Cirkevné dejiny raného stredoveku

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: ivka47
Typ práce: Referát
Dátum: 08.03.2010
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 180 slov
Počet zobrazení: 7 646
Tlačení: 449
Uložení: 454
Cirkevné dejiny raného stredoveku:
Milánskym ediktom z r. 313 sa kresťanstvo stalo slobodným a koncom 4. stor. po Kr. štátnym náboženstvom (cisár Theodosius - roky 385 resp. 392). Tým boli splnené podmienky pre to, aby sa kresťanstvo stalo najvplyvnejšou kultúrnou silou aj ideovým základom stredoveku. Bolo základom stredovekej teórie štátu (najvyšším seniorom a pánom sveta bol Boh), morálky a života vôbec. Kto nebol kresťanom, nebol považovaný za človeka. Cirkev potom bola inštitúcia prísne hierarchická.

Jej základom boli kresťanské obce, ktoré sa pod vedením jednotlivých kňazov (presbyterov či diakonov) pravidelne schádzali k náboženským obradom - k hostinám lásky, tzv. agapé. Obce, organizované podľa vzoru starých rímskych mestských jednotiek do diecéz, boli spravované biskupmi, ktorí často (hlavne vo Franskej ríši) plnili aj svetské administratívne funkcie (spolu s kňazmi boli často jedinými, ktorí vedeli čítať a písať). Cirkevná správa bola potom shodná so správou štátnou. Tento fakt je úzko spojený s problémom bohatstva Cirkvi. Od 4. stor. bola Cirkev svetskými vladármi všemožne podporovaná, hlavne materiálne. To pokračovalo aj vo feudalizme, keď sa cirkevným predstaviteľom darovávala pôda aj s poddanými buď ako beneficium, alebo feudum. Pre Cirkev to bolo dosť výhodné, pretože sa jej majetok nedrobil dedením. Vznikli tak rozsiahle cirkevné statky, ktoré sa rozlohou často vyrovnali svetským panstvám. Okrem pôdy dostávala Cirkev milodary veriacich a brala rentu v podobe desiatku z úrody. Najväčšími darovníkmi boli panovníci. Tí si potom uplatňovali právo zasahovať do voľby biskupov a dokonca i pápeža. Na čele biskupov stál rímsky biskup, ustanovený cez sv. Petra samotným Pánom Ježíšom ako Jeho nástupca, ktorému sa od čias pápeža Gregora I. Veľkého (59O-604) hovorilo papa = otecko. Mala tak Cirkev dve centrá - Rím a Konštantinopol.

Gregor patrí k najväčším pápežom stredoveku - získal pre pápežstvo vedúce postavenie v cirkvi a pripravil pôdu pre vytvorenie Pápežského štátu. Rozvinul misijnú činnosť medzi Anglosasmi a vo svojich knihách načrtol obraz ideálneho duchovného, vytvoril tak pastoračné pravidlá stredovekého kňaza. Zreformoval sv. omšu definitívnou úpravou cirkevného omšového kánonu a položil základy ku gregoriánskemu chorálu. Považuje sa za najvýznamnejšieho nástupcu sv. Petra v kresťanskom staroveku. Napísal aj životopis druhého svetla kresťanskej Európy - zakladateľa benediktínskej rehole, sv. Benedikta z Nursie (pozri nižšie). Cirkev vďaka štedrosti vládcov neustále bohatla. V roku 752 bol majordomus Pipin III. Krátky pomazaný sv. Bonifácom v časoch pápeža Zachariáša za franského kráľa. Vďačný Pipin potom v r. 754 porazil langobardského kráľa Aistulfa a tak potvrdil pápežovi Štefanovi II. jeho svetské panstvo (Pipinova donácia). Vznikol tak Cirkevný štát (takmer celé Toskánsko vrátane Ravenny), ktorý ale nebol štátom v svetskom zmysle, pretože ho pápež ovládal hlavne v duchovnom zmysle (svetským sa stal až v 16. stor. a bol takým až do r. 1870).
 Od r. 8OO (voľba cisára Karola Veľkého pápežom Levom III. - pápež vraj chcel týmto aktom zdôrazniť Karolovi Veľkému nadradenosť hlavy Cirkvi nad mocou svetského panovníka) si pápeži nárokovali väčšiu právomoc ako svetskí vladári (veď svetská moc je od Boha a sprostredkovane teda aj od pápeža), dokonca mohli zbaviť veriacich povinnosti poslúchať svetskú vrchnosť, ak by nedodržovala cirkevné príkazy. Tento zápas "kto je viac" sa nazýva "bojom o investitúru" (z lat. "investio" = obliekam niekoho, pretože pri obrade odovzdávania cirkevného úradu biskupovi, vladár biskupa "obliekal" tým, že mu odovzdával prsteň a berlu, tzn. ide o uvádzanie do cirkevného úradu svetskou mocou). Tomuto zasahovaniu svetskej moci do vnútorných záležitostí Cirkvi sa Cirkev bránila (pozri ako dopadla na východe s cesaropapismom), hlavne ale právu nemeckého cisára zasahovať do voľby pápeža a presadila si, že od r. lO59 (Mikuláš II.), resp. od r. 1075 v časoch pontifikátu Gregora VII. (1073-1085), vynikajúceho politika a zakladateľa stredovekej moci Cirkvi ("dictatus papae", bol malý postavou, ale plný svätého nadšenia, preto sa mu niekedy hovorí aj "svätý satan"), pápeža volili len kardináli a svetskí páni nemohli zasahovať ani do voľby opatov a biskupov. To nechcel uznať nemecký cisár Henrich IV. (1056-1106) a donútil svojich biskupov, aby spolu s ním na sneme vo Wormse v r. l076 zosadili Gregora VII. z pápežského trónu. Pápež Henricha IV. exkomunikoval, v tom ho podporila vysoká nem. šľachta. Cisár musel v zime r. 1077 prosiť na hrade Canossa o milosť (boj ale trval ďalej, pápež nechal zvoliť vzdorokráľa Rudolfa Švábskeho, cisár zasa protipápeža Klimenta III., nakoniec cisár Rím dobyl a Gregor VII. zomrel vo vyhnanstve). Boje o investitúru boli ukončené konkordátom Wormským medzi pápežom Kalixtom II. a cisárom Henrichom V. v r. 1122, kedy bolo ustanovené, že biskupov a opátov si volia kapituly samé (panovník len s voľbou súhlasil), berlu a prsteň im dával pápež. Tieto fakty schválil aj 1. lateránsky koncil v r. 1123.

 9. a l0. stor. sa v cirkevných dejinách volá temným obdobím. Vraj pri moci boli často nehodní pápeži, ktorí si spolu s kňazmi cirkevné úrady kupovali (tzv. simonia) a dokonca vraj v r. 855 bola pápežka Johana pod menom Joannes Anglicus - je to ale výmysel, pretože v r. 855 začal svoj pontifikát pápež Benedikt III. Nebolo ale len temné, o reformy sa Cirkev pokúšala zvnútra podľa hesla Ecclesia semper reformata (Cirkev sa stále reformuje). Vtedy sa začali slúžiť súkromné sv. omše, používať sv. hostie, zaviedlo sa aj podávanie do úst a zdôraznil sa význam kazní. Viac sa uctievali svätí (patrociniá kostolov), bojovalo sa proti poverám, viere v bosorky, božím súdom (tzv. ordáliám) a cez Advent a Veľký post sa zavádzal Boží mier (Treuga Dei). Zároveň sa zvýšil tlak na celibát (oddávna platilo, že kňazi, ašpirujúci na vysoké cirkevné funkcie sa radšej neženili, neplatilo to ale všeobecne - posledným pápežom, ktorý sa kvôli úradu musel vzdať manželky, bol Hadrián II. (867-872). Celibát od kňazov požadoval aj cisár Karoľ Veľký (ten tiež zakázal farárom chodiť do krčmy a na zábavy). Ale oficiálne bol celibát prikázaný pápežom Mikulášom II. (1059-1061) na lateránskej synode v r. 1059 (ktorý kňaz celibát nezachovával, nebol hodný slúžiť sv. omšu a veriaci mu na ňu nemuseli chodiť). Zdôraznil ho aj na rímskej synode v r. l074 pápež Gregor VII. a spolu so zákazom simonie ho schválil 2. lateránsky koncil v r. 1139, svolaný pápežom Inocencom II.

