Slovanské obdobie

Slovanské obdobie

(5. – 10. stor.)

Slovania v staroveku ešte nepredstavovali kultúrno-etnický celok v takej podobe, akú poznáme od 6. stor. Prechádzali len zložitým procesom etnogenézy, ktorý vyvrcholil v 4. – 5.stor. a uzavrel sa tesne predtým, než začali ich veľké migrácie. Ťažkosti s etnickým určením kultúrnych skupín medzi Odrou a stredným Dneprom (przeworská, černjachovská, zarubinecká) v dobe rímskej vyplývajú z toho, že sa všetky vo svojich styčných oblastiach podieľali na zrode nového etnika. Zo všetkých členov indoeurópskej rodiny sa Slovania sformovali ako poslední. Preto sa v 6. stor. objavujú naraz ako jednoliata jazyková masa. Jazyková diferenciácia prebehla medzi 9. – 13. stor. Jednotný slovanský jazyk, dokumentovaný prameňmi z 6. – 9. stor., možno považovať za výraz dokončeného integračného procesu v styčnej sfére balto – germánsko – iránskej, ktorú musíme na základe lingvistických a archeologických prameňov hľadať medzi stredným Dneprom, Pripiaťou, horným Dnestrom, Vislou a Odrou.

Územie Slovenska nepatrilo podľa doterajších poznatkov k praslovanskému územnému jadru. Veľmi skoro však z nadkarpatskej oblasti cez severné a východné priesmyky Karpát sem prenikali populácie s takou kultúrou, ktorá má prvky slavistiky. Je to predovšetkým mladší horizont osídlenia s materiálnou kultúrou prešovského typu (kon. 3. – zač. 5. stor.), ktoré má príbuzné črty s kyjevským typom – evidentne slovanským prejavom na Podneprí. O silnejšom slovanskom prúde z 2. pol. 5. stor., prekrývajúcom domáci etnický substát, svedčia náleziská na východnom, no i v niektorých častiach stredného, juhozápadného a severného Slovenska. Túto vlnu možno už jednoznačne spájať s počiatkami trvalého usadzovania slovanských populácií na Slovensku. Najstaršiu fázu slovanského osídlenia (po druhú tretinu 7. stor.) označujeme ako včasnoslovanskéobdobie. Osídlenie bolo veľmi riedke, nepokrývajúce ani 5% územia. Malé osady sa zakladali na terasách vodných tokov. Extenzívne hospodárstvo – žiarové obrábanie pôdy, v kombinácii s chovom dobytka, lovom, rybolovom, brtníctvom, malo nízku produktivitu. Pre pohrebný rítus je typické spaľovanie mŕtvych, ukladanie popola do urien, alebo jamiek. Nad hrobmi sa navršovali malé mohyly. Včasnoslovanské osídlenie Spiša naznačuje aj prospektorskú činnosť zameranú na vyhľadávanie a využívanie rudných ložísk.

V 6. stor. prišla na Slovensko nová vlna slovanského obyvateľstva, ktorej pohyb bol vyvolaný tlakom predstaviteľov nomádskej civilizácie – turkotatárskych Avarov. V prvej etape (568-670) sa nápor Avarov dotkol území severne od Dunaja len okrajovo, bez trvalejšieho obsadenia. Ináč by nebolo možné vysvetliť početné včasnoslovanské náleziská v nížinných oblastiach juhozápadného, menej južného a juhovýchodného Slovenska. V tej dobe záujem Avarov sa sústreďoval na výboje proti Byzantskej ríši. Vznik Samovho slovanského kmeňového zväzu /623/znamená pre naddunajských Slovanov vymanenie sa z avarského tlaku. Územie Samovej dŕžavy na území Slovenska zasahovalo najmä jeho juhozápadnú časť. Smrť autoritatívneho vodcu /658/ znamená rozpad kmeňového zväzu. Vznik Bulharskej ríše, neúspechy Avarov v ťaženiach proti Byzancii spôsobil upriamenie ich pozornosti na Karpatskú kotlinu. Po roku 670 sa severná hranica avarského kaganátu posunula hlboko do slovanského územia a ustálila sa približne na čiare Bratislava – Devínska Nová Ves – Senec – Cífer – Nitra – Levice – Želovce – Košice – Barca – Šebastovce – Valaliky. Slanské vrchy a Milič tvorili bariéru proti prenikaniu Avarov do Východoslovenskej nížiny. Ojedinelý avarský hrob v Lemešanoch nemožno spájať s trvalejším ovládnutím stredného toku Hornádu a Torysy Avarmi. Na východnom Slovensku chýbajú staršie pohrebiská u obdobia avarského kaganátu. Na druhej strane sa predpokladá ich dlhšie trvanie než v západnej časti Slovenska. V nížinných oblastiach pod vojenskou kontrolou kaganátu sa vytvorili podmienky pre etnickú a kultúrnu symbiózu naddunajských Slovanov a Avarov, pretrvávajúce až do konca 8. stor. Odzrkadlením ekonomických a spoločenských zmien bol na konci 8. stor. vznik hradísk plniacich viaceré funkcie (vojenskú, správnu, výrobnú). K najstarším slovanským hradiskám na Slovensku patria aj hradiská v Spišských Tomášovciach, Zemplíne. Rozpad avarskej moci v Karpatskej kotline spôsobil výboje Karola Veľkého (791-796). V čase protiavarského náporu, boli naddunajskí Slovania strategickí spojenci Frankov. Následné obsadenie juhozápadnej oblasti Slovanmi viedlo k priamemu susedstvu s Franskou ríšou. Nastáva postupná integrácia kultúrneho vývoja so západom.

