Rakúsko-Uhorsko v rokoch 1849-1914

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: Dievča ivka47
Typ práce: Referát
Dátum: 06.04.2010
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 3 498 slov
Počet zobrazení: 28 908
Tlačení: 784
Uložení: 737
Rakúsko (Rakúsko-Uhorsko) v rokoch 1849-1914:
1. Františko-jozefínsky neoabsolutizmus, v staršej literatúre nazývaný Bachov absolutizmus: 7. marca 1849 vydal František Jozef I. tzv. oktrojovanú (prikázanú) ústavu, v ktorej sa presadzoval centralizmus, ale aj zásada jazykovej a národnej rovnoprávnosti. Toho sa snažili využiť slovenskí politici a Ján Kollár spolu s právnikmi Františkom Hánrichom a Jánom Hlaváčom žiadali vytvoriť samostatnú krajinu, tzv. "Veľkokniežatstvo Slovensko", ktoré malo byť podriadené len Viedni, ale nič z toho nebolo. Ale v apríli 1849 bola vyhlásená nezávislosť Uhorska, ktorú ukončil Világoš. Habsburgský dvor si upevnil svoju politickú nadvládu a nastolil tvrdý centralizmus. V Uhorsku bola nastolena brutálna vojenská diktatúra. Lájos Kossuth musel emigrovať a Uhorsko bolo rozdelené do 5 dištriktov, z ktorých dva, bratislavský a košický, boli na území dnešného Slovenska. V takto centralizovanej krajine vláda podporovala hospodárstvo, napr. zrušila vnútorné colné hranice a rozširovala železničnú aj lodnú dopravu (železnica Viedeň - Pressburg - Pešť). Rozvíjala sa továrenská výroba aj obchod.

Na Silvestra r. 1851 bola Silvestrovským patentom zrušená oktrojovaná ústava a opäť zavládol tuhý absolutizmus, nazvaný podľa min. vnútra Alexandra Bacha, Bachov. Bola zrušená sloboda tlače, prejavu aj zhromažďovania a bol zavedený tvrdý policajný režim. Iným prejavom tohto absolutizmu bola aj silná germanizácia, ktorá si okrem iného kládla za cieľ vymazať z Rakúska uhorský živel (maďarský jazyk mal vyhynúť). 18. augusta 1855 bolo konkordátom so Sv. Stolicou zrušené "placetum regium". V zahraničnej politike sa Rakúsko orientovalo na Balkán a snažilo sa z Dunaja urobiť čisto rakúsku rieku. Zúčastnilo sa aj Krymskej vojny (1853 -1856), cez ktorú vyzvalo Rusko, aby opustilo Valachiu a Moldavsko, ale keď to Rusi urobili, obsadili ich sami. To bol koniec priateľstva s Ruskom a začala zahraničná izolácia Rakúska. V Taliansku sa proti Rakúsku postavil sardinský kráľ Viktor Emanuel II. a jeho spojenec Francúzsko a začala sa vojna. 24. júna 1859 bolo Rakúsko porazené v bitke pri Solferine (tu vznikla myšlienka Červeného kríža). Táto porážka znamenala koniec rakúskej rozpínavosti aj pád Bachovho absolutizmu.

2. Vznik a vývoj Rakúska-Uhorska do r. 1914: Porazený cisár vydal 20. októbra 1860 tzv. "neodvolateľný diplom" (Októbrový diplom), v ktorom čiastočne obmedzoval absolutistickú moc, napr. sľúbil obnoviť ústavné práva jednotlivých častí ríše, ktoré kedysi tvorili samostatné štátne celky. Centralizované Rakúsko sa tak malo premeniť vo federáciu, v ktorej by vládli bohaté rakúsko-nemecké a maďarské vrstvy. 26. februára 1861 bola kancelárom Antonom Schmerlingom vydaná Oktrojovaná ústava, ktorá už sľuby Októbrového diplomu neobsahovala a zabezpečovala prevahu rakúskych a maďarských vládnucich vrstiev (napr. v ríšskej viedenskej rade malo byť z 203 poslancov len 26 z Čiech). Maďarskí politici toto menšinové postavenie odmietli a Viedeň 22. augusta 1861 uhorský snem rozpustila. Kossuth emigroval (v r. 1862 navrhoval vytvoriť uhorskú konfederáciu, zloženú z maďarského, rumunského, srbského a chorvatského národa). Toto vnútorné pnutie bolo umocnené aj vonkajším nebezpečím. V r. 1862 sa pruským ministerským predsedom stal Otto von Bismarck, ktorý chcel zjednotiť Nemecko a vytlačiť Rakúsko z Nemeckého spolku. Spory vyvrcholili prusko-rakúskou vojnou, ktorú Rakúsko prehralo 3 júla 1866 bitkou pri obci Sadová v blízkosti Hradca Králového. Pruské vojská potom pokračovali na Viedeň a 22. júla bojovali aj v Lamači.