Okrem duchovných, pôsobiacich medzi pospolitým ľudom, poznáme aj duchovných v kláštoroch. Prvé kláštory vznikali v 4. stor. v Egypte a Sýrii a odtiaľto sa šírili na západ. Od počiatku sa delili na dve skupiny, a to na kláštory eremitov (pustovníkov), ktorých zakladateľom je sv. Pavel Thébsky (zomrel v r. 340 vo veku 113 rokov!) a sv. Anton, a na kláštory cenobitov (kláštorné spoločenstvá), ktorých zakladateľom je sv. Pachomius. Otcom západnej mníšskej kultúry je sv. Benedikt z Nursie (žil 48O-547). Ten v r. 529 založil na hore Monte Cassino prvý západoeurópsky kláštor. Jeho rehoľa bola veľmi prísna, zdôrazňovala stálosť v kláštore, život dobrých mravov a po demokratickom rozhodovaní absolútnu poslušnosť. Benediktíni boli nositeľmi kultúry a všade, kde sa objavili, bolo cítiť silný civilizačný pokrok. Pápež Gregor napísal pravidlá života kňazov, Benedikt zasa regule života mníchov. Ich život sa niesol v duchu pravidla "Ora et labora" a svojou prácou na poliach, v remesle i knižniciach sú pravým požehnaním pre Európu, preto sv. Benedikta Sv. Otec Pavol VI. v r. 1964 vyhlásil za patróna západnej Európy. Lenže úpadok sa nevyhol ani benediktínom, preto v 11. stor. prešli reformou nazvanou podľa kláštora Cluny cluniatskou. V roku 1098 vznikla odštepením sa od benediktínov nová rehoľa nazvaná podľa pustatiny Citeaux (Cistercium) v blízkosti Dijonu cisterciácka. Jej zakladateľom bol sv. Róbert z Molesme a sv. Bernard z Clairvaux, ktorý do rehole vstúpil v r. 1113 a reformu dokončil. Naša škola má dobré kontakty s cisterciáckym gymnáziom v rakúskom Schlierbachu. Od benediktínov sa oddelil aj jeden z najvýznamnejších pustovníkov stredoveku a zakladateľ rehole kamaldulov - sv. Romuald (95O-1027).

O primát v celej Cirkvi sa usiloval aj patriarcha konštantinopolský a s pápežom sa o toto miesto neustále prel. Jeden druhého neuznával, neuznával ani nimi posvätených cisárov (hlavne problém "cisára" Karola Veľkého z r. 8OO), dokonca aj jeden druhého zosadzoval - v r. 863 zosadil pápež Mikuláš I. cárihradského patriarchu Fótia (bol vysoko vzdelaným laikom, ktorý si cirkevné hodnosti zaistil až po svojom vymenovaní), a ten mu to oplatil tým istým spôsobom v r. 867. Tieto zvady sa volajú prvé cirkevné schizma. Spory s východnou cirkvou vyústili do druhého schizma, t.j. oficiálnemu oddeleniu západnej a východnej cirkvi v r. 1054 vzájomnou exkomunikáciou pápeža Leva IX. a konštantinopolského patriarchu Michala Caerulariosa. Tieto exkomunikácie boli zrušené až na konci 2. vatikánskeho koncilu v r. l965!

Cirkev prenikala aj samým životom ranostredovekého človeka, ktorý v tých časoch žil predovšetkým na vidieku. Európa bola z veľkej časti pokrytá hustými listnatými a zmiešanými pralesmi (Slovensko až zo 70%!), preto sa bývalo hlavne v nížinách a okolo riek. Niekedy sa tomuto obdobiu stredoveku hovorí civilizácia lesa či dreva. Bolo vtedy relatívne teplo a veľa vlahy (klimatické optimum). Plánované osídlovanie vyšších polôh začalo vďaka kláštorom až v 11. stor. Obyvateľstva bolo veľmi málo, napr. na území Slovenska vtedy žilo len asi 150 OOO ľudí! Dediny boli stavané z asi 15 zrubov, strechy boli zo slamy, nemali komín, centrom domu bola kamenná pec a veľký stôl. Okolo domov boli malé záhradky, na ktorých sa pestovali uhorky, cibuľa, kapusta a iná zelenina, okolo dedín boli polia (pšenica, proso), ktoré boli obrábané dvojpoľným systémom. Obrábané časti polí vrátane dedín boli ohradené proti divej zveri a cudzím útočníkom plotom a priekopou. V lesoch okolo dediny sa potuloval polodivý dobytok, hlavne ošípané, ktoré sa živili lesnými plodinami (žalude, bukvice a pod). Prevažovalo domácke remeslo - nástroje (kosáky, kladivá, sekery a pod.) vrátane zbraní sa vyrábali zo železa, šperky z medi a bronzu. Život dedinčanov bol veľmi ťažký. Takmer nepoznali hygienu (umývali sa len vtedy, keď zapršalo - bolo veľa chorôb a vši boli znakom svätosti), nosili hrubé vlnené nohavice, suknice a plášte s kapucňou, jedli chlieb, rôzne strukovinové kaše, veľa kapusty, med a pili medovinu. V časoch cirkevných sviatkov sa veľa veselili v krčmách, kde sa pilo, spievalo, hrali sa kocky, možno aj šachy. Do krčiem mali zákaz vstupu kňazi. Takmer neexistoval obchod - bolo to spôsobené naturálnym hospodárstvom a jeho uzatvoreným charakterom. Trhy s výmenným naturálnym obchodom sa organizovali obyčajne v blízkosti šľachtických usadlostí (hradísk) či na križovatkách ciest a brodov, kde vznikali tzv. trhové osady. Cestovalo sa obyčajne pozdĺž riek (stavali sa aj mosty) a v časoch, keď sa zabudlo na otáčivé oje, to bolo medzi stromami veľmi náročné. Často sa využívali staré obchodné trasy - napr. Jantárová (S-J) či Česká (Z-V) cesta. Jedinými strediskami kultúry a vzdelanosti boli kláštory.

