Východoslovenská nížina pred príchodom Slovanov

Východoslovenská nížina pred príchodom Slovanov

Východoslovenskú nížinu, aj keď je pomerne uzavretým prírodno-geografickým celkom, nemožno skúmať izolovane ani z časového, ani z priestorového hľadiska. Pri skúmaní počiatkov slovanského osídlenia musíme preto vychádzať z predchádzajúceho stavu. V prvých storočiach nášho letopočtu sa tu vystriedalo niekoľko archeologických kultúr aj historicky známych etník, ktoré spoločne mali vplyv na situáciu, ktorá sa vytvorila v oblasti pred príchodom Slovanov. Krátke priblíženie tohto stavu umožní lepšie pochopiť skúmanú problematiku.

Najvýznamnejším fenoménom v Európe začiatkom nášho letopočtu bolo nepochybne Rímske impérium. Po úspešných výbojoch v oblasti Stredozemného mora a v Malej Ázii, obrátil Rím pozornosť k svojim severným hraniciam. Okolo zmeny letopočtu narastajú rímske zásahy v dunajskom a naddunajskom priestore. Využívajú nejednotnosť kmeňov, podnecovaním vzájomných nepokojov a obratnou diplomaciou vytvárajú vhodné podmienky na pripojenie ďalších provincií. Rímske impérium nadobúda najväčší územný rozsah počas vlády cisára Trajána (98-117). V tom čase už v blízkosti nášho územia boli vytvorené provincie Panónia a Dácia. Panónia, ktorá zaberala územie dnešného záp. Maďarska, ohraničeného Dunajom, bola v rokoch 103-104 rozdelená na Hornú Panóniu (Pannónia Superior) a Dolnú Panóniu (Panónia Inferior). Roku 107 sa stáva provinciou Dácia, ktorá bola ohraničená Tisou a pre vývoj na Vých. nížine mala ešte väčší význam než Panónia. Vďaka tomuto priblíženiu k Rímskemu impériu začínajú vznikať prvé písomné pramene viažuce sa aspoň čiastočne, alebo nepriamo k územiu Vých. nížiny. Keďže oblasť nebola v bezprostrednom priamom kontakte s hranicou impéria, správy sú stručné a často nepresné.

Jednou z prvých správ viažucich sa k nášmu územiu je nápis zachovaný na zlomku kamennej dosky objavenej v dnešnom Frascati, antickom Tuscule, neďaleko Ríma. Na územie Slovenska lokalizuje keltských Kotínov, Osov, a ako sa domnieva J. Novotný na rozhranie vých. Slovenska a Maďarska bližšie neurčených Anartiov. Ďalšie písomné správy sú už mladšie a týkajú sa prevažne germánskeho osídlenia Slovenska. Nech už na vých. Slovensku sídlil ktorýkoľvek z keltských kmeňov, prítomnosť Keltov na Vých. nížine je dnes nesporne dokázaná.

Jednou z najdôležitejších keltských lokalít na Vých. nížine je hradisko Zemplín. Hradisko intenzívne využívané Slovanmi 9.-10. st. a neskôr sídlo župy vybudovali práve Kelti. Vďaka priľahlému pohrebisku objavenému v polohe Szelmalomdomb, na ktorom sa začalo pochovávať asi okolo r. 50 pred n.l., môžeme určiť aj vznik hradiska. Teóriu, podľa ktorej Kelti zasahovali na územie Vých. nížiny iba okrajovo, definitívne vyvrátil výskum J.Vizdala na birituálnom keltskom pohrebisku v Ižkovciach. Jedným z najsevernejších keltských nálezov na Vých. nížine je nález hornej časti hrncovitej nádoby z ústím, ktorú som našiel pri prieskume r. 1995 v katastri obce Lúčky. Aj keď pamiatok patriacich Keltom v posledných rokoch pribudlo a naše poznatky o Keltoch narástli, môžeme povedať, že keltské osídlenie na Vých. nížine patrilo k okrajovej zóne svojho rozšírenia v Európe. Keltské osídlenie, ktoré sa síce javí husté, predsa len nedosahuje takú intenzitu ako v západnejšie položených oblastiach, napr. na juhozáp. Slovensku, Morave alebo v Čechách. Keltské obyvateľstvo kolonizovalo túto oblasť v čase pred zmenou letopočtu a nebolo dostatočne silné a asi ani početné na to, aby vytlačilo staršie laténske domáce obyvateľstvo. Kelti tak na Vých. nížine žili v symbióze so starším obyvateľstvom, ktoré nie sme schopní bližšie etnicky určiť. Po nie veľmi dlhom období tejto symbiózy sa situácia mení v súvislosti s príchodom nového dáckeho etnika.