Bismarck ale nechcel Rakúsko veľmi ponížiť, preto 26. júla 1866 dohodol v Mikulove s Rakúskom prímerie a 23. augusta 1866 s ním v Prahe podpísal mier. Týmto mierom rozpustil Nemecký spolok a Prusko zabralo aj územia rakúskych spojencov, napr. Hannover, Hessen, Nassau či Frankfurt. Habsburgský dvor svoje mocenské postavenie stratil nielen v Nemecku, ale aj v severnom Taliansku, a naviac mu doma rástol odpor uhorských politikov. Za týchto okolností bol nútený riešiť zložitú vnútropolitickú situáciu aj vnútornou prestavbou vlastnej ríše. Mal vtedy dve možnosti, buď vytvoriť federáciu všetkých rakúskych národov (to presadzoval moravský politik gróf Richard Belcredi: 1823-1902), alebo uspokojiť najväčších nepriateľov Rakúska, t.j. Uhrov, dualizmom (toto zasa minister Friedrich Beust: 1809-1886). Vybral si, bohužiaľ, pre seba nešťastnú druhú variantu a tým uspíšil zánik ríše.

4. februára 1867
Viedeň súhlasila s obnovením uhorskej ústavy a utvorením uhorskej vlády na čele s grófom Júliusom Andrássym (1867-1871). Uhorský parlament zákon o rakúsko-uhorskom vyrovnaní schválil 29. mája 1867. Zo strany Uhorska sa o toto dvojštátie najviac zaslúžil liberálny politik Ferenc Deák (1803-1876). Vzniklo tak Rakúsko-Uhorsko, ktoré malo charakter personálnej únie - spoločnú mali osobu panovníka, ministra financií, zahraničných vecí a vojska. Navzájom ich delila rieka Leitha (Litava) - západnej časti sa hovorilo Predlitavsko (Cislaitánia) a východnej Zalitavsko (Translaitánia). Štátoprávne usporiadanie tejto dualistickej monarchie potom vydržalo až do r. 1918. Inými slovami, dve hlavné časti únie sa mohli rozvíjať svojou vlastnou cestou, boli v podstate samostatnými celkami, čo v konečnom dôsledku malo veľmi neblahý dopad na politický aj kultúrny vývoj Slovákov. V decembri 1867 bola v Rakúsku-Uhorsku vydaná nová ústava. V rakúskej časti bola podporovaná sloboda hospodárskeho podnikania, prejavu, spolčovania, t.j. základné podmienky pre rozvoj kapitalizmu, zatiaľčo v Zalitavsku sa viac podtrhovala nadvláda veľkostatkárov a šľachty. Ako celok bola monarchia kapitalistickým štátom, ktorý obsahoval mnohé feudálne prvky a nevyriešenú národnostnú otázku. V rámci vnútroštátneho ekonomického rozvoja bola uzatvorená osobitná dohoda o spoločnej mene, štátnej banke a colnej únii, ktorá sa mala vždy po 10 rokoch obnovovať.

V žiadnom prípade nemôžeme povedať, že by Rakúsko-Uhorsko bolo vnútorne, ekonomicky či zahraničnopoliticky stabilným štátom. Rozdielny typ ekonomiky oboch častí únie, neustála nespokojnosť maďarských politikov s postavením Uhorska, obrovské problémy národnostné, to všetko z Rakúska-Uhorska robilo veľmi nestabilný faktor európskej politiky. Prejavovalo sa to aj tým, že rýchlo strácalo medzinárodné pozície, ktoré si chcelo kŕčovito udržať. Keď stratilo postavenie v Taliansku a Nemecku, obrátilo svoju pozornosť k Balkánu. 23. októbra 1873 vznikol "spolok troch cisárov", keď vládcovia Nemecka, Rakúska-Uhorska a Ruska podpísali tzv. dohodu troch cisárov. Po rusko-tureckej vojne v rokoch 1877 - 1878 dostalo Berlínskym mierom do správy Bosnu a Hercegovinu. 7. októbra 1879 vznikol zmluvou s Nemeckom Dvojspolok, ku ktorému sa v r. 1882 pripojilo Taliansko, čím sa vytvoril Trojspolok.

