Husitské hnutie

HUSITSKÉ HNUTIE
Po smrti Karola IV. (1378) začal sa český štát drobiť medzi dedičov luxemburskej dynastie. Za vlády Václava IV. (1378 - 1419) nastalo v Čechách prehlbovanie spoločenských rozporov. Základnou príčinou boli hospodárske zmeny, najmä prechod od naturálneho hospodárstva k peňažnému. Zámožná šľachta sa obohacovala zvyšovaním poddanských povinností roľníkom. Rytieri a zemania sa dostali do hospodárskej závislosti od bohatého panstva, zadlžovali sa a často museli odpredať svoj rodový majetok. Časť nižšej šľachty bola prinútená hľadať si príjmy vo vojenských a iných službách na kráľovskom dvore a u bohatej šľachty.

Tak isto ako vzrastali protiklady medzi feudálmi, priostrovali sa aj spoločenské rozdiely v mestách. Mestá ovládali patricijovia a bohatí cechoví majstri. Títo predstavitelia zaťažovali daňami remeselníkom a chudobných mešťanov.
Mestská chudoba bola veľmi postihnutá drahotou, ktorá vznikla začiatkom 15. st., pretože Václav IV. dal raziť nehodnotné mince.

Proticirkevné hnutie
Politika cirkvi vyvolávala odpor všetkých vrstiev obyvateľstva. Preto sa všeobecná nespokojnosť v Čechách sústredila proti cirkvi. V druhej polovici 14. st. Cirkev vlastnila takmer 1/3 pôdy v Čechách. Roľníkov nútila platiť desiatky, vysoké sumy vyberala od veriacich za cirkevné úkony (krsty, sobáše, pohreby, omše). Veľká časť z týchto cirkevných príjmov plynula do pápežskej pokladnice. Úpadok cirkvi vyvrcholil, keď francúzski kardináli zvolili vzdoropápeža (1378) a keď v roku 1409 pribudol ešte tretí pápež, zvolený v Pise. Vznikol tak pápežský rozkol - schizma. Neporiadky v cirkvi vyvolali odpor v celej Európe, ale najmä v Čechách.

S kritikou cirkevných hodnostárov vystupovali kazatelia Konrád Waldhauser, Ján Milič a Ján Hus. Zdôrazňovali Kristovu chudobu a žiadali nápravu cirkvi.
Najodvážnejším kritikom cirkvi aj v spoločnosti bol majster Ján Hus. Vychádzal z myšlienok anglického reformátora Johna Viklefa, ktorý hlásal, že len "spravodlivý a cnostne žijúci" pán môže vládnuť poddaným. Preto šľachtica alebo preláta, ktorý žije v hriechu, poddaní nemajú poslúchať. Hus Viklefove názory aplikoval na české pomery.

V tom čase pražské kostoly ovládal nemecký patriciát. Po česky sa kázalo iba v Betlehemskej kaplnke. Tu Hus ako kazateľ kritizoval hriešnych vysokých cirkevných hodnostárov. Odsúdil aj vydieranie Čiech pápežom. Kázňami si Ján Hus znepriatelil cirkevnú hierarchiu, preto proti nemu podala žalobu. Kráľ Václav IV. však stál na Husovej strane. Ján Hus sa zaslúžil o počestnenie pražskej univerzity. Na jeho návrh Václav IV. Kutnohorským dekrétom roku 1409 priznal Čechom na pražskej univerzite tri hlasy a cudzincom spolu len jeden hlas.

V roku 1412 Hus verejne vystúpil proti predávaniu odpustkov. Pápež za to dal Husa do cirkevnej kliatby. Hus odišiel do južných Čiech a v okolí Kozieho Hrádku pokračoval v kazateľskej a literárnej činnosti. V roku 1414, na podnet uhorského a nemeckého kráľa Žigmunda, bol zvolaný cirkevný koncil (snem) do Kostnice. Riešiť mal pápežský rozkol a otázku "kacírskeho hnutia" v Čechách. Hus prijal pozvanie na koncil. Ochranu mu mal poskytnúť Žigmundov ochranný list - glejt. Koncil však jeho učenie vyhlásil za kacírstvo a keď ho Hus nechcel odvolať, 6. júna 1415 ho ako kacíra upálili.

