Dejiny Veľkomoravskej ríše

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: ivka47
Typ práce: Referát
Dátum: 08.03.2010
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 4 331 slov
Počet zobrazení: 13 353
Tlačení: 561
Uložení: 584
Dejiny Veľkomoravskej ríše (800?-950?):
l. Obdobie predveľkomoravské (prvé decéniá 9. stor.): Z vyššie povedaného vyplýva, že sa na konci 8. a v prvých decéniách 9. stor. vyvíjali dve predveľkomoravské kniežatstvá - moravské a nitrianske.
1.1. Nitrianske kniežatstvo sa rozkládalo takmer na celom území dnešného Slovenska, keď jeho západnú hranicu tvorili Malé Karpaty, východnú pohorie Matra, severnú Tatry a južnú Dunaj. Vládol tu knieža Pribina (800?-861), ktorý je aj prvým (ak nerátame kvádskeho Vannia z 1. stor. po Kr.) slovenským panovníkom. S jeho menom a miestom, v ktorom panoval, je spojený vlastný začiatok slovenských národných dejín, prvá písomná zpráva o včasnostredovekom Slovensku a najstarší písomne doložený kostol v strednej Európe. Všetko to poznáme z franského spisu Libellus de conversione Bagoariorum et Carantanorum, tendenčne napísanom proti misii sv. Konštantína a Metoda v rokoch 87O-87l.

Stojí v ňom, že "Pribinovi ... vysvätil kedysi arcibiskup Adalrám za Dunajom kostol na jeho vlastníctve v mieste zvanom Nitrava" (Conversio, kap. ll).

Takto znie prvá zmienka o Nitre (ako povedal Sv. Otec Ján Pavol II. slovenskom Betleheme) aj o prvom historicky známom kostole západných Slovanov, ale nevieme presne, kedy bol vysvätený a kde bol postavený (možno je na Martinskom vŕšku pod románskym kostolíkom z 11. stor. v areáli zoborských kasarní, môže byť pod kostolom sv. Štefana na Párovciach či pod piaristickým kostolom sv. Ladislava, ale zrejme bude v areáli katedrály sv. Emeráma). Vieme, že Adalrám v rokoch 828-833 sprevádzal Ľudovíta Nemca na jeho výprave proti Bulharom, tzn. že v týchto rokoch mohol aj vyššie spomínaný kostol vysvätiť. Nepoznáme ani jeho patrocínium (možno bola jeho patrónkou Panna Mária), ani pre koho bol vysvätený, pretože v tej dobe bol Pribina ešte pohanom. Snáď ho postavil pre svoju franskú (?) manželku (nepoznáme jej meno) alebo pre kolóniu franských kupcov. V každom prípade sa tento akt chápe ako prvý historicky zdokumentovateľný začiatok slovenských národných dejín a zaradenie obyvateľov Nitrianska medzi vyspelé kultúrne národy Európy. Samých obyvateľov nitrianského kniežatstva niektorí považujú za prvých Slovákov, keď si myslia, že národotvorný proces (etnogenéza) slovenského národa už bol v tom čase ukončený. Skôr ale išlo o predkov dnešných Slovákov (tzn. počiatky vzniku slovenského národa), ktorým sa hovorilo Slovieni či Sloveni (meno Slovák je neskoršieho českého či poľského (?) pôvodu, názov Slovenka je pôvodný). Okrem toho sa vtedy pod pojmom národ chápala hlavne etnická či kmeňová príslušnosť a jednotiacim prvkom ľudského spoločenstva bol Kristus - iba kresťan bol človekom v plnom slova zmysle a až potom patril k nejakému národu (kmeňu).

Hlavným zamestnaním Slovenov bolo poľnohospodárstvo. V dedinách sa rozvíjalo aj domácke remeslo, špecializované remeslo potom v blízkosti stredísk štátnej správy a sídlisk kniežat - opevnených hradísk. Predpokladá sa, že Pribinovo hradisko ležalo na juhovýchodnom svahu Zobora na tzv. Martinskom vŕšku. Malo rozlohu 20 ha, bolo obohnané kamenným valom a bol v ňom objavený románsky kostolík a pod ním kostol Pribinov datovaný mincou západofranského vládcu Karola Holého (843-877). V predhradí hradiska boli na ploche 60 ha objavené stopy po špecializovaných remeselníckych dielniach (kováčskych, šperkárskych, sklárskych atď.).

1.2. Moravské kniežatstvo sa rozkládalo hlavne v južnom povodí rieky Moravy. Severnú hranicu tvorili Jeseníky, južnú Dunaj, západnú Českomoravská vrchovina a východnú zhruba rieka Váh (patrilo doň aj Záhorie). Tu vládol knieža Mojmír, zakladateľ vládnucej veľkomoravskej dynastie Mojmírovcov, postavenej na teokratickom princípe moci, tzn. z božej milosti (divina gratia). Jeho hlavným sídlom boli asi Mikulčice (hradisko s rozlohou 200 ha, akropola mala 5 ha). O jeho území, zvanom Morava (Maraba, Maravna atď.) máme veľa zpráv franského pôvodu. Prvú zmienku o Moravanoch (Marvanoch) môžeme nájsť v spise anonymného Bavorského geografa "Opis hradov a krajín severne od Dunaja", v ktorom, aj keď bol napísaný v r. 843, možno nájsť veľa údajov týkajúcich sa začiatku 9. stor. Okrem Moravanov (etnonym "marav" znamená slobodného človeka, príslušníka vojenskej družiny či veľmoža), ktorí sa už v tej dobe začali odlišovať od slovenských Slovienov (Frankovia ich označovali ako "Sclavi Marahenses" - moravskí Slovieni, snáď podľa rieky Moravy - meno je teda geografického pôvodu), sú tu aj prvé zmienky o Slezanoch. Geograf vyratúva l5 českých a ll moravských hradov (žúp či centier?) a spomína, že sa Moravania v r. 822 zúčastnili holdu franskému cisárovi vo Frankfurte nad Mohanom a zaviazali sa mu platiť ročný tribút (vidno v tom silnejúci politický vplyv Frankov). Zo "Záznamov o pasovských biskupoch" vieme, že k r. 83l pokrstil pasovský biskup Reginhar (tiež vraj episcopus Moravorum?), všetkých Moravanov. Doba tohto krstu časovo korešponduje s vysviackou kostola v Nitre, ale na Morave je objavený starší kostol, ktorý okolo r. 800 postavila íroškótska misia v Modrej pri Velehrade v blízkosti Olomouca. V 30-tych rokoch 9. stor. už na Morave vznikla prvá cirkevná organizácia - prvé archipresbyteriáty vedené franskými arcikňazmi latinskej liturgie. Boli teda Moravania aj Mojmír kresťanmi.

2. Obdobie veľkomoravské (833?-894):
2.1. Vznik Veľkej Moravy. Medzi kresťanom Mojmírom a pohanom Pribinom vypukli spory (možno išlo o vnútorný spor seniora? Mojmíra a jeho údelného kniežaťa a vazala? Pribinu). Franská ríša bola oslabená vnútornými dynastickými spormi - toho využil Mojmír a okolo r. 833 zaútočil na Nitrianske kniežatstvo a Pribinu z neho vyhnal. Išlo teda zo strany moravského vládcu o akt vojenskej agresie. Spojením moravského a nitrianského kniežatstva vznikli základy prvého nezávislého štátu západných Slovanov, nazvaného okolo roku 95O byzantským cisárom Konštantínom VII. Porfyrogennetom v diele "O spravovaní ríše" hé megalé Morabia (Veľká Morava) - myslel tým vzdialenejšiu Moravu a nie Moravu srbskú. Je teda názov nášho prvého štátu neskoršieho dáta a naviac nepôvodný. Nič nás ale neoprávňuje k tomu, aby sme ho čisto účelovo nazývali Ríšou Veľkoslovenskou. Jeho pravý názov dodnes nepoznáme. Problémy sú aj s názvom nositeľov veľkomoravskej štátnosti, t.j. obyvateľov tohto obrovského štátu, ktorý sa rozkládal od Českomoravskej vrchoviny až po Tisu a od Jeseníkov po Dunaj. Kedysi sa tvrdilo, že to bol prvý spoločný štát Čechov, Moravanov a Slovákov, dnes sa hovorí iba o Slovákoch či Moravanoch, ale v podstate išlo o spoločný štát predkov týchto dnešných národov, ktorí v tej dobe prechádzali štádiom svojho národného zrodu. Západní Slovania mali vtedy takmer ten istý spôsob života, celkový ráz kultúry i jazyk (pozri byzantskú misiu a staroslovienskú liturgiu). Z tohto spoločného západoslovanského základu sa začalo z veľkomoravských Slovenov rodiť etnikum Slovákov, ktorých včasnostredoveký etnogenetický proces sa dovŕšil v už v 2. polovici 10. stor., a Moravanov, ktorí si, ako sa niekedy uvádza, svoju osobitú národnú identitu neudržali. Lenže národ je živým organizmom stále, neustále sa vyvíja a mení svoj obsah, a platí to aj pre národ slovenský. Dnešné pokusy o znovuobrodenie moravského národa majú možno preto aj reálny základ. Z týchto hľadísk pokojne môžeme povedať, že dnešnými dedičmi veľkomoravskej štátnosti sú Slováci a Moravania. (Slovákom sa ešte v 11. stor. niekedy hovorilo Sclavi Nytrienses, v misále Spišskej Kapituly z konca 14. stor. sa Slovensko označovalo ako územie moravské a v 16. stor. nazýval Nitriansko rakúsky humanista Wolfgang Lazius "dolnou Moravou".)

2.2. Panovanie kniežaťa Mojmíra I. (833?-846): Mojmír I. bol múdrym panovníkom, ktorý sa usilovne snažil zbaviť franského politického vplyvu. Naďalej pokračovala kristianizácia. V r. 845 bolo 14 českých pánov pokrstených v Regensburgu (bol medzi nimi aj budúci moravský panovník Rastislav). Ale hneď po rozdelení Franskej ríše a vzniku silnej Ríše Východofranskej (843) sa jej ambiciózny vládca Ľudovít Nemec (843-876) vydal v roku 846 na Moravu, Mojmíra zosadil a na kniežací trón dosadil jeho synovca Rastislava (nástupnícky poriadok, keď po strýcovi nastupuje synovec, sa nazýva avunkulát). Zaujímavé boli osudy kniežaťa Pribinu. Po vyhnaní z Nitry odišiel na územie východofranskej marky a nechal sa v r. 833 pokrstiť v chráme sv. Martina v Traismaueri blízko Viedne. Po nezhodách s markgrófom Ratbodom, neúspešných rokovaniach s bulharským kniežaťom Borisom a chorvátskym kniežaťom Ratimarom dostal od Ľudovíta Nemca okolo r. 84O léno v Dolnej Panónii v južnom okolí Blatenského jazera. Tu si blízko dnešného Zalaváru založil nové sídlo Blatnograd (Mosaburg) a nechal tu ako horlivý kresťan spolu so svojím synom Koceľom postaviť okolo 20 kostolov. 12. októbra 847 sa stal dedičným kniežaťom Panónie a vazalom Franskej ríše.

2.3. Panovanie kniežaťa Rastislava (846-87O): Dostal sa k moci zásahom Ľudovíta Nemca, ale snažil sa z jeho politického vplyvu vymaniť a viesť nezávislú politiku. Jeho hlavnými sídelnými pevnosťami boli Mikulčice (bývalo tu asi 2000 obyvateľov, pre ktorých bolo postavených 12 kostolov, z toho jedna biskupská bazilika), a Staré Město pri Uherskom Hradišti (možno mesto Morava, cirkevná i svetská metropola Veľkomoravskej ríše, hradisko o celkovej rozlohe 400 ha, ktoré malo 10 kostolov a pohrebisko s asi 4000 hrobmi). V nitrianskej časti Veľkej Moravy, t.j. na veľkomoravskom Slovensku, vládol ako údelné knieža jeho vlastný synovec Svätopluk. Rastislavovými spojencami v boju proti Frankom boli českí a polabskí Slovania. Na hraniciach svojej državy začal budovať obranný systém pohraničných hradísk a pevností, pretože Ľudovít Nemec na Veľkú Moravu neustále dorážal. Jeho snaha poraziť Rastislava bola ale márna, naopak, veľkomoravský vládca sa spojil s kráľovičom Karolmanom a po roku 856 obsadil severovýchodnú časť Zadunajska. Za nevyjasnených okolností dynastických sporov na franskom tróne napadol Rastislav v r. 86l Panónske kniežatstvo a v jednej z bitiek padlo aj bývalé nitrianske knieža Pribina. Po ňom sa panónskym kniežaťom stal jeho syn Koceľ (86l-874).

Rastislav sa snažil ubrániť silnému franskému vplyvu aj prehĺbovaním kresťanstva a túžil po získaní nezávislej cirkevnej organizácie. Preto v r. 86l požiadal pápeža Mikuláša I. o zaslaní nových učiteľov, ktorí by vyškolili domáce moravské duchovenstvo (tým by získal vlastnú inteligenciu a štátnych úradníkov), ale neuspel (pápež si príliš uvedomoval delikátnosť situácie hlavne vo vzťahu k franskému episkopátu). Rastislav sa ale nevzdal a keď nepomohol pápež, obrátil sa s tou istou žiadosťou v r. 862 na byzantského cisára Michala III., ktorý mu poslal sv. Konštantína a Metoda (prišli v r. 863), ale nezávislú cirkevnú organizáciu cez nich nedostal (o oboch podrobnejšie nižšie). Michal III. touto misiou nesledoval iba náboženskú a kultúrnu podporu Veľkej Moravy, ale sľuboval si od nej aj politické ciele. Veľká Morava mohla totiž ako jeho politický spojenec efektívne narušovať práve vznikajúci mocenský blok Frankov a Bulharov (knieža Boris), z ktorých mal Michal III. na Balkánskom poloostrove veľké obavy.

 Boje s Frankami naďalej pokračovali. V r. 864 musel Rastislav sľúbiť Ľudovítovi Nemcovi v Devínskom hradišti vazalskú vernosť, ale svoj sľub nedodržiaval. Preto v r. 869 vtrhli na Moravu franské vojská vedené synom Ľudovíta Nemca Karolmanom. Podarilo sa im na svoju stranu získať Rastislavovho synovca Svätopluka. Ten franskú nadvládu uznal a zradil tak svojho strýka. Rastislav chcel túto zradu potrestať a svojho synovca sa pokúsil zavraždiť, ale nepodarilo sa mu to. Naopak, Svätopluk svojho strýka chytil a vydal ho v r. 87O Karolmanovi. Ľudovít Nemec potom v Regensburgu nechal Rastislava oslepiť a uväzniť v niektorom z bavorských kláštorov, kde Rastislav aj zomrel. Zo svojho politického ciela - získaní nezávislej cirkevnej organizácie, ktorú Veľká Morava získala v r. 869 - sa tak Rastislav tešiť nemohol.

2.4. Panovanie kráľa Svätopluka (87l-894): O tomto období máme veľké množstvo správ nielen z Žití sv. Konštantína a Metoda, ale aj z prameňov franského (Fuldské anály), arabského (Ibn Rust) či anglického pôvodu - jeden z cestovateľov v službách kráľa Alfréda Veľkého pri opise strednej Európy spomína aj Maroaroland, t.j. Moravu (nie je teda názov Svätoplukovej ríše výmysel Čechov či čechoslovakistov, ale objektívnym historickým faktom podopretým množstvom prameňov).
 Zo svojej zrady sa Svätopluk netešil dlho, franské vojská ho zajali a na Veľkú Moravu dosadili svojich miestodržiteľov Viliama a Engelšalka. Proti cudzej nadvláde Moravania vedení kňazom Slavomírom povstali, Svätopluk z väzenia utiekol, spolu s povstalcami Frankov vyhnal a koncom roka 87l sa ujal vlády ako ústredné knieža Veľkej Moravy. Jeho hlavným sídlom sa stalo druhé nitrianske hradisko v miestach neskoršieho stredovekého Dolného mesta (piaristický vŕšok) o rozlohe asi 13 ha. V roku 874 uzavrel vo Forchheime mier s Frankami, ktorým títo definitívne uznali nezávislosť a samostatnosť Veľkomoravskej ríše. Svätopluk sa v prameňoch začal označovať ako kráľ (rex, dux, regulus a jeho štát regnum), môžeme ho preto považovať za nášho prvého kráľa v dejinách. Po mieri s Frankami začal viesť výbojnú vojenskú politiku voči svojim slabším susedom a pripájať k ríši jedno územie za druhým (jeho vojsko malo asi 15000 jazdcov a 42000 pešiakov). Tak sa súčasťou jeho kráľovstva stalo Sliezsko, Vislansko, Krakovsko, Potisko (odňal ho Bulharom), časť Panónie, české kniežatstvo (prvý historicky doložený Přemyslovec, knieža Bořivoj, bol jeho údelným kniežaťom a ním dosadeným miestodržiteľom - Bořivojova sestra Svätožizňa sa zasa stala prvou Svätoplukovou manželkou, potom sa ešte oženil s Bavorkou Gizelou) aj krajina Lužických Srbov. Vznikol tak mohutný západoslovanský štát, prvý pokus o včasnostredovekú relatívne centralizovanú monarchiu na našom území, s rozlohou okolo 350000 km2 a asi l miliónom obyvateľov (na Slovensku vtedy žilo asi 120 000 ľudí). Nemal však jednotný charakter, pretože jeho jednotlivé časti boli na rôznom stupni hospodárskeho aj spoločenského vývoja. Jadrom ríše bolo bývalé nitrianske a moravské kniežatstvo, ostatné časti boli volne pripojené vojenskou mocou a autoritou Svätopluka a voči centru boli v rôznej miere závislosti. Niektorí porobení veľmoži platili kráľovi len každoročný poplatok (census), iné zeme boli pod vazalskou závislosťou a ďalšie spravovali moravské posádky a dosadení miestodržitelia (napr. Bořivoj), išlo teda o tributárnu (kmeňovú) závislosť. Boli teda porobené územia spojené s menším, pevným a centrálnym jadrom ríše vojensko-administratívnymi väzbami. Svätopluk si túto situáciu uvedomoval a snažil sa svoje kráľovstvo udržať pohromade aj novým správnym členením. Celé územie rozdelil na menšie celky - župy, ktoré po stránke administratívnej aj vojenskej spravovali župani (najvyšším štátnym úradníkom bol najvyšší župan = comes palatii, palatinus - správca dvora). Strediskami žúp sa stali významné hradiská ako Nitra, Bratislava, Starý Tekov, Divinka pri Žiline, Bíňa, Zemplín atď. Tieto župy sa stali predchodcami ranouhorského komitátneho systému.

 Zložitým bol jeho vzťah ku kresťanstvu a jeho predstaviteľom. Preferoval benevolentných franských kňazov, hlavne benediktína Wichinga, ktorí mu tak tvrdošijne nevyčítali nemravný spôsob života ako to často robil sv. Metod. Ako vynikajúci politik si tiež uvedomoval delikátnosť cirkevnej politiky Ríma a Carihradu a rozhodol sa včleniť svoju ríšu do západoeurópskeho kresťanstva a civilizácie aj vyhnaním žiakov byzantskej misie. Možno tak pred náboženskými nepokojmi uchránil svoju krajinu, ale celkom isto uškodil kresťanstvu ako takému. Mal veľký význam pre christianizáciu českých kmeňov, veď z rúk arcibiskupa Metoda bol v Olomouci medzi rokmi 874-879 pokrstený knieža Bořivoj so svojou manželkou sv. Ľudmilou.

 Samozrejme, že táto obrovská ríša bola tŕňom v oku franským panovníkom Karolovi Tučnému a Arnulfovi, ale po r. 88O (bule Industriae tuae) nemohli na Svätopluka tak ľahko zaútočiť. Touto bulou sa Svätopluk stal vazalom pápeža, tzn. že bol povinovaný poslušnosťou len Sv. Otcovi. Pápež ho naviac nazval "unicus filius", t.j. svojim jediným synom a toto označenie patrilo len čakateľom cisárskej hodnosti alebo samotným cisárom. Svätopluk ho dostal ako jediný slovanský vládca v histórii (arabské pramene ho označovali termínom pádišáh = cisár). Tým sa Svätoplukova ríša stala rovnoprávnym členom rodiny evrópskych štátov, zaútočiť na ňu z rôznych pohnútok už nebolo tak snadné a franskí králi s ňou museli zachovávať prímerie. Naopak Svätopluk útočil na Frankov a v r. 883-884 vyplienil panónske územie vojvody Arnulfa a donútil ho v r. 885 podpísať mier. Pretože sa Frankovia nedokázali Moravanom brániť sami, privítali ako pomoc útoky nového etnika v Karpatskej kotline - Starých Maďarov (Uhrov), ktoré zosilneli po r. 892, lenže aj tých Svätopluk porážal. V čase neustálych útokov Frankov aj Maďarov kráľ Svätopluk 9. marca (?) 894 zomrel. Ako hovorí Kosmas v Kronike Čechov, pred svojou smrťou sa uchýlil do Zoborského kláštora, kde bol aj pochovaný. Podľa Konštantína VII. Porfyrogenneta pred smrťou rozdelil ríšu na tri časti medzi svojich synov, keď najstaršieho Mojmíra ustanovil ako hlavného vladára (to je nástupnícky poriadok podľa princípu primogenitúry - najstarší syn po otcovi) a jemu podriadil Svätopluka a Predslava. Zároveň svojich synov varoval pred nesvornosťou (známa legenda o troch prutoch).

2.5. Materiálna kultúra Veľkej Moravy: Hlavným zamestnaním Slovenov a Moravanov bolo poľnohospodárstvo. Väčšina obyvateľstva žila v dedinách, ktoré sa veľmi nelíšili od včasnoslovanských (časté polozemnice, ale aj zruby s kamennými pieckami, okolo obydlí zásobnicové jamy, ktoré slúžili na uskladňovanie obilia aj iných potravín). Pôdu obrábali dvojpoľným systémom, používali radlice, brány, kosy. Pestovali všetky druhy obilnín (hlavne pšenicu, proso a žito), strukoviny, ľan, konope, veľa zeleniny (uhorky, cibuľu, cesnak, mrkvu, kapustu, reďkovky atp.), venovali sa zahradníctvu (orechy, slivky, jablká, hrušky, višne, čerešne aj broskyne), vinohradníctvu (to vždy sprevádzalo kresťanstvo) i dobytkárstvu (chovali kozy, ovce, hovädzí dobytok, ošípané, kone, sliepky aj husy - všetko sa voľne pohybovalo okolo dedín, len v zime sa ich pokúšali ustajniť). Lovili zver a chytali ryby. V dedinách rozvíjali domácke remeslo, ktoré sa často stávalo špecializovaným, t.j. začala sa ním zaoberať len úzka vrstva obyvateľstva (týkalo sa to hlavne metalurgie a kováčstva). Neskôr sa z nich vyvinuli dediny ako Hrnčiarovce, Zlatníky, Dechtáre, Smolenice a pod. V blízkosti dôležitých osád sa stavali opevnené hradiská. Z takto vyčlenených sídliskových jednotiek vznikli postupom času ako strediská štátnej moci, vysokošpecializovaného remesla a obchodu hradské mestá, napr. Mikulčice, Staré Město, Nitra, Devín (Dowina), Bratislava - Hrad, Pobedim pri Piešťanoch, Znojmo, Olomouc a pod.

