Charakteristika osvietenského 18. storočia

Charakteristika osvietenského 18. storočia:

1. Duch doby: Celé storočie bolo v znaku nového duchovného prúdu - osvietenstva, keď základom všetkého sa stal ľudský rozum. Vo všetkom sa hľadala nadvláda rozumu, preto sa 18. stor. niekedy hovorí "vek rozumu". V centre osvietenského myslenia bolo mechanistické a geometrické ponímanie sveta a človeka. Učenci chceli náboženstvo nahradiť vedou. Neboli ateistami, skôr deistami a tvrdili, že Boh po tom, čo stvoril svet, sa už oň ďalej nestará a zanechal ho jeho vlastným zákonom. Preto sa snažili o sekularizáciu štátu a laicizáciu vzdelania, pohŕdali cirkevnou organizáciou a rehoľami a tradičný rešpekt voči kňažskej inteligencii sa presúval na intelektuálov svetských (právnikov, lekárov, spisovateľov a pod.). Veľmi sa vyvíjali prírodné vedy, napr. biológia, a zosílil sa záujem o antickú civilizáciu (iným názvom pre osvietenstvo je aj termín druhý humanizmus). Prvým osvietenským filozofom bol Angličan David Hume (1711-1776), vo Francúzsku potom Francois Voltaire (1694-1779), Denis Diderot (1713-1784) a Jean Jacques Rousseau (1718-1771) a v Nemecku Immanuel Kant (1724 -1804).

Dôraz sa kládol aj na politológiu. V stredoveku bol štát považovaný za nutné zlo, teraz sa stal čímsi posvätným a vecou prirodzenou, na ktorý má právo každý národ. Ak v štáte čosi nefungovalo, opraviť ho mal podľa katolíkov sám panovník (ideál dobrého vladára) cestou reforiem (osvietenský absolutizmus - práve toto storočie bolo storočím absolutizmu ako takého a dvorskej spoločnosti). Naopak evanjelíci chceli nápraviť svet revolúciami, t.j. cestou zdola. Šlachta žila v okázalom prepychu a vyrovnať sa jej chcela stále početnejšia buržoázia. Vôbec sa európske obyvateľstvo už spamätalo z demografickej krízy 17. stor. a jeho počet neustále rástol. Ľudia sa sťahovali z vidieckych sídiel do miest, v ktorých sa začali okrem prvých kaviarní (podávala sa káva, čaj i kakao) objavovať aj chodníky a verejné osvetlenia. Žilo v nich niekoľko desiatok či stoviek tisíc ľudí (napr. v Londýne 750 OOO, v Berlíne 100 000, vo Viedni asi 180 000 a v Mníchove 35 000). Od 2. pol. 18. stor. možno zaznamenať obrovský technický a ekonomický rozmach - začala priemyselná revolúcia, ktorá vplývala aj na vývoj v poľnohospodárstve. Už v r. 1722 vynašiel Denis Papin princíp tlakového hrnca (Papinov hrnec), v r. 1731 zostrojil Jethro Tull prvý sejací stroj, zaviedlo sa dôsledné podkovávanie koní (tým sa zlepšila doprava) a koncom 18. stor. sa objavili prvé mláťačky.

Zavádzali sa nové plodiny (na konci 18. stor. sa začali jesť zemiaky), v r. 1795 Francúz Apperton podal patent na zaváranie ovocia a neskôr, v r. 1810 začal prvé pocínované konzervy používať Peter Durant (v r. 1798 znovuobjavil splachovací záchod Braman). Intenzívne poľnohospodárstvo tak vyrábalo relatívne lacné potraviny, ktoré sa zpracovávaním dlhšie udržali a ľudia si ich skladovaním mohli robiť aj veľké zásoby. Odstránil sa tak prízrak hladomorov. Veľa vynálezov sa urobilo v priemysle. V r. 1764 vynašiel James Hargreaves mechanický spriadací stroj na bavlnené tkanivá (tzv. spinning-jenny), ktorý v r. 1779 zdokonalil na spriadací stroj s ručným pohonom Samuel Crompton, poprvýkrát použil parný stroj v železiarskych hutiach v r. 1776 James Watt, zdokonalený ho potom v r. 1784 použil na odvodňovanie baní v Newcastlu. Rast úrovne hospodárstva sa odrazil aj v diele otca moderného liberalizmu a autora teórie o neviditeľnej ruke trhu - Adama Smitha (1723-1790). Ten v r. 1776 publikoval svoju hlavnú prácu "Rozprava o povahe a pôvode bohatstva národov".

