Staršia doba kamenná – Paleolit

Staršia doba kamenná – Paleolit

(3 mil. – 8 200 pr. n. l.)

O kultúre a spoločnosti v paleolite

Technicky stále dokonalejšie výskumy obdobia paleolitu, prinášajú množstvo informácií nielen o materiálnej kultúre, časovej postupnosti, procese hominizácie, ale tiež o spôsobe života našich dávnych predkov. Zastavme sa preto najprv pri kľúčových momentoch vývoja v staršej dobe kamennej.

Hominizácia

Tento proces skúma paleoantropológia na základe kostených pozostatkov. Priamym predkom neskorších ľudí bol rod australopitekov, ktorého najstaršie nálezy majú asi 5 mil. rokov. Vzpriamená chôdza po dvoch (bipédia) na základe zachovaných stôp (Laetoli v Tanzánii) je doložená pred takmer 4. mil. rokov. Prvýzástupca roduHomo  (Homo habilis – človek zručný) sa objavuje pred 3 mil. rokov.

Druh Homo erectus – človek vzpriamený (staré názvy: Pithecantropus, Sinantropus a i.) sa objavil vo východnej Afrike asi pred 1,5 mil. rokov. Mal celkom ľudské správanie, reakcie a pocity. Dokázal sa adaptovať na rozmanité prírodné prostredie a osídliť rozsiahle územia Starého sveta. V mnohom musíme zmeniť svoje náhľady na druh Homo sapiens neandertalensis. Ich správanie a myslenie bolo bližšie moderným ľuďom, než sme si doteraz pripúšťali. Určitý ľudský typ tiež nemôžeme spájať s určitou technológiou výroby nástrojov. Dochádzalo k zrejmému prekrývaniu jednotlivých vývojových druhov.

Počiatky kultúry

Zber a lov tvorili základ neproduktívneho hospodárstva ľudí po dobu aspoň 3 mil. rokov trvania paleolitu. Počiatky lovu predpokladáme už u raných foriem rodu Homo. K jeho rozvoju dochádza u erectov. Začiatkom mladého paleolitu sa uplatňujú efektívnejšie formy lovu, pri ktorých dôležitú úlohu zohrávala nová diaľková zbraň – luk. Najstaršie kamennénástroje boli nájdené vo východnej Afrike vo vrstvách starých asi 2,5 mil. rokov (Hadar, Etiópia).

Pre najstaršie okruhliakové industrie sú príznačné malé, jedno a obojstranné sekáče. Pästné kliny sa objavujú v kultúre acheuléen (ašelén). Stredný paleolit charakterizuje vytváranie kamenných jadier ako východiska pri získavaní úštepov vo funkcii polotovarov na výrobu nástrojov. Hromadná výroba čepelí je zistená od polovice Würmu, súčasne s nástupom moderných sapientov a mladého paleolitu.

Významným momentom v konfrontácii človeka s prírodou bolo osvojenie ohňa. Najstaršie ohniská poznáme z jaskyne Escale (Francúzsko) a Šandalje I (býv. Juhoslávia), ktorých vek je asi l,5 mil. rokov. Jeden z dokladov používania ohňa druhom Homo erectus poznáme aj zo Stránskej skaly na Morave. Budovanieprístreškov patrí k pradávnym formám ľudskej adaptácie na prírodné prostredie. Najstarší umelo vytvorený kamenný útvar je známy z Olduvajskej rokliny – 1,8 mil. rokov. Kým prejavy stavebnej činnosti sú v starom paleolite vzácne, v neskorom strednom a najmä v mladom paleolite sú pôdorysy obydlí bežné.

Vznik reči

Táto diskutovaná otázka sa rieši najmä na základe utvárania mozgu podľa endokraniálnych výliatkov. U australopitekov existovala raná forma jazyka. Homo erectus bol schopný vokálnou ľudskou rečou vyjadrovať konkrétne situácie. U neandertálcov počítame s vyspelým stupňom abstrakcie, spoločenskej organizácie. Jazyk neandertálcov sa nemusel v mnohom líšiť od súčasných jazykov.

Pohreby

Paleolitické pohreby sú nesmierne vzácne. Rozmanitý pohrebný rítus možno pozorovať u neandertálcov. V Šanidare (Irak) boli okolo neandertálskej kostry zistené kvetinové dary. 