 Vynikajúca bola železná metalurgia (ruda sa tavila v nízkych peciach) a kováčstvo - vyrábali veľké množstvo nástrojov (dokonca aj nožnice na strihanie kovových plechov) a zbraní, napr. ťažké kopije, sekery bradatice a pod. Poznali aj zváranie tvrdej ocele mäkkým železom. Excelentné bolo šperkárstvo, veľkomoravskí majstri úspešne kopírovali byzantské šperky a vytvorili si vlastný moravský štýl prepychových šperkov, v ktorom kraľovali granulované náušnice, rôzne tvarované záušnice (hrozienkovité, bubienkovité, esovité), gombíky, prstene, náhrdelníky z polodrahokamov a kríže enkolpiony atď. Jeden z týchto byzantských krížikov z 2. pol. 9. stor. či začiatku 10. stor. bol nájdený vo Veľkej Mači (okr. Galanta) a stal sa výzdobným prvkom našej desaťkorunáčky - 3 postavy nad sebou sú buď Svätá Trojica, alebo 3 ženy stojace pod krížom (Panna Mária, Mária Kleofášova a Mária Magdalena). Iný krížik bol nájdený v Trnovci nad Váhom, viac ich poznáme z území dnešnej Moravy. Vynikajúce bolo sklárstvo, tesárstvo, kožušníctvo, tkáčstvo (odevy robili z ľanu, vlny a konope, ženy nosili voľné sukne, muži košele a nohavice, hodváb dovážali z Byzancie) a hrnčiarstvo, v ktorom sa používal aj rýchlo rotujúci hrnčiarsky kruh (nádoby boli najčastejšie zdobené vlnovkou). Jedna z najvýznamnejších hrnčiarskych osád bola v Nitre na Lupke. Keď sa darilo poľnohospodárstvu i remeslu, rozvíjal sa vnútorný aj diaľkový obchod. Okrem hradských miest sa strediskami obchodu stali aj trhové osady, kde sa organizovali pravidelné trhy. Predával sa nielen prepychový tovar, ale aj predmety každodennej potreby, tiež vosk, kone a otroci. Platilo sa plátenkami (odtiaľ pochádza sloveso platiť, podľa Ibrahima ibn Jakuba tvorilo 1O pláteniek 1 strieborný denár, tzn. že 1 plátenko malo hodnotu O,15 g striebra), soľou alebo železnými hrivnami (v Pobedime ich bolo okolo 2000). Mince sú podobne ako prepychový tovar dokladom diaľkového obchodu. Z Franskej ríše sa k nám okolo r. 800 dostal meč s rukoväťou zdobenou pozláteným bronzovým plechom (bol nájdený v turčianskej Blatnici, okr. Martin), z Byzancie pochádzajú šperky a mince. Kontakty s južným Stredomorím sprostredkovávala diaľková obchodná Jantárová cesta, ktorá spojovala oblasti okolo Baltického mora s Čiernomorím (naším územím prechádzala cez Devín, Nitru a Turiec do Krakova; je ale možné, že išla aj cez Moravu).

V niektorých hradských mestách, hlavne v strediskách cirkevnej a štátnej správy, sa nachádzala aj vyspelá kamenná svetská aj cirkevná architektúra. Kamenný kniežací palác spolu s domami s kamennou podmurovkou a drevenou konštrukciou bol objavený na hradisku v mieste bratislavského Hradu (rozlohu malo asi 5,5 ha). Podobné paláce poznáme z hradiska na nitrianskom piaristickom vŕšku či z Mikulčíc. Biskupské sídla sa predpokládajú v Nitre, Bratislave, Mikulčiciach a v Starom Měste pri Uherskom Hradišti. Cirkevnú architektúru spolu s biskupskými bazilikami veľmi dobre poznáme z území Moravy. Tu bolo objavených okolo 22 chrámov, v Starom Měste - Sadoch dokonca aj zvyšky veľkomoravskej školy (stilusy na písanie), škola mohla byť aj v Osvětimanoch 20 km od Starého Města (tu je aj kostol sv. Klimenta). Iná je situácia na území Slovenska. Odtiaľ poznáme iba 4 veľkomoravské kostoly, a to z Nitry na Martinskom vŕšku (pozri vyššie), z Bratislavy Hradného vrchu (tu sa našli zvyšky baziliky o dľžke asi 13 m), z Devína (hradisko Dowina o rozlohe 6 ha so zvyškami sakrálnej stavby) a z Ducového (hradisko o rozlohe necelý 1 ha s mohutnou palisádou a kruhovou kamennou rotundou o priemere 7 metrov, kde sa našla omietka so zvyškami farebných fresiek - toto hradisko bolo aj zreštaurované). O veľkomoravských počiatkoch sa uvažuje v prípade kostolov v Trenčíne, Drážovciach, Párovciach, Kostoľanoch pod Tríbečom či rotundy v Michalovciach. Okrem hradských miest a hradísk sa stavali aj hraničné pevnosti, napr. Pohansko pri Břeclavi či útočištné hrádky (tzv. refúgiá) ako napr. v Jure pri Bratislave.

