Slovensko v uhorskej monarchii do roku 1526

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: Chlapec primak (24)
Typ práce: Referát
Dátum: 19.07.2011
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 719 slov
Počet zobrazení: 4 628
Tlačení: 376
Uložení: 411
SLOVENSKO V UHORSKEJ MONARCHII DO ROKU 1526
Slovensko v období vrcholného stredoveku bolo súčasťou uhorského kráľovstva. Uhorsko prežívalo v 13. st. politickú krízu. Popri sporoch medzi príslušníkmi arpádovskej dynastie narastali i rozbroje medzi vysokou (magnáti) a nízkou (zemania) šľachtou. Hlavnými držiteľmi pôdy sa stali svetskí a cirkevní feudáli. Vymohli si právo postaviť sa na odpor proti kráľovi, ak by ohrozoval ich privilégia (dedičné vlastníctvo pôdy). Proti nim stáli v opozícií drobní vlastníci pôdy - zemania. Keď ich magnáti začali utláčať, postavili sa na odpor.

Kráľ Ondrej II.
(1205 - 1235) musel prijať požiadavky zemanov a potvrdil ich listinou, tzv. Zlatou bulou r. 1222. Predstavovala prvú ústavu uhorského štátu. Zemania mali podľa nej obmedzenú svoju vojenskú povinnosť len na obranu krajiny. Vymohli si účasť na každoročnom sneme šľachty a mali právo na odpor proti kráľovi, ak nedodrží ustanovenia Zlatej buly. Šľachta bola oslobodená od platenia daní. Zemania si začali v rámci jednotlivých žúp utvárať zemianske stolice. Ich členmi boli všetci zemania žijúci v hraniciach župy. na čelo zemianskej stolice menoval kráľ župana. Ostatných úradníkov (podžupana - vicišpána) volili zemania spomedzi seba. Zemianske stolice sa podieľali na správe súdnictva, vojenskej pohotovosti a určovaní daní.
 Kráľ Belo IV. (1235 - 1270) sa pokúsil upevniť kráľovskú moc, narazil však na odpor magnátov. V roku 1241 vtrhli do vnútorne oslabeného Uhorska kočovné kmene Tatárov. Slabé kráľovské vojsko utrpelo porážku od Tatárov na rieke Slanej. Tatári vyplienili mestá a dediny južného a juhozápadného Slovenska. Pred nájazdom sa ubránili iba opevnené mestá a hrady (Trenčín, Nitra, Bratislava). Po odchode Tatárov kráľ Belo IV. prikázal šľachte stavať kamenné hrady, ktoré sa osvedčili za tatárskeho vpádu. D  o vyľudnených dedín kráľ i šľachta povolávali nových osadníkov, najmä z Nemecka.

Feudálna rozdrobenosť

Za posledných Arpádovcov Ladislava IV. (1272 - 1290) a Ondreja III. (1290 - 1301) sa rozšírili feudálne rozbroje, ktoré brzdili rozvoj miest a ničili bezbranné obyvateľstvo na vidieku. Silné veľkomožné rody si pripútali zemanov a vytvárali si panstvá nezávislé od ústrednej kráľovskej moci. Takto vzniklo na západnom Slovensku panstvo Matúša Čáka a na východnom Slovensku panstvo Omodejovcov.
 Matúš Čák zastával funkciu najvyššieho kráľovského úradníka - palatína. Od roku 1299 začal organizovať vlastný dvor v Trenčíne. Po vymretí Arpádovcov Matúš podporoval nástupníctvo českého kráľoviča Václava II. na uhorský trón. Matúš Čák a jeho spojenci Omodejovci mali na svojej strane zemianstvo. Matúš Čák vládol nezávisle a nezľakol sa ani kliatby pápežského legáta, ktorý odporúčal na uhorský trón Anjouovca Karola Róberta.
 Kráľ Karol Róbert porazil jeho spojencov Omodejovcov pri Rozhanovciach (1312). Aj po jeho porážke zostal Matúš Čák nezávislým veľmožom. Významným odporcom Matúša Čáka bol zvolenský župan Dônč, ktorý dal stavať pre kráľa hrady. Oligarchické panstvo Matúša Čáka sa rozprestieralo na území západného Slovenska. Matúš Čák nemal záujem vymaniť Slovensko spