Dejiny Talianska a Nemecka 1848-1914

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: ivka47
Typ práce: Referát
Dátum: 06.04.2010
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 422 slov
Počet zobrazení: 6 720
Tlačení: 433
Uložení: 450
Dejiny Talianska a Nemecka medzi rokmi 1848 a 1914:
1. Dejiny Talianska: V 2. pol. 19. stor. bolo Taliansko roztriešteným územím jak po stránke ekonomickej, tak po stránke politickej (skladalo sa z 8 štátov). Južné časti boli zaostalou agrárnou krajinou takmer bez priemyslu a severné, v ktorých síce taktiež prevládalo poľnohospodárstvo, sa sporadicky objavoval aj priemysel (napr. Miláno a Turín). Neexistoval jednotný trh a v podstate to nikomu ani nechýbalo. Takže ekonomické dôvody pre zjednotenie krajiny neexistovali. Jediným, čo mohlo Talianov pohnúť k zjednoteniu, bola nadvláda Rakúšanov nad severným Talianskom a fakt, že neapolskí králi boli zo španielskej vetvy Bourbonovcov (v rokoch 1830 až 1859 vládol Ferdinand V., v rokoch 1859 až 1861 František II).

 V rokoch 1849-1861 bol kráľom Sardinie a Piemontu Viktor Emanuel II. a v r. 1852-1859 bol jeho prvým ministrom vynikajúci diplomat gróf Camillo Cavour (1810-1861). Obidvaja chceli Taliansko zjednotiť tak, aby v ňom vládla savoyská dynastia. Na tento účel dokonale využívali medzinárodné napätie. Keď vypukla francúzsko-rakúska vojna, postavil sa Viktor Emanuel II. na stranu Francúzov a dobre urobil, pretože tí Rakúsko v bitke pri Solferine 24. júna 1859 porazili. Po bitke sa k Piemontu pripojilo Toskánsko, Modena a Parma, ale zjednocovania sa severného Talianska sa Napoleon III. preľakol a v r. 1860 podpísal s Rakúšanmi mier, ktorým sa Rakúsko vzdalo Lombardie, ale ponechalo si Benátky. V r. 1860 vypuklo na Sicílii proti neapolskému kráľovi Františkovi II. povstanie roľníkov. Savoyský kráľ Viktor Emanuel II. tam poslal talianského národného hrdinu Giuseppa Garibaldiho (1807-1882), ktorý sa k povstaniu pripojil a spoločne potom v r. 1861 neapolského kráľa svrhli. Po dobytí Neapola Garibaldi ovládol celé južné Taliansko, stal sa tu diktátorom, ale všetku svoju moc odovzdal sardinskému kráľovi. Viktor Emanuel II. tak ovládol takmer celé Taliansko a 14. marca 1861 vyhlásil Talianske kráľovstvo. Sám sa stal prvým talianskym kráľom a vládol medzi rokmi 1861 až 1878. Hlavným mestom bol Turín a prvým premiérom Camillo Cavour. Ostávalo oslobodiť Benátky a Rím, ktorý bol od r. 1849 pod správou Francúzska. Opäť sa na to využila medzinárodná situácia. Keď vypukla rakúsko-pruská vojna, pridal sa Viktor Emanuel na stranu Pruska, ale napriek tomu, že Prusko bolo Rakúskom v r. 1866 v bitke pri Custoze porazené, získalo Taliansko pražským a viedenským mierom Benátky. Ostal už len Rím a územie Pápežského štátu. To si Taliansko pripojilo v r. 1870 po francúzsko-pruskej vojne, ktorú, ako vieme, Francúzsko prehralo (pápež v ňom stratil ochráncu). Teraz sa hlavným mestom Talianska stalo mesto Rím. Zjednotenie Talianska sa tak odohralo smerom "zhora", keď hlavnými činiteľmi celého procesu bola savoyská dynastia ( Viktor Emanuel II.), sardínska buržoázia a niektorí veľkostatkári.

