlavný radca Idumujec Antipater ( radca Hyrkana II) pochádzal z rodiny násilne obrátenej na judaizmus. Bol napol Židom a napol Grékom. Pre takýchto ľudí nebolo problémom znížiť sa pred rímskou mocou. Antipater nechcel občiansku vojnu. Chcel dohodu s Rímom, ktorá by priniesla bohatým židovským rodinám rozkvet pod rímskou ochranou. Preto sa v roku 63 p. n. l. dohodol s rímským generálom Pompeiom a Judea sa stala rímským zákazníckym štátom.Antipatrov syn, neskorší Herodes Veľký, začlenil Židov ako pevnú súčasť do administratívneho systému Rímskej ríše. Aj napriek tomu, že bol Herodes Žid, viedol protižidovskú politiku. Herodes si iba o vlások zachránil život. Podarilo sa mu ale doraziť do Ríma, kde svoj prípad predložil senátu. Dostal satisfakciu v podobe vymenovania za bábkového panovníka.Vrátil sa potom na východ v čele rímskej armády v počte 30 000 pešakov a 6 000 jazdcov a dobyl Jeruzalém.Jeho politika mala tri hlavné línie. Za prvé využíval svoje veľké politické a diplomatické schopopnosti aby si zaistil podporu mocných v Ríme, nech to už bol ktokoľvek.( Marcus Antonius, Octaviánus) Herodes kruto trestal pirátov a banditov, čo sa mu dobre darilo, a podporoval všemožne Rím pri všetkých ťaženiach. Vyplatilo sa mu to v podobe zväčšenia svojho územia.

Za druhé, zo všetkých síl vyvražďoval Hasmoneovcov. Voči každému kto mal rodový nárok na jeho dŕžavy sa choval s paranoidnou podozrievavosťou a bezohľadnou brutalitou. Na svoju manželku chorobne žiarlil, až ju napokon nechal vlastnou rodinou usvedčiť z nevery a popraviť. Potom brutálne postupoval voči celej jej rodine. Svoj rod však zbožňoval a pomenoval po matke a súrodencoch mnohé novozaložené mestá.

Tretia politická línia spočívala v oslabovaní ničivej sily náboženského rigorizmu. Oddelil štát a náboženstvo a zapijil do hry Židov v celej diaspore.

Keď preberal moc prvú vec, ktorú urobil bolo vyvraždenie 46 vedúcích členov sanhedrinu, ktorí sa snažili aplikovať mojžíšský zákonník na svetské veci. Sám si bral vzor zo Šalamúna. Zaistil kolosálne stavby a výdaje v obecný prospech. Stal sa tak ďalším židovským prototypom: majetným filantropom.

Počas Claudiovho sčitania ľudu( r. 48 n. l.) bolo v ríši 6 944 000 Židov, plus " myriády a myriády" v Babylónií a inde za hranicami ríše.Odahduje sa , že v herodovskom období bolo na svete asi osem miliónov Židov, z nich dva a pol milióna v Palestíne.Židia tak tvorili asi 140 percent obyvateľov rímského impéria.

Herodes bol dôverným priateľom Augustovho generála Agrippu. Toto priateľstvo pôsobilo ako zvláštné ochranné krídla, ktoré Rím rozťahoval nad veľkými roztrúsenými a občas ohrozenými židovskými obcami v rímskej sfére.

Herodes bol horlivý oštepár a lukostrelec, zanietený divák. Vďaka svojím peniazom orgynizačným schopnostiam a energii, zachránil pred zánikom olympíjske hry, takže jeho meno mali v úcte na mnohých gréckych ostrovoch a mestách. Táto vážnosť mu priniesla i doživotný titul prezidenta. Veľkými čiastkami prispel na verejné a kultúrné účely Aténam, Lýkkii, Pergamonu a Sparte. Prestaval Apolónov chrám an ostrove Rhodos. Vybudoval nové stavby v Byble, postavil fórum v Týre a Bejrúte, zariadil v Laodicei vodovod, postavil divadlá v Sidone a Damšku, dal gymnáziá mestám Ptolomais a Tripolis, a zaistil fontánu a kúpele v Aškalone.