 Okolo kostolov sa začínali sústreďovať aj pohrebiská, na ktorých už badať začiatočný vplyv kresťanstva, keď namiesto starých pohanských žiarových hrobov sa šíril kresťanský zvyk hrobov kostrových aj v severných okrajových častiach ríše (takým je pohrebisko v Kráľovskom Chlmci v okrese Trebišov, kde sa vyskytovali mohyly z 1. pol. 9. stor. aj hroby z 10. stor.). Veľa pohrebísk z 9. stor. poznáme z Nitry (Čermáň, Mikov dvor, piaristický kostol, nemocnica atď.), bohaté bolo pohrebisko v Čakajovciach, kde sa pochovávalo od 9. do 11. stor. Zomrelých ukládali do koženého vreca, plátna alebo drevenej rakvy. Okrem kresťanských zvykov (krížiky) pretrvávali až do 11. stor. i zvyky pohanské (nádoby s jedlom, slepačie vajcia, predmety osobnej potreby, zapaľovanie ohňov nad hrobmi, veselé kary a pod.).

2.6. Sociálna štruktúra a duchovná kultúra Veľkej Moravy: Najpočetnejšou vrstvou obyvateľstva boli slobodní roľníci, osobne slobodní, žijúci v susedských občinách a povinní platiť rôzne dávky svojej vrchnosti. Vyskytovali sa aj nevoľníci (otroci - rabi), z ktorých niektorí ako dušníci slúžili v cirkevných službách. Vládnuca vrstva sa skládala z ústredného kniežaťa - vladyky (dvor panovníka nemal stále sídlo, ale pohyboval sa po hlavných hradiskách), veľmožov, z ktorých sa vytvárala panovnícka rada (tzv. consilium), ich vojenských družín a úradníkov štátneho aparátu - županov, ktorí stáli na čele vojensko-administratívnych obvodov (je zaujímavé, že čínsky výraz pre úradníka znie šu-ban) a ktorí sa starali o správne vyberanie daní. Dôležitú úlohu mali príslušníci inteligencie, tvorenej výhradne klérom. Kresťanské duchovenstvo pritom zohralo dodnes nedocenenú úlohu, pretože so sebou prinášalo aj obecné skúsenosti a praktiky vládnutia. Mali vplyv na sféru právno-etickú i na organizáciu vládnuceho dvora a sprostredkovávali styk s pápežom aj s ostatnými vládcami. Možno aj z týchto praktických dôvodov dával Rastislav, ale predovšetkým Svätopluk prednosť kňazom latinským a poveril ich vedením svojej diplomacie. Armáda bola tvorená profesionálnym vojskom z asi 11000 pešiakov a 9000 obrnených jazdcov (Svätopluk mal ale vojsko podstatne väčšie - pozri vyššie).

Morálka obyvateľov Veľkej Moravy tiež nebola najvyššia, časté bolo mnohoženstvo bohatých, zaháňanie starých a neplodných žien, voľný pohlavný život mládeže, medovina atď. Do príchodu sv. Konštantína a Metoda platilo obyčajové právo - krvná pomsta, vraždu bolo možné zmieriť hmotnou náhradou odstupňovanou podľa cti zabitého, ženy a deti boli v moci mužov, nevesty sa získavali výkupom vena alebo únosom (pozri napr. príbeh o Břetislavovi a Jitke). Málo vieme o duchovnej kultúre - nástenné maľby poznáme zo Starého Mesta pri Uh. Hradišti a Ducového, predpokládame gregoriánsky chorál i byzantský cirkevný spev.

