Slovania, prvé slovanské štáty

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: Dievča ivka47
Typ práce: Referát
Dátum: 08.03.2010
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 327 slov
Počet zobrazení: 10 598
Tlačení: 490
Uložení: 506
Slovania, prvé slovanské štáty:
1.1. Identita Slovanov: Slovania (Sklavenoi, Sclaveni, Slovieni = Slovania, tzn. ľudia vládnuci slovom, hovoriaci, na rozdieľ od "nemých" Nemcov), pôvodom Indoeurópania, patria k najstarším obyvateľom Európy. Prvé neisté správy o Slovanoch (Neurovia a Budíni? žijúcich v blízkosti Skýtov-Oráčov) možno nájsť v diele Herodota. Presnejšie údaje o možných Slovanoch, nazývaných Venedi (Vinidi), obsahujú práce Tacita, Plinia Staršieho a Klaudia Ptolemaia. Ale najviac správ o slovanskom dávnoveku môžeme čerpať z dieľ byzantských spisovateľov 6. stor. po Kr., napr. pôvodom gótsky historik Jordanes určil pravlasť Slovanov:
 "... až k prameňom rieky Visly sa usadil početný kmeň Venedov. Hoci sú ich mená odvodené od rôznych rodov a sídlisk, nazývajú sa predovšetkým Slovienmi (Sclavini) a Antami. Slovieni obývajú územie od mesta Novietunum (ústie Dunaja - m.p.) ... až po Dnester a na sever až po Vislu. Namiesto v mestách bývajú v močiaroch a lesoch. Anti, ktorí sú mocnejší ako Slovieni, sa rozprostierajú od Dnestra až po Dneper,..." (O záležitostiach a dejinách Gótov, kap. V, 3O-35).

Prokopios z Kaisareie popisoval stav Slovanov k r. 512:
"Týmto kmeňom, Slovienom a Antom, nevládne jednotlivec, ale už oddávna žijú v demokracii, a preto u nich šťastie aj nešťastie v živote, ... sú záležitosťami spoločnými... Veria, že je jediný boh, tvorca hromu, a jediný pán všetkých vecí, a obetujú mu býkov aj iná zvieratá všetkého druhu. Nevedia, čo je to neľútostný osud,... No keď im niekedy hrozí smrť alebo choroba, alebo sa vo vojne dostanú do nebezpečenstva, sľubujú, ak z neho vyviaznú, že budú obetovať bohu obeť za svoj život ... Uctievajú však rieky, vodné víly a ďalšie božstvá, prinášajú im obete a pomocou nich veštia. Bývajú v úbohých chatrčiach navzájom od seba rozptýlení a často sa sťahujú z miesta na miesto. Do vojny idú proti nepriateľom pešo so štítmi a kopijami v rukách, ... niektorí majú iba nohavice ... Všetci majú jeden spoločný jazyk, neumelý, barbarský. Ani výzorom sa od seba nelíšia. Majú vysoké a silné postavy. Farba pleti nie je príliš biela, ... ale všetci sú hnedastí. Vedú drsný a primitívny život rovnako ako Masagéti a tiež ako oni sú neustále plní špiny. Nie sú ale zlomyseľní a zákerní a vo svojej prostote uchovávajú hunský spôsob života. Kedysi mali Slovieni aj Anti jedno meno, keď sa nazývali Spormi (gr. sporoi = rozptýlení), pretože bývali v roztrúsených miestach." (História o vojne gótskej, kn. III, kap. l4).