Joseph Flávius popisuje Herodov chrám v Židovských starožitnostiach a Židovskej vojne. Chrám zachytávajú i traktáty Talmudu, Midot, Talmid a Joma. Ich doplnkom sú nedávne archeologické vykopávky. Na dosiahnutie vytúženého grandiózneho efektu zväčšil dvojnásobne plochu chrámovej hory. Dosiahol to stavbou podporných hradieb, pričom medzery vyplnil troskami, tým sa vytvorilo veľké nádvorie, na ktorého obvode vybudoval kryté stĺporadie a prepojil ho mostami s celým horným mestom. Svätyňa v jednom z rohov tejto plochy bola vyššia ako Šalamúnova. ( 50m namiesto 30)

Kedže Herodes nepochádzal z kňažskej rodiny a nemohol preto vstupovať do vnútorného priestoru, šetril na interiéry peniazmi.Hlavnú svätyňu obložil zlatom, ale inak ju nechal prázdnu. Namiesto toho dával peniaze na exteriér a brány. Kovania a ozdoby nechal pokryť zlatými a striebornými plátkami. Podľa Josepha bol kameň " neobyčajne biely" a kamenný lesk a zlata žiara, ktoré sa v plnom slnku odrážali na vzdialenisť mnohých kilometrov, spôsobovali, že Chrám už z diaľky udieral pútnikom do očí.

Keď v roku 44 zomrel vnuk Heroda Veľkého, Herodes Agrippa,Rímu neostávalo nič iné, iba sa vrátiť k priamej vláde. Jeho smrťou prakticky skončila posledná fáza stabilnej židovskej vlády v Palestíne, ktorá sa obnovila až v polovici 20. st.

V roku 6 po Kristovi, viedol povstanie Júda Galilejský, na protest proti priamej vláde, vyhlásenej po smrti Heroda Veľkého. ( 4 p. n. l. )

K ďalšiemu došlo, keď bola obnovená priama vláda po smrti Heroda Agrippu, roku 44 n. l. Jeho vodcom bol Theudas, ktorý postupoval údolím Jordánu na čele chaotického davu. Tretie vypuklo za vlády prokurátora Félixa(52-60 n.l.), keď sa na Olivetskej hore zhromaždi1o 4 000 ľudí, ktorí očakávali, že padnú hradby Jeruzaléma, tak ako sa zrútili v Jerichu. A konečne veľké revolty v rokoch 66 a 135 n. l. , ktoré sa rozrástli do obrovských rozmerov a pri ktorých sa prudko otriasla východná časť ríše. Obdobu k týmto udalostiam nenájdeme v žiadmej inej oblasti, kde vládol Rím. Prečo boli Židia takí nedisciplinovaní? Dôvod nebol v tom, žaby šlo o nezvládnuteľnú vojenskú kmeňovú a zaostalú spoločnosť, akou boli Parthovia, ktorí spôsobovali Rímanom trvalé potiaže na východnom okraji ríše.( podobným spôsobom trápili Patánci a Afgánci, Britom v Indii).Naopak, skutočný problém so Židmi bol v tom, že boli príliš vyspelí a intelektuálne sebavedomí na to, aby prijali cudziu nadvládu. Židia nemohli s Grékmi súťažiť v umení a niektorých iných odboroch, ale literalúru amli v rôzných oblastiacj na vyššej úrovni. V Rímskej ríši bolo rovnaké množstvo Židov a Grékov a percentuálne bolo viac Židov gramotných.Gréci, ktorí určovali kultúrnu a politickú líniu v Rímskej ríši, neuznávali hebrejský jazyk a kultúru. Je pozorohodné, že Gréci, ktorí sa zaujímali o prírodu preberali cudzie technológie a umelecké vlohy, boli úplne ľahostajní voči cudzím jazykom. Tisíc rokov žili v Egypte, ale z jazyka sa naučili iba obchodnú hantírku. Pythágoras bol asi jediný učenec, ktorý rozumel hieroglyfom. Je potrebné si uvedomiť, že zsdanlivá židovská revolta proti Rímu, bola vlastne konfliktom medzi židovskou a gréckou kultúrou. Konflikt vznikol na základe kníh, pretože existovali iba dve literatúry, grécka a židovská, lebo latinské texty iba začínali vytvárať systématický celok. Predstava, že v okamihu smrti dachádza k súdu a že nasmrtelnosť je vecou zásluh sa vyvynula v Egypte tisíc rokov predtým. Nebola židovská, lebo nebola v Tóre a Saduceji, ktorí sa držali textov najskôr úplne odmietali posmrtný život. Zárodok myšlienky bol v Izajášovi a Farizeji prevzali tento aspekt apokalypsy, lebo zodpovedal ich vedomiu mravnej spravodlivosti.