V ňom ale hlavné slovo malo Nemecko a Rakúsko-Uhorsko hralo čoraz viac podradnejšiu úlohu. Jeho postavenie bolo umocnené aj domácimi ekonomickými, politickými aj národnostnými problémami. Koncom 19. stor. chceli Maďari svoj vlastný štát a následník trónu arcivojvoda František Ferdinand d°Este (1863-1914) zasa skúšal presadiť ideu federalizácie celého štátu, čo Maďari odmietali. František Ferdinand d°Este od r. 1904 sídlil vo viedenskom zámku Belvedere, tu aktívne politizoval (hovorievalo sa, že monarchia mala dve vlády, dva parlamenty aj dvoch vládcov) a členmi jeho "belvederského krúžku či belvederskej politiky" boli okrem šéfa jeho kancelárie Alexandra Broscha aj slovenský evanjelícky politik Milan Hodža (1878-1944). Arcivojvoda totiž, napriek tomu, že bol horlivým katolíkom, strašne nenávidel Maďarov (nevedel im napr. odpustiť masaker v Černovej). Za tejto situácie sa Nemci pokúšali kolonizovať Balkán stavbou železničnej trate Berlin - Bagdad, slovanské balkánske národy sa tlaku Nemcov aj Rakúšanov bránili a v Srbsku sa objavila idea Veľkého Srbska, ktorej sa Rakúsko -Uhorsko najskôr snažilo zabrániť colnou vojnou a nakoniec v r. 1908 násilnou anexiou Bosny a Hercegoviny. Balkán, ale aj celá Európa je vo varu. Podmienky k vzniku 1. svetovej vojny boli pripravené.
3. Vývoj v Zalitavsku (Uhorskej časti Rakúska-Uhorska): Po r. 1867 sa uhorskí politici snažili Kossuthovu ideu jedného štátu, jedného národa a jedného jazyka uviesť do praxe, keď určitú mieru samostatnosti poskytovali len Chorvátom. 28. novembra 1868 bol uhorským snemom vydaný národnostný zákon (cisárom podpísaný 6. decembra 1868), ktorý v svojej preambuli na návrh Ferenca Deáka deklaroval, že v Uhorsku existuje len jeden maďarský politický národ, ktorého plnoprávnymi členmi sú všetci príslušníci štátu.

Opieral sa pritom o tvrdenie, že obyvateľstvo Uhorska tvorí jednotný nedeliteľný politický "uhorský národ", čo ale v maďarčine znamená maďarský. V Uhorsku tak Slováci národom neboli, boli iba etnickou skupinou uhorského národa. Štátnym jazykom bola maďarčina, ale v úradnom styku, napr. na súdoch či v cirkvi, ak to schválil župný výbor, sa mohli používať aj nemaďarské jazyky (presadil to minister školstva a kultu, barón Jozef Eötvös: 1813 -1871). Bohužiaľ tento zdanlivo veľkorysý zákon ostával často iba na papieri a ak boli urobené nejaké malé ústupky, tak len s ohľadom na svetovú verejnosť. (Barónovi, veľmi tolerantnému voči nemaďarským národom, sa vo vláde, v ktorej stále viac silnel maďarizačný kurz, nedarilo veľa presadiť.)
 Po stránke hospodárskej bolo Uhorsko relatívne zaostalou agrárnou krajinou, v ktorej prežíval rad feudálnych prvkov. Rok 1848 totiž neznamenal dôslednú likvidáciu feudalizmu, veď poddanstvo bolo definitívne zrušené až v r. 1853 a rôzne robotovanie či dávky neurbárnych roľníkov a želiarov trvalo až do r. 1896! Až vtedy sa mohli vykúpiť za desaťnásobok jednoročných záväzkov, ktoré voči panstvu mali. Za takých podmienok sa v poľnohospodárstve len ťažko presadzovali kapitalistické prvky, ale európsky vývoj hospodárstva k tomu statkárov nútil. Naraz zistili, že je výhodné pestovať či vyrábať pre trh a využívať pôdu pre veľkovýrobu. Koncentrovali v svojich rukách pozemky (tzv. komasácia - scelovanie, ktorá sa u druhých zákonite prejavovala ako oddelovanie - segregácia), na ktorých rozširovali ornú pôdu. Robilo sa to hlavne na juhu, kde pôdu do svojich rúk koncentrovali hlavne cudzinci. Pre plnú ilustráciu uvádzame, že feudálni veľkostatkári v r. 1896 vlastnili 18,5 miliónov jutár pôdy, kým slobodní roľníci iba 13 miliónov (1 rakúske jutro bolo 5 755 m2) a po r. 1900 mali veľkostatkári s pozemkami nad 1000 jutár vo svojom vlastníctve 36% všetkej pôdy (medzi nimi bolo 678 Maďarov, 70 Nemcov a len 10 Slovákov).