 Koncom 1O. a začiatkom 11. stor. sa začínala objavovať aj prvá kamenná architektúra - boli to kamenné hrady, cirkevná architektúra (na kniežacom dvorci stál obyčajne aj kostol, castellum = kostol), pevnosti a pohraničné hrádky. Objavili sa aj počiatky stredovekej hygieny - prvé mydlá a britvy. Začínala sa kultúra neskorého obdobia skorého stredoveku, ktorá sa naplno rozvinula po r. 1050, trvala až do r. 1200 a ktorej sa hovorí kultúra románska. Názov má podľa hlavného mesta vtedajšej kultúry - Ríma, pretože sa považuje za dedičku rímskej antickej kultúry. Jej nositeľom je Cirkev, jazykom latinčina. V kláštoroch a okolo kostolov vznikali prvé školy, v ktorých sa žiaci učili bez ohľadu na vek základy gramatiky, rétoriky a dialektiky (logiky), všetko po latinsky na základe diel antických autorov a naspamäť. Cieľom tohto vyučovania bolo pripraviť budúcich kňazov. Písalo sa kovovými rydlami (stilusmi) na drevené doštičky pokrytými voskom (veľkomoravské rydlá boli nájdené v Starom Meste pri Uherskom Hradisku). V kláštoroch vznikali prekrásne diela stredovekej literatúry (knižná maľba na pergameny a iluminácie). Písali sa anály, letopisy a kroniky (napr. Fredegar), hagiografická literatúra (Životy sv. Konštantína a Metoda, Legendy o sv. Vojtechovi, Václavovi, Štefanovi, Imrichovi a pod. a päťkostolský biskup Maurus (1036-1064) napísal prvú slovenskú hagiografickú literatúru - latinskú legendu o živote Svorada - Andreja a Beňadika - Maurova legenda), duchovné piesne (pieseň Svätý Václave), rozvíjal sa gregoriánsky chrámový chorál a poznáme aj piesne ľudové, ktorým sa hovorí diabolské (vraj sa spievali nad mŕtvymi). Vznikali aj prvé rytierske spevy, ktoré spievali potulujúci sa piesničkári, tzv. jokulátori. Veľmi málo poznáme priame doklady ľudovej kultúry, ale práve vtedy začali vznikať rozprávky a množstvo legiend a povestí.

Prudko sa rozvíjalo výtvarné umenie, predovšetkým architektúra. Paláce a chrámy sa stavali podľa rímskych vzorov najskôr z dreva, ale potom hlavne z kameňa a tehál. Múry boli veľmi hrubé, zastavaný priestor bol veľmi malý a málo členitý, pričom sa využívalo krížovej klenby a množstva hrubých podporných stĺpov. Stropy boli trámové, v stenách boli malé polkruhovité okná. Zvnútra boli nástenné maľby a sochárska výzdoba na portáloch a stĺpoch (veľa rastlinných motívov, život svätých, všetko veľmi vážne a schematické), zvonka ostali kvádriky holé. Stavby delíme na sakrálne a svetské. Zo svetských pamiatok treba spomenúť stavby v Ravenne, Benátkach, v okolí Rýna, hrad (falc) v Chebe či kupecké domy v Banskej Štiavnici a Krupine. Tu patrí aj najväčší románsky hrad v Európe - Spišský hrad či citadela Oravského hradu a základy biskupského paláca v Nitre. Sakrálne stavby delíme na jednoloďové emporové kostoly (Dražovce, Kolíňany, Kostoľany pod Tríbečom s prekrásnymi maľbami so silným byzantským vplyvom z 2. pol. 11. stor., Diakovce - tu bola prvá tehla, Diviaky, Nitra - katedrála - tzv. Pribinov kostol, Spišská Kapitula), rotundy (Bíňa, Bijacovce) a baziliky, napr. Hronský Sv. Beňadik, Krupina. Kláštory poznáme z Hronského Sv. Beňadíka, Bzovíku, Bíni atď. V Čechách a na Morave: bazilika sv. Juraja na Pražskom hrade, rotunda na Levom Hradci a v Znojme, kde sú vraj pochovávaní Přemyslovci.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.041