Pseudo-Mauríkios napísal: "Národy Slovienov a Antov majú ten istý spôsob života a mravy .. Sú početní a vytrvalí, ľahko znášajú horúčavu, chlad aj dážď, nahotu aj nedostatok potravín. ... Ich ženy sú veľmi cudné ... a po smrti svojich mužov sa dobrovolne obesia, pretože vdovstvo nepokládajú za život. Bývajú v lesoch okolo riek, jazier a neprístupných močiarov ... radi útočia v húštinách, úžinách a skalách ... využívajú úklady, náhle prepady a lesti.... dokonale snášajú pobyt vo vode ... Každý muž býva ozbrojený dvoma krátkymi oštepmi, niektorí aj peknými štítmi,.. Používajú drevené luky a krátke šípy, napustené jedom, ktorý ihneď účinkuje, ... Sú nevieryhodní a v zmluvách nestálí. ... Ak sa dohovoria, druhí uznesenia v krátkej dobe prestupujú, pretože každý chce niečo iné a jeden nechce ustúpiť druhému.... Výpravy proti nim treba viesť v zime, kedy sa nemôžu skrývať, pretože stromy sú holé ...". (Kniha o stratégii, kap. XI, ods. 5).

1.2. Život Slovanov v pravlasti:
1.2.1. Hospodárstvo. Na základe písomných správ aj poznatkov získaných archeológiou môžeme povedať, že už v svojej zakarpatskej pravlasti žili starí Slovania čiastočne usadlým životom a zaoberali sa hlavne pastierstvom a poľnohospodárstvom. Okolo neveľkých a neopevnených osád, kde stálo asi 7 až 10 malých (3x4 m) čiastočne do zeme zapustených chatrčí (tzv. polozemnice) so stenami z prútia a s kamennou pieckou v rohu, sa rozprostierali neveľké políčka získané klčovaním. Pôdu obrábali motykou, hákom, neskôr aj radlom a pestovali všetky druhy obilnín, hlavne pšenicu, žito a proso, strukoviny a zeleninu. Niekedy sa uvádza, že pôda bola spoločným vlastníctvom rodu a staršinovia ju každoročne medzi jednotlivé rody rozdelovali žrebovaním. Časť pôdy už ale bola v súkromnom vlastníctve jednotlivých rodín. Poľnohospodárstvo malo extenzívny a cyklický charakter. Okolo dedín sa potulovali ošípané, hydina, ovce, rožný dobytok aj kone. Slovania lovili ryby i divú zver a zbierali med lesných včiel (tzv. brtníctvo). Dokonale ovládali domácke remeslo, boli schopnými tesármi, kováčmi, hrnčiarmi aj tkáčmi. Určitá špecializácia remesiel závisela od surovinových zdrojov v mieste osídlenia.

1.2.2. Spoločenské vzťahy. Slovania žili v rodoch, spravovaných staršinami. Rody sa niekedy spájali do kmeňov, vedených náčelníkmi. Tých volili staršinovia a ich moc bola obmedzená radou staršinov a ľudovým zhromáždením (večou). Náčelník bol predovšetkým vojenským veliteľom a staral sa o obeti bohom, plnil teda funkciu kňaza. V dobe vojny si príbuzné kmene volili spoločného vojvodu (knieža), ktorý takto vzniknutý kmeňový zväz viedol. Členom rodu (kmeňa) sa mohol stať aj cudzinec, tzn., rodová občina sa začala meniť na susedskú. Ich náčelníci žili v mnohoženstve, poznali krvnú mstu a mali otrokov, získavaných vojnami.

1.2.3. Náboženstvo. Podľa prameňov uctievali jediného boha, ale okrem neho vyznávali aj polyteizmus. Neskoršie stredoveké pramene uvádzajú aj mená slovanských bohov ako Svarog - boh ohňa a remesiel, Perún - boh hromu a búrky (jeho atribútmi boli sekera a dub), Radegast - boh vojny, Svantovit - vojny aj úrody, uctievaný na ostrove Rujana, a Mokoš (Lada), bohyňa úrody a lásky. Verili v duchov, víly, rusalky, vodníkov aj upírov, uctievali pramene, lesy, koňa a vola, tiež oheň. Vyrábali si modly v podobe zvierat a ľudí, ktorým obetovali aj ľudské obete (často kresťanských misionárov). Styk s božstvom sprostredkovával knieža (náčelník), ktorý vraj mal svoju nadprirodzenú moc prepožičanú od boha - bol vlastníkom pôdy, veliteľom vojska, sudcom a pánom nad osudom svojich ľudí. Venovali sa mágii, napr. koledovaniu, vynášali Morenu, slávili dožienky (Svantovit), poznali symboliku kríža i svastiku. Uctievali vajcia (symbol večnosti) a v 9. stor. už poznali maľované kraslice. Verili v posmrtný život - raj si predstavovali ako zelený hájik s večným jarom, peklo ako večný oheň. Svojich mŕtvych pochovávali žiarovým spôsobom a zomrelého muža na hranicu často následovala aj jeho manželka. Popol so zvyškami ukládali do urien. Nad hrobmi vŕšili mohyly. Uvádza sa, že pohrebné oslavy boli veľmi veselé.