Je terorizmus legitímny, ak ostatné formy protestu zlyhajú. O tejto otázke sa už vtedy živo diskutovalo.

Ešte väčšia kontraverznosť je spojená s rôznymi sektami, ktoré na prelome tisícročia žili na okraji púšte a ktorým dal Josephus jednotné pomenovanie

" esejci". V skutočnosti medzi nimi bolo mnoho rozlličných skupín. Najznámejší sú kumránskí mnísí, ktorých kláštor pri Mrtvom mori vykopali G. L. Harding a Pére de Vaux v rokoch 1951 - 1956 a množstvo ich spisov sa dnes podrobne skúma a vydáva.V lete žili v stanoch, zimu trávili v jaskyniach. V centrálnej budove mali zložité sústavy potrubia na rituálne očisťovanie. Bola najdená ich kuchyňa, pekáreň, jedáleň, hrnčiarská dielňa a tiež spoločenská miestnosť. Táto sekta je dokladom, aká dôležitá pre extrémistecké zoskupenia bola literatúra. Mali tam náročnú písarskú dielňu a veľkú zbierku kníh, ktoré z bezpečnostných dôvodov ukryli do okolitých jaskýň, keď ich sídlisko ohrozovali Rímania pri potalčovaní vzbúry roku 66 n. l. Môžeme na nich doložiť, ako literatúra podporovala násilie, lebo okrem kanonických textov s apokaliptickým významom( ako bol Izajáš) produkovali mnísi tiež vlastné eschatologické spisy, ktoré mali revolucionársky alebo dokonca vojenský. Ich dokument s názvom " Vojna deti Svetla proti deťom Temnoty" nebol len apokaliptickým textom, ale poskytovaol tiež podrobný výcvikový návod pre bitvu, o ktorej verili, že čoskoro nastane. Kumránsy tábor mal obranné usporiadanoie a bol zaistený strážnou vežou. Rímania asi naozaj zaútočili a zničili ho v rokoch 66 - 70, kedy nastal " koniec dní ".

( po smrti Heroda Rímania menovali tetrarchou jeho syna Heroda Antipa)

Jeho judaizmus bol podozrivý, pretože jeho matka bola Samaranka, a on sám porušil mojžíššký zákonník tým, že si zobral za manželku ženu svojho brata. Ján krstiteľ kázal proti tomuto hriechu a bol za to nakoniec uväznený a popravený. Podľa Josepha cítíl Antipas, že narastajúci počet Krstiteľových stúpencov začina hroziť revoltou.

Židovská mesianistická doktrína mala svoj pôvod v presvedčení, že kráľa Dávida menoval Pán, aby on a jeho potomkovia vládli nad Izraelom do konxcy vekov a aby nakoniec mali nadvládu nad inými národmi. Po páde kráľovstva sa tento aspekt pretransformoval do prorockého očakávania, že vláda Dávodovho rodu sa zázračne obnoví.

Táto bohom vyvolená a charizmatická postava bola poprvýkrát nazvaná Mesiášom až v pomerne neskorom dejinnom štádiu. Slovo bolo pôvodne hebrejské, potom aramejské a do gréčtiny sa jednoducho transkribovalo ako messias, ale grécke slovo pre pomazaný, je christos a je zaujímavé, že to bolo grécke, a nie hebrejské označenie, ktoré bolo pripisované Ježíšovi.