Počet neandertálskych hrobov je zatiaľ 36 zo 6 lokalít v Európe, na Blízkom Východe a v strednej Ázii. Hroby z mladého paleolitu vykazujú ešte pestrejšie formy pochovávania. Známych je 100 (stav k roku 1994) mladopaleolitických hrobov z 41 lokalít (Európa, Blízky Východ, Sibír). Vzácnosť hrobov sa dá vysvetliť faktom, že pochovávanie do zeme, resp. zakrytie hlinou, bolo celkom výnimočnou praktikou.

Antropofágia

Ľudožrútstvo nebolo nikdy súčasťou pravidelnej obživy, ani v dobách prechodného nedostatku. Antropofágia mohla byť rituálna ako aj príležitostná nerituálna. Najstaršie doklady sa uvádzajú z lokality Čukutien (Čína) – 500 000 tis. pr. n. l.

Umenie

Pod pojmom umenie zahrňujeme len vyspelé prejavy z mladého paleolitu. Počiatky estetického cítenia však siahajú do starého paleolitu, v ktorom sú doložené aj prejavy neutilitárnych činností. Z viacerých lokalít sú známe nálezy červeného farbiva, ktoré sa dávajú do súvisu z maľovaním tiel. Interpretácia mladopaleolitického umenia je zvlášť diskutovaným problémom. Dnes najrozšírenejší výklad paleolitického umenia vychádza z predpokladu, že slúžilo mágii a kultu plodnosti.

Nový pohľad k posudzovaniu paleolitického umenia priniesli A. Laming – Emperairová a A. Leroi – Gourhan. V nástenných maľbách a rytinách poznávajú zložité kompozície. V jaskyniach vidia svätyne a v zobrazeniach zložitú symboliku. Figurálne zobrazenia i znaky vyjadrujú sexuálnu symboliku – časť zvierat a znakov zastupuje mužský a časť ženský princíp. Proti vysvetľovaniu zobrazení ako loveckej mágie svedčí skutočnosť, že len 2,6 % zvieracích obrazov má spojitosť so značkami v tvare oštepov a šípov.

Sociálne vzťahy

Archeologický materiál a nálezové okolnosti nám umožňujú disponovať faktami, ktoré nám dovoľujú ľudské sociálne väzby vidieť už u australopitekov (starostlivosť o člena tlupy so zlomenou stehennou kosťou, ktorá mu určitý čas nedovoľovala podieľať sa na zbere, resp. love). Vyspelé ľudské vzťahy sú doložené aj u neandertálcov (zahojená amputovaná pravá paža). Z hľadiska priemernej dĺžky života, tragických udalostí na lovoch, je zrejmý aj veľký počet sirôt, ktoré boli v opatere celého kolektívu.

S mladopaleolitickou rodovou spoločnosťou je spájaná existencia matriarchátu. Pri prirodzenej deľbe práce pripadal mužom lov a ženám zber, ktorý zabezpečoval podstatnú zložku obživy. Postavenie ženy bolo s mužským rovnoprávne, avšak jej nadradené postavenie nie je pravdepodobné. Význam ženy spočíval v systéme odvodzovania príbuzenstva – matrilinearita. Ženské plastiky (venuše) nemožno pokladať za dôkaz mimoriadneho postavenia ženy. V mladších obdobiach praveku (v závere neolitu a v eneolite) sa objavuje najviac ženských plastík. Pritom ide o obdobia, kedy sa už presadzujú patrialchálne tendencie.

Stopy po prítomnosti a činnosti ľudí z obdobia paleolitu, ak ležia v pôvodnej polohe, nachádzame vo vrstvách starších štvrtohôr – pleistocénu. V tejto najstaršej a najdlhšej vývojovej epoche (viac ako 95 % doby existencie ľudstva) došlo k procesu sapientácie, súčasťou ktorej bola pracovná činnosť orientovaná na zberačsko – lovecké aktivity. Jej výslekdom bolo približne pred 40 000 rokmi objaveniesapravekéhočloveka – Homosapiens fosilis, ktorý je identický so súčasným človekom – Homo sapiens sapiens.