1.3. Sťahovanie Slovanov: Pôvodná slovanská pravlasť ich nevládala všetkých uživiť, preto sa zo svojich sídieľ v 4. stor. po Kr. pohli vo viacerých vlnách, ktoré vrcholili v 6.-7. stor. smerom východným, južným aj západným. Na východe dosiahli až k Volge (neskôr tu vznikli národy Rusov, Ukrajincov a Belorusov). V 4. stor. spolu s Gótmi prekročili Dolný Dunaj, zaplavili Balkán a zastavili sa až na Peloponnésu (vznikli tu národy južných Slovanov ako Slovinci, Chorváti, Srbi a Bulhari. Strednú Európu až po severné úpatie Álp ovládli Slovania západní, z ktorých neskôr vznikli Poliaci, Česi, Lužickí Srbi a Slováci. Aj oni sa tak zúčastnili veľkého sťahovania národov a osídlili oblasti, ktoré obývajú dodnes. Tu ich zastihlo plné dejinné obdobie (príchodom Slovanov končil v podstate pravek a začalo obdobie protohistórie, tzn. že o ich dejinách čerpáme znalosti z cudzích prameňov, pretože si vlastné dejiny písomnou formou ešte neuvedomovali). Až neskôr sa začali rozlišovať na jednotlivé nárečia a jazyky.

1.4. Prvé slovanské štáty. Takmer všetky vznikli z veľkých kmeňových zväzov zjednocovaných podobne ako západné štáty pod tlakom vonkajších nepriateľov. Prvým slovanským štátom vôbec bolo Bulharsko, začnime teda štátmi južných Slovanov.

Bulharsko:
Slovania v 6.-7. stor. prekročili Dunaj a osídlili bývalú rímsku balkánsku provinciu Dolná Moesia, veľa ich bolo k r. 510 v okolí mesta Solún. Žili tu ako foederati (na zmluvnom princípe), vytvorili si "zväz siedmich kmeňov" a rozšírili sa až na Peloponnés. V 2. pol. 7. stor. tu za nimi prišlo niekoľko tisíc turkotatárskych Prabulharov vedených chánom Asparochom, ktorí si Slovanov podrobili a v r. 681 tu založili prvý slovanský štát vôbec - Bulharsko. Prabulhari boli voči Slovanom v menšine, asimilovali sa (prijali slovanský jazyk), ale etnicky slovanskému štátu dali štátnu štruktúru i meno. Hlavným mestom bola Pliska. Najvýznamnejším chánom bol Krum (805-814), vynikajúci vojvodca, ktorý v r. 811 porazil byzantského cisára Nikefora (z jeho lebky si urobil čašu), bol v r. 814 aj pred Cárihradom, ale pri obliehaní zomrel. Prvým bulharským kniežaťom bol Boris (852-889), ktorý v r. 864 prijal kresťanstvo, neustále lavíroval v sporoch medzi západnou a východnou Cirkvou a potom, čo Svätopluk z Veľkej Moravy vyhnal žiakov sv. Cyrila a Metoda, prijal ich vo vlastnom kniežatstve. Najväčší rozkvet zažilo Bulharsko v časoch Simeoma (893-927). Vtedy sa severná hranica jeho ríše dotýkala územia dnešného východného Slovenska, darilo sa hospodárstvu aj kultúre, práve vtedy v novom hlavnom meste Veliký Preslav pôsobil jeden z žiakov sv. Metoda sv. Kliment Ochridski, ktorý tu z glagoliky vytvoril cyriliku (zomrel v r. 916). V časoch Simeona vznikla samostatná bulharská cirkevná provincia (vlastný patriarcha) a v r. 925 sa Simeon so súhlasom pápeža stal aj prvým bulharským cárom. Je pre Bulharov tým, kým Karol Veľký pre Frankov. V časoch jeho následovníka Petra (927-969) začali náboženské nepokoje (kňaz Bogomil, ktorý v podstate začal stredoveké heretické hnutia) a rozšírilo sa pustovníctvo (Ivan Rilský). Po vláde Samuela (976-1014) ale Bulharsko prudko upadalo a dostalo sa v rokoch 1018 až 1186 pod nadvládu Byzancie.

