Politické dejiny východnej a južnej Európy

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: Dievča ivka47
Typ práce: Referát
Dátum: 06.04.2010
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 817 slov
Počet zobrazení: 4 211
Tlačení: 437
Uložení: 453
Politické dejiny východnej a južnej Európy v r. 1850 až 1914:
Dejiny Ruska a Balkánu: Rusko 2. pol. 19. stor. bolo naďalej zaostalou agrárnou krajinou s pomaly sa rozvíjajúcim priemyslom. Od r. 1855 do r. 1881 mu vládol cár Alexander II., ktorý zaviedol silný policajný režim. V prvých rokoch svojej vlády musel riešiť tzv. "východnú otázku", t.j. problém "starého umierajúceho muža na Bospore" = Osmanskej ríše. Bolo jasné, že tento štát je na pokraji zániku a že časom z oblasti Balkánu musí ustúpiť. Preto sa všetky európske mocnosti snažili zaujať jeho miesto a bojovali o to, kto tu bude mať rozhodujúci vplyv (okrem Ruska o túto oblasť mali záujem aj Briti a Francúzi). Cár Mikuláš I. sa ale Bosporu a Dardanel nechcel v žiadnom prípade vzdať - Balkán mal podľa neho patriť iba Rusku a Rakúsku, s čím samozrejme Veľká Británia a Francúzsko nesúhlasilo. Rusko na nič nečakalo a v r. 1853 zaútočilo na časť európskeho tureckého územia - na Moldáviu (zámienku malo v ochrane pravoslávnych kostolov a veriacich v Turecku a Palestine). Začala sa rusko-turecká vojna. V r. 1854 prišli na pomoc Turkom francúzski a britskí vojaci, ktorí dobyli Sevastopol a celému konfliktu sa začalo hovoriť Krymská vojna. Rusko vďaka svojej zaostalej technike (ich zbrane sa nemohli vyrovnať anglickým opakovačkám), nedostatkom vo velení (ruské vojská napr. nepoznali pravidelné zásobovanie potravinami) a doprave túto vojnu prehralo. Mier bol podpísaný v Paríži v r. 1856. Bola ním zaručená nezávislosť Turecka, neutralita Čierneho mora aj prieplavov, samostatnosť Moldávie a Rusko stratilo južnú Besarábiu. Neskôr sa, presnejšie v r. 1859, Valašsko, Moldavsko a časť Besarábie spojili dohromady a vytvorili nový štát s charakterom personálnej únie, ale bez medzinárodnej subjektivity. Vzniklo tak Rumunsko, ktoré ostalo autonómnou súčasťou Osmanskej ríše. Ale už od r. 1861 fungovalo ako relatívne samostatný štát - bolo monarchiou na čele s kniežaťom Alexandrom I. Cuzom (1861-1866). V r. 1881 sa stalo medzinárodne uznávaným samostatným štátom s názvom Rumunské kráľovstvo, v ktorom vládol kráľ Karoľ I. (1881-1914) z dynastie Hohenzollern-Sigmaringen.