Pre pleistocén v Európe je príznačné striedanie dôb ľadových (glaciálov – Donau Günz, Mindel, Riss, Würm) a medziľadových (interglaciálov – D – G, G – M, M – R, R – W). Z územia Slovenska sú doložené horské zaľadnenia Slovenských Beskýd, Malej Fatry, Nízkych a Vysokých Tatier. Na základe morén boli vo Vysokých Tatrách zistené pozostatky troch zaľadnení. Územie východného Slovenska sa nachádzalo v priľadovcovej – periglaciálnej oblasti.

Periglaciál je územie vzdialené viac ako 200 km od čela ľadovcov, na ktorom priemerná teplota neprekročila + 10⁰C. Krajinu pokrývala vo vyšších polohách tundra, v nížinách step. V studených periódach dochádzalo k vyvievaniu drobného prachu – spraše, z priľadovcového pásma. Vápnitá žltosivá spraš bola vetrom ukladaná v závetrí karpatských pohorí. V medziľadových dobách, kedy stúpla vlhkosť a oteplilo sa, tento proces ustal. Vegetácia na sprašových plochách vytvorila postupne rastlinný pokrov, z ktorého sa utvorila pôda. Táto bola v časoch studeného nárazu opäť zaviata sprašou, preto ju nazývame fosílnou pôdou.

Najpriaznivejšie životné podmienky boli v teplých medziľadových obdobiach. Paleolitické archeologické artefakty preto nachádzame v tmavo sfarbených vrstvách – fosílnych pôd.

Paleolit je epocha, ktorej časové vymedzenie je len približné, pričom je tendencia na základe postupujúcich výskumov ho predlžovať. Východiskový časový bod sa opiera o nálezy na klasických náleziskách v južnej a východnej Afrike (údolie rieky Omo, Afar – Etiópia., Olduvajská roklina, Laetoli – Tanzánia., oblasť jazera Turkana v Keni), ktoré dokladajú najstaršiu formu človeka – Homo habilis. V Európe sa stretávame s mladšou vývojovou formou – Homo erectus (1,5 mil. – 250 000 tis. pr. n. l.). Antropologické nálezy poznáme z viacerých nálezísk. V blízkosti územia Slovenska sú zvlášť významné lokality: Korolevo – Zakarpatská Ukrajina, Vértésszöllös – Maďarsko.

V roku 1879 boli S. Rothom objavené vo Veľkej ružínskej jaskyni artefakty, ktoré boli po rokoch uznané ako prvý doklad prítomnosti človeka staršej doby kamennej v Uhorsku. Ďalšie náleziská však pribúdali pomaly, čoho dôkazom je práca J. Skutila "Paleolitikum Slovenska a Podkarpatskej Rusi" z roku 1938, v ktorej je na území východného Slovenska evidovaných 5 nálezísk: Cejkov, Kašov, Jasov, Ružín, Haligovce – jaskyňa Aksamitka.

Po druhej svetovej vojne nastáva v archeologickom výskume a prieskume paleolitu aj na východnom Slovensku zásluhou F. Prošeka viditeľný posun. Na výsledky jeho práce nadväzujú J. Bárta a L. Bánesz – prví špecialisti na problematiku paleolitu zo Slovenska. V roku 1965 vychádza doteraz jediná monografia o slovenskom paleolite a mezolite (Bárta, J.). V súčasnosti k spomínaným bádateľom sa radí Ľ. Kaminská.

V pleistocéne zaberá najdlhšie obdobie starý paleolit (2,5 mil. – 250 000 tis. pr. n. l.). Trvá od začiatku ľudského rodu po interglaciál Mindel – Riss. Starší paleolit je najmenej zastúpený archelogickými prameňmi. K nálezom, ktoré mohli prispieť bližšie pochopiť problematiku najstarších vývojových línií človeka, patril objav v travertínovom Grünapfelovom lome na Dreveníku pri Spišskom Podhradí.

Lebka z Dreveníka prečkala vojnové roky (určitý čas bola uložená na radnici v Spišskej Novej Vsi) a stratila sa až v povojnových mesiacoch. Škoda, ktovie či sa podobný nález bude na Slovensku opakovať. Z územia východného Slovenska poznámesporadické staropaleolitické nálezy. Ich časové zaradenie pre absenciu bližších geologických údajov je problematické, takže sa vychádza najmä z typologických určení.