 V rokoch 1878 až 1900 vládol kráľ Umberto I. V jeho časoch naďalej pokračoval relatívne slabý rozvoj hospodárstva. Dôležitá je ale jeho zahraničná politika - v roku 1882 sa pripojil k Dvojspolku a vznikol tak Trojspolok. V r. 1885 začali Taliani svoje výboje vo východnej Afrike a v r. 1895 zaútočili na Habeš. V r. 1892 vznikla Talianská socialistická strana, ktorej členom bol pred 1. svetovou vojnou aj Benito Nussolini.
 Od r. 1900 do r. 1946 vládol Viktor Emanuel III., ktorý sa na začiatku prvej svetovej vojny snažil zachovať neutralitu. 2. Vznik a vývoj Nemecka: Oneskorenie kapitalistickej výroby z 1. pol. 19. stor. Nemci veľmi rýchlo dobiehali. Obrovskou rýchlosťou vznikali nové bane, hute a s nimi spojené strojárske továrne. Prudko sa rozvíjali celé priemyselné aglomerácie ako Porýnie či Porúrie, narastal význam miest ako Berlin, Kolín nad Rýnom, Frankfurt nad Mohanom a pod. Všade sa uplatňovali výdobytky najnovšej vedy a techniky. O čo neskoršie Nemci začínali, o to teraz mali modernejší strojový park. Vyrábali perfektný textil, mali bezchybný chemický priemysel (vyrábali umelé farbivá, sódu, umelé hnojivá), prudko sa rozvíjalo strojárstvo a zbrojárstvo. Továrne sa rýchlo začínali meniť na monopoly. Začalo vznikať aj robotnícke hnutie, keď o zlepšenie postavenia robotníkov uvažovali Ferdinand Lassalle (1825-1864), ktorý v r. 1863 založil "Celonemecký robotnícky spolok", August Bebel (1840-1914) a Karl Liebknecht (1871-1919). Obrovskému tempu rozvoja ekonomiky prekážala politická rozdrobenosť krajiny s množstvom vnútorných cel. Všetci, vrátane junkerov, volali po zjednotení krajiny.

 Tento úkol sa chystal splniť prvý minister pruského kráľa Wilhelma I. (1861-1888), knieža Otto von Bismarck (1815-1898). Tento veľmi schopný diplomat a skúsený veľvyslanec (Paríž a Petrohrad) sa prvým ministrom pruskej vlády stal v r. 1862. Bol to veľmi zvláštny muž, schopný a veľmi panovačný, ktorý žiarlil na každú vyššiu autoritu (napr. na pápeža), a preto prenásledoval katolícku církev (tzv. Kulturkampf). Neznášal aj socialistov a zákonodarný snem nazýval "tlacháreň". Urobil si tak obrovské množstvo nepriateľov a pred svojou smrťou povedal, že mal v živote len dvoch priateľov - svoje dve dogy. Lenže tento rozporuplný muž v podstate urobil Nemecko. V r. 1864 Prusko spolu s Rakúskom napadlo Dánsko a zobrali mu Šlesvicko a Holštýnsko. Tým Dánsko prišlo o 1/3 svojho územia. Šlesvicko malo byť pripojené k Prusku, Holštýnsko k Rakúsku, ale v r. 1866 Bismarck k Prusku pripojil aj Holštýnsko. Tým vyvolal vojnu s Rakúskom, ktorú Viedeň v bitke pri Hradci Králové 3. júla 1866 prehrala. Porazení Habsburgovci sa museli zrieknúť vedenia v Nemeckom spolku, ktorý sa tým rozpadol. Prusko potom severné nemecké štáty zjednotilo do Severonemeckého spolku, ktorého vrcholnými orgánmi sa stal ríšsky snem, spolková rada a prezident, ktorým sa stal pruský kráľ. Ten mal právo menovať spolkového kancelára (t.j. predsedu vlády) a stal sa aj vrchným veliteľom armády. Vláda Severonemeckého spolku zrušila cechy a zaviedla jednotné miery a váhy. Vytvorila tak colnú jednotu severného Nemecka, ale južné štáty ostali mimo. Na ich pripojenie sa v r. 1870 využila prusko-francúzska vojna, ktorú Francúzsko prehralo bitkou pri Sedane 2. septembra 1870. Pruský kráľ sa potom v Zrkadlovej sieni Versailleského zámku nechal 18. januára 1871 vyhlásiť nemeckým cisárom. Vznikla tak "Nemecká ríša", ktorá si 16. apríla 1871 prijala aj ústavu. Nemecko sa stalo spolkovým štátom, skladajúcim sa z 22 monarchií, 3 slobodných miest a z Alsaska -Lotrinska, ktoré malo štatút ríšskej krajiny. V čele ríše stál pruský kráľ s titulom nemeckého cisára a ríšskym kancelárom sa stal predseda pruskej vlády Otto von Bismarck. Ríšska vláda sa nezodpovedala ríšskemu snemu, ale cisárovi. Nemecko sa tak zjednotilo cestou dynastických vojen a "revolúciou zhora", aj keď samotný tlak išiel zdola.

