Dejiny antického Ríma (kráľovstvo a republika)

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: ivka47
Typ práce: Referát
Dátum: 07.03.2010
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 334 slov
Počet zobrazení: 6 688
Tlačení: 491
Uložení: 503
Dejiny antického Ríma (kráľovstvo a republika):

Prírodné podmienky: Apeninský poloostrov bol veľmi úrodný okolo rieky Pád a na Sicílii. V oblasti Toskánska mal veľké zásoby drahých kovov (zlato) a rúd medi, olova, cínu aj železa. Relatívne plochý reliéfu a členité pobrežie dávalo vynikajúce podmienky pre dopravu a obchod. Podnebie bolo mierne, dostatok slnka aj vlahy, jedným slovom - vynikajúce podmienky pre rozvoj starovekej civilizácie.

História:

1. Neskorý pravek (1100-753): Bolo to obdobie rozkvitajúcej bronzovej doby a metalurgie hlavne v oblasti Toskánska (kultúry Este a Villanova). Už vtedy bol celý poloostrov okrem Toskánska, kde sídlili pôvodom neznámi Etruskovia, osídlený indoeurópskymi Italikmi: v oblasti Janova to boli Ligurovia, v okolí Benátok Veneti, v oblasti Ríma Latini, na juhu Itálie (terminus technikus pre antické dejiny Ríma) Samniti a Lukáni). Juh Itálie osídlovali aj Gréci (osady ako Neapol, Tarent, Syrakúzy) a fenícki Kartáginci.

2. Obdobie rímskeho kráľovstva (753-510):
Vtedy Etruskovia prežívali svoj maximálny politický aj kultúrny rozkvet. Žili v mestských štátoch, v ktorých vládli králi (symbolom ich moci bola červenolemovaná tóga). Mali dokonalé poľnohospodárstvo (dokázali si odvodňovať zavodnené polia, mali vysoké výnosy) aj remeslo, hlavne metalurgiu. V Toskánsku hĺbili bane na zlato, meď i železo, vyrábali vynikajúce bronzy (symbol Ríma - Kapitolijská vlčica je etruským výrobkom), stavali kamenné aj tehlové mestá s dokonalou kanalizáciou (objavili klenbu) a viedli veľmi živý obchod s Kartágincami aj Grékmi, od ktorých prevzali písmo. Mali zložité náboženstvo, veštili napr. z letu vtákov či vnútorností zvierat a pri pohreboch vojvodcov organizovali gladiatorské hry. Etruskovia potom na území Latinov založili okolo r. 753 pr. Kr. v močaristom teréne rieky Tiber mesto Rím, rozkladajúci sa na 7 pahorkoch (Palatinus, Esquilinus, Capitolinus, Aventinus, Quirinalis, Viminalis a Caelius). Základom spoločnosti bol slobodný roľník = vojak, združujúci sa do rodov a curií, ktoré organizovali ľudové zhromaždenia (comititia curiata). Pôvodné rímske obyvateľstvo si hovorilo patricijovia, prisťahovalci boli plebejcami. Moc mal v rukách kráľ, ktorému radilo asi 300 senátorov, vyberaných z patricijských rodov. Toto rodové zriadenie okolo r. 540 pr. Kr. zrušil kráľ Servius Tullius, ktorý patricijov podľa veľkosti pôdy rozdelil do 5 tried a zaviedol tak v Ríme timokraciu, t.j. vládu bohatých. Každá trieda musela postaviť určitý počet stotnín (centurií) vojakov a comititia curiata sa zmenila na comititiu centuriatu. Ale v r. 510 pr. Kr. bol z Ríma vyhnaný posledný etruský kráľ Tarquinius Superbus a správa Ríma prešla do rúk všetkých slobodných občanov - stala sa tak vecou verejnou. Vznikla tak res publica, ktorá sa utvrdila okolo r. 500 pr. Kr.

3. Obdobie rímskej republiky (500-27 pr. Kr.):

3.1. Štátne zriadenie:
Najvyššími úradníkmi štátu boli dvaja konzuli, volení comititiou centuriatou vždy na jeden rok. Títo mali najvyššiu správnu, vojenskú aj súdnu moc, mali spoločnú zodpovednosť a svolávali senát, ktorý fungoval ako poradný zbor konzulov. V časoch nebezpečia mohli konzuli na pol roka na návrh senátu menovať jedného úradníka s neobmedzenou právomocou (konzula bez kolegu), ktorému sa hovorilo diktátor. Všetky tieto úrady ale mohli vykonávať iba patricijovia, preto si plebejci vytvorili svojich vlastných úradníkov zvaných tribúni ľudu. Tí boli v Ríme osobne nedotknuteľní a mohli vetovať (zrušiť) rozhodnutia senátu, ak boli namierené proti plebsu. Po dlhých bojoch sa ale plebejci s patricijmi vyrovnali, keď od r. 367 pr. Kr. musel byť jeden z konzulov plebejcom a od r. 300 pr. Kr. mohli vykonávať funkciu pontifex maximus.

