Rímske reálie a kultúra

Rímske reálie a kultúra

1. Reálie

Základom spoločnosti bola rodina, v ktorej mal výsadné postavenie otec (pater familias). V časoch republiky mal otec nad členmi rodiny neobmedzenú moc, mohol napr. beztrestne zabiť nevernú manželku. Nevesta musela byť casta (čnostná), pudica (slušná), lanifica (musela vedieť priasť), domiseda (mala sa starať o domácnosť) a univira (verná 1 mužovi). Vôbec žena mala v rodine podradné postavenie – nesmela napr. prijímať návštevy.

Dcéry učila matka, synovia chodili do školy, kam ich vodil otrok – paidagógos. Školský systém ako taký neexistoval – žiaci sa venovali histórii, filozofii, hudbe i športu. Učili sa veľa naspamäť, neznámkovalo sa, ale telesne trestalo. Na dedine sa bývalo v jednoduchých domčekoch – roľník bol ako vojak základom rímskej spoločnosti. V mestách postavených bez urbanistických plánov bývali chudobní v nájomných domoch (insulae), bohatí v prepychových atriových domoch s bohatou sochárskou aj maliarskou výzdobou. Veľmi sa dbalo na telesnú hygienu – čistota bola podmienkou úspešného človeka.

Domy mali kúpelne, ale často sa chodilo do verejných kúpeľov zvaných thermae s bazénmi s rôzne teplou vodou, reštauráciami aj knižnicami. Odievali sa do bielej tuniky, keď bolo zima, vzali si tuník viac, cez ktorú nosili tógu – znak rímskeho občana. Na tógu dávali plášť (lacerna), často nosili klobúk (petasus). Ženy nosili nákladné účesy – dobrý datovací znak archeológa. Volný čas trávili v divadlách, amfiteátroch či cirkoch. Poznali veľa hazardných hier a nemravností.

V časoch republiky jedli veľmi striedmo, v období cisárstva sa prejedali množstvom špecialít (mäso ochutené medom a pod.). Znakom rímskej kuchyne boli vynikajúce omáčky, ostré a sladkasté súčasne. Vojaci boli vyzbrojení mečom (gladius), dýkou, oštepom, nosili štít, pancier i prilbu. Keď Riman zomrel, o jeho pohreb sa postaral pohrebný ústav (libitinarium) – pochovávalo sa v noci a vždy za mestom. O smútok sa starali najaté plačky.

2. Kultúra

2.1. Rané obdobie rímskej kultúry (240 pr. Kr . – 14 po Kr.)

Písmo aj mytológiu prevzali Rimania od Grékov. Stavebný štýl vznikol zjednocením etruskej klenby a gréckeho stĺpu. Po Etruskoch zdedili aj bronzové sochy (Kapitolijská vlčica), ale na konci republiky dávali prednosť sochám gréckym. Vývoj literatúry možno rozdeliť do troch období:

2.1.1. Obdobie rané (240-100 pr. Kr.)

V tých časoch Rimania veľa preberali od Grékov, napr. prvý preklad gréckych drám urobil Lívius Andronicus (preložil Odysseiu a stal sa zakladateľom rímskeho latinského básnictva). Prvý národný epos (Bellum Poenicum) napísal Gnaeus Naevius (270-201 pr. Kr.), ale najznámejším je autor komédií Titus Plautus (251-184 pr. Kr.): Somárska komédia, Bruchopas, Komédia o hrncu a pod. Iným komediálnym autorom bol Publius Terentius Afer (okolo r. 160 pr. Kr.), začala aj próza známe je dielo De agricultura, ktoré napísal Marcus Porcius Cato (234-149 pr. Kr.).