 Po zjednotení sa hospodárstvo Nemecka rozvíjalo s ešte väčšou rýchlosťou, veľký význam mal jednotný vnútorný trh. Kvitol hlavne ťažký priemysel (zbrojárska výroba) a na prelome storočí bolo už Nemecko po USA druhou najpriemyselnejšou krajinou na svete (firmy ako Krupp, Siemens a Mannesmann). Bolo na svoj ekonomický rast náležite pyšné a začalo si namýšlať, že je predurčené k tomu, aby ovládalo svet. Práve vtedy sa objavili prvky nemeckej nadradenosti a šovinizmu, ktoré vyznávali široké vrstvy Nemcov vrátane Marxa a Engelsa. Pohŕdali hlavne úpadkovými Francúzmi a nižšími rasami, medzi ktorých počítali aj Slovanov. Ťažký konkurenčný boj (hospodárska vojna) s Veľkou Britániou a Francúzskom ich viedol k presvedčeniu, že musia získať nové surovinové zdroje a kolónie. V r. 1879 vydal profesor Friedrich Fabri pamflet "Bedarf Deutschland Kolonien?" (Potrebuje Nemecko kolónie?) a v r. 1884 bola cestovateľom a koloniálnym politikom Carlom Petersom (1856-1915) založená Spoločnosť pre nemeckú kolonizáciu. Aj keď sa o kolónie Nemecko veľmi snažilo, malo ich veľmi málo - napr. Kamerun a Togo v strednej Afrike či Marshallove ostrovy v Tichom oceáne. Získať nové kolónie mohlo iba novým prerozdelením sveta a preto svoju pozornosť obrátilo tam, kde ešte niečo mohlo získať, t.j. do oblasti Blízkeho Východu. Začalo stavať železnicu Berlin - Bagdad a snažilo sa preniknúť až k Perzskému zálivu. Opäť tak oživilo starú tézu "Drang nach Osten". Aby si tieto ekonomické snahy upevnilo aj politicky, uzavrelo 7. októbra 1879 spojeneckú zmluvu s Rakúskom-Uhorskom (Dvojspolok), ku ktorému sa 21. mája 1882 pridalo Taliansko (Trojspolok). Tieto ekonomické aj politické aktivity neušli pozornosti Veľkej Británie, ktorá v nich videla ohrozenie svojej koloniálnej moci a začalo vzrastať medzinárodné napätie.

Situácia sa nezmenila ani s nástupom nového cisára Wilhelma II. (1888-1918), ktorý v r. 1890 zbavil Bismarcka funkcie ríšskeho kancelára (Bismarck potom až do r. 1898, kedy zomrel, žil v ústraní). Z nemeckého robotníckeho hnutia začali vznikať moderné sociálno-demokratické strany, ktoré sa už vtedy delili do niekoľkých smerov: revizionisti (Eduard Bernstein: 1850-1932), centristi (Karl Kautsky: 1854-1938) a radikáli (Rosa Luxemburgová: 1870-1919 a Clara Zetkinová: 1857-1933). Práve vtedy získalo Nemecko koncesie na stavby železníc v Osmanskej ríši a podnecovalo nepokoje v Maroku. Svetu bolo jasné, že sa Nemecko v snahe získať "svoje miesto na Slnku" pred ničím nezastaví a pomaly sa začínal chystať na vojnu. Agresivita Nemecka neustále narastala a potom prišiel 28. jún 1814, ktorý Rakúsko-Uhorsko muselo podľa Nemecka pomstiť vojnou. Prvá svetová vojna je tu.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.018