Ojedinelé nástroje pochádzajú z týchto nálezísk: Hraničná pri Hornáde – Seňa, Čaňa, Cejkov, Tibava, Vyšné Ružbachy, Poľov. Travertínové nálezisko vo Vyšných Ružbachoch dáva určitú nádej na zistenie bližšej geologickej pozície staropaleolitických nálezov. Veľký sekáčovitý nástroj z hnedého rádiolaritu našli robotníci v polohe, kde sú v travertínových profiloch viditeľné tri vrstvy popola hrubé 2-3 cm, ležiace nad sebou v hĺbke asi 6 m. Popolovité vrstvy pochádzajú z ohnísk sídliska ľudí, ktorí mohli byť predstaviteľmi formy Homo erectus. Spomenutý nástroj v stredoeurópskom paleolite nemá analógiu. Z územia Slovenska nepoznáme zatiaľ antropologický nález z obdobia starého paleolitu.

Stav poznania stredného paleolitu (250 000 – 40 000 pr. n. l.) sa opiera o množstvo spoľahlivých nálezov. Na východnom Slovensku je najbohatším regiónom na stredopaleolitické pamiatky Spiš.

Zvlášť územie pri tektonických zlomoch, kde v čase vlhkých a teplých interglaciálov vyvierala vlažná uhličitá minerálna voda, boli vyhľadávanými miestami pobytov človeka neandertálskeho (Homo sapiens neandertalensis) – hlavného predstaviteľa obdobia stredného paleolitu, ktorý zahŕňa interglaciál R-W až začiatok poslednej doby ľadovej. Vyvieranie uhličitých vôd spôsobilo vznik travertínových kôp, ktoré sú rozšírené v podtatranskej oblasti.

Klasickou stredopaleolitickou lokalitou sú Gánovce pri Poprade. Travertínová kopa nazývaná Hrádok, pred začatím ťažby v 70tych rokoch 19.stor. a dosahovala v priemere takmer 200 m a 20 m výšku. Nájdenú lebku kamenár Koki rozbil a výliatok bol v roku 1926 náhodné zistený J. Petrbokom v cigánskej osade. E. Vlček neskôr výliatok ľudskej lebky prisúdil forme včasného neandertálca. Z lokality pochádzajú aj paleontologické a paleobotanické nálezy, umožňujúce rekonštruovať priebeh poslednej doby medziľadovej (teplotné pomery). Z travertínovej kopy je dnes zachovaný len centrálny pilier. Nálezisko je zdevastované, neudržiavané.

Neďalekou, systematicky skúmanou stredopaleolitickou stanicou jeHôrka (časť Ondrej). Výskum na dávnejšie evidovanom nálezisku viedla Ľ. Kaminská. Rozoznali sa tu päť sídliskových horizontov, zvyšky ohnísk a nástroje (driapadlá, hroty, úštepy). Ako surovina sa požívali kremene a rádiolarity.

Nepreskúmané lokality s doloženými stopami po prítomnosti neandertálskeho človeka sú v  Beharovciach pri Spišskom Podhradí, Hranovnici, Bušovciach. K týmto staniciam pribudol Nižný Hrabovec, odkiaľ pochádzajú výrazné stredopaleolitické artefakty (obr. 1:1a, 1b; 2: 1)¹.

V 90-tych rokoch sa zistili prvé doklady o prítomnosti neandertálskych ľudí v extraviláne Prešova. Povrchovou prospekciou boli nájdené v priestore vyvýšeniny Bikoš dve stanice, pričom jedna katastrálne patrí Veľkému Šarišu. Ľudia si tieto polohy vybrali pre blízke zdroje rádiolaritovej suroviny, kremeňov, ako aj pre možnosť kontroly prielomu rieky Torysy.

Boli zozbierané stovky artefaktov, medzi ktorými sú početne zastúpené drásadlá, hroty, pästiačiky a i. (obr. 1: 2a, 2b; 2: 2a, 2b,3a, 3b). Významnou kultúrou stredného paleolitu je moustérien (musterién), pomenovanou podľa jaskynného previsu Le Moustier vo Francúzsku. V poslednej dobe ľadovej – Würme, sú sledované výrazné teplotné výkyvy. Studené nárazy – štadiály, znamenajú vôbec najchladnejšie obdobia v celom pleistocéne.