Aj v tomto je situácia na Vých. nížine zaujímavá. Zatiaľ čo zo zvyškov územia Slovenska máme bezpečne doložené vytlačenie Keltov do vyššie položených podhorských oblastí, kde sa podieľajú na vzniku Púchovskej kultúry, na Vých. nížine Kelti dokázali splynúť s Dákmi. Je to bezpečne doložené špecifickým keltsko-dáckym horizontom nálezov v Zemplíne. Príchod Dákov okolo zmeny letopočtu súvisí zrejme s rímskou expanziou v Podunajsku. Okolo roku 50 pred n.l. si dácky kráľ Burebista pokoril keltských Bójov na strednom Podunajsku. Ale už okolo roku 10 pred n.l. M.Vinicius poráža Dákov a ich spojencov, ako to spomína Tusculský nápis. Krátko nato, možno ešte v tom istom roku, Tibérius dokončil podrobenie Panónie. Môžeme preto oprávnene predpokladať, že časť tvorcov keltsko-dáckeho horizontu prichádza na územie Vých. nížiny práve v tomto čase.

Z výsledkov výskumu väčších nálezových celkov (Zemplín, Ižkovce) by bolo možné pokúsiť sa vysloviť predstavu o charaktere vtedajšej spoločnosti. Najviac materiálu nato možno čerpať z bohatých nálezov v hroboch. Kelti, keďže sa usádzali v nížinných oblastiach, boli jednoznačne poľnohospodári. Osteologické nálezy dokazujú chovateľstvo dobytka, oviec a kôz. V čase svojho príchodu na Vých. nížinu priniesli sem Kelti vyspelú materiálnu a zrejme aj duchovnú kultúru. Vo výrobe keramiky zaviedli dovtedy nepoznaný rýchlorotujúci kruh. Boli vynikajúci remeselníci, predovšetkým v oblasti spracovania kovov, čo dokladajú časté nálezy železnej trosky. Po prvýkrát vôbec do oblasti prinášajú peňažné obchodovanie. Aj keď nemáme doklady o razbe mincí na území Vých. nížiny, nálezy mincí peňažný obchod jednoznačne potvrdzujú. Samozrejme prevládal asi aj naďalej výmenný obchod. Obchodovalo sa najmä v smere sever-juh, k čomu pomáhalo aj umiestnenie hradiska na starej ceste spájajúcej Potisie cez karpatské priesmyky zo severom Európy. Nálezy z hrobov umožňujú uvažovať o výraznej spoločenskej diferenciácii. Dokazuje to rôzna výbava jednotlivých hrobov.

Najbohatšie hroby patrili bojovníkom, ale aj medzi nimi nachádzame značné rozdiely. Sú patrné z rozdielneho počtu zbraní uložených s mŕtvymi. Najbohatším hrobom mohylníka v Zemplíne bol hrob náčelníka bojovej družiny. Obsahoval železné krúžkové brnenie, unikátne v celej Karpatskej kotline, dvojsečný meč s nápisom, zvyšky troch bronzových nádob, kovanie opaska a kamenný brúsik. V tomto hrobe však chýbali najbežnejšie nálezy patriace k základnej výbave bojovníka, kópia, oštep a štít, čo vedie k názoru, že mŕtvy bol jazdcom. Okrem zbraní, ktoré patrili bojovníkom, sa v zemplínskom mohylníku našli ďalšie nálezy patriace aj iným vrstvám spoločnosti. Sú to predovšetkým šperky a ozdoby odevu. Najbežnejším nálezom boli bronzové a železné spony. Súčasťou oblečenia boli aj opasky, z ktorých sa zachovali kovové pracky, alebo krúžky. Ženy sa krášlili korálkami, náramkami a prsteňmi. Používali už kovové zrkadlá. Typicky mužským nálezom sú britvy. K najluxusnejšiemu vybaveniu patrili aj kovové nádoby.