2. Pojem Národa: Skončilo obdobie snahy o jednotnú kresťanskú civilizáciu a začalo obdobie národnostných štátov. Je to spojené s novou ideou národa, ktorú poprvýkrát v r. 1774 publikoval Johann Gottfried Herder. Ten definoval národ ako prirodzené spoločenstvo ľudí, pre ktorých je charakteristické spoločné územie, ekonomika, jazyková jednota, tradície, dejiny, náboženstvo, ale predovšetkým národný duch, a tvrdil, že každý národ má v dejinách účel sám v sebe a každému vraj patrí určitá epocha. Na to, aby sa určité ľudské spoločenstvo stalo národom, musí nutne prejsť procesom sebaidentifikácie, t.j. musí zistiť, že tvorí národ, a v tomto procese sa pomaly začalo vyčleňovať z celoeurópskej kresťanskej civilizácie a začalo hľadať určité konkrétne charakteristiky, ktoré ho robili národom a zároveň odlišovali od ostatných skupín ľudí (národov). Do popredia sa dostala idea národného sebauvedomia a národnej odlišnosti ("Každý národ sa vysmieva ostatným a všetci majú pravdu". My dnes vieme, že národ ako taký nie je nikdy statickým celkom, ale je vo svojej podstate v neustálom pohybe, stále sa vyvíja a mení svoj obsah, t.j. nikdy nie je ukončený, tzn. že proces etnogenézy trvá dodnes. Moderné národy v zmysle vyššie napísaného sa poprvýkrát začínali konštituovať v 16. a 17. stor., keď veľký vplyv na tento proces mala renezancia a jej snaha o národné jazyky. Medzi prvé európske moderné národy tak patrili Angličania, ktorí sa konštituovali v 16. stor., ale u Nemcov a Talianov sa tento proces národného sebauvedomenia zavŕšil až v 2. pol. 19. stor.!) Bolo teda nutné, aby sa idea moderného národa medzi pospolitým ľudom aj presadzovala, aby ľud cítil, že je národom a to bola úloha vzdelancov a inteligencie.

Francúzska revolúcia pojem národa stotožnila s pojmom ľud a urobila z neho nositeľa štátnej suverenity (v ústave z r. 1791 bol národ konečným meradlom politického konania). No a potom, čo si národ sám seba uvedomil, t.j. uvedomil si svoje vlastné dejiny, národného ducha, svoju odlišnosť, chcel aj právo na štátnu suverenitu a svoj vlastný štát. Veril, že len vo vlastnom štáte môže rozvinúť svoje schopnosti. Vznikol tak princíp národného štátu - národ sa často stal kolískou štátu, ale bývalo to aj naopak (štát je forma, národ obsah štátu). Každý národný štát sa potom snažil o jediný štátny jazyk. Školy mali slúžiť pre národnú výchovu všetkých občanov a podať "svojmu" národu "svoje" dejiny tak, aby slúžili národnému štátu. Bolo to obdobie vzniku častých historických mýtov a legiend. Cielom bolo vypestovať v ľuďoch lásku k vlastnému národu, vedúcu často až k sebaobetovaniu pod heslom "pro patria" (patriotizmus). Je to správne, ale nesmie to prerást do nacionalizmu, ktorý svoj vlastný národ sakralizuje, zbožšťuje, nad iné národy vyvyšuje a nimi opovrhuje. To odporuje kresťanstvu, ktoré učí, že Boh stvoril človeka ako jedinú prirodzenosť (všetci sme detmi jediného Otca) a národy ako také vznikli v podstate ako trest za pýchu pri stavbe babylónskej veže. Vďaka Francúzskej revolúcii a Napoleonovým výbojom sa potom osvietenstvo a nový pojem národného štátu rozšírilo po celej Európe.

 V tejto atmosfére sa končila európska hegemónia Habsburgovcov a rástol vplyv západoeurópskych štátov. Celý tento proces bol sprevádzaný častými vojnami o rôzne dynastické dedičstvá, napr. španielske či rakúske. Pokračoval boj o nadvládu nad svetovými oceánmi a vplyv v zámorských kolóniách. Vo všetkých týchto vojnách a zmätkoch sa potom rodila moderná občianská spoločnosť, presadzovali sa demokratické princípy vlády a liberalizmus. Na konci storočia vládlo v Európe 5 veľmocí (tzv. európska pentarchia): Veľká Británia, Francúzsko, Rakúsko, Prusko a Rusko. Na americkom kontinente vznikli USA a vo Francúzsku prebiehla Veľká revolúcia.