Po smrti Jána Husa kalich sa stal symbolom celonárodného protestu. Kalich združoval všetky opozičné vrstvy českej spoločnosti. Najaktívnejšie vystupovali chudobní kazatelia, ktorí šírili medzi ľudom revolučné myšlienky. Hlásali, že čoskoro zanikne stará, nespravodlivá spoločnosť. Usporadúvali púte na hory, ktorým dávali biblické mená (Tábor, Oreb, Sion). Tak sa sformulovalo revolučné krídlo husitského hnutia. Vznikla i meštiansko - šľachtická strana. Jej radikálne krídlo tvorili chudobní mešťania, sedliaci a zemania. Chceli utvoriť spoločnosť bez mocných pánov a vysokých cirkevných hodnostárov. Umiernené krídlo meštiansko - šľachtickej strany tvorili univerzálny majstri a bohatí pražskí mešťania. Títo chceli cirkev iba reformovať.

Husitské hnutie vypuklo v júli 1419 v Prahe. Pražská chudoba, ktorú viedol ľudový kazateľ Ján Želivský, zaútočila na novomestskú radnicu. Vyhádzali z okien konšelov, ktorí bránili šíreniu husitských obradov (defenestrácia).
Po smrti Václava IV. sa jeho brat - uhorský a nemecký kráľ Žigmund - domáhal práva na český trón. Od pápeža si vyžiadal súhlas zorganizovať križiacku výpravu proti českým "kacírom". Zatiaľ sa v Prahe husiti pripravovali na obranu, pod vedením kazateľa Jána Želivského, ktorý požiadal o pomoc všetky revolučné mestá.

Ďalším významným husitského revolučného hnutia bolo mesto Tábor, ktoré začiatkom roku 1420 postavili juhočeskí husiti. Títo bojovníci verili, že zanikne nespravodlivá spoločnosť. Mali zaniknúť všetky dane i poplatky vrchnosti a všetci si mali byť bez ohľadu na svoj pôvod rovní. Zásoby potravín, odevov a peňazí boli za vlády revolučnej chudoby spoločným majetkom.
Na čele táborského vojska stál chudobný zeman Ján Žižka z Trocnova. Používal rozmanitú bojovú taktiku, vždy podľa určitých okolností. V otvorenom poli chránil svoje oddiely vozovou hradbou. Vozy používal aj pri útoku. Jeho vojsko tvorilo ľahké delostrelectvo a pechota, ktorá bola veľmi pohyblivá.
Na výzvu Želivského sa zhromaždili husitské vojská pod jednotným velením Jána Žižku na pomoc Prahe.Velenie husitských vojsk zostavilo stručný program, obsiahnutý v štyroch pražských artikuloch (článkoch):
1. aby sa slovo božie slobodne hlásalo (sloboda prejavu, umožniť činnosť kazateľom),
2. aby sa sviatosť oltárna prijímala pod obidvoma spôsobmi (rovnosť laika a kňaza),
3. aby prestalo svetské panstvo cirkvi (zabrať cirkevný majetok),
4. aby ťažké hriechy svetská moc trestala.
Spojené husitské vojská porazili prvú križiacku výpravu 14. júla 1420 na Vítkove (dnes pražská štvrť Žižkov). Križiaci zanechali obliehanie Prahy a opustili Čechy.
Po vyhnaní križiakov si začala meštiacka strana upevňovať svoje postavenie na úkor mestskej chudoby. Na čele vojsk radikálnej mestskej chudoby stál od roku 1421 Ján Žižka, ktorý porazil druhú križiacku výpravu pri Žatci a neskôr pri Havlíčkovom Brode.
Bohatí pražskí mešťania sa obávali revolučnej mestskej chudoby, preto v marci 1422 zákerne zavraždili vodcu pražskej chudoby Jána Želivského. Na jar 1424 porazil Žižka v bitke pri Malešove vojská Pražanov a panskej jednoty (kališnícka a katolícka šľachta).
Po Žižkovej smrti (1424) velenie husitských vojsk prevzal kňaz Prokop Holý. Husitské vojská ("sirotkovia") pod jeho velením porazili v roku 1426 tretiu križiacku výpravu v bitke pri Tachove.
Prokop Holý, zvaný aj Veľký, zmenil doterajšiu taktiku obrany a prešiel k útočnej vojne do susedných krajín (spanilé jazdy).
V polovici roku 1431 zorganizoval pápež a kráľ Žigmund piatu križiacku výpravu. Asi stotisícová žoldnierska armáda pri Domažliciach sa rozutekala za zvukov piesne husitov "Ktož jsou boží bojovníci".
Po domažlickom víťazstve sa začali vyostrovať staré spory medzi radikálnym krídlom a bohatým pražským meštianstvom. Túto situáciu chcel využiť pápež a kráľ Žigmund. V roku 1431 zvolali do Bazileja cirkevný koncil a pozvali naň aj zástupcov husitov.
Cirkev bola ochotná uznať v Čechách prijímanie pod obidvoma spôsobmi, ale žiadala rozpustiť husitské vojská. Radikálna strana na čele s Prokopom Holým trvala na uznaní štyroch pražských artikúl, a preto nakoniec rokovania opustila. Umiernení Pražania však ponúknutú dohodu prijali.
Husitstvo sa zrodilo ako hnutie reagujúce na všeobecnú krízu v spoločnosti . Stotožnila sa s ním väčšina českej spoločnosti. Urýchlilo vývoj smerom k stavovskému štátu a zároveň predznamenalo nástup veľkých európskych reformačných hnutí.