S danou porážkou sa Rusko nemohlo zmieriť. Uvedomovalo si príčiny porážky, ktoré spočívali aj v zaostalom hospodárstve, a preto cár v r. 1861 zrušil nevoľníctvo. Roľníci získali osobnú slobodu a mohli si prenajímať pôdu či sa zamestnať v rozvíjajúcom sa priemysle. Práve vtedy sa začalo rozvíjať uralské baníctvo a metalurgia, s ktorým bol spojený rozvoj ruského ťažkého priemyslu a železničnej dopravy, ktorú financovalo Francúzsko. Vznikali aj prvé ruské monopoly a banky. Samozrejme, ťažisko ruskej výroby bolo orientované na výrobu zbraní, preto sa tejto etape ruského vývoja hovorí niekedy "vojensko-feudálny imperializmus". Ľahký priemysel bol v rukách francúzskeho, belgického a nemeckého kapitálu, ale stále prevažovala remeselná výroba. Dobre sa darilo aj poľnohospodárstvu - Rusko opäť vyvážalo obilie, ktorému ale v Európe začalo konkurovať lacné obilie americké. Jedným slovom, Rusko sa začalo vzmáhať. V r. 1863 ale vypuklo povstanie vo Varšave. Poliaci sa pod ruskou nadvládou necítili dobre, považovali sa za kultúrne aj ekonomicky vyspelejší národ a žiadali obnovenie poľského štátu. Zbytočne sa spoliehali na pomoc európskych štátov, veľmoci ruskému cárovi napísali len odsudzujúce listy, cár poľskú otázku vyhlásil ako vnútornú záležitosť Ruska a v r. 1864 povstanie potlačil. Začali transporty na Sibír, popravy a pre poľské územie sa namiesto názvu "Poľské kráľovstvo" začalo používať termínu "Územie poviselské". Začala sa tu preferovať ruská pravoslávna cirkev a v školách sa vyučovacím jazykom stala ruština. Tieto fakty katolícke Poľsko zjednotilo, rástlo národné vedomie a nenávisť voči okupantom. Rusko, ktoré o týchto problémoch vedelo, ale nedokázalo (nechcelo) im zabrániť, obrátilo svoju pozornosť do Strednej Ázie, kde získalo Taškent, Samarkand a Bucharu (v rokoch 1865-1868). Obrovskú chybu ale urobilo v r. 1867, keď USA predalo za 7,2 milióna dolárov neúrodnú Aljašku (vtedy o jej nerastnom bohatstve nebolo ani potuchy). Ekonomika, ale aj politická reputácia Ruska stále rástla.
 Za tejto situácie sa potom snažilo získať to, čo sa nepodarilo v Krymskej vojne, t.j. rozhodujúci vplyv v oblasti Čierneho mora a na Balkáne cestou panslávizmu (nutnosť zjednotenia Slovanov v boju proti mohamedánom), ktorým maskovalo svoj imperializmus.

V 7O.tych rokoch začala mať Osmanská ríša obrovské problémy ekonomické, vnútroštátne aj zahraničnopolitické. Odmietala urobiť reformy a naopak, svoj zastaralý režim začala utužovať. Balkánske národy sa začali brániť - v r. 1875 vypuklo povstanie v Bosne a Hercegovine, ku ktorému sa v r. 1876 pripojili Bulhari (pôsobili v ňom bulharskí národní hrdinovia Georgi Sava Rakovski: 1821 -1867, Vasil Levski: 1837-1873 a Ľuben Karavelov: 1834-1979). Turci začali šialieť a kruto sa mstiť masovýn vyvražďovaním a vypaľovaním balkánskych dedín (sú známe prípady, kedy sa bulharskí roľníci snažili zachrániť v kostoloch, ale aj tu ich Turci strielali - krv je na kostolných stenách vidno doteraz). V r. 1876 vyhlásilo Osmanskej ríši vojnu aj Srbsko a Čierna hora, čoho Rusi okamžite využili. Pod zámienkou pomoci slovanským národom začali v r. 1877 realizovať svoj plán okupácie Balkánu a nová rusko -turecká vojna mohla začať. V tom istom roku dobyli priesmyk Šipka, ovládli územie dnešného Bulharska a zastavili sa až pred Istanbulom. Osmanská ríša bola porazená. Vojna sa skončila 8. marca 1878 podpisom mieru v meste San Stefano, ktoré leží v blízkosti Istanbulu. Oslobodené Veľké Bulharsko (jeho súčasťou bolo aj Macedónsko a severné Grécko) malo podľa Ruska dostať plnú samostatnosť (dodnes Bulhari nazývajú cára Alexandra cárom Osloboditeľom), ale západné mocnosti sa proti tomu postavili a Bismarck zvolal na leto 1878 nový mierový kongres do Berlína.