 V tomto zmysle bolo veľmi ťažké postavenie Slovenska. Väčšinu jeho obyvateľstva, takmer 70%, tvorili roľníci, obývajúci hornaté a tým aj menej úrodné kraje. Mali v rukách predovšetkým urbársku pôdu, ktorá bola veľmi malá rozlohou (netvorila ani 1/4 z celkového rozsahu úžitkovej pôdy). Slovenský roľník nebol teda schopný konkurencie ani čo do rozlohy pôdy ani čo do výnosov ani čo do technickej úrovne, napr. v r. 1871 bolo na Orave len 12187 záprahových pluhov a z toho 12O64 drevených! Podľa sčítania ľudu z r. 1869 žilo na Slovensku 2 479 OOO obyvateľov, z ktorých sa 80% živilo poľnohospodárstvom. Z nich 60% roľníkov malo menej ako 5 jutár pôdy, 26% od 5-15 jutár a iba 1,27% nad 50 jutár! Naviac ho zbedačovali časté neúrody, veľké dane a dlhy. Prehĺbovala sa tak sociálna aj majetková diferenciácia a často sa zo svojej pôdy ani neuživil. Potom mu neostávalo nič iné ako sa okrem svojich políčok venovať domáckemu remeslu, napr. výrobe súkna a plátna, hrnčiarstvu, čipkárstvu, výšivkárstvu či drotárstvu, ale aj tak to často nestačilo. Ku koncu 19. stor. bol na dedine priemerný ročný zárobok len 150 zlatých, ale výdavky na 5-člennú rodinu robili okolo 300 zlatých. Často si svoju sociánu situáciu vylepšoval tým, že sa nechal najímať ako nádeník či pracovník cez sezónne práce na "dolniackych" veľkostatkoch a vytváral tu tzv. "roľnícky proletariát". Často pracoval na stavbách (pomáhal stavať aj skvost secesnej architektúry, od 3. januára 1872 nové hlavné mesto Uhorska, Budapest; pozri tiež film Tisícročná včela), alebo vo fabrikách. Posledné riešenie hľadal v emigrácii, umocnenej aj tvrdou maďarizáciou v časoch uhorského predsedu vlády Kolomana Tiszu (1875-1890). Najskôr emigroval do európskych krajín, neskôr hlavne na americký kontinent, kam v r. 1867 až 1900 odišlo až 270 000 ľudí.

 Na poľnohospodárstvo nadvädzoval uhorský ľahký priemysel, predovšetkým potravinárstvo, ktoré okolo r. 1900 tvorilo takmer polovicu všetkej uhorskej priemyselnej výroby. Najviac sa rozvíjalo mlynárstvo (parné aj vodné mlyny boli technicky na 1. mieste na svete!), cukrovarníctvo (cukrovar v Šuranoch založil v r. 1854 Čech J. Frey), liehovarníctvo, ale aj drevárstvo a papierníctvo (Harmanecké papierne boli založené už v r. 1829, Slavošovské v r. 1842). Menej sa rozvíjalo sklárstvo, sladovníctvo a pivovarníctvo. V týchto podnikoch sa začala uplatňovať aj domáca slovenská maloburžoázia, hlavne v mlynárstve, drevárstve a povozníctve. Slováci sa pokúšali uplatniť aj v peňažníctve - okolo r. 1900 existovalo vyše 50 slovenských úverových družstiev a niekoľko väčších peňažných ústavov, napr. Tatra banka v Martine, banka v Myjave či Úverová banka v Ružomberku. Takto začínal slovenský bankový kapitál, ktorý sa snažil preniknúť aj do iných sfér priemyslu, ale konkurenčne nestačil maďarskému, nemeckému a židovskému kapitálu, ktorý vlastnil rozhodujúce podniky. Zvláštne postavenie mali Židia. Tí tu síce žili od čias hlbokého stredoveku, ale v pol. 19. stor. začali do Uhorska hromadne imigrovať z Poľska a Ruska. Vtedajšie Uhorsko, ktoré potrebovalo ich um a obchodné schopnosti, vytvorilo pre nich ideálne podmienky, keď po r. 1867 prijalo zákon o emancipácii Židov - tým sa stali úplne rovnoprávnymi občanmi štátu, neboli nimi ani v Rusku ani v Poľsku. Židia toho dokonale využili a koncom 19. stor. bolo v Uhorsku už okolo 250 000 Židov. Zvláštny paradox uhorských zákonov: Židia, ktorí nikdy o emancipáciu nežiadali, ju dostali, ale nemaďarské národy, ktoré túžili po národnej svojbytnosti, boli národnostným zákonom tvrdo potlačovaní.