Najrozšírenejšou skupinou nálezov je keramika. Kelti boli vynikajúci hrnčiari, vyrábajúci keramiku najvyššej kvality. Na hradisku v Zemplíne bola hrnčiarska dielňa, ktorej výrobky boli rozšírené v širokom okolí. Nachádzame ju napr. až na území dnešného Mukačeva, odkiaľ naopak prúdilo do Zemplína železo z tamojších hutníckych pecí. Typickým produktom zemplínskej dielne bola keramika s maľovanou výzdobou. Keltská výrobná a výzdobná technika musela výrazne vplývať na hrnčiarske tradície starousadlého obyvateľstva a naopak Kelti zrejme od starousadlíkov prebrali niektoré typy tvarov nádob. Tieto obojstranné vplyvy sú na Vých. nížine dokázané z nálezísk v Cejkove a Ižkovciach. V prvej lokalite bola v jednom hrobe nájdená váza jednoznačne staršieho domáceho pôvodu a nová keltská šálka, v Ižkovciach zase starobylý tvar bol ozdobený novou vkolkovanou výzdobou.

Dácka prítomnosť v oblasti je pozorovateľná tiež najmä vďaka keramike. Dácke hrnčiarstvo je na prvý pohľad odlišné od výrobných spôsobov keltských. Typickými sú hrubé v ruke tvarované nádoby, nedosahujúce na prvý pohľad keltskú úroveň. Tvarovo najbežnejšie sú jednoduché hrncovité nádoby, zdobené plastickou páskou, pretláčanou prstami alebo hrubé lievikovité šálky s uchom siahajúcim od okraja ku dnu. Tvarovo zaujímavé sú kantharosy, dvojuché nádoby, ktoré Dáci vyrábali pod gréckym vplyvom. Dácky horizont nálezov na Vých. nížine nie je časovo veľmi dlhý a zaniká v priebehu druhého storočia n.l. Možno to súvisí s vytvorením rímskej provincie Dácia v roku 107 a návratom dáckeho obyvateľstva do pôvodnej vlasti, alebo naopak, stratou kontaktu s ňou a postupnou asimiláciou vo vyspelejšej nadetnickej kultúre. Obdobie keltsko-dácke na Vých. nížine bolo krátkym, ale výrazným obdobím, ktorého odraz je badateľný v nasledujúcich storočiach. Vznikla etnicky zmiešaná spoločnosť, s výraznou deferenciáciou, ktorá smerovala k nadkmeňovému systému. Kultúrne bola natoľko vyspelá, že dokázala asimilovať aj ďalšie prichádzajúce kultúry a etniká, už zrejme germánskeho pôvodu, ktoré postupne začínajú prevládať na Vých. nížine.

Z nálezov datovaných do 2. st. bádať zásah przeworskej kultúry, ktorý má skôr epizodický charakter a spojený s množstvom pochybností a dohadov. Príchod tejto kultúry možno datovať do druhej polovice 2. st. Na Vých. nížine však nebadať výrazne jej kultúrny vplyv a zdá sa, že iba dotvorila už aj tak etnicky zmiešaný charakter oblasti. V tom čase vývoj na juhozáp. Slovensku išiel úplne inou cestou. Silnelo rímske úsilie o vytvorenie naddunajskej provincie, ktoré vyvrcholilo v r.166-180 v tzv. markomanských vojnách. Smrťou cisára Marca Aurélia však plán stroskotal a nový cisár Commodus uzatvára s Germánmi mier.