Ohlas husitského hnutia na Slovensku
Na Slovensku husitské revolučné hnutie nedosiahlo taký rozmach ako v Čechách. Väčší ohlas získalo husitstvo medzi chudobou v niektorých mestách, menej však preniklo medzi podaných. Prvými šíriteľmi husitského hnutia na Slovensku boli slovenskí študenti, ktorí študovali na pražskej univerzite. Husitstvo sa najviac šírilo do západoslovenskej oblasti. Tu uhorský kráľ Žigmund sústreďoval križiacké vojsko proti husitským Čechám. Pomoc mu poskytlo duchovenstvo a uhorský magnáti. V roku 1428 husiti zorga  nizovali výpravu na Slovensko, počas ktorej sa chceli zmocniť Bratislavy. V nasledujúcich rokoch útoky husitov smerovali proti bohatým slovenským obchodným a banským mestám, ktoré finančne podporovali kráľa Žigmunda. Značný vplyv na slovenský ľud mali husitské posádky, ktoré sa usadili na Slovensku počas výprav rokoch 1431-1433 na hradoch ( Likava, Holič, Topolčany) i v opevnených mestách ( Trnava, Žilina). Tieto posádky sa udržali na Slovensku len do lipanskej bitky. Uhorský feudáli stúpencov hus  itstva prenasledovali, väznili a konfiškovali im majetok. Týmito opatreniami zamedzili na Slovensku rozvoj silnejšieho protifeudálneho hnutia. Počas bojov o uhorský trón medzi dynastiou Jagellovcov a Habsburgovcov prišiel na Slovensko ako obhajca habsburských záujmov Ján Jiskra z Brandýsa. Do svojho žoldnierskeho vojska naverboval českých zemanov i bývalých radikálnych husitov. S týmto vojskom Jiskra ovládol skoro na dvadsať rokov takmer celé Slovensko. Radikálne skupiny vojska sa odtrhli od Jiskrov  ho velenia. Do ich čela sa postavil bývali Jiskrov kapitán Peter Axamit z Kosova. Nazývali sa bratríkmi podľa vzájomného oslovovania sa "brat". Bratrícke hnutie v mnohom nadväzovalo na tradície Tábora. Bratrícke skupiny žili v opevnených poľných táboroch. Ohrozovali bohaté kláštory, fary, patriciát i mocných feudálov.V polovici 15. storočia bratrícke hnutie na Slovensku vrcholilo. Bratríci žili v 36 poľných táboroch. Po smrti Petra Axamita (1458) začalo bratrícke hnutie upadať. Posledný bratrícky tábor vo Veľkých Kostoľanoch dobyl uhorský kráľ Matej Korvín až v roku 1467.