Japonsko a druhá svetová vojna

Japonsko a druhá svetová vojna

Medzi svetovými veľmocami predstavovali Nemecko, Japonsko a Taliansko relatívne chudobné krajiny, túžiace po bohatstve západných demokracií. Centrom japonských záujmov bola Ázia a nie Európa. Od konca roku 1938 sa hlavným problémom v Japonsku stalo ako upokojiť situáciu v Číne. Druhým problémom boli vzťahy zo ZSSR. Problémom číslo tri bola americká tichomorská flotila. Japonské velenie na ňu pozeralo ako na potenciálneho najväčšieho nepriateľa a zo všetkých síl sa snažilo, aby proti sebe USA nepopudili. A napokon štvrtým okruhom záujmu bola juhovýchodná Ázia, bohatá na nerastné suroviny, ktoré Japonsko tak potrebovalo.( tu narážalo na konkurenciu Francúzska, Holandska a Anglicka).

Proti nemecké skupiny získali pôdu pod nohami, keď Nemecko podpísalo pakt zo ZSSR o neútočení a začalo vojnu na západe. Do jari 1940 sa situácia opäť zmenila. Japonsko bolo ohromené úspechmi Nemecka v Európe. 27.septembra podpísala vláda s Nemeckom a Talianskom Pakt troch, vznikla osa Berlín – Rím - Tokio. V apríli 1941 bola uzavretá dohoda medzi Japonskom a ZSSR o vzájomnej neutralite.

Tvárou v tvár japonskej agresii nemohli USA nič robiť. Rozhorčenie verejnosti pozvoľna rástlo. Američania pozerali na bombardovanie čínskych miest bombami vyrobenými z amerického šrotu , zvrhávanými z lietadiel poháňaných palivom z USA zo zdesením. Jediné čo mohli urobiť bolo uvalenie sankcií. Doposiaľ sa Američania snažili za každú cenu vyhnúť akémukoľvek ázijskému dobrodružstvu. Dominantná bola Európa. Pakt troch ale zlúčil obe oblasti a situácia sa tak zmenila. Nutnosťou pre Japonsko sa stala surovinová sebestačnosť.

Keď Nemci stáli pred Moskvou rozhodli sa Japonci dodržať vzájomnú zmluvu , čo im umožnilo realizovať svoje plány v juhovýchodnej Ázií. Japonsko vstúpilo do južnej Indočíny. USA reagovali totálnym embargom. Tým došlo k poklesu zásob až na desatinu pôvodného stavu a vyvolalo to „krízu ubúdajúcich zásob“. Japonsko sa tak dostalo do situácie buď alebo.

Buď sa dosiahne dohoda o dodávkach ropy, alebo musia začať vojnu s USA. Základným strategickým cieľom bolo obsadiť tak veľké územie, ktoré by zabezpečilo sebestačnosť a brániť ho tak dlho, kým sa USA nevyčerpajú. Tento cieľ mal byť dosiahnutý potopením americkej tichomorskej flotily. Vyšiel s výnimkou lietadlových lodí. 7.12.1941 zaútočili na Pearl Harbor.

Previazanosť politiky a ekonomiky.

V Nemecku to bol bezprostredný vzťah. Po období divokej inflácie v rokoch 1922 – 23 začínali ako nacisti tak aj komunisti od nuly, aby vo voľbách 1924 vyšli ako hlavné politické strany. Ekonomická stabilizácia znamenala ich úpadok. Kríza 1929 spôsobila opäť ich raketový nástup. Početne silnejší nacisti sa dostávajú k moci.

Oproti tomu situácia v Japonsku bola pomerne stabilná už po roku 1890. Dve hlavné politické stany patrili k stredu a nikdy neboli ohrozované extrémistickými názormi. ( Seijúkai a Minseito). Stredná trieda v Japonsku bola v relatívne dobrom stave. Mnohý Japonci spomínajú na 30 –té roky ako na zlatý vek Japonska pred vojnou. Doba nebola naklonená politickým strana a tak došlo k menovaniu nestraníckych predsedov vlád a dokonca aj ministrov. ( V Nemecku sa strana prevtelila v štát). V Japonsku nebolo treba oprašovať staré mýty. Tie doposiaľ prežívali v oblasti tradičnej japonskej kultúry a mohli byť preto ľahko využité k obhajobe japonskej expanzie.

Po skončení vojny zavládol síce v celej spoločnosti duch antimilitarizmu, presnejšie povedané úplné odmietnutie politiky bývalých predstaviteľov, ale s výnimkou intelektuálov k ázijským krajinám, ktoré Japonsko okupovalo, si iba málokto pripúšťal pocit osobnej viny.

Druhá svetová vojna vo Východnej Ázií.