Vývoj na Vých. nížine išiel vlastnou cestou. Bolo to spôsobené väčšou vzdialenosťou a navyše vytvorením zóny, ktorá túto časť Slovenska izolovala od rímskych výpadov, vznikom tzv. sarmatského klinu. V medzirieči Dunaja a Tisy sa ešte v 1. st. usadili Sarmati a vytvorili klin, ktorý Rimania nikdy nedobyli. Samozrejme, že nemôžeme vylúčiť kontakty Potisia aj s touto oblasťou, pre vývoj tohto regiónu neboli však rozhodujúce. Sarmatské nálezy na Vých. nížine sú minimálne, alebo ťažko rozlíšiteľné. Nepredpokladá sa však trvalejší sarmatský zásah na Vých. nížine.

Nové vlny obyvateľstva na Vých. nížinu prichádzali skôr z oblasti ležiacich severne, východne a južne. Prílev nového obyvateľstva nastal koncom 2. st., kedy dochádza na Vých. nížine k veľkému hospodárskemu a kultúrnemu rastu. Vývoj oblasti, ako sa zdá, bol pomerne pokojný a navyše oblasť poskytovala dostatok úrodnej pôdy, vody a nerastných surovín. V 3. st. sa zintenzívnil obchod, čo viedlo k vytvoreniu bohatej vrstvy spoločnosti. Vytvorenie a blízkosť provincie Dácia viedlo k väčšiemu využitiu starej pravekej cesty spájajúcej sever Európy cez karpatské priesmyky s Čiernomorím. Z tohto obdobia máme doložené bohaté náčelnícke (možno kniežacie) hroby, ktoré poukazujú na existenciu bohatej vrstvy spoločnosti, ktorá si mohla dovoliť aj najluxusnejšie predmety dovážané z rímskych provincií. Otázka, odkiaľ pochádza tak veľké bohatstvo, by si vyžadovala ďalšie podrobnejšie spracovanie.

Bojové koristnícke výpravy na územie rímskych provincií asi môžeme vylúčiť. Odrazili by sa určite v dobových prameňoch, ale nič také sa zatiaľ nenašlo. Hlavným zdrojom obživy, tak ako asi pri väčšine pravekých kultúr sídliacich na Vých. nížine od neolitu, bolo poľnohospodárstvo. Poľnohospodárske produkty mohli byť predmetom obchodu, ťažko by však mohli spôsobiť takú spoločenskú diferenciáciu a vznik tak bohatej vrstvy spoločenstva. Niektorí autori sa domnievajú, že tradičným obchodným artiklom boli výrobky z kostí, dreva, výroba látok a garbiarstvo. To však asi nebol jediný zdroj bohatstva. Navyše pri výskume sídlisk nebadať tak výrazné rozvrstvenie spoločnosti. V stavbe príbytkov prevláda takmer uniformita. Príbytky sú zväčša štvorcového, alebo obdĺžnikového pôdorysu, s rozmermi 4x5 m, s šesťkolovou konštrukciou, v 3. až 4. st. najmä polozemnicového typu.

K najbohatším hrobom na Vých. nížine z tohto obdobia patrí hrob zámožnej Germánky, nájdený ešte v apríli 1855 v Cejkove. Hrob svojim bohatstvom je porovnateľný s nemenej slávnymi a bohatými nálezmi podobného charakteru z Ostrovian a Krakovian - Stráži, ktoré patria k najbohatším dokonca v rámci strednej Európy. Na vykreslenie bohatstva spomeniem aspoň najvzácnejšie časti z cejkovského nálezu. Zlaté nášivky, 69 kusov, s hmotnosťou 12,2 g. Zlatý nákrčník z terčovitým skleneným svetložltým očkom a puzdrovitým uzáverom s hmotnosťou 96,7 g. Masívny zlatý náramok vážiaci 200,7 g. Z ďalších nálezov je dôležitých niekoľko bronzových nádob a keramika točená na kruhu. Osobitne dôležitý je nález domácej sivej keramiky, ktorá je dôkazom vyspelej technickej úrovne výroby a ktorá bola istotne konkurencieschopná aj s rímskymi exportmi. Uloženie tohto typu keramiky spolu so zlatými importami do jedného hrobu dosvedčuje schopnosť oceniť výbornú kvalitu domácej výroby vtedajšou bohatou vrstvou spoločnosti.