3. Kultúra: Z hľadiska kultúrnych dejín je to obdobie doznievajúceho baroka a rodiaceho sa rokoka, ktoré vzniklo okolo r. 1730 a skončilo okolo r. 1770 (potom začal klasicismuz). Medzi neskorobarokové stavby patria pruský zámok Sanssouci, v roku 1717 dokončený viedenský Schönbrunn (zvaný malé Versailles), drážďanský Zwinger či paláce v Granade. Všade sa uplatňovala prekrásna záhradná architektúra. Z cirkevných stavieb treba spomenúť aspoň londýnsku katedrálu sv. Pavla, dokončenú v r. 1711 pod vedením Christophera Wrena, viedenský kostol sv Karola a chrám sv. Mikuláša v Prahe na Malej Strane. Rokoko (barok na druhú?) vzniklo ako dekoratívny štýl na dvore Ľudovíta XV. Barokovú monumentalitu nahradila rokoková zdrobnelina, pre ktorú sú charakteristické jemné pásikové a mušľovité (franc. rocaill - odtiaľ aj meno) ornamenty. Populárne boli tapisérie, gobelíny, zložitý nábytok s bohatou intarziou a čalúnením, míšenský porcelán (v saskom Meissene sa porcelán vyrábal od r. 1710), viedenské porcelánové figurky, krajky, biele parochne a nalepovací mušličky na tvár. Typickou rokokovou stavbou je chrám v rakúskom Schlierbachu.

 V prvej pol. 18. stor. písali spisovatelia ako Daniel Defoe, ktorý v r. 1719 vydal svojho Robinsona Crusoa, Jonathan Swift ("Gulliverovy cesty" - 1726), Laurence Sterne ("Život a názory blahobytného pana Tristrama Shandyho), John Gay ("Žobrácka opera" - 1728), Antoine-Francois Prévost ("Príbeh rytiera des Grieux a Manon Lescaux" - 1731), Pierre Beaumarchais a jeho "Lazebník Sevillský" a "Figarova svatba" či veselé komédie Carla Goldoniho. V hudbe to bol predovšetkým Johann Sebastian Bach, Christoph Willibald Gluck, autor opery Orfeus, Antonio Vivaldi, Georg Fridrich Händel a Georg Philip Telemann. Od začiatku storočia sa vyrábali stradivárky (Stradivari). Nemožno obísť sochára Antonia Canovu a jeho súsošie "Amor a Psyché" či dielo rakúskeho sochára Georga Raphaela Donnera, ktorý v rokoch 1728 až 1738 pôsobil na Slovensku. Rozvíjala sa aj veda - v r. 1723 zomrel Antoine van Leeuwenhoek, zakladateľ mikrobiológie a vynálezca mikroskopu, v r. 1735 vydal švédsky učenec Carl von Linné "Systema naturae" a ten istý učenec neskôr, v r. 1766 vyčlenil druh "Homo sapiens", v r. 1742 zomreli vedci ako Edward Halley a Anders Celsius.

Od poloviny 18. stor. sa potom paralelne s rokokom vyvíjal klasicismus, ktorý na konci storočia vyústil do empíru, t.j. umeleckého štýlu Napoleonovej doby. Pre klasicismus je charakteristický silný vplyv antiky. Od r. 1748 prebiehali vykopávky v Pompejach. V polovine storočia vychádzali knihy o antickom umení, dejinách a estetike. Tak napr. v r. 1764 vyšlo epochálne dielo Johanna Joachima Winckelmanna "Dejiny umenia v staroveku") a od r. 1776 vychádzalo dielo Edwarda Gibbona "Úpadok a pád rímskeho cisárstva". Vrcholom hudobného klasicismu je dielo Josepha Haydna (napr. jeho oratórium "Stvorenie sveta"), ale hlavne dielo Wolfganga Amadea Mozarta ("Figarova svatba" či "Don Giovanni"). Medzi vrcholy galantnej rokokovej literatúry sa často kladie dielo Pierra-Ambroise de Laclosa "Nebezpečné známosti" (1782) či kniha Giacoma Casanovy "Príbeh mojho života" (1790). Najvýznamnejším rokokovým maliarom bol Jean Antoine Watteau. Vo Veľkej Británii sa vyvíjal špecifický klasicismus nazvaný podľa talianského architekta palladianismus. Najvýznamnejšími maliarmi tohto umeleckého štýlu boli Joshua Reynolds a Thomas Gainsborough. Prudký rast zaznamenala aj veda, pracujú už prvé parné stroje a dokonca sa lieta - v r. 1783 zkonštruovali a vyzkúšali svoj balón bratia Montgolfierovci.