Dohromady Židov spájalo len náboženstvo, takže sa pre výhody, ktoré im Uhorsko poskytovalo, rýchlo s Maďarmi asimilovali. Tým si ale vyslúžili nenávisť nemaďarského obyvateľstva Uhorska a začal sa prehĺbovať antisemitizmus (Svetozár Hurban Vajanský ich obvinil z mravného aj hmotného zbedačovania slovenského ľudu a nazval ich "vraždobnou rasou vedúcou hrozný boj proti všetkému, čo nenáleží k nej"). Židia sa rýchlo začali uplatňovať vo všetkých sférach ekonomického aj spoločenského života - na dedinách vlastnili krčmy a obchody, v mestečkách zpracovávateľské podniky ľahkého priemyslu, v mestách sa stávali význačnými remeselníkmi, obchodníkmi aj bankármi. Boli aj vynikajúcimi notármi, advokátmi a lekármi. Mali teda v Židoch Slováci tvrdú konkurenciu.

 Podniky uhorského ťažkého priemyslu ležali na území Slovenska a boli to hlavne bane na farebné rudy a drahé kovy, ale od konca 19. stor. vďaka lacnejšiej chilskej medi a lacnejšiemu juhoafrickému zlatu slovenské baníctvo pomaly upadalo. Dôraz sa kládol na baníctvo železa - v r. 1852 vznikla v Rimavskom Brezove gemerská Rimamurárska železiarska spoločnosť a v r. 1889 železiareň Krompachy, potom aj Podbrezová. Bohužiaľ aj tie väčšinou vlastnil cudzí kapitál (napr. Coburgovci a Andrássyovci), ktorý Slovensko postavil do pozície surovinového zdroja (kolónie) Dolnej zeme. Veď na Slovensku sa vyrábalo hlavne surové železo (25% celouhorskej železiarskej výroby!), potom len tyčové železo, kolajnice, oceľ a pod., ale strojárenstvo, a tým pádom aj modernizácia aj industrializácia krajiny, sa rozvíjalo v okolí Pešti (4,1% strojárenskej výroby bolo na Slovensku). V r. 1848 bolo v Uhorsku len 9 parných strojov, v r. 1863 už 677 (z toho ale len 144 na slovenskom území), v Čechách okolo 2000! Až v r. 1914 sa v Handlovej začalo ťažiť uhlie. Na Slovensku sa vyrobilo 53,7% papiera, ale bolo tu iba 1,9% grafického priemyslu.