Chorvátsko:
Chorvátski Slovania sa zjednocovali pod tlakom Avarov, Frankov a v bojoch s Byzanciou. Ich prvým veľkým vládcom bolo knieža Trpimír (845-864) a prvým kráľom Tomislav (910-928, kráľom sa stal v r. 924). V jeho časoch tu žili aj žiaci sv. Cyrila a Metoda, rozvíjali v ninskom biskupstve glagoliku a podielali sa na kristianizácii Chorvátov. Posledným chorvátskym kráľom raného stredoveku bol Peter II. (1093-1097), ktorý v r. 1097 padol v boji s uhorským kráľom Kolomanom, ktorý Chorvátsko začlenil do Uhorskej ríše, ale nechal mu relatívnu autonómiu.

Srbsko:
Srbskí Slovania sa neustále bránili útokom Bulharov a Byzantincov. Poprvýkrát sa zjednotili v r. 820, keď im vládlo knieža Vlastimír. Bulharskí vládcovia Simeon a Samuel si Srbsko podmanili, potom Srbom vládli Byzantinci a poprvýkrát si relatívnu samostatnosť na Byzantskej ríši vydobyli v časoch Štefana Nemanju (1159-1196), ktorý sa v r. 1196 vzdal vlády, založil na Athose kláštor Chilendar a zomrel ako mních Simeon. Po ňom vládol jeho syn Štefan Prvovenčaný (1195-1227), ktorý sa stal prvým srbským kráľom.

Východní Slovania:
Cez územie východných Slovanov prebiehali obchodné cesty Vikingov z oblasti Baltického mora až do Byzancie. Na tejto ceste ležali aj slovanské strediská Novgorod a Kyjev. Slovania Vikingov (Normanov) nazývali Varjagi alebo Rusi (po fínsky Ruotsi). Tí so Slovanmi obchodovali, ale tiež na nich útočili, napr. Varjag Rjurik v r. 862 dobyl Novgorod a založil tak dynastiu Rjurikovcov. Jeho muži Askold a Dir zaútočili na Kyjev, ktorý bol ale v r. 882 dobytý Rjurikovým príbuzným Olegom (879 - 912). Ten obidve kniežatstvá spojil do jedného štátu a vznikla tak Kyjevská Rus. Samotní Varjagi sa v Slovanoch asimilovali a zanechali po sebe podobne ako Prabulhari iba štát a meno. Rjurikov syn Igor (912-945) bol vynikajúcim vojvodcom a neustále bojoval s Pečenehmi. Potom vládli kňažná Oľga (945-957: v r. 957 prijala kresťanstvo) a knieža Svjatoslav (962-972), opäť vynikajúci vojak a otec jedného z najvýznamnejších vládcov Kyjevskej Rusi Vladimíra Veľkého (980-1015), niekedy zvaného Svätý. Ten sa oženil s byzantskou princeznou Annou (zosílil sa tak byzantský vplyv) a v r. 988 oficiálne prijal kresťanstvo. V jeho časoch sa rozvíjal feudalizmus - šľachta (bojari) a slobodní roľníci (smerdi). Vláda jeho následovníka Jaroslava Múdreho (1018-1054) sa nazýva zlatým vekom Kyjevskej Rusi. Budoval mestá, v nich veľa kostolov, napr. katedrála sv. Sofie v Kyjeve, staval cesty a pod. Rozvíjala sa kultúra (zakládal školy, napr. v Novgorode) a v písomníctve sa uplatňovala cyrilika, ktorá sa tu dostala z Bulharska a z ktorej neskôr vznikla ruská azbuka. V jeho časoch vznikol aj najstarší písaný ruský zákoník "Russkaja Pravda", v ktorom sa neuvádzal žiadny telesný trest, tobôž trest smrti, iba pokuty, keď napr. žena bila muža (o opaku sa mlčí). Jaroslav viedol veľmi aktívnu zahraničnú politiku, keď svoje dcéry dával za manželky princom švédskym, nórskym, francúzskym aj uhorským. Podobne bol vynikajúcim vládcom aj jeho vnuk Vladimír II. Monomach (1113 -1125), veľký štátnik a kresťan, ktorý sa oženil s dcérou anglického kráľa Harolda. O jeho dobe sa hovorí ako o najslávnejšom období ruského stredoveku (v r. 1110 zomrel Nestor, autor Povesti vremennych let). Po jeho smrti začína úpadok a až v 13. stor. etnická diferenciácia východných Slovanov!