Sivá keramika bola vyrábaná v domácich dielňach, ktoré dokazujú vysokú špecializáciu v hrnčiarstve. Na území Vých. nížiny zatiaľ nebola špecializovaná hrnčiarska dielňa nájdená. Väčšina tejto keramiky zrejme pochádza z oblasti Košickej kotliny, kde bola nájdená hrnčiarska dielňa v Blažiciach, ktorú objavil J.Pástor. Ďalšie hrnčiarske pece boli objavené v Trstenej pri Hornáde a Šebastovciach. Podľa najnovších výskumov košická oblasť bola s Potisím spojená pravekou cestou využívanou dokázateľne od neolitu, ktorá prechádzala dnešným údolím Roňavy a Slanským sedlom. Nálezy sivej keramiky v najjužnejšej časti Vých. nížiny môžu pochádzať aj z podobnej dielne, ktorú objavil D. Csallány v severových. cípe Maďarska pri obci Beregsurány. V týchto dielňach sa vyrábala tenkostenná keramika, zdobená náročnými technikami, (vkolkovaná, vhladzovaná a ozubeným kolieskom robená výzdoba) s vysokou nielen technickou, ale aj umeleckou hodnotou. Sivá keramika mala jednotný ráz na veľkom území ako dokazuje jej výroba aj v Porolisiu v severozáp. Rumunsku. Okrem tenkostennej keramiky nachádzame na sídliskách aj hrubú keramiku, modelovanú bez pomoci hrnčiarskeho kruhu asi vo väčšine osád.

V poslednom období boli takéto osady preskúmané aj v ostatných častiach Vých. nížiny, Trebišove, Novosade a Laškovciach. Z ďalších lokalít a nálezov z 3.-4. st. treba spomenúť napr. hroby pod mohylami z Lesného, ploché hroby z Lastoviec, bronzovú prilbu s Minervou zo Sečoviec, aj nález prekrásnej zlatej a grafy so sadenými drahými kameňmi (onyx, almadín, ametyst) zo Zemplínskej Širokej - Rebrína. Obchodné styky s rímskymi provinciami dokazujú nálezy mincí z Krivoštian, Novosadu a Vranova nad Topľou. V priebehu 3.- 4. st. na Vých. nížine nachádzame stopy germánskeho osídlenia. Nedokážeme presne určiť o ktorý konkrétny germánsky kmeň išlo. Viac pravdepodobný sa zdá predpoklad, že išlo o nadetnicky konglomerát, podobne ako v prvých dvoch storočiach nášho letopočtu.

Istotne prežilo aj obyvateľstvo tohto obdobia a spolupodieľalo sa na vytvorení charakteru novej kultúry. O spoločenskej organizácii môžeme povedať, že dokázateľne bola zložito štrukturovaná. Obyvateľstvo tvorili chudobnejší, zrejme poľnohospodári a chovatelia dobytka, ale aj zámožnejší špecializovaní remeselníci, ba aj najbohatšia, možno obchodnícka, alebo bojovnícka vrstva spoločnosti, ktorú máme doloženú vďaka bohatým hrobom. Germáni nestavali hradiska a nenadviazali tak na keltsko-dácku tradíciu oppíd s charakterom predmestského osídlenia. Žili vo voľne roztrúsených, väčších či menších osadách, polozemnicového typu. Osídlenie sa udržalo aj vo vyššie položených oblastiach.