Pokiaľ bol Ježíš teológom, o akú teológiu išlo a z čoho vychádzala ? Vyrastal v prostredí bludárskeho judaizmu v Galilei, ktorá sa čím ďalej viac helenizovala. Ešte pred krstom v roku 28 alebo 29 n. l. zomrel Ježíšovi otec, tesár. V gréckom Novom zákone mal otec hebrejské meno Jozef, ale Ježíšova matka sa menovala Mária, čo bol grécky ekvivalent hebrejského Miriam. Dvaja z Ježíšových bratov , Júda a Šimon, mali hebrejské mená , ale už nie ďalší dvaja, Jakub( v hebrejčine Jákob) a Joses (v hebrejčine Jozef). Ježíš bol grécky ekvivalent hebrejského Jozou. Rodina tvrdila, že pochádza z Dávidovho rodu a je možné, že sa dosť prispôsobila helénským pomerom, pretože Nový zákon sa zmieňuje o naoätí vyvolanom v rodine práve Ježíšovým učením. Po jeho smrti ale rodina prijala jeho učenie. Jakub bol vodcom kresťanskej sekty v Jeruzaléme, a keď zomrel mučeníckou smrťou od saducejov, nastúpil po ňom Ježíšovc bratranec Šimon. Judovi vnuci boli vodcami galilijskej kresťanskej komunity za panobania cisára Trajána. Vieme, že Ježíša ovplivnilo esejské učenie( možnos nimi istú dobu žil) a že sa stýkal s babtistickou sektou. Aj napriek tomu zostal v podstate jedným z Hakamim, zbažných Židov túlajúcích sa po svete.

Za prostriedok ako dosiahnúť duchovnú dokonalosť u celého národa, považoval Jež´š, tak ao mnoho zbožných Židov , základné školy a synagógy. Videl však v Chráme zdroj zla a predvídal jeho zničenie. Choval sa preto voči chrámovým predstaviteľom a všetkým predstaviteľom správy s tichým opovrhovaním, čím zašiel oveľa ďalej ako mnoho kritikov.

Hilel hovoril" Čo ti je odporné, nerob svojmu blížnemu - to je celá Tóra. Všetko ostatné je komentár a teraz ho bež študovať. Ježíš bol stúpencom Hilelovej školy a je možné, že sa vzdelával u neho, pretože Hilel mal mnoho žiakov. Zopakoval tento slávny Hilelov výrok a možno aj niektoré iné, pretože Hilel bol slávny aforista. Nepripúšťal napríklad rozvod, ktorý sa neskôr stal nesmierne dôležitým. Na základe rigorizmu vyvodil Ježíš nielen logocké závery z Hilelovho učenia, ale súčasne prestal byť ortodoxným učencom v pravom slova zmysle, a tým vlastne prestal byť Židom. Vytvoril náboženstvo, ktoré tu ešte nebolo. Názov kresťanstvo je presný. Do svojho etického judaizmu začlenil impozantnú eschatologickú zmes z Izajáša, Daniela a Enocha, a spolu s ňou to, čo mu pripadalo užitočnú z esejcov a baptistou. Vďaka tomu dokázal predložiť svoju jasnú predstavu smrti, súdu a posmrtného života. Svoju novú teológiu ponúkol každému, na koho pri svojej púti narazil: zbožným Židom, am ha arec, Samaranom, nečistým, dokonca aj Nežidom. Ale ako mnoho náboženských inovátorov mal jednu verejnú doktrínu pre davy a druhú, dôvernú, pre najbližších stúpencov. V nej sa sústredil na svoj vlastný osud. N azákalde tejto dôvernej doktríny sa prehalsoval nielen za Trpiaceho služobníka, ale za niekoho oveľa významnejšieho , za Mesiáša.