3.2. Ovládnutie Itálie Rímom a púnske vojny: Do r. 400 pr. Kr. rímske légie zničili moc Etruskov a v samnitských vojnách (350 až 270 pr. Kr.) ovládli celú strednú a sev. Itáliu. V r. 387 pr. Kr. ich napadli Galovia a Rimania po ich útoku postavili prvé mohutné hradby. V r. 272 pr. Kr. porazili Rimania v bitke pri Tarente Grékov a ovládli južnú Itáliu. Dobyté územie bolo k Rímu pripojené formou "spojeneckých" zmlúv a správanie podrobených kmeňov bolo kontrolované kolóniami, zloženými z rímskych vojakov. Pre rýchle presuny vojska sa stavali dokonalé cesty, tie sa využívali aj na obchod a rímske hospodárstvo neustále rástlo. Tak sa malý Rím stal v 3. stor. pr. Kr. pánom celej Itálie a začal bojovať proti svojmu bohatšiemu súperovi - africkému Kartágu. Tzv. púnske vojny trvali od r. 264 do r. 146 pr. Kr. Prvá vojna (264-241 pr. Kr.) bola v podstate vojnou o Sicíliu - Rimania ju vyhrali a Sicília sa tak stala prvou rímskou provinciou (územím Ríma mimo Itáliu). Kartáginci (Púni) chystali odvetu, v dn. Španielsku pripravovali novú armádu, s ktorou v r. 218 pr. Kr. pod vedením Hannibala prešli Alpy a začali 2. púnsku vojnu, ktorá trvala až do r. 201 pr. Kr. Púni poničili celú Itáliu, ale Rím nedobyli, naopak Rimania pod vedením Publia Cornelia Scipia na Kartágo zaútočili a porazili ho. Vznikla provincia Hispania. V 2. stor. pr. potom Rimania dobyli Balkán a v rokoch 149-146 pr. Kr. (cez 3. púnsku vojnu) zlikvidovali Kartágo, kde vznikla provincia Africa.

3.3. Vznik impéria a kríza republiky: Začiatkom 2. pol. 2. stor. pr. Kr. ovládal Rím celé západné Stredomorie a Balkán. V r. 133 pr. Kr. testamentom získal aj Malú Áziu a vznikla tak ríša zvaná impérium. Obrovské bohatstvo, veľké sociálne zmeny (chudobní proletarii a noví zbohatlíci - nobilitas), množstvo otrokov, pracujúcich na veľkostatkoch, to všetko podrývalo tradičnú rímsku spoločnosť a štátny systém, ktorému predovšetkým chýbali vojaci = slobodní roľníci. Tento stav sa snažil napraviť v r. 133 pr. Kr. tribún Tiberius Gracchus, keď navrhol zákon o pozemkovom maxime, podľa ktorého mohla byť maximálna výmera veľkostatku cca 250 ha a všetka nadmerná pôda mala byť po 7,5 ha rozdelená medzi bezzemkov. Latifundisti s tým nesúhlasili a Tiberia Graccha nechali zabiť. Tiež jeho brat, tribún Gaius Gracchus, bol v r. 122 pr. Kr. zabitý. Problém vojakov potom vyriešil v r. 105 pr. Kr. konzul Gaius Marius, keď postavil profesionálnu žoldniersku armádu. Teraz vojaci nebojovali pre česť Ríma, ale pre peniaze a po 20ročnej službe mohli dostať pôdu. Pretože každý vysoký štátny úradník mal možnosť impéria (t.j. vytvoriť si vlastnú armádu), vznikla tak možnosť občianskych vojen, ktorú Rimania okamžite využili. Tzv. optimáti (najlepší) začali bojovať s populármi (príslušníkmi stredných vrstiev) o moc v štáte. V rokoch 88 až 82 pr. Kr. sa uskutočnila prvá občianska vojna medzi optimánom Luciom Corneliom Sullom a populárom Gaiom Mariom. Vyhral Sulla, ktorý zaviedol doživotnú diktatúru (82-79 pr. Kr.) a vydal proskribcie, t.j. zoznamy občanov mimo zákon. V časoch nepokojov, v r. 73 pr. Kr., vypuklo povstanie gladiátorov vedených Spartakom, ktoré v r. 71 pr. Kr. porazil Marcus Licinius Crassus. V r. 70 pr. Kr. sa Crassus a Gnaeus Pompeius stali spolukonzulmi. Pompeius bojoval na východe (v r. 63 získal pre Rím aj Palestinu) a v r. 60 pr. Kr. spolu s Crassom a Gaiom Iuliom Caesarom uzatvoril tajnú zmluvu namierenú proti moci senátu a nazvanú 1. triumvirát. Caesar sa stal v r. 59 pr. Kr. konzulom a onedlho správcom provincie Galia, ktorú dobyl až po rieku Rýn. Ostatní triumviri sa moci Caesara začali báť a keď v r. 53 padol Crassus v boji proti Parthom, pridal sa Pompeius na stranu senátu a spolu rozkázali Caesarovi rozpustiť légie. V r. 49 pr. Kr. prekročil Caesar riečku Rubicon a tým začala 2. občianska vojna, ktorá trvala až do r. 45 pr. Kr. a ktorú Caesar vyhral. Po nej sa stal Caesar neobmedzeným vládcom rímskej ríše - získal titul doživotného diktátora, titul imperator, bol pontifex maximus, zreformoval kalendár - volal sa po ňom juliánsky (každý 4. rok bol prestupným). Senát sa bál, že sa Caesar stane kráľom, preto ho 15. marca 44 pr. Kr. zabili. Spolukonzul Caesara, Marcus Antonius, a Caesarov adoptívny syn, Gaius Octavianus, sa rozhodli Caesara pomstiť a vyhlásili senátu vojnu. V r. 43 pr. Kr. sa k nim pridal Marcus Lepidus a vznikol 2. triumvirát. Spolu porazili vrahov Caesara, Octavianus potom pôsobil v západnej časti ríše, Marcus Antonius vo východnej, kde sa zaľúbil do egyptskej kráľovny Kleopatry a pripájal k jej ríši nové vydobyté územia. To nahnevalo Octaviana, ktorý v r. 31 pr. Kr. v bitke pri Aktiu Antonia a Kleopatru porazil. V r. 3O pr. Kr. sa stal neobmedzeným vládcom Rímskej ríše a do r. 27 pr. Kr. pretvoril rímsku republiku na rímske cisárstvo.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.019