Dejepis - Úvod do dejepisu

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: Dievča ivka47
Typ práce: Referát
Dátum: 06.03.2010
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 972 slov
Počet zobrazení: 10 359
Tlačení: 476
Uložení: 504
Dejepis je náukou o histórii, je to veda, ktorej predmetom je skúmanie historických procesov. Ľudsky povedané, je to všetko to, čo o dejinách vieme z rôznych historických prameňov.

Historickými prameňmi sú ústna tradícia, pramene hmotné, obrazové a písomné. Ústnou tradíciou
sú výpovede očitých či "ušitých" svedkov udalostí z nedávnej minulosti silne subjektívne podfarbené, prameňmi hmotnými zasa všetky stopy ľudskej činnosti hmotnej povahy vrátane ostatkov človeka samého, napr. rôzne nástroje, šperky, stavby, sídliská, hradby, cesty, zvyšky polí, smetiská, bane, mosty, vodovody, svätyne, chrámy, pohrebiská a pod. Hmotné pramene všestranne spracováva samostatná historická disciplína - archeológia, ktorej hlavným pracoviskom je Archeologický ústav SAV v Nitre. Po spracovaní sú uchovávané v špeciálnych vedeckých ústavoch zvaných múzeá (Slovenské národné múzeum v Bratislave, Východoslovenské múzeum a Slovenské technické múzeum v Košiciach, Slovenské banské múzeum v Banskej Štiavnici, Slovenské poľnohospodárske a Ponitrianske múzeum v Nitre. Z archeologických múzeí v prírode (skanzeny) treba spomenúť rekonštrukciu rímskeho vojenského tábora v Iži - Leányváru, hradisko púchovskej kultúry z doby rímskej nad Liptovskou Marou či veľkomoravské dvorce na Devíne či v Ducovom. Špeciálne cirkevné múzeum neexistuje - predmety zo zahraničných misií sú uchovávané v Misijnom dome Matky Božej v Nitre na Kalvárii. Ďalšími prameňmi sú pramene obrazové.


Sú to rôzne obrazy, nákresy, mapy, atlasy, fotografie, filmy, videozápisy a pod. Tento typ prameňov sa uchováva sčasti v archívoch, ale pramene výtvarného charakteru predovšetkým v galériách. Medzi najdôležitejšie patrí Slovenská národná galéria v Bratislave, Galéria Ľudovíta Fullu v Ružomberku či Ponitrianska galéria v Nitre. Najdôležitejšími sú pramene písomné, ktoré predstavujú hlavné zdroje historických informácií. Sú to všetky druhy písomných dokumentov, napr, zoznamy panovníkov, hospodárske záznamy, súpisy zákonov, zmluvy, kroniky, školské úlohy, ľúbostné listy, romány, denná aj periodická tlač a pod. Ich zhromažďovaním a všestranným skúmaním sa zaoberá dejepis ako taký. Hlavným historickým pracoviskom je Historický ústav SAV v Bratislave. Pestuje sa aj na filozofických fakultách slovenských univerzít, napr. na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, Univerzite Komenského v Bratislave či Trnavskej univerzite v Trnave. Písomné pramene sa uchovávajú v archívoch (Slovenský národný archív v Bratislave, Štátny oblastný archív v Nitre - Ivánke, Štátny okresný archív v Nitre - Horných Krškanoch) a knižniciach. Centrálnou vedeckou knižnicou je Univerzitná knižnica v Bratislave a Slovenská národná knižnica Matice Slovenskej v Martine. Veľmi cenné publikácie sú aj v Diecéznej knižnici v Nitre.

Pre dobrú historickú prácu sú dôležité nielen kvalitné historické pramene, ale tiež presná a profesionálna práca historika, ktorý musí zohľadňovať množstvo špecifických pracovných postupov. Medzi základné patria heuristika, čo je v podstate trpezlivé zhromažďovanie všetkých historických prameňov a literatúry. To predstavuje množstvo hodín vysedených v rôznych archívoch a knižniciach, často nad nečitateľným rukopisom dávnych pisárov, hľadanie ťažko dostupnej literatúry, množstvo času stráveného na cestách. Je to nikdy nekončiaca práca, ale usilovnému nesie prekrásne plody. Po tom, čo si historik nazberal dostatočné množstvo prameňov, musí ich podložiť náročnej kritike (druhý základný postup historickej práce), ktorej cieľom je zistenie pravosti prameňov a miery ich informačnej hodnoty (vypovedacích schopností), t.j. čo nám môžu povedať a ako. Musí sa totiž dávať pozor na všetky možné druhy falzifikátov. Ak je prameň pravý a má čo povedať, nastupuje tretí pracovný postup - interpretácia historických prameňov.