3. Obdobie rozpadu veľkomoravskej ríše (894- 925?): Nástupcom Svätopluka sa stal Mojmír II. (894 - okolo 905), ktorý okrem zložitej vonkajšej situácie (neustále útoky Maďarov) musel riešiť narastajúce problémy domáce. Niektoré krajiny ťažko niesli svoje násilné začlenenie (per vim) do rámca Veľkej Moravy a len čakali na vhodný okamih pre oddelenie. Medzi takéto územia patrilo aj české kniežatstvo, ktoré sa pod vedením Spytihněva I. (894-9l5) "oslobodilo" už v r. 895. Toto oddelenie bolo počiatkom rozdielnej historickej cesty Čechov, Moravanov a Slovákov. Neskôr odstúpili Lužickí Srbi a obidve kniežatstvá (české aj srbské) sa rýchlo dostali pod nemecký vplyv. V r. 898 prepukli rozbroje medzi Mojmírom II. a jeho mladším bratom Svätoplukom II., správcom Nitrianska, ktorého Mojmír II. uväznil. Do ich sporu sa zamiešali Bavori a Svätopluka II. oslobodili. (Tretí brat, Predslav, spravoval Bratislavsko a jeho meno poznáme iba z Cividalského evanjeliára). Mojmír II. sa v tiesni obrátil na pápežskú kúriu a ako jej vazal ju požiadal o pomoc. Pápež Ján IX. mu v r. 898 pomohol vytvorením moravskej cirkevnej provincie, tzn. že v meste Morava (dodnes sa nevie isto, kde ležalo) bolo vytvorené arcibiskupstvo (azda sv. Gorazd), ktorému ako sufragáni podliehali traja biskupi, jeden v Nitre a druhí dvaja na neznámych miestach (Sliezsko?, východné Česko alebo územie Maďarov?). Vznikom cirkevnej provincie sa upevnila medzinárodná nezávislosť veľkomoravského štátu. Lenže tento krok pápežskej kúrie vzbudil nevôlu bavorských biskupov a u pápeža protestovali.

 Ešte v r. 900 vpadli Bavori spolu s Čechmi na Veľkú Moravu, ale Maďari v tej dobe ohrožovali severné Taliansko. Zo strachu pred nimi boli Moravania i Nemci donútení v r. 901 uzavrieť mier. V následujúcich rokoch potom Moravania aj Bavori Maďarov niekoľkokrát porazili, ale boli to len malé víťazstvá a tlak Maďarov do strednej Európy neustále narastal. Hlavnou prekážkou ich postupu do Európy bola Veľkomoravská ríša, ktorá sa ako tak dokázala brániť v horských terénoch, ale prehrávala na rovinách. Veľmi oslabená vnútornými rozbrojmi nakoniec slávna Veľkomoravská ríša útoky Bavorov i Maďarov nevydržala a okolo roku 906 (907?) prestalo jadro ríše existovať. Kronika opáta Reginona spomína, že v bitke pri Bratislave v dňoch 4. až 7. júla 9O7 boli Bavori Maďarmi porazení a vôbec sa tu neuvádzali vojska Moravanov.

Niektorí preto majú za to, že už v tých rokoch kniežacia moc mojmírovskej dynastie neexistovala a že veľkomoravské vojenské sily boli v tej dobe úplne rozložené. Lenže ešte v 2O-tych rokoch 10. stor. sa spomínali synovia Mojmíra II., grófi Mojmír III. a Svätopluk III., teda ozaj poslední Mojmírovci. Tiež sa vie o vojnách Moravanov s Henrichom I. Vtáčnikom, o moravskom biskupovi Silvestrovi a pod. Takže Veľká Morava svoju existenciu neskončila v jedinom okamihu, ale jej štátne tradície naďalej pretrvávali. Svoju existenciu možno končí až po rokoch 924-925, kedy Mojmír III. spolu so svojím bratom utiekol k salcburskému arcibiskupovi. Je zvláštne, že sa Moravania a Sloveni proti nadvláde Maďarov vôbec nebúrili - možno to bolo aj preto, že si dcéra Mojmíra II. zobrala za manžela Arpádovho syna Zoltu. Vznikla tak mojmírovsko-arpádovská dynastia, ktorá bola považovaná za domácu, nie cudziu, dynastiu (ako uvádzali byzantskí autori, mocenské špičky Maďarov a Slovenov sa navzájom medzi sebou ženili, takže "národne" nedotknutými ostávali možno iba severné kraje). V týchto pomeroch pretrvávala aj územná kontinuita sídlisk, napr. na Nitriansku, i zvyšky správneho župného systému, z ktorých sa postupne vyvinuli včasnouhorské komitáty. Zdá sa, že moravské biskupstvo pretrvávalo ešte v 2. pol. 10. stor. - v liste mohučského arcibiskupa Willigisa z 28. apríla 976 sú ako jeho prísediaci menovaní biskup wormský, pražský a moravský (podľa Kosmasa asi Vracen).
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.014