Napriek agrárnemu charakteru krajiny význam uhorského priemyslu neustále narastal, preto sa mu vláda musela venovať aj legislatívne. Najskôr boli v r. 1872 zrušené cechy, čo otvorilo cestu kapitalistickej výrobe a monopolizácii podnikov, potom v r. 1881 a 1890 priemysel podporila aj niekoľkými daňovými úlavami. Tým sa zvyšovala koncentrácia výroby a okolo r. 1900 bolo v Uhorsku už 29 monopolov, t.j. podnikov s vyše 1000 robotníkov. V r. 1910 ich už bolo 36, ale len 8 na Slovensku a tie aj tak v cudzích rukách. Z veľkých slovenských podnikov treba spomenúť továreň na ohýbaný nábytok Michala Thoneta vo Veľkých Uherciach (1865), liehovar v Trenčíne (1887), továreň na elektromotory a telefony "Helios" v Žiline (1893), cementáreň v Ladciach (1889), bavlnárske závody v Ružomberku (1895), rafinériu nafty "Apollo" (1895) či továreň na cukríky a čokoládu "Stollwerck" v Bratislave (založená bola v r. 1899 a v r. 1911 už mala 960 pracovníkov) a pod. Vďaka monopolizácii sa po r. 1900 modernizovalo hutníctvo, napr. oceliarne v Krompachoch a Podbrezovej. Bohužial nič z toho ale slovenský robotník nemal, pretože v nich obyčajne pracoval ako nekvalifikovaná pracovná sila (odbornými pracovníkmi boli obyčajne Nemci a Česi). Slovenského proletariátu bolo aj tak veľmi málo, jeho počet sa odhaduje na 18 500 ľudí. Viac ich pracovalo na Dolnej zemi, napr. v Budapešti začiatkom 20. storočia pracovalo na stavbách alebo v priemysle okolo 50 000 slovenských robotníkov. Iba jedna staršia manufaktúra prerástla do továrne, bola to Forgáčova súkenka v Haliči pri Lučenci, v ktorej pracovalo asi 400 a v ktorej ako prvej bol aj inštalovaný parný stroj.

 S rozvojom priemyslu sa rozvíjali aj mestá. V r. 1869 mal Pressburg (Prešporok) len 46 540 obyvateľov, Košice iba 21 741, Komárno 13 595 a Trnava 9737, ale už v r. 1910, keď Slovensko malo 2 910 OOO obyvateľov, žilo v Prešporku 78 223 ľudí, v Košiciach 44 211, Komárne 22 339 a 7 miest malo nad 10 000 obyvateľov: Nitra, Prešov, Nové Zámky, Ružomberok, Trnava, Banská Bystrica a Lučenec. Len 4 mali plnú samosprávu (boli tzv. municipálnymi mestami): Bratislava, Banská Štiavnica, Komárno a Košice. V nich prebiehala aj modernizácia - v r. 1856 bolo v Prešporku zavedené verejné plynové osvetlenie, v r. 1884 tu Karl Kragl otvoril aj prvú verejnú telefónnu prevádzku a od r. 1895 sa tu premávali električky (v r. 1896 bolo v Budapesti otvorené prvé metro na európskom kontinente!) a od r. 1909 aj trolejbusy. Zakládali sa aj mestské elektrárne, už v r. 1893 v Kežmarku, v r. 1899 Košice, až v r. 1900 v Bratislave a v r. 1918 bolo na Slovensku elektrifikovaných 75 miest a obcí.

 Ale ani z rozvoja priemyslu nemal Slovák veľa, skôr naopak, pretože podobne ako veľkostatky či podniky ľahkého priemyslu aj fabriky a bane slúžili často ako nástroje silného národnostného útlaku. S rozvojom priemyslu išiel ruka v ruke aj rozvoj dopravy - ak bolo v Uhorsku v r. 1867 len 2285 km železníc, tak po r. 1900 už ich bolo 14OOO (z toho ale na Slovensku len 2600 km). V r. 1872 bola ako základ slovenských železníc dokončená Košicko -bohumínska magistrála (368 km). Bol postavený aj prvý cestný železobetónový most v Uhorsku, bol dlhý 102 m a postavil ho Róbert Wünsch cez rieku Nitru v Nových Zámkoch. Najväčším mostom v Uhorsku bol most z r. 1908 v Kamenici nad Hronom. Od r. 1914 premávala medzi Viedňou a Bratislavskou Redutou električka s vozmi Pullmann. V r. 1895 sa v Uhorsku objavil aj prvý automobil - Benz. Slováci sa ekonomickému aj národnostnému vykorisťovaniu bránili zvýšenou emigráciou. V rokoch 1900 až 1914 tak do Ameriky odišlo okolo 500 OOO ľudí, čo predstavovalo takmer 1/4 celkového počtu obyvateľov Slovenska (z východného takmer 30%). V tej dobe už politickú scénu dopĺňali aj sociálnodemokratické strany, vzniklé z robotníckeho hnutia. V 2. pol. 19. stor. začali medzi cudzích aj slovenských robotníkov prenikať "komunistické idey" a vznikali aj prvé robotnícke spolky. V r. 1868 vznikol v Budapešti ako zárodok uhorskej robotníckej strany "Všeobecný robotnícky spolok". V r. 1869 potom na Slovensku vznikol "Robotnícky vzdelávací spolok Vpred" a v r. 1880 založil Leo Frankel (1844-1896), bývalý minister obchodu Parížskej komúny, "Všeobecnú robotnícku stranu Uhorska", vo vedení ktorej sa uplatnil aj rodák z Jura pri Bratislave - Karol Hanzlíček. Mala tento program: všeobecné a tajné hlasovacie právo, bezplatné vyučovanie, odluka cirkvi od štátu, 10 hod. pracovný čas a pod. Vláda ale všetkých cudzích socialistov vrátane Frankela z Uhorska vypovedala. Strana sa musela zreorganizovať a v r. 1890 vznikla "Sociálnodemokratická strana Uhorska" na čele s Pavlom Engelmannom. Tá už organizovala prvé štrajky aj oslavy 1. mája. Potom začali v Budapešti aj za pomoci českých robotníkov (napr. František Tupý) vychádzať prvé slovenské socialistické časopisy Nová doba a Zora, ktorých redaktormi boli Slováci Gustáv Švéni a Štefan Martinček.