Tu sa zrušilo Veľké a vzniklo tzv. Malé Bulharsko - Bulharské kniežatstvo, ktoré ostalo autonómnou oblasťou Osmanskej ríše. Za pomoci Čechov (napr. Konstantin Jireček - prvý bulh. minister školstva) aj Slovákov tu vládlo knieža Alexander I. (1879-1886) z dynastie hessensko-battenbergské (toto knieža bolo synovcom ruského cára Alexandra II., ale odmietalo ho poslúchať, viedlo nezávislú politiku, preto ho rusky orientovaní politici nechal uniesli a v r. 1886 donútili aj abdikovať). V r. 1887-1918 potom vládol predstaviteľ dynastie Sachsen-Coburg Ferdinand I., ktorý pre Bulharsko v r. 1908 získal plnú samostatnosť a stal sa tak prvým bulharským cárom (po r. 1918 dožil svoj život v Antole). Plnú samostatnosť tak v r. 1878 získalo len Srbsko a Čierna hora (prvým srbským kráľom sa stal Milan Obrenovič, vládol v r. 1882-1889). Bosnu a Hercegovinu spravovalo Rakúsko-Uhorsko. Rusko tak získalo iba Besarábiu (územie medzi riekami Dnester a Prut), ktorú dostalo od Rumunska výmenou za dunajskú deltu a Dobrudžu. Moc Ruska ale aj tak rástla, ekonomicky aj politicky sa mu začalo veľmi dariť, bohužial aj anarchistom, ktorým sa v r. 1881 podarilo cára Alexandra II. zabiť.

Na trón nastúpil Alexander III. (1881-1894) a posledný ruský cár Mikuláš II. (1894-1917). Mikuláš II. zdedil Rusko vo veľmi ťažkej situácii. Prudko sa rozvíjala ekonomika, hlavne priemysel (s ním rástlo aj robotnícke hnutie), ale systém správy krajiny ostával v podstate feudálny. Je jasné, že tento rozpor sa musel nejako riešiť a že to chcelo rozhodného muža, ale tým cár nebol. Naviac bol pod silným vplyvom svojej bigotnej manželky Alice Hessen-Darmstadt, vnučky kráľovnej Viktórie, ktorú veľmi miloval a ktorá aj kvôli nemu prešla na pravoslávnu vieru a prijala meno Alexandra Fjodorovna. Ich šťastné manželstvo ale kazila choroba ich detí - všetky trpeli hemofíliou, zúfalá cárevná potom verila všetkým šarlatánom, ktorí jej slúbili deti vyliečiť. Medzi nimi vynikal mních menom Grigorij Rasputin (1872-1916), človek veľmi nemravný, ktorý sa neustále venoval ženám a alkoholu a ktorý vďaka svojím hypnotickým schopnostiam získal pri cárevnej taký vplyv, že jej prostredníctvomn začal riadiť celé Rusko, určoval napr., kto sa má stať ministrom. Za tejto situácie sa na Rusko začali rútiť aj zahraničné pohromy. V r. 1904 začalo rásť napätie na Ďalekom východe. V r. 1868 sa Japonsko reformou "Meidži" stalo buržoáznym štátom, skončila sa vláda šógunov a začal sa prudko rozvíjať priemysel a začalo útočiť na východnú časť kontinentálnej Ázie. Táto nová svetová veľmoc sa snažila Rusko z Ďalekého Východu vytlačiť a vadilo jej, že v r. 1900 ovládlo Rusko Mandžusko. Vo februári 1904 napadli Japonci ruské lode v prístave Port Arthur. V r. 1905 porazili ruské námorníctvo v prieplave Cušima a ruské pozemné sily pri Mukdene. Padlo okolo 500 000 Rusov.