Ježíš teda prehliadal Tóru ako nezáväznú. Trval na tom, že pre nadchádzajúcí Posledný súd nie je nutné slepo poslúchať Zakon, ale veriť.

Pre Ježíšovu smrť v súlade s Písmom sa určite vyslovili chrámoví kňazi a farizejovia Šamajovej školy, a tiež Saduceji. Títo sa cítili najviac ohrození jeho náukou. Ale nemohli dokázať žiadny zločin. Nebolo jednoducho jasné či majú Židia povolenie popraviť Ježíša. Aby sa zbavili napohodlného prípadu poslali Ježíša ako buriča k rímskemu prokurátorovi Pilátovi. Pre toto obvinenie neexistoval jediný dôkaz, iba okrem predpokladu, že ľudia prehalsujúci sa za Mesiáša, skôr či neskôr nejakú vzbúru vyvolajú. Posielať príliš hlasných uchádzačov o mesiášsky titul rímským úradom bolo dlhjoročným zvykom. Samozrejme, že Pilátovi sa veľmi nechcelo urobiť Ježíša vinným, ale z politických dôvodov to urobil. Ježíš preto nebol ukameňovaní podľa židovského zákona, ale ukrižovaní podľa rímskeho práva.

Ježíšovi bezprosttredný žiaci pochopili dôležitosť jeho smrti a vzkriesenia. Tieto udalosti sa pre nich stali novým zákonom, či svedectvom božieho plánu, základom na ktorom si mohol každý vybudovať novú zmluvu s Bohom. Ale o šírenie Kristovho evangélia sa zaslúžili iba tým, že opakovali Ježíšove výroky a prerozprávaôi jeho životný príbeh. Skutočnú evangelickú prácu vykonal Pavol z Tarsu, diaspórny Žid z Killíkie. Jeho rodina pochádzala z Galilie a on sám sa do Palestíny vrátil študovať u učenca Gamliela. Dostalo sa mu farizejskej náuky, ale rozumel tiež Ježíšovej teológií. Akonáhle nadobudol presvedčenie, že vzkriesenie je skutočnosťou a žae Ježíš je skutočne Kristus, začal jeho učenie šíriť. Často sa tvrdí, že Pavol vynašiel kresťanstvo, pretože použil Kristovú mravnú náuku a zformuloval ju do novej teológie, ktorú prikrášlil intelektuálnymi koncepciami z prostredia helénskej diaspory. Jeho rozlišovanie medzi telom a ducho býva často porovnávané s Filónovou dichotómiou telo-duša. Tvrdí sa tiež, že Kristom mienil Pavol niečo podobné ako Filón lógom. Ale Filón sa zaoberal abstraktnými pojmami. Pre Pavala bol Kristus reálnou skutočnosťou. Telom a dušou Filón mal na mysli vnútorný boj v rámci ľudského charakteru. U Pavla sa telo a duch týkajú vojkajšieho sveta, človek je telo, duch je Boh- či Kristus.

Ježíš ani Pavol nepopierali etickú hodnotu Zákona.Iba oddelili jeho jadro od historického kontextu, ktorý obaja považovali za zastaralý. Dá sa zhruba povedať, že Pavol kázal spásu skrz milosť, a nie spásu prostredníctvom dobrých skutkov( teda dodržiavaním Zákona).

Ježíš s Pavlom uskutočňovali univerzalizáciu zdola. Ježíš bol vzdelaný Žid , ktorý prehlásil ,že vzdelanosť nie je nutná. Podstatu Zákona nevidel v litere, ale nv duchu a otvoril tak náruč nevzdelaným, zaostalým , opovrhovaným, am ha-arec. Dozrel čas na etický monoteizmus. Išlo o židovskú ideu, ale kresťania sa s ňou vydali za hranice Palestíny do okolitého sveta a ukradli tak Židom ich dedičské práva. Prví nasledníci Krista v Jeruzaléme určite považovali sami seba za Židov. Nechávali sa obrezávať a dodržiavali mnoho zákonov mojžíšského zákonníka , až do katastrofy v rokoch 66-70.