Týmto postupom sa skúma skutočná informačná hodnota daných prameňov, t.j. všetko to, čo nám pramene povedať môžu, ale predovšetkým to, čo nám skutočne hovoria. Medzi najväčšie omyly historika patrí jeho svojvolná interpretácia prameňov, kedy si do prameňa kladie aj to, čo tam vôbec nie je (takto pracovali niektorí marxistickí historici). Po tom, čo historik takto z prameňov "vyžmýka" maximálnu mieru informácií, prikročí k poslednému pracovnému postupu, a to k syntéze nadobudnutých poznatkov. Je to záverečná historikova práca, ktorou sa pokúša o čo možno najkomplexnejší a najpravdivejší obraz skúmaného historického javu. Pokus je to preto, pretože dejiny aj dejepis nie sú ukončené a vždy ostávajú otvorené do budúcnosti (obraz minulosti nie je nikdy natoľko úplný, aby nemohol byť v svetle nových prameňov ďalej zdokonalovaný). Preto je nutné písať dejepis stále odznova. Historik by ale nikdy nemal byť sudcom minulosti, nemá minulosť súdiť, ale má pravdivo opísať priebeh dejinných procesov. Tým sme sa dostali do problému objektivity dejepisu.

Problém objektivity dejepisu: Skúmanie historických udalostí je tvorivou ľudskou činnosťou. Celkový výsledok je výtvorom subjektívneho rozumu a premieta sa doň aj historikova osobnosť vrátane jeho schopností, prehľadu, obrazotvornosti aj pohľadu na vec. Nie je teda úplná a absolútna objektívnosť možná (nie sme Bohom, aby sme mohli dať presný obraz o chode dejín!), veď subjektívny nie je iba dejepisec, ale aj rôzne historické pramene. Má potom zaoberanie sa dejinami zmysel? Áno, pretože aj dejinami sa dá vychovávať. Ale ako nájsť pravdu? Pre nás je Pravdou, Cestou a Životom Kristus, jedinou možnou cestou katolíckeho kritéria objektivity historického bádania je hľadať v dejinách pravdu cez Kristovu Lásku, inými slovami sledovať, ako bola Kristova Láska v dejinách prijímaná a aké boli následky jej odmietania.

Predmetom historického výskumu môžu byť dejiny hospodárske, spoločenské, politické, kultúrne, dejiny vedy a techniky, umenia, náboženstva a pod. Podľa rozsahu sa delia na všeobecné (národné či svetové), alebo konkrétne, v ktorých sa dejepisec špecializuje na menšie časové úseky, osobnosti, javy či udalosti. Za otca európskeho dejepisectva sa považuje starogrécky spisovateľ Hérodotos, z veľkého počtu antických dejepiscov treba spomenúť Thukydida, Títa Lívia, Tacita či Eusebia z Kaisareie. Zo stredovekých potom sv. Izidora zo Sevilly, Bedu Venerabilis, Kosmasa či Jána z Turca. Z novovekých potom Samuela Timona a prvého slovenského dejepisca Juraja Papáneka (1738-1802: Historia gentis Slavorum - De regno regibusque Slavorum = Dejiny slovanského národa - O kráľovstve a kráľoch slovanských). Z 19. stor. hlavne Františka Sasineka (1830-1914: Stručný dejepis Uhorska) a Júliusa Bottu (1848-1928: Slováci. Vývin ich národného povedomia). V 20. stor. sa najstarším dejinám Slovenska venovali napr. Ján Eisner, Anton Točík, Vojtech Budinský-Krička atď., stredoveku Peter Ratkoš, Ján Dekan, Matúš Kučera, Richard Marsina a pod., novoveku Daniel Rapant, Dušan Kováč či Ivan Kamenec. Popularizátormi sú Vojtech Zamarovský a Pavol Dvořák. Z časopisov: Historická revue, Historický časopis, Pamiatky a múzeá, Slovenská archeológia a pod.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 6.7)


Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.025