Kresťanská církev v ranom stredoveku

Kresťanská církev v ranom stredoveku

Po legalizácií sa vytvorila silná a pevná organizácia na čele s biskupmi, ktorí spravovali jednotlivé cirkevné okruhy – diecézy. V polovičke 5. St. tvorilo päť stredísk patriarcháty, ktorých biskupovia dostali titul patriarchov. Carihrad, Rím, Alexandria, Antiochia a Jeruzalém. Vo východnej časti dosiahol vedúce postavenie roku 381 patriarchát carihradský. V polovičke 5. St. boli ale cisári Byzancie uznaní za nositeľov najvyšších práv v církvi a bol im daný titul cisár – archierej. Aj keď za najvyšší orgán církvi bol aj naďalej považovaný koncil, právo zvolať ho mal len cisár.

Iná situácia bola na západe. V polovičke 4. St. začal rímsky biskup používať titul pápež. Formálne boli závislí na Byzancii, no ich obrovský pozemkový majetok z nich robil nezávislých. V snahe dostať sa na prvé miesto opierali sa o tradíciu a prehlásili svoj biskupský stolec na založený sv. Petrom. Svoj obrovský pozemkový majetok zase nazvali dedičstvom sv. Petra ( Patrimonium sancti Petri) V snahe dosiahnúť prvenstvo dopustil sa pápež Lev I. (440 – 461) podvodu. Do latinského prekladu uznesenia prvého „ všeobecného „ koncilu vpísal vetu : „ Rímska cirkev mala vždy prvenstvo“.

Obrovskú úlohu malo hneď od počiatku rehoľníctvo. Mnísi zakladali spoločné domovy – kláštory- ktoré sa ale veľmi skoro stali veľmi bohatými organizáciami. Od doby Benedikta z Nursie ( 480 – 543), ktorý založil montekassínsky kláštor, kláštory a mnísi aktívne pomáhali pápežskej stolici a stali sa často spolutvorcami pápežskej politiky.

Založenie pápežského štátu.

Charakteristickým rysom pápežskej politiky bolo, že sa vždy opierala o najsilnejšiu politickú moc v blízkom okolí. Keď do Itálie vpadli 568 Langobardi a uzatvorili dohody s Byzanciou, pápeži uzatvárali zmluvy raz z jednou inokedy s druhou stranou, vždy podľa potreby. Keď začala vzrastať sila franckého štátu, začali sa aj oni orientovať na túto mocnosť. V rokoch 754 a 755 podnikol Pipin Krátky dve ťaženia do Itálie, porazil Langobardov, odobral im rímsku oblasť aj ravenský exarchát a roku 765 ich odovzdal pápežovi. Tým bol položený základ vzniku pápežského štátu. Od tých dôb si pápež na tomto území počínal ako svetský panovník. Aby bola ospravedlnená svetská moc pápežov, zhotovil Štefan II. falošnú listinu, tzv. Konštantínov dar, v ktorej mal cisár darovať rímskemu pápežovi rovnakú moc ako má on sám, odovzdáva mu Rím, italské mestá, všetky krajiny na západe a sám vraj odchádza do Konštantinopolu. V polovičke IX. St. vznikol ďalší falzifikát, Pseudoizidorové dekretálie, v ktorej sa svetským panovníkom zakazovalo zasahovať do cirkevných záležitosti, panovníci boli podriadení duchovnej moci a vyslovovala sa aj téza o neomylnosti rímskych pápežov.

Rozkol.

K všeobecným príčinám rozporov sa v 9. St. priradil aj teologický spor o tzv. filioque , teda či pochádza duch svätý len z boha – otca ( postoj Východu) alebo aj z boha – syna ( Západ). Koncil východných biskupov 867, ktorý zvolal do Carihradu Fotios, uvalil kliatbu na pápeža Mikuláša I. a jeho zasahovanie do záležitosti východnej cirkvi označil za neprípustné. V polovičke 11. St. vznikol spor medzi patriarchov Michalom a pápežom Levom IX. o to, komu má podliehať juhotalianské duchovenstvo.To bol definitívny koniec. 1054 položili pápežskí legáti na oltár chrámu sv. Sofie listinu, ktorá dala do kliatby patriarchu Michala , nato cirkevný snem byzantského duchovenstva, ktorý na patriarchovu žiadosť narýchlo zvolal cisár, uvalil kliatbu na pápežských legátov. Po tomto obidve cirkvi vyhlásili, že sú úplne nezávisle. Označovali sa ako rímsko – katolická a východná gréckokatolická.

Clunijské hnutie.

V 10. a 11. storočí cirkev upadala. Bola však stále jedným z najväčších pozemkových vlastníkov. Kláštory sa čulo zapájali do obchodu a často boli aj strediskami úžerníctva. Úpadok bol pre nich nevýhodný, preto z prostredia kláštorov vyšli prvé pokusy o nápravy. Na upevnení pápežstva mali veľký záujem aj biskupi v západoeurópskych krajinách, ktorí boli vo veľkej miere závislí od miestnych feudálov. Podriadenosť vzdialenému Rímu sa zdala byť oveľa výhodnejšia ako miestna moc. S rozsiahlym programom vystúpili mnísi z kláštora v Cluny, vo francúzskom Burgundsku. Koncom 11. storočia sa hnutie rozšírilo ďaleko za hranice Francúzska. Bola zavedená prísna disciplína v kláštoroch, upevnila sa cirkevná disciplína, pretože skazenosť duchovenstva podrývala ich autoritu u jednoduchých ľudí. Požadovali prísny celibát, aby duchovný nerozkrádali cirkevní majetok a nemohli ho odkazovať svojím potomkom. Požadovali nezávislosť na svetských feudáloch a vystupovali aj proti tzv. simonii, teda aby cisári alebo králi predávali cirkevné hodnosti. Program horlivo uskutočňoval clunijský mních Hildebrand, ktorý sa neskôr stal Gregorom VII.( 1073 – 1085)

Novotám pomohol aj neporiadok v Nemecku a roku 1059 pápež uzavrel spojenectvo s Normanmi, ktorí sa usadili v južnej Itálii. Richard a Róbert Guiscardovci uznali pápeža a sľúbili ochraňovať v budúcnosti jeho záujmy. Hildebrand zasiahol aj do spôsobu voľby pápeža. Roku 1059 Mikuláš II. zvolal lateránsky koncil a dekrétom stanovil, že pápeža budú v budúcnosti voliť iba kardináli, ktorí sú zasa menovaní pápežom. Bolo tiež prijaté uznesenie proti svetskej investitúre a schválené bolo aj uznesenie o zákaze sobášov duchovných

( celibát)