V septembri r. 1905 bol podpísaný Portsmouthský mier, ktorým Rusi museli Číne vrátiť južné Mandžusko, Japonsku odstúpiť Port Arthur, južný Sachalin a uznať japonský protektorát nad Koreou, ktorú v r. 1910 Japonsko aj anektovalo. Prehrávaná vojna bola v Petrohrade sprevádzaná štrajkami robotníkov. 9. (22.) januára 1905 sa v Petrohrade uskutočnila obrovská demonštrácia, ktorú viedol pop a policajný provokatér Georgij Gapon (1870-1906). Ľudia chceli zlepšenie sociálnej situácie, niesli kostolné zástavy a ikony a prosili cára, aby im pomohol (verili, že báťuška cár o ich ťažkej situácii nič nevie). Cárske vojská ale začali strieľať a na uliciach ostalo niekoľko sto mŕtvych - táto "Krvavá nedeľa" zanechala v ruských dušiach a mysliach nesmazateľné stopy. Cárovi sa prestávalo veriť a cársky mýtus sa začal rúcať. V júni 1905 sa vzbúrili námorníci na križníku Potemkin, zmocnili sa lode, odplávali do Rumunska, ale tam sa vzdali a emigrovali do Ameriky. Všetkých týchto problémov k svojim cieľom dokonale využívali ruskí revolucionári, ktorí v októbri 1905 vyvolali generálny štrajk. Cár sľúbil vytvoriť zakonodarný orgán, tzv. Dumu. Nepokoje pokračovali a trvali až do r. 1907. V tých časoch sa Rusko stávalo centrom európskeho robotníckeho hnutia. V r. 1883 tu vďaka Georgijovi Valentinovičovi Plechanovovi (1859-1918) vznikla prvá ruská marxistická skupina, ktorá sa snažila ruské robotnícke hnutie ovládnuť.

Na konci 19. stor. sa vedúcou osobnosťou ruských marxistov stal Vladimír Iljič Uljanov - Lenin (22. 4. 1870 - 21. 1. 1924), fanatický profesionálny revolucionár bez kúska ľudskosti a citu. Bol to opäť typický kaviarenský buržoázny intektuál, ktorý aj keď nikdy nenavštívil továreň a dedinu, stále o nich hovoril. Bol posadnutý mocou - všetko má riadiť štát, štát má riadiť strana a stranu potom len on sám (strana - to som ja!). Mal diktátorské sklony a Plechanov už vtedy napísal, že pod Leninovým vedením nevznikne nikdy diktatúra proletariátu, ale diktatúra nad proletariátom, a mal, ako sa neskôr ukázalo, aj pravdu. Lenin miloval násilie (pozri len jeho knižný slovník), neveril v žiadne revolučné zákonitosti a jeho politickým krédom bola len jeho osobná moc a vôľa dokonalého vodcu, ktorým bol, samozrejme, len on sám (neznášal akúkoľvek kritiku a všetkým odporcom sprosto nadával). Vyznával teda politický voluntarizmus.

Bol geniálnym rečníkom a improvizátorom, vždy mal na všetko odpoveď, na všetko vedel reagovať a vôbec si nerobil starosti, či hovorí pravdu. Zo všetkého najviac nenávidel charakterných a morálnych ľudí, ktorých si nemohol kúpiť a skorumpovať. Predovšetkým na nich reagoval so zbesilou bezohľadnosťou a krutosťou. Rád korčuloval a počúval vážnu hudbu, čítal latinské knihy, hrál šachy a miloval ženskú spoločnosť. No a takýto človek sa v r. 1903 stal v Londýne šéfom ruských boľševikov, frakcie ruskej sociálnej demokracie. Za svoju revolučnú činnosť bol cárskou vládou prenásledovaný, bol posielaný na Sibír, alebo žil v západnej emigrácii.

Za tejto situácie, keď celá Európa stála pred vojnovým konfliktom a v Rusku v podstate vládol fanatický Rasputin, podpísalo Rusko v r. 1907 dohodu s Veľkou Britániou, ktorou sa Rusko v prospech Veľkej Británie zrieklo Afgánistánu. Vznikla tak Trojdohoda, ktorá Európu definitívne rozdelila do dvoch vojenských blokov. Vojna mohla začať.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 0)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.017