Koncom 4. st. zasiahol do diania v celej Európe ázijský kmeň Hunov. Roku 375 z východu smerujúci Huni zničili západogótsku ríšu a dali podnet k tradičnému označeniu doby, ako sťahovanie národov. Huni na svojej víťaznej ceste Európou sa usadili v Karpatskej kotline a roku 433 sa stali pánmi celej Panónie. Ich panstvo netrvalo dlho a roku 453, po smrti ich vodcu Atilu, sa hunská ríša rozpadla. Vých. nížina, ako sa zdá bola nájazdov Hunov ušetrená a pokračovala ešte v nerušenom vývoji. Aj v tomto bola situácia odlišná od juhozáp. Slovenska. Na celom území Slovenska nemáme presvedčivé dôkazy o hunskej prítomnosti. Budúci výskum na juhozáp. Slovensku však možno prinesie nejaké výsledky, čomu by nasvedčovali nálezy neďaleko slovenských hraníc, na území Maďarska, v blízkosti miest Györ a Šopron. O súvislosti s Hunmi sa niekedy uvažuje pri náleze kostry z mongoloidnými črtami zo Stráži pri Piešťanoch a pri nálezoch z Levíc. Nomádskeho pôvodu, možno alansko-húnske je malé pohrebisko v Šarovciach na dolnom Pohroní.

V piatom storočí sa v celej Európe diali obrovské etnické, ale aj politické zmeny. Roku 476 zanikla Západorímska ríša, podmanená germánskym vládcom Odoakerom. Územím Vých. nížiny prešlo viacero kmeňov, či bojových zväzov. Ich stopy sú však len ťažko rozoznateľné. Našim územím iba prechádzali, prípadne sa zdržali veľmi krátko. Nachádzame výnimočne iba jednotlivé hroby, patriace jedincom, ktorí zahynuli pri prechode cez Vých. nížinu, alebo pri bojových akciách. Časť nálezov, ktoré však pochádzajú zo sídlisk existujúcich už skôr, svedčí o styku domáceho obyvateľstva s týmito migrujúcimi skupinami. Ide napríklad o nálezy zo Senného, Malých Trakan, Veľkých Trakan a Stredy nad Bodrogom. Tieto pochody neboli asi pokojné a priateľské, o čom svedčí zánik mnohých sídlisk v priebehu 5. st. Predošlé husté osídlenie oblasti bolo výrazne preriedené a 5. st. je najchudobnejším storočím a archeologicky najmenej preskúmaným.

Skôr ako s vyľudnením môžeme počítať s prípadným stiahnutím sa obyvateľstva do bezpečnejších, vyšších polôh. V každom prípade však treba rátať s prežitím domáceho obyvateľstva a jeho dočkaním sa prvých slovanských skupín na našom území. Niektorí autori sa dokonca domnievajú, že v etnicky zmiešanej spoločnosti, ktorá sa tu vytvorila po markomanských vojnách už boli malé skupiny Slovanov obsiahnuté. Dôležitou udalosťou, dotýkajúcou sa nepriamo aj územia Vých. nížiny, bolo usadenie sa východogermánskeho kmeňa Gepidov v Sedmohradsku a na bývalom hunskom území okolo polovice 5. st. Na územie Slovenska Gepidi asi priamo nezasahovali. Ich lokalizácia v Sedmohradsku pomáha však vymedziť rozsah ich územia.

Tento priestor museli pri svojom prenikaní k nám rešpektovať prvé slovanské skupiny a je tak vlastne vymedzením hraníc šírenia Slovanov. Na záver môžeme konštatovať, že aj napriek nedostatku archeologického materiálu z 5. st. a dokázateľným poklesom osídlenia, tento typ spoločnosti, o ktorom pojednáva táto kapitola, (vznikajúci od 2.- 5.st.) stretli prvé slov. skupiny obyvateľstva prichádzajúce na Vých. nížinu. Bez poznania tohto vývoja nemôžeme komplexne posudzovať počiatky vývoja Slovanov na Vých. nížine. Aj v tomto období a prostredí muselo dochádzať k akulturačným procesom. Slovania však neboli v tomto rôznorodom prostredí asimilovaní, ba práve naopak, v novej vlasti úplne prevládli a začali meniť etnicky obraz Vých. nížiny. Priniesli nový typ spoločnosti s iným usporiadaním, než bola prevažne germánska spoločnosť. V priebehu 5. a zač. 6. st. tak Vých. nížina nadobúda čisto slovanský etnický ráz z jednoznačnými dokladmi slovanského osídlenia.