2.1.2. Zlatý vek rímskej prózy (Ciceronovo obdobie: 100-43 pr. Kr.)

Najvýznamnejším autorom bol plamenný rečník a obhájca Marcus Tullius Cicero (106-43 pr. Kr.): Tuskulské hovory, O povinnostiach a pod. Patrí tu aj Gaius Iulius Caesar (100-43 pr. Kr.) – autor Zápiskov o vojne galskej i občianskej, pokúsil sa aj o náčrt latinskej gramatiky. Náukovú literatúru písal Marcus Terentius Varro (116-27 pr. Kr.) – autor histórie Ríma aj práce o poľnohospodárstve. Nepísala sa ale iba próza, vynikal epik Titus Lucretius Carus – rímsky materialista (De rerum natura) aj lyrik Gaius Valerius Catullus (verše o Lesbii).

2.1.3. Zlatý vek rímskeho básnictva (Augustovo obdobie: 43 pr. Kr. – 14 po Kr.)

Bol to prudký rozvoj poézie, vtedy vynikli autori ako Publius Vergilius Maro (70-19 pr. Kr. – epos Aeneas), Quintus Horatius Flaccus (68-8 pr. Kr. – Ódy), ale predovšetkým Publius Ovidius Naso (43 pr. Kr. – 18 po Kr. – Premeny, Ars amatoria – Umenie milovať, Tristia – Žalospevy. Písala sa aj historická próza - Titus Livius (59 pr. Kr. – 17 po Kr. – Dejiny Ríma od založenia Ríma.

2.2. Obdobie principátu (strieborný vek rímskej literatúry: 14 – 284 po Kr.)

V architektúre sa pokračovalo v stavaní prepychových súkromných aj štátnych budov a mestá už mali urbanistický plán. Vespasianus postavil Colosseum, Traianus nové fórum, Caracalla thermy a pod. V sochárstve sa okrem monumentálnej plastiky (bronzová socha Marca Aurelia) zdôrazňoval aj historický reliéf (stĺpy a víťazné oblúky). V maliarstve vynikajú fresky z Pompejí a Herculaneu.

V literatúre sa prudko rozvíjala epika, napr. Marcus Valerius Martialis (40-104 po Kr.) písal útočné epigramy a Lúkiános (120-180 po Kr.) iskrivé satiry.

Vyniká aj historická próza: Cornelius Tacitus (55-116 po Kr.) – Annales (Letopisy), Gaius Suetonius (69-140) – Životopisy cisárov od Caesara po Domitiana, Plútarchos (45-125) – Paralelné životopisy významných Grékov a Rimanov, Josephus Flavius (37-100) – Vojna židovská. Písali sa aj romány - Petronius Arbiter napísal Satyricon, Apuleius (125-18O) Zlatého somára.

Vyvíjala sa aj odborná literatúra - Gaius Plinius Secundus (Plinius Starší) napísal Naturalis historia – starovekú encyklopédiu prírodných aj humanitných vied. V rámci filozofie treba spomenúť hlavne Lucia Annea Senecu (4-65) – predstaviteľa stoicizmu a vychovávateľa Nera a cisára Marca Aurelia (121-180), ktorý na brehoch Hrona začal písať svoje Ta eis heauton – Hovory k sebe samému.

2.3. Obdobie dominátu (úpadok antickej kultúry: 284-476 po Kr.)

Cisár Dioklecián postavil nové kúpele a Konštantín I. Veľký nové hlavné mesto – Konstantinopolis. V sochárstve sa vyrábali obrovské monumentálne sochy, v maliarstve sa veľmi uplatňovala mozaika a náhrobné fresky. V časoch úpadku klasickej rímskej literatúry vynikli v lyrike Decimus Magnus Ausonius a Claudius Claudianus (oba 4. stor.

po Kr.). V próze to je opäť história – posledným veľkým antickým historikom bol Ammianus Marcellinus (4. stor.). Vôbec za posledného Rimana sa považuje Anicius Manlius Boethius (480-524 po Kr.), ktorý sa snažil o úplný preklad Aristotela a Platóna z gréčtiny do latinčiny.