Vznik človeka a problém jeho stvorenia

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: ivka47
Typ práce: Referát
Dátum: 16.05.2022
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 990 slov
Počet zobrazení: 7 632
Tlačení: 559
Uložení: 584

Vznik človeka a problém jeho stvorenia

Pojem človeka: Problém bytia človeka je kardinálnym problémom celej filozofie a podľa toho, ako sa na jeho podstatu pozeráme, vysvetlujeme si aj jeho vznik. Ak ho niekto považuje za vrchol a korunu vývoja živočíšneho sveta v materialistickom slova význame, tak potom sa kŕčovito drží rôznych evolučných teórií a môže ho dokonca považovať aj za "nahú opicu". Ale ak ho považujeme za Bohom stvorenú jednotu duše a tela (podľa Karola Rahnera je človek duchom v tele), tak potom o evolúcii môžeme aj na základe najnovších vedeckých poznatkov i s úspechom pochybovať či ju uznávať len s veľkými výhradami (človek mohol vzniknúť aj bez nej). Okrem toho pojem vývoja neprotirečí kresťanskému pohľadu na svet - Boh nie je obmedzený naším časom, tvorí stále, takže mohol nechať sa ľudské telo vyvíjať, nevyvíjala sa ale ľudská duša, ktorá je aj tak vedou nezistiteľná (je predmetom iba našej viery).

Aj pojem vývoja nie je nový. Uvažoval už o ňom v 6. stor. pr. Kr. grécky filozof Anaximandros, ktorý tvrdil, že človek vznikol zo zvierat. Dnes sa za vývoj považuje kvalitatívny pohyb od jednoduchšieho bytia k zložitejšiemu, z nižšieho do vyššieho, ktorý vždy prebieha v konkrétnom priestore a čase a aj ten musí mať svojho prvotného hybateľa. Takýto vývoj sa môže realizovať dvojím spôsobom:

a) vývoj postupný (progresívny, gradualistický): to je predstava, že vývoj prebiehal v podobe pomalého a stupňovitého pretvárania sa v nepretržitom vzostupnom rade (laicky povedané: čím viac sa používal zvierací mozog, tým viac sa staval ľudským). Takto si vývoj predstavoval aj otec modernej evolúcie Charles Darwin. V svojom diele "O pôvode človeka" z r. 1871 ale nepovedal, že človek z opice vznikol, iba že má s dnešnými opicami spoločného predka. Takto vývoj chápe aj väčšina dnešných marxistov.

b) vývoj skokovitý (punktualizmus): to je tvrdenie, že všetky formy života sú v podstate veľmi konzervatívne, tzn., že nemajú "chuť" sa postupne a pomaly pretvárať vo vyšší formy života a dĺho žijú v obdobiach pokoja a zdanlivej nudy. Potom ale príde dodnes ťažko vysvetliteľný skok a objaví sa nová forma života. Ak to platí pre živočíšny svet, môže to tiež platiť aj pre vývoj ľudského teľa.

Vývoj ľudského tela sa nazýva antropogenéza (pôvod človeka) a podľa marxistov sa o nej najviac zaslúžila ľudská práca. Toto "poľudšťovanie sa" prípadných hominidov ľudskou prácou sa zasa nazýva hominizácia.

Priebeh možnej antropogenézy:
Zdá sa, že kolískou ľudstva bola dnešná stredná Afrika, odkiaľ máme najviac kosterných pozostatkov rôznych hominidov, bohužial, veľmi často nachádzaných bez presných nálezových okolností. Je teda veľká šanca náhodných zberov a zdá sa, že väčšina takto získaných kostí hominidov nie je nič iné ako rôzne antropologické "legá" bez serióznych vedeckých podkladov.

