Samo

Samo

Jediný prameň. Fredegarová kronika. Autora nepoznáme, iba sa domnievame, že išlo o scholastica Fredegara.

Má niekoľko logických častí, minimálne dve prípadne až tri. Prvá je kompilát z neskororímskych autorov, druhá „ originálna“ časť sa zaoberá dejinami merovejovskej vlády v rokoch 584-643 najmä v priestore Burgundska. Jeho dielo je akýmsi krokom späť, čo sa týka historickej spisby vtedajšej doby. Oveľa lepšie boli práce Izidora zo Sevilly alebo Gregora z Tours. Izidor ešte počul ako sa po latinsky hovorí, zažil latinu ako živý jazyk. Fredegár tvoril v čase veľkého úpadku, keď bola latinčina mŕtvym jazykom a vyučovala sa veľmi slabo iba na niekoľkých málo školách. Nepoužíval preto dostatočné jazykové prostriedky aj podoba jeho diela je akási neusporiadaná, len akoby písal chronologicky deje , ktoré sa stali.

Zaujímavé je , že vyspelé byzantské dejepisectvo pravdepodobne o Samovi nič nevedelo, avarská ríša asi vytvorila príliš veľkú priepasť medzi Byzanciou a Samom.

Fredegár z písomných predlôh opisoval udalosti až do roku 603, odvtedy používal už len svoje skúsenosti a vedomosti. Svoju kroniku písal až okolo roku 660, čo je ale dobre , lebo Samovu ríšu „ zažil“ Historici sa domnievajú, že kroniku písal v St. Jean-de-Losne ( antická Latona). Tu mal pravdepodobne aj správy z Lombardie, kadiaľ pravidelne prechádzali západoeurópski kupci, ktorí obchodovali pozdĺž Dunaja so Slovanmi. Títo boli pravdepodobne jeho dobrými informátormi.

Conversio píše: Za časov slávneho kráľa Dagoberta bol vojvodom onoho národa akýsi Slovan, ktorý sa volal samo a žil v Korutánsku (čiže dnešné Slovinsko). Conversio je ale blud. Jeho autor čerpal z diela Gesta Dagoberti regis, ktoré vzniklo okolo roku 830, ako oslava kráľa Dagoberta. Všetko, čo nejakým spôsobom Dagoberta ponižovalo bolo prekrútené. Iba takto prekrútený prameň poznali v Salzburgu. Ich cieľom ale bolo dokázať salzburskú právomoc nad Slovanmi pri Dunaji, preto Sama umiestnili do Korutánska.

Pôvod mena Samo.

Pokusy o vysvetlenie slovanské ( Samoslav), židovské (Samuel). Nikde sa nenašlo dostatok analógií k tomuto menu. Na prelome 19/20 storočia začal v Lipsku vydávať A. Holder staro keltský slovník. V ňom dokázal, že Kelti poznali toto meno nielen v mužskej ale aj ženskej podobe a dokonca sa hojne vyskytovalo aj v zdrobnelinách.

Po dlhom skúmaní sa podarilo lokalizovať „ de pago Senonago“. Ide o územie obývané kmeňom Senonov v centrálnej časti franskej ríše, v okolí dnešného mesta Sens. (dnes je to oblasť Champagne). Medzi strednou Loirou a riekou Marnou. V čase Ríma sa tu križovali rímske „diaľnice“ do Británie a popri Lime smerom na východ do Panónie, Dácie, Ilýrie. Roku 451 pri dnešnom Chalons-sur-Marne, Katalúnskych poliach sa tu odohrala bitka medzi Aetiom a Atillom. Keď zanikal Rím túto oblasť dokázal udržať Syagrius, ktorý podľahol až franskému panovníkovi Chlodovíkovi v bitke pri Soisoon. 

Starovekí Kelti sa ale nemohli do vtedajšej doby vo Francúzsku zachovať ani náhodou. Zachovali sa ale ich tradície , kultúra aj pohanské náboženstvo. Z tejto oblasti teda pochádzal Samo. Výsledok: Kelt pôvodom, Riman kultúrnym profilom, poddaný franského štátu, profesionálny kupec.

Avari

Grécke pramene ich nazývajú Avareis, Avaroi, Latinské Avari, Avares, arabské al Abar a Slovania jednoducho Obri. Nevedno prečo, lebo ani ich vzrast, ani moc ich nepredurčovala, aby dostali taký honosní názov. Staršia odborná literatúra verila čínskym kronikám a stotožňovala ich s ázijským národom Žuan-Žuan. Dnes sa takáto teória uznáva menej. Odborníci sa domnievajú, že sú príbuzní s Hunmi, predovšetkým s ich jednou skupinou, tzv. Eftalitmi, ktorí majú svoj genetický základ v Strednej Ázii. Vyšli údajne z národa Dzut –Dzuta, ktorí sa rozkladal na širokom priestore od Bajkalského jazera až po hranice Kórey a Číny. V konflikte s tureckými kmeňmi vraj museli Avari újsť zo svojej vlasti a usadili sa na severných predhoriach Kaukazu. Dobré vzťahy, ktoré potom nadviazali s vodcom Alanov Sarosom, im vyniesli takú priazeň, že im pomohol skontaktovať sa s Byzantíncami. To od základu zmenilo ich vojensko-politickú orientáciu. Nechali pomstu stranou a vojensky sa dali do služieb Byzantskej ríše. Najprv bojovali proti Kutrigurom usadeným pri Azovskom mori, ktorí znepokojovali Byzanciu. Rovnaké pohnútky ich viedli do vojny aj s Utrigurmi, ktorí sídlili na dolnom toku Donu. Nevedno, ale je celkom možné, že už aj vtedy bojovali proti slovanským Antom, ktorí útočili na hranice Byzancie zo severu. Okolo rokov 560-561 sa jadro kmeňového zväzu Avarov rozhodlo zmeniť svoje sídla. Z oblasti severného Kaukazu a povodia Volgy sa odťahovali na dolný Dunaj. Zrejme chceli byť bližšie k svojmu chlebodárcovi –Byzantskej ríši. Z týchto priestorov začali Avari útoky do mnohých krajín Európy, Západ nevynímajúc. Roku 562 precválali na svojich koňoch územie severne od Paríža a Franská ríša pociťovala ich vojenskú silu aj v ďalších rokoch. Okolo roku 565 sa stal ústredným panovníkom kagan Bajan. S jeho menom sú spojené nové výboje, ale aj hľadanie nových priestorov pre rodiny avarských vojakov a ich stáda. Povodím Dunaja sa Avari dostali do Karpatskej kotliny a zaujali územie dnešnej Veľkej dunajskej kotliny. Územie v povodí rieky Tisy vyhovovalo všetkým kočovným pastierskym národom ako ideálny priestor pre ich spôsob života. Preto ho neobišli ani Avari. Okolo dnešného Debrecínu utvorili stredisko svojho „pastierskeho“ štátu, z ktorého šírili moc v celej Karpatskej kotline.