Západní Slovania:
Pretože Slovákom a Čechom sa budeme venovať osobitne, zmienime sa tu iba o Poliakoch a Polabských Slovanoch. Územie dn. Poľska medzi riekami Odra a Visla osídlili okrem iných kmeňov Vislania, Slezania a Poljania, ktorí medzi nimi získali vedúce postavenie a dali ostatným aj svoje meno. Zakladateľom poľského štátu bol v bojoch s Nemcami knieža Meško I. (963-992), prvý z dynastie Piastovcov, ktorá v Poľsku vládla až do r. 1370 (jeho sestra Adelaida sa vydala za uhorské knieža Gejzu). Meško sa oženil s českou princeznou Doubravkou a mali spolu syna, ktorý potom ako Boleslav I. Chrabrý (992-1025) ovládol v r. 1002 celú strednú Európu vrátane Čiech, Slovenska a dočasne aj časť Kyjevskej Rusi (Slovensko nechal Uhorsku až v r. 1018). Jeho hlavným mestom bolo Hnezdno, v ktorom už v r. 1000 vzniklo pod vplyvom sv. Vojtecha aj arcibiskupstvo (prvým hnezdenským metropolitom bol jeho brat Radim). V r. 1024 sa stal prvým poľským kráľom a začalo sa formovanie poľského národa. Po jeho smrti ale začala feudálna anarchia a kráľovstvo sa rozpadlo na množstvo údelných kniežatstiev (jediným celistvým celkom bolo Krakovsko a mesto Krakov sa od r. 1138 aj stalo hlavným mestom Poľska). Táto anarchia bola prerušená vládou Boleslava II. Smelého (1058-1080), ktorý žil veľmi nemravne, za čo ho karhal biskup Stanislav (kráľa aj exkomunikoval) a ktorého to stálo v krakovskom kostole sv. Michala 11. apríla 1079 aj život. Začiatkom 13. stor. sa stal Stanislav svätým, Poliaci ho uctievajú ako svojho patróna a kráľ ako kajúcnik zomrel v r. 1081 v Uhorsku. Neskôr vládol Boleslav III. Krivohubý (1102-1138 - jeho matkou bola Jitka Přemyslovna), ktorý v r. 1135 prisahal nemeckému cisárovi vernosť a tak sa dostal pod jeho vplyv. Ešte pred svojou smrťou rozdelil kráľovstvo medzi svojich 4 synov a začala opäť feudálna roztrieštenosť.
 Polabskí Slovania sa asimilovali v nemeckom prostredí (veľké slovanské sídlisko bolo objavené v miestach dnešného Berlína) a udržali sa len Lužickí Srbi na juhu východnej časti Nemecka.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 7.3)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.017