Za jedného z najstarších spoločných predchodcov dnešných opíc a človeka, žijúceho medzi rokmi 25 až 12 miliónov pr. Kr., bol považovaný Dryopithecus (tri jeho zuby sa našli aj v Devínskej Novej Vsi). Z neho sa možno vyvinul Ramapithecus, ktorý žil medzi rokmi 12 až 3 milióny pr. Kr. Donedávna bol považovaný za prvého istého hominida, ale dnes je jasné, že ide o vývojovú líniu ľudoopov. Naviac medzi ním a ďalším prípadným článkom vývoja, Australopithecom, je jasné prerušenie vývoja, tzv. hiatus. Australopithecus je hominid, žijúci medzi 4 až 1 miliónom rokov pr. Kr. Vraj už chodil vzpriamene, kapacitu lebečnej dutiny mal medzi 400-600 cm3 (dnešní ľudoopi mávajú okolo 460 cm3) a vraj už používal aj nástroje.

Poznáme ho z veľkého množsta foriem, ale tou najdôležitejšou je Austr. afarensis (Lucy), ktorá žila asi pred 3,5 miliónmi rokov. Lenže aj táto bola antropologickým legom a dnes sa všeobecne prijíma, že Australopithekovia sú slepou vývojovou líniou, že z nich naše telo nepochádza. V tom istom čase ako Australopithecus žil aj Homo habilis (Človek zručný), ktorý mal kapacitu lebečnej dutiny okolo 600-800 cm3 a vraj bol prvým istým výrobcom nástrojov. Z neho snáď pochádza Homo erectus (Človek vzpriamený, tiež Pithecanthropus či opočlovek), ktorý žil medzi 2 miliónmi až 200 OOO rokmi pr. Kr.

Jeho kosterné pozostatky sú známe z Afriky, Ázie (Jáva) aj Európy (grécka Petralona či Heidelberg v Nemecku). Bol vysoký okolo 150 cm, chodil vzpriamene a kapacita lebky bola okolo 1000 cm3. Vyrábal vraj nástroje a používal oheň (tzv. popol ale vznikol prirodzenou cestou). V poslednej dobe sa uvažuje o tom, že práve z neho vznikol dnešný človek. Dôkazy sa hľadajú nielen v antropológii, ale aj v moderných biologických analýzach DNA. Lenže aj v týchto prípadoch môže ísť o antropologické legá. Potom následuje Homo sapiens neanderthalensis (Človek rozumný neandertálsky či pračlovek). Ten žil medzi 200 000 až 40 000 rokmi pr. Kr. v Ázii a Európe, bol vysoký okolo 165 cm a kapacitu lebky mal okolo 1400-1600 cm3. Vraj vyrábal nástroje a úmyselne už vedel zakládať oheň. Zvyšky neandertálca sú známe aj zo Slovenska - travertínový výliatok lebky bol nájdený v Gánovciach pri Poprade a dva úlomky lebky v Šali.

Dnes je jasné, že aj v jeho prípade ide o slepú vývojovú líniu - naše telo sa z nich vyvinúť nemohlo. A potom sa ako výbuch objavil Homo sapiens sapiens (Človek rozumný rozumný), ktorý sa hneď od svojho počiatku prejavoval nábožensky (prvé hroby) - preto je lepšie hovoriť o Človeku náboženskom (Homo religiosus). Ten sa objavil okolo r. 50 000 pr. Kr. v strednej Afrike, ale podľa posledných výskumov vraj už žil v dobe pred 200 000 či 750 000 pr. Kr. Zo strednej Afriky sa potom rozšíril do celého sveta a žije dodnes.

Dôkazom jeho náboženských predstáv je aj to, že svojich mŕtvych s úctou pochovával (neandertálske hroby nie sú hrobmi v pravom slova zmysle). Človek sa teda objavil z ničoho nič v jednom bližšie určenom časovom okamihu. A pretože v priebehu tzv. evolúcie existuje veľa nejasností a otáznikov, napr. rôzne prerušenia vývoja, slepé vývojové línie, neisté stratigrafické polohy, ktoré zmenšujú hodnovernosť nálezov, či evidentné podvody (napr. Piltdownský človek), môžeme evolúciu ľudského tela chápať len ako vedeckú hypotézu, nie dokázaný vedecký fakt. Zdá sa, že človek k tomu, aby jestvoval, túto evolúciu vôbec nemusel potrebovať - bol možno stvorený ako jednota tela a duše naraz v určitom čase.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.021 s.
Zavrieť reklamu