( mimo témy: Prokopios , ktorý sa zaoberal životnými osudmi longobardského následníka trónu Hilgidisa, spomína, že v jeho vojsku si mimoriadne dobre počínal oddiel skoro 6000 Slovanov( niekde z územia dnešného Slovenska a Moravy), ktorí úspešne bojoval až pred bránami Benátok a odniesol si odtiaľ víťazstvo) ( prever hodnovernosť Prokopia, ak totiž mohol v jeho vojsku bojovať 6000 oddiel etnicky spriaznených Slovanov, potom o čom je teória o malých skupinkách Slovanov a ich prenikaní na naše územie, veď takýto oddiel sa musel poskladať len z nejakým spôsobom centralizovaného územia !!!)

Samo, ktorý zorganizoval kupeckú karavánu, musel zabezpečiť aj jej ochranu. On osobne alebo členovia ozbrojeného sprievodu sa museli vyznať v taktike a stratégii, postupoch orientácii. Uprostred bojov sa Samo logicky pripojil k potenciálnym kupcom a vlastným prínosom pomohol k úspešnému koncu boja. Fredegár to označil slovkom utilitas – užitočný ( niekedy v tom čase vysvetľované aj ako statočný). Pravdepodobne nástup Sama k moci bol výsledkom nemožnosti kompromisu dosadiť na trón niekoho z vlastných vojvodov. Ako homo novus ( nový človek) bol teda dostatočne neutrálnym kandidátom, ktorý mohol vyhovovať všetkým náčelníkom. Postupne začal budovať ríšu. Z východu pred Byzanciou ho chránila Avarská ríša a tú dokázal vždy poraziť. Západnú – franskú hranicu si zabezpečil hospodárskymi kontaktmi. Tie sa ale po 4-5 rokoch vládnutia zhoršili. Príčinou bol prepad franskej karavány na území Samovej ríše. Dagobert vyslal posla Sicharia, ktorý mal od Sama žiadať náhradu. Samo odďaľoval jeho vypočutie, pravdepodobne chcel spravodlivo prešetriť vinu oboch strán. Sichárius sa prezliekol za Slovana a Samovi sa začal vyhrážať. Samo ho aj s celým posolstvom vyhodil. Franská ríša sa v tom čase snažila ovládnuť Bavorsko, takže mala aspoň zámienku posunúť hranice ríše ešte ďalej na východ. Vojsko sa zhromaždilo v Métach ( Metz) a vyrazilo troma prúdmi, cestou sa pripojili ešte aj Longobardi zo severného Talianska. Južné a severné krídlo armády, franskí Alamani a talianski Longobardi dosiahlo víťazstvo. Stred a pritom hlavný prúd Austrasijci obľahli hrad Wogastisburg, kde tri dni bojovali potom sa dali na útek a prehrali tak, že nechali celý vojenský tábor ako korisť Slovanom. Potom nasledovali ale ďalšie výboje až do Durínska, ktoré potom Slovania často pustošili. Vtedy sa k Samovi dokonca pridal aj vojvoda národa Srbov, Dervan, ktorý sa tak vymanil spod franskej nadvlády.

Otázka Wogastisburgu.

Tá je úzko spojená so samotnou lokalizáciou Samovej ríše. V každej krajine ktorú takto identifikovali našli viacero názvov zodpovedajúcich Wogastisburgu. V Nemecku bolo viacero názvov takmer zhodných. Veľmi dlho sa uznávala tzv. česká teória, ktorá hľadala tento hrad na starej ceste z Nemecka do Čiech. Takéto mesto objavil Sedláček. Síce sa volalo Purkberk, ale v starej češtine Úhošť. Filologicky to vyzeralo presvedčivo Úhošť = Wogast, k tomu nemecké burg a prisvojovacia spojka is, teda Wogast – is – burg. Takáto forma mala zodpovedať staroslovanskému Ugostjigrad. Teraz sa len uvažovalo, či bol prvotný nemecký alebo slovanský tvar. Pomohla archeológia. Pri Úhošti sa totiž nenašiel ani jediný slovanský čriepok. Navyše prečo by po starej krajinskej ceste neprišli bojovať aj Bavori, ktorí mali k takto položenému hradisku najbližšie. Teória začala strácať silu. Navyše, v Čechách niet jediného avarského hrobu, jediného jazdeckého kovania. Samova ríša preto bola niekde inde.