 Koncom 19. stor. postihla Uhorsko hospodárska kríza. Napriek rozvoju vlastného priemyslu sa stávalo iba agrárnym príveskom priemyselného Rakúska. Navzájom si produkciu síce vymieňali, ale Uhorsko v tomto obchode strácalo, preto stále viac túžilo po samostatnosti, predstavovanej napr. tým, že maďarské vojsko bude mať maďarčinu ako veliacu reč. "Radikáli" ("národná koalícia"), vo voľbách v r. 1905 nad maďarskými liberálmi zvíťazili, ale cisár dosadil úradnícku vládu pod vedením grófa Gejzu Fejérváryho (1905-1906). Predstavitelia národnej koalície s tým samozrejme nesúhlasili. Napriek rozporom ale všetky uhorské vlády vždy niečo spájalo - bolo to zásadné odmietanie federalizácie Uhorska a tvrdý maďarizačný kurz. V r. 1907 vyšli školské zákony grófa Alberta Apponyiho (1846-1933), ktoré v triedach s nad 6 žiakmi prikazovali povinné používanie maďarčiny. Za použitú slovenčinu sa aj bilo. Pokračovala strašlivá maďarizácia. V r. 1880 sa na Slovensku k slovenskej národnosti hlásilo len 63% obyvateľstva, v r. 1910 už iba 57,6%! Vo verejných službách Uhorska bolo k r. 1910 230 000 ľudí, z toho len 2911 Slovákov či Sloveniek, pretože z tohto počtu bolo 1423 pôrodných babíc (na území Slovenska pracovalo v štátnej správe 6185 ľudí, z toho 154 Slovákov). V tom istom roku sa v celom Uhorsku hlásilo k slovenčine ako k materinskej reči iba 1946 ľudí so stredoškolským vzdeláním (v r. 1898 študoval v Banskej akadémii v Banskej Štiavnici iba jeden jediný Slovák!). Vôbec školstvo bolo veľmi slabé - na konci 19. stor. iba 70% 20.ročných Slovákov vedelo čítať a písať (v Čechách 100%). Slabo sa vyvíjalo odborné školstvo - v r. 1872 vznikla vyššia strojnícka priemyselná škola v Košiciach, v r. 1873 nižšia priemyselná škola banícka v Banskej Štiavnici a v r. 1900 dvojročná elektrotechnická priemyslovka v Bratislave. Po r. 1777 ostali na Slovensku len Kráľovské akadémie, ktorým bol ponechaný charakter vysokých škôl (Trnava, Košice a Bratislava). V roku 1912 vznikla v Bratislave Alžbetínska univerzita - len právnická a filozofická fakulta, ku ktorým sa v r. 1918 pripojila aj fakulta lekárska.

 Vo voľbách v r. 1910 zvíťazili maďarskí liberáli, združení v Národnej strane práce a premiérom sa stal gróf István Tisza (1913-1917). Ekonomické, národnostné aj vnútroštátne problémy narastali. Následník trónu, arcivojvoda František Ferdinand d°Este otvorene nenávidel Uhorsko a sľuboval, že až sa dostane k moci, Rakúsko-Uhorsko zfederalizuje. Študent Gavrilo Princip ho ale v Sarajeve 28. júna 1914 zastrelil. Prvá svetová vojna mohla začať.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 6.4)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.018