Veľké povstanie bolo vlastne občianskou a rasovou vojnou medzi Židmi a Grékmi.

V Ríme dodnes stojí Titov víťazný oblúk, do kameňa ktorého bola vytesaná ukoristená chrámova menora. Títus tiež uchoval v svojom paláci záves z chrámovej veľsvätyne a exemplár posvätných textov - kto by si pomyslel, že práve to ich zachráni.

Po páde Jeruzaláma zostali iba tri centrá židovského odporu. Pevnosť Herodion, ktorá padla onedlho nato, pevnosť Machareus dobytá v roku 72 a Masada, veľkolepá skala týčiaca sa 400 m. nad krajinou na okraji Judskej púšte. V rokoch 37-31 tu Herodes vystaval vynikajúcu pevnosť.

 K rozsahu revolty prispela skutočnosť, že radikálov tentokrát zjednotila silná osobnosť, záhadný Šimon bar Kochba, či Koziba. Aj on sa zrejme prehlasoval za Mesiáša. Razil dokonca vlastné mince, na ktorých bol nápis, Šimon Nasi(princ) Izraela. Šimon bol skôr vzorom pre moderných sionistických bojovníkov. Žiadna romantická duša, ale profeesionál, muž, ktorý žil a zomrel ako guerillový vodca a nacionalista. Rímska pomsta bola hrozná. Rímania zničili 50 pevností, 985 miest, dedín a osád. Dión tvrdí, že v bojoch zahynulo 580 000 Židov, a nepreberné množstvo od hladu a pri požiaroch.

V každom prípade sa to Židom podarilo zariadiť tak, že vovýročný deň, keď bolo mesto zničené, mali prístup k zbúranému pozostatku Chrámu, ktorý je dnes známy ako Západná stena, alebo Múr nárekov.

Dve katastrofy , ktoré sa odhrali v rokoch 70 a 135, znamenali faktický koniec starovekého židovského štátu.

Predtava, že sa Židia a Nežidia zhodnú na kresťanstve ako na určitom supernáboženstve neprežila roky 66-70. Pri nich došlo k faktickému zániku kresťansko- židonskej cíkrvi v Jeruzaléme. Väčšina jej členov prišla v priebehu revolty o život a zbytok sa rozprchol.

Aj napriek tomu, že sa tieto náboženstvá líšili v tom hlavnom, vo všetkom ostatnom sa prakticky zhodovali. O to krutejšia bola ich roztržka. Kresťania prevzali z judaizmu Pentateuch, Prorokov a mudraslovné knihy. Prevzali tiež oveľa viac apokryfných kníh než boli sami Židia ochotní kanonizovať. Prevzali liturgiu, pretože dokonca eucharistia má židovský pôvod. Prevzali koncepciu šabatu, sviatkov, kadidla a horiacích lámp, žalmov chválospevov a chorálnej hudby, rúch a modlitieb, kňazov a mučeníkov, čítanie posvätných kníh, prevzali aj inštitúciu synagógy( ktorú transformovali na kostol). Prijali dokonca aj koncepciu duchovnej autority stelesnenú veľkňazom. Kresťania na jeho miesto postavili pápeža a patriarchov. Okrem kristológie nie je v ranej církvi nič, čo by už judaizmus neobsahoval.

Židia sa zachovali dosť samovražedne, Tvorili takmer desatinu obyvateľstva impéria, takmer všetci vedeli čítať a písať, amli v rukách obchod, uviedli do života vtedy prevratný etický monoteizmus a ako jediný mali inštitúciu sociálneho zabezpečenia. ( to všetko takmer stratili).