V nastupujúcich teplejších obdobiach – interštadiáloch nastávajú dôležité zmeny vo vývoji pravekých komunít. Objavuje sa mladopaleolitický človek, z fyzickej a duševnej stránky rovnocenný zo súčasným človekom. Mladýpaleolit (40 000 – 8 200 pr. n. l.) priniesol rozmach štiepanej čepeľovej industrie. Dochádza k výraznému nárastu obyvateľstva, ktorý dokladajú početné náleziská. V roku 1991 bolo na východnom Slovensku evidovaných 90 mladopaleolitických staníc (obr.

4). V súčasnosti (2000) je ich asi 120. Formujúca sa rodová spoločnosť, umožňovala kolektívnu organizáciu spoločensko-hospodárskych stránok života. Zdokonalenie nástrojov, objavenie sa diaľkovej zbrane (luk), umožňoval lov väčších stádových zvierat. Musíme si však uvedomiť, že primárnou formou zabezpečovania obživy predstavoval zber.

V Karpatskej kotline sa na začiatku mladého paleolitu stretávame s dvoma, takmer súčasnými kultúrami: szeletienomaaurignacienom. Szeletien (pomenovanie podľa jaskyne Szeleta v Bukových horách v Maďarsku) je územne známy zo západného Slovenska, avšak typické artefakty tejto kultúry – listovité, obojstranne retušované hroty, nachádzame aj na východoslovenských náleziskách (obr. 3).

Prienik szeletienu z Maďarska na juhovýchodné Slovensko dokazujú ojedinelé nálezy hrotov jaskyne Domica a z Čečejoviec. Ďalšie stopy poznáme z lokalít: Košice – Barca, Hraničná pri Hornáde, Veľký Šariš (dve náleziská), SpišskéPodhradie, Poša. Spomínaná kultúra má prevdepodobne svoje korene v stredopaleolitických tvaroch.

Aurignacien (oriňasien, pomenovanie podľa náleziska Aurignac vo Francúzsku) je rozšírený na priestoroch od Atlantického oceánu po Stredný východ.

Podobne ako v szeletiene sa na výrobu nástrojov požívajú odrody rádiolaritov, avšak v aurignaciene pristupujú aj rohovce a prvý raz vo východoslovenskom praveku aj obsidián (sopečné sklo), ktorý sa získaval z primárnych ložísk v Zemplínskycha Tokajských vrchoch (Viničky, Čerhov, Bara, časť Malá Bara okr. Trebišov). Typickými aurignacienskymi nástrojmi sú škrabadlá, retušované čepele, rydla, dláta (obr. 5: 1 – 11).

Aurignacien je rozšírený najmä na východnom Slovensku, kde boli L. Báneszom zistené najstaršie mladopaleolitické obydlia – Košice – Barca I, II, Seňa,Tibava. Dielne na výrobu kamenných nástrojov dokladajú postupujúcu špecializáciu. Významné lokality: Trstená pri Hornáde, Perín, Buzica, Veľký Šariš,Prešov, Tibava, Čečejovce a i.

Významnou kultúrou mladého paleolitu je gravettská kultúra (názov podľa francúzskeho previsu La Gravette). Gravetien charakterizuje používanie kombinovaných, viacúčelových nástrojov (obr. 5: 12 – 20). Prejavuje sa tendencia k mikrolitizácii, takže kamenné artefakty sa požívali v kostených, resp. drevených rukovätiach.

Najpočetnejšie sú gravettské artefakty získané na Východoslovenskej nížine a v podhorí Vihorlatu (Cejkov, Kašov, Zemplínske Jastrabie, Zemplín, Hrčeľ, Vyšné Nemecké, Vojnatina) ďalej na Ondavskej a Šarišskej vrchovine. Dominantnou surovinou je domáci obsidián. Pre gravettién sú priznačné prejavy mladopaleolitického umenia. Z východného Slovenska k nálezom tohto druhu počítame srdcovitý idol so zvyškami červeného farbiva z Cejkova, znázorňujúce ženské lono (obr. 5:18).

V závere pleistocénu, dochádza k čiastočnému vyľudňovaniu väčšiny slovenských regiónov. Pravdepodobne to súvisí s nepriaznivými klimatickými pomermi.