S posledným desaťročím 8. stor. sa začína veľkomoravské obdobie trvajúce po počiatok 10. stor. V oblastiach severne od hraníc avarského kaganátu dochádza k procesu zjednocovania kmeňov. V oblasti pohrebného rítu však na rozdiel od juhozápadného Slovenska sa uchováva žiarový spôsob v 9., ojedinele i v 10. stor. (Kráľovský Chlmec, Streda n/Bodrogom, okr. Trebišov, Topoľovka, okr. Humenné – výskumy V. Budinského – Kričku)².

Súčasne s kultúrno-estetickým vplyvom preniká zo západu aj kresťanské náboženstvo. Keď sa v rámci integračného procesu črtajú okolo štvrtiny 9. stor. ako hlavné sily moravské a nitrianské kniežatstvo, vysvätil kniežaťu Pribinovi v Nitre kostol sám soľnohradský arcibiskup Adalrám. Okolo roku 833 však útok moravského kniežaťa Mojimíra ukončil vládu Pribinu v Nitre. S týmto mocenským zásahom sa zavŕšil štátotvorný proces naddunajských Slovanov – vznikol veľkomoravský štát ako kľúčová etapa v preriodizácii starších slovenských dejín. Významným obdobím pre slovanské osídlenie východného Slovenska je obdobie vlády Svätopluka I. (870-894). Veľká Morava prešla z obrany proti Frankom do obdobia dobyvačných vojen. Ovládnutím Potisia sa Veľká Morava dostáva asi na dve desaťročia do susedstva bulharskej záujmovej sféry. S touto iniciatívou môžeme spájať aj počiatky christianizácie nížinných oblastí východného Slovenska. Súčasné poznatky nám dovoľujú predpokladať v oblastiach s veľkou koncentráciou Slovanského obyvateľstva výstavbu prvých kamenných sakrálnych architektúr. S veľkomoravským časovým horizontom spájame odkryté základy rotundy a apsidov historickom jadre Michaloviec (výskum v rokoch 1977 – 80 J. Vizdala). Už v prvej etape prác sa ukázalo, že v okolí rotundy treba rátať s väčším stredovekým pohrebiskom s počiatkami vo veľkomoravskom období. Keďže sa na pohrebisku pochovávalo až od 1. pol. 18. stor., došlo k rozrušeniu najstarších hrobov. Náhrobné kamene datované od 11. – 14. stor. neboli ani v jednom prípade na pôvodnom mieste. K najvýznamnejším nálezom patrí kamenná platňa s nápisom (obr. 16). Tento dosiaľ nebol uspokojivo interpretovaný³, avšak jeho archaický ráz svedčí o jeho vyhotovení v predarpádovskej dobe.

Veľkomoravské obdobie aj na východnom Slovensku prináša rast veľkosti osídlenia územia a hustoty sídlisk. Ich počet stúpa najmä v nížinách. S osídlením sa stretávame aj vo vyššie položených kotlinách (Liptov, Orava, Spiš, Šariš). V 9. stor. bolo osídlených už okolo 20% celkovej rozlohy Slovenska.

Zánik Veľkej Moravy spôsobil dezintegračný proces rozdrobenia kniežacej domény na menšie územné jednotky. Staromaďarský útok už nenarazil na jednotný odpor. V periodizácii dejín územia Slovenska nasleduje etapa, ktorú označujeme ako poveľkomoravské obdobie (10. a 11. stor.).

Na území Slovenska obsadili staromaďarské jazdecké družiny koncom prvej štvrtiny 10. stor. strategické body v najjužnejších častiach územia. Náleziská staromaďarských pamiatok sa na východnom Slovensku sústreďujú do Medzibodrožia a súvisia s prvým veľkým nájazdom staromaďarského kmeňového zväzu do Potisia. Ich prítomnosť naznačujú malé kostrové pohrebiská alebo ojedinelé hroby s materiálnou kultúrou východoeurópskeho pôvodu s orientálnymi prvkami. Honosný náčelnícky hrob odkryl (1955) V. Budinský – Krička v Zemplíne. Na základe bohatej výbavy bola maďarským bádateľom N. Fettichom vyslovená hypotéza, že sa v Zemplíne podarilo objaviť hrob Álmoša, otca Arpáda, zakladateľa prvého maďarského kráľovského rodu. Isté je, že muž patril k najvyššej spoločenskej vrstve staromaďarského kmeňového zväzu. Ďalšie staromaďarské hroby sa našli v Strede nadBodrogom, okr. Trebišov, Svinici, okr. Košice – vidiek a i.

V 10. stor. predstavovali starí Maďari v južných oblastiach Slovenska len 8 – 10% prírastkov k pôvodnému slovanskému osídleniu. Spočiatku v 10. stor. paralelne sa prejavujúca kultúra slovanského a staromaďarského obyvateľstva sa postupne integrovala do novej kvality s nadetnickým obsahom – belobrdskej kultúry.