Nabudúce sa Židia formulovali ako katedokracia, ich autoritou sa stal učiťeľský úrad. Traduje sa . že farizejský rabín Jochanan ben Zakaj, zástupca predsedu sanhedrinu, bol z obkľúčeného Jeruzaléma prepašovaný v rakve. Vystupoval proti vzbure a bol presvedčený o tom , že Bohu sa dá lepšie slúžiť bez záťaže štátu a jeho korupcie. Dostal povolenie od rímských úradov, aby vybudoval

v Jabne( Jamnii) stredisko, kde sa budú určovať pravidla židovského náboženstva. Tu kúsok od pobrežia, na západ od Jeruzaléma, došlo k pochovanie sanhedrinu a štátu a na ich miesto nastúpila rabínska synóda. Dynastie učencov existovali už v období druhého spoločného židovského štátu a označujú sa ako zugot alebo dvojice.Týchto dvojíc učencov bolo 5 , pričom poslednou dvojicou bol Hilel , Kristov učiteľ a jeho odporca Šamaj. Ich pokračovatelia , ktorí sa stali súčasťou tejto privilegovanej vrstvy, sú známi ako "tanaim"- učitelia.Hilielov vnuk, rabi Gamliel, bol prvý zo šiestich generácií, Jehuda ha-Nasi posledný.Ďalšia generácia, ktorú viedol rabi Chija Veľký okolo roku 220 po Kr. zahájila obdobie učencov Amoraim, ktoré trvalo v Judsku 5 generácií.( do konca 4. Storočia) a v Babylonii 8 generácií( do konca 5. storočia).

Židovské texty: Prvou vrstvou je Pentateuch, ktorý bol dokončený pred exilom, i keď došlo k úpravám.To je základ židovského písaného práva. Ďalej nasleduje kniha prorokov,žalmy a mudroslovné texty. U týchto kníh bola kanonizácia dokončená za rabiho Jochanana ben Zakaja, t.j. medzi rokmi 70 a 132 po Kr..K nim boli priradené rôzne nekanonické spisy , bez ktorrých sa štúdium židovského náboženstva a dejín nedá obísť: grécky preklad Biblie -Septuaginta, dielo Jozefa Flavia, apokryfy a rôzne papyrusy. Ďalšou vrstvou bol súpis tradovaného Ústneho zákona nazývaného Mišna (hebrejsky opakovanie , štúdium), ktorý sa pôvodne učil naspamäť. Mišna sa skladá ztroch častí: "midraša", čo je výklad Pentateuchu, "halachy"( od hebr. halach- ísť, chodiť), teda korpusu všeobecne uznávaných právnych rozhodnutí týkajúcich sa konkrétnych otázok, a z "agady" - homíli obsahujúcihc anekdoty a legendy určené obyčajným ľuďom, aby pochopili zákony. Po Bar Kochbovom povstaní došlo k redakci i tohoto materiálu, ktorá vyvrcholila prácou Jehudu ha Nasiho a jeho školy v knihe "Mišna". Tá sa delí do 6 zväzkov s rôznym počtom traktátov. Prvý je "Zera im s 11- timi traktátmi o požehnaní, daroch a vlastníckych právach. Mo ed s 12-timi traktátmi s zaoberá šabatom a svätými dňami. Našim ( 7 traktátov) rieši manželstvo a rozvod. Nezikin ( 10) pojednáva o civilných priestupkoch , súdoch , svedkoch, trestoch. V Kodašimu ( 11) ide o obety a svätokrádeže a v Teharote ( 12) o rituálnu čistotu a nečistotu. Okrem Mišny usporiadali tanaiti príslovia a porekadlá v tzv. Tossefte- anotácii k Talmudu- štyrikrát objemnejšej ako Mišna. Vyše tisíc rokov sa nemôžu učenci dohodnúť na presnom vzniku Tosefty a jej vzťahu k Mišne.

Po dokončení Mišny k nej učenci začali písať komentáre a keďže v tom čase existovali dve centrá , poznáme dve verzie Talmudu ( hebr. štúdium, učenie), ktorý zostavovali generácie učencov zvaných amoraim. Jeruzalémsky talmud ( Talmud Západu) bol dokončený v 5.storočí a Babylonský dokončený o sto rokov neskôr. Oba tvoria komentár k traktátom Mišny a majú číslované stránky. Talmudské verzie tvoria tretiu vrstvu židovského duchovného bádania. Potom pristúpili ďalšie komponenty: interpretácia (perušim) talmudov napr. Rašiho komentár Babylonského talmudu z 11. Storočia, a novela (hidušim), čo sú nové pravidlá alebo halachot vytvorená porovnaním rôznych zdrojov a ich zladením. Klasická novela vzišla z Babyl. Talmudu v 12. a 13. stor. Ďalším komponentom bolo responsa prudentium - písomné odpovede učencov na otázky, ktoré im boli kladené. Poslednú vrstvu židovskej duchovnej vzdelanosti tvorí snaha zjednodušiť a kodifikovať toto množstvo materiálu. Od 11. Do 16. Storočia sa o to pokúšali učenci ako Jicchak Alfasi, Maimonides, Jakob ben Ašer alebo Josef Karo. V období gaonov alebo geonim ( 5. - 11. stor) sa učenci snažili vytvoriť kolektívne pravidlá alebo kompiláciu, ktoré by sa opierali o autoritu akadémií. V neskoršom rabínskom období došlo k decentralizácii predpisov a vývoj Zákonov určovali jednotliví myslitelia. Epilógom bol vek neskorších učencov "acharonim" od 16. do 18. storočia.

Všetko vzišlo do Bohas a človek môže tieto dary využívať iba dočasne . Medzi tieto dary patrilo i vlastné telo človeka. Preto sudca Hilel učil , že človek má preto povinnosť udržiavať svoje telo zdravé a v dobrej kondícii. K dôležitým princípom Mišny patrí téza, že každý človek je symbolom celého ľudstva a ktokoľvek zmarí život jedného človeka, svojim spôsobom ničí princíp života. A naopak ak zachráni život jednému človeku, zachraňuje ľudstvo. Nie je náhodné, že otroctvo zmizlo zo židovskej spoločnosti v priebehu druhého spoločného štátu, keď nastal rozvoj farizejského hnuta. Farizejovia zastávali názor, že jediným sudcom v súdnej sieni je Boh, preto sú si tam všetci rovní: kráľ, veľkňaz, slobodný človek, otrok. Židia mali dôvod, prečo kráľovský úrad nespojili s judaizmom: chceli kráľa, ktorý by mal všetky povinnosti, ale žiadne právomoci spojené s kráľovským úradom. V podstate ich väčšina neverila na pomazanie, ale skôr na vyvolenie, ktoré tomu predchadzalo. Najdôležitejšou zásadou bolo , že jedinec nemôže mať súdnu autoritu. " Nesuď sám, lebo nikto nesmie súdiť okrem Jediného." Rozsudok sa riadil rozhodnutím väčšiny a v hrdelných procesoch museli byť tou väčšinou aspoň dva hlasy.Väčšinový princípsa používal aj pri interpretácii Tóry. Judaizmus pretrvával storočia, lebo dôsledne dodržiaval rozhodnutia väčšiny a trestal tých, ktorí sa odmietali podrobiť.

Židovské právo bolo neľútostné a rebela trestalo až smrťou. V neskorom stredoveku bola každá židovská obec spravovaná ako kongregácia na čele so sedemčlennou radou, ktorá určovala mzdy , ceny, váhy a miery, predpisy a mala právomoc trestať previnilcov. Platiť obecné dana bolo povinnosťou náboženskou, spoločenskou. Židia prišli i nato , že mier je pozitívným stavom a tento vznešený ideál , možno uskutočniť v ľudských podmienkach. V Mišne sa konštatuje:" Tri veci udržujú svet v chode, spravodlivosť, pravda a mier" a celé dielo uzatvárajú slová" Najvyššie požehnanie, ktoré Boh prepožičal Izraelu je mier, lebo je písané - Hospodin dáva svojmu ľudu silu, Hospodin žehná svoj ľud pokojom".Rovnako dôležitý je ďalší typický znak judaizmu: relatívna absencia dogmatickej teológie. Kresťanstvo sa kvôli svojmu prapôvodu dostalo do dogmatických ťažkostí. Bolo vierou v jedného boha ale jeho monoteizmus bol kpnkrétne