Feudálna spoločenská štruktúra + poddaní a ich sociálne skladba

Feudálna spoločenská štruktúra + poddaní a ich sociálne skladba

Štruktúra bola premenlivá v rôznych dobách. Viaže sa na vytvorený model štátu a správy.

Všeobecne platí rozdelenie: panovník- feudáli- poddaní ( + potom mestá) = učenie o trojakom ľude.

V skutočnosti existovala obrovská diferenciácia aj v rámci jednotlivých vrstiev.

Najpočetnejší boli poddaní: mali rôzne postavenie v rôznych dobách, existovala ale stála tendencie k večnému pripútaniu k pôde a k obmedzovaniu osobnej slobody.

Najnižšie stáli v spoločnosti: otroci ( mancipia) – pôvodne to boli zajatci ( časť z nich bola určená na trh, časť ako služobníctvo).

Nevoľníci – vlastné nástroje, prinútení robotovať, odvádzať nadbytok – na majetkoch veľmožov. ( znak bezprávneho postavenia, úplne vyholená polovica hlavy )

Prepustenci (liberti) – sloboda z vôle zemepána ( dialo sa tak iba výnimočne).

Existovali aj cirkvi darovaní otroci – darovaní za spásu duše – preto dušníci.

Otrokom a nevoľníkom sa mohol stať aj poloslobodný alebo slobodný, ak sa opätovne dopustil prečinu voči vrchnosti. K nevoľníkom sa počítali aj dvorníci( ?) – existujúci možno už za čias VM – poverení špeciálnymi dávkami a službami – priamo panovníkovi. ( boli vyňatí aj spod komitátnej správy a podliehali priamo panovníkovi).

Poloslobodní ( servi alebo homines) – mali obmedzené právo sťahovania a tým aj disponovania s hnuteľným majetkom. ( v praxi to bolo úplne jedno, lebo aj poloslobodný aj nevoľník musel odovzdávať rentu vrchnosti). Nemali vojenskú povinnosť, na rozdiel od hradských poddaných usadených na kráľovskej pôde.

Hostia ( hostes) – osobitná skupina. Boli dvojakí: buď poddaní alebo urodzení rytieri a obchodníci. Poddaní v tejto skupine boli často aj domáceho pôvodu, iba boli presídlení z vôle zemepána a boli im udelené na novej pôde práva hostí. Ak nekonali vojenskú službu, platili celú daň, ak konali tak iba polovicu.

Najpočetnejšia vrstva poddanského obyvateľstva – osobne slobodní hradčania

( populi, populi castrensis ). Členovia susedských občín, ktorí žili v osadách komitátneho hradu alebo jeho časti. Mali spoločné právo na užívanie pôdy. Boli vojensky organizovaní do stotín a desatín( v podstate to bola družina, vojaci). Mohli sa so súhlasom občiny sťahovať aj s celým majetkom a rodinou. Mohli sa vykúpiť za 100 byzantských pencí z naturálnej a robotnej renty.

Z tejto skupiny vyplynul rad hradských iobagiónov( vojakov ) pôvodne bez pozemkov, ale ktorí žili so sedliakmi a okolí hradu. Platili iba peňažnú rentu + cirkevný desiatok. Boli prechodom medzi poddanými a vládnucou vrstvou. Časť z nich sa stala postupne zemanmi. Hradskí služobníci boli asi do 12. storočia aj cudzí strážcovia hraníc. ( poľnohospodárstvom sa živili iba pre vlastnú potrebu).

Diferenciácia poddanskej triedy sa uzavrela v podstate do 13. storočia.

Sumár:

1. poddaný ( mal priznané za určitých podmienok právo sťahovania)
2. nevoľník – obrábal prepožičanú pôdu svojimi nástrojmi

• alebo nemal vôbec nič, bol to obyčajný sluha, čeľadník

Rozdiel medzi slobodným a poddaným napríklad v 13. Storočí spočíval podľa vojenských povinností. Poddaný mohol vykonávať vo vojsku iba pomocnú funkciu, máloktorý bol bojovník. Neskôr začala diferenciácia podľa povinností ( príklad – poddaní na zákupnom práve ...) Po Dóžovom povstaní 1514 – Tripartitum – nastala večná pripútanosť k pôde.

CÍRKEV

Najjednoduchšie delenie na prelátov a na nižšie duchovenstvo. ( pozri cirkevnú organizáciu)

SVETSKÍ FEUDÁLI

Najvyššie stál kráľ, ktorý dosiahol postavenie až despotu. Tak isto aj tu existoval vývoj od voleného kmeňového náčelníka až po despotickú pozíciu.

Nižšie na spoločenskom rebríčku stáli dvorskí kráľovskí hodnostári ( iobagiones regis). Sem patrili: palatín, taverník, notár, kráľovský kaplán ...

Potom nasledovali kráľovskí služobníci ( servienti) – súdne podliehali priamo kráľovi, nie pod župana.

Najnižšie v tejto triede boli hradskí iobagioni – osobne slobodní, zastávali nižšie funkcie v správe žúp, boli to veliteľské kádre.

Do tatárskeho vpádu sa veľmi zriedkavo používal názov „ šľachtici“ ( nobiles) – potom po zmenšení právnych ( pozor nie majetkových ) rozdielov = vzniklo pomenovanie šľachta, pričom sa rozdelila na aristokraciu( veľmoži, baróni, magnáti) a zemanov( rodová šľachta).

Významným medzníkom bol rok 1222 –zlatá bula – ktorá je zároveň vynikajúcim opisom štruktúry vládnucej triedy, ich práv a povinností. Pomerne najviac sa tu hovorí o kráľ. servientoch, ktorí boli iniciátormi, sťažujúc sa na útlak veľmožov.

Servienti neplatili daň, ani mimoriadnu vojenskú, ani nemuseli pohostiť kráľa a jeho úradníkov. Ich jediná povinnosť bola obrana krajiny na vlastné trovy ( t.j. vojenská služba) Jobagióni na rozdiel od servientov sú povinní zúčastňovať sa aj zahraničných výprav. Všeobecne však šľachta mala ustanovené právo odporu voči panovníkovi.

Úplne osobitná bola vrstva hostí ( šľachtického aj nešľachtického pôvodu) – slúžili za peniaze, často boli prijímaní medzi domácu šľachtu, bohato ich obdarúvali, dostávali vysoké funkcie( národnostne to boli prevažne Nemci).

Štruktúru feudálnej spoločnosti dopĺňali obyvatelia miest. ( pozri otázky o mestách)