Pozitívum: zmeny ku ktorým došlo v priebehu japonskej okupácie, znemožnili povojnovú obnovu pôvodného koloniálneho panstva. Z dlhodobého hľadiska sa zdá práve táto skutočnosť byť tým najzávažnejším dôsledkom vojny v Pacifiku.

Pearl Harbor.

7.12.1941 – prekvapivý japonský útok potopil sedem bojových lodí a mnoho menších, zničil tak viac ako polovicu amerických lietadiel v Pearl Harbor. Veľkým šokom bolo dodatočné zistenie , že útok bol úspešný kvôli vlastnej nedbanlivosti Američanov.

Druhá pohroma nasledovala na Filipínach. Americkým základniam tu chýbalo mužstvo a zlé boli komunikačné velenia. Po dorazení správy o vojne vzlietli stroje do vzduchu no okolo obeda pristali dotankovať. Nastúpených v rade ich zastihol japonský útok, ktorý bol zdrvujúci.

Tretia katastrofa nastala nasledujúceho dňa, keď britská vojnová loď Prince of Wales a krížnik Repulse boli pre nedostatočné krytie zo vzduchu potopené japonskými lietadlami.

Japonské oddiely prešli aj „nepriepustnou“ džungľou a obsadila Singapúr, ktorý mal, ako veľká námorná základňa, obranu len z mora.

V lete 1942 ovládlo Japonsko rozsiahlu pevninskú a námornú ríšu rozprestierajúcu sa od južného Sachalinu až takmer k Austrálii, v dĺžke 4000 míľ a od východných brehov Barmy až k Gilbertovým ostrovom v dĺžke 6000 míľ.

Územia okupované Japonskom boli kultúrne veľmi rôznorodé. Barme,Kambodža a Thajsko patrili k hínájánskemu budhizmu, Vietnam predstavoval zmes mahájánskeho budhizmu s konfucionizmom, Malajci a väčšina obyvateľstva Nizozemskej východnej Indie vyznávali islam a obyvatelia Filipín sa hlásili ku katolíckemu kultúre so zmesou domorodých prvkov. Ľudia v jednotlivých oblastiach hovorili rozdielnymi jazykmi a mali iný etnický pôvod. Formy vlády, ktoré podporovali v jednotlivých krajinách boli rôzne, mnohokrát pokrokovejšie ako kolonializmus. Spoločným znakom bolo zavádzanie japončiny. Odmietanie jej štúdia bolo často formou pasívneho odporu v jednotlivých krajinách. Japonci sa v tejto fáze snažili využiť aj vznik nacionalizmu. Ten pochopiteľne vzrastal po zvrhnutí západných kolonistov. Spočiatku ho Japonci dokázali využiť vo svoj prospech, keď sa však javila porážka Japonska čoraz istejšia, obrátil sa nacionalizmus aj proti Japonsku. Vo väčšine krajín bola zachovaná kontinuita medzi predvojnovými nacionalistickými vodcami a povojnovými politickými predstaviteľmi.

Príklad Vietnamu.

Japonsko nemalo dostatok síl ovládať byrokraticky Vietnam, preto využívalo francúzskych dôstojníkov, ktorí sa hlásili k vichistickej vláde, no nacionalizmus sa tu pokúšalo potlačiť. Hnutie Viet Minh sa pritom vyhýbalo priamemu kontaktu s japonskými oddielmi. Na druhej strane japonskí generáli v Saigone odsudzovali európsky imperializmus, nižšími dôstojníkmi Francúzov verejne opovrhovali a počiatkom roku 1945 po páde vlády vo Vichy ich dokonca uväznili a vyhlásil nezávislosť Vietnamu. Keď sa vojna skončila, založil Ho Či Min s tichým súhlasom Japoncov Vietnamskú demokratickú republiku.

Spojenecký útok na Japonsko.

Ak bola prvá svetová vojna prvou priemyselnou vojnou, tak druhá bola evidentne vedecko – technická. Bola to „ opotrebovacia vojna“

Spočiatku malo Japonsko zreteľnú prevahu vo svojich vynikajúcich stíhačkách Zero a ďalekonosných torpédach, ktoré ostro kontrastovali s ťažkopádnymi strojmi Američanov a ich neefektívnymi strelami. Potom sa ale do vedenia dostali Američania, vďaka vývoju nových lietadiel, radaru, riedených torpéd, nových liekov a napokon aj vďaka atómovej bombe. Spojenecký útok v Tichomorí spomalili dva faktory. Snaha čo najskôr poraziť Nemecko a čas nutný k prechodu americkej ekonomiky na vojnovú výrobu. Prvým výrazným stretnutím bola bitka v Koralovom mori ( 1942 pri Austrálii) V júni sa Japonci presunuli k ostrovu Midway, kde chceli zničiť zbytok americkej bojovej sily. Američania ale rozšifrovali japonské kódy a potopili štyri japonské lietadlové lode, čím výrazne zmenšili ich údernú silu. Potom pokračovali dve veľké ofenzívy. Južná, od Šalamúnových ostrovov cez Novú Guineu až na Filipíny. ( dokončená obsadením Filipín v júni 1945) Druhá, centrálnym Tichomorím až k Mariánskemu súostroviu a ostrovu Ió. ( Iwo). Získaním ostrova Ió sa Američania dostali na dolet k samotnému Japonsku, ktorý sa potom stal útočiskom na mohutné nálety. V apríli 1945 sa ofenzíva sústredila na ostrov Okinawu. Tieto územne malé ostrovčeky si vyžiadali obrovské straty. Na Okinawe padlo viac ako 85 % obrancov a spojenci stratili 49 100 mužov, z toho približne pätinu na mori , kde útoky samovražedných lietadiel, kamikadze, potopili 34 lodí a 368 vážne poškodili.

Jedným z predpokladov úspechu proti Japonsku bolo odstavenie spojení s okupovanými územiami. Na začiatku vojny Japonsko disponovalo výtlakov lodí asi 6 miliónov ton. Vďaka zisku okupovaných území ho zvýšili na 10 mil. Do konca vojny bola celá táto flotila potopená, s výnimkou malých drevených člnov schopných plavby iba pri pobreží, s celkovým výtlakom asi 1,8 mil. ton. Čína, Barma, Malajzia, Thajsko, Indočína, Nizozemská východná India a ostatné japonské základne boli odrezané spojeneckými ofenzívami a do ďalšieho priebehu bojov už nemohli zasiahnuť. V priebehu jedného jediného náletu v marci 1945 zvrhli spojenecké lietadlá dážď zápalných bômb na Tokio, pričom zahynulo cez 100 000 ľudí. Dokopy bolo zabitých cez 668 000 civilistov a zničených 2,3 mil. domov.

Politika v dobe vojny.

Na počiatku vojny zastával funkciu predsedu vlády Hideki Tódžo, súčasne bol aj ministrom pozemnej armády. Tretiu funkciu si pribral 1944, keď sa stal veliteľom generálneho štábu. Vďaka kontrole týchto funkcií sa Tódžo udržal až do júna 1944. Tódžo však nebol Hitler. Bol jedným z mnohých generálov a admirálov slúžiacich v armáde. Nad Tódžom stál cisár a v jeho okruhu najvyšší štátnici, minister vnútra, predseda Tajnej rady a rad bývalých premiérov Konoe, Jonai, a Hiranuma. Vysokí politici sa spojili s ministrami aby sa Tódža zbavili. Na jeho miesto bol ministerským predsedom menovaný Kuniaki Koiso a umiernený generál Micumasa Jonai prevzal funkciu podpredsedy vlády a ministra vojenského námorníctva. Koisov kabinet padol po Okinawe. Na jaltskej konferencii sa ZSSR zaviazal vstúpiť o tri mesiace po skončení vojny v Európe do vojny proti Japonsku. Na Postupimskej konferencii dostali Japonci na výber. Mier , bezpečnosť a spravodlivosť v prípade, že sa vzdajú, alebo totálne zničenie ak odmietnu kapitulovať. S ohľadom na vysoké straty pri invázií do Japonska rozhodol prezident USA, Harry S. Truman, použiť atómovú bombu, ktorú už nestihli použiť proti Nemecku. 6.8.1945 bola zničená Hirošoma, 8.8.1945 vstúpil do vojny Sovietsky Zväz a 9.8.1945 atómová bomba zničila Nagasaki. Dokonca ani po týchto porážkach neboli predstavitelia japonskej armády ochotní kapitulovať. Rozhodla až cisárska konferencia, ktorá hlasovala nerozhodne 3 : 3 , no cisár sa priklonil na stranu kapitulácie so slovami „ musíme zniesť neznesiteľné“. 2.9.1945 na palube krížnika Missouri bola podpísaná bezpodmienečná kapitulácia.

Celé mestá boli zničené požiarmi a bombardovaním, továrne boli poškodené či úplne zničené, železničná sieť pretrhaná a ľudia sa potulovali hladní a polonahí. Väčšina Japoncov si vydýchla no nedokázali si predstaviť , čo bude po kapitulácii nasledovať. Veľkým šťastím bolo, že okupáciu prevádzali USA. V roku 1945 malo Japonsko tak demokratické ako aj totalitné sklony. Ak by bolo Japonsko okupované Sovietskym Zväzom, vďaka svojej pripravenosti k štátnemu plánovaniu a kolektivistickému odhodlaniu by sa z neho stal nepochybne vzorový komunistický štát. Pod vedením USA sa vydalo Japonsko na cestu budovania demokracie a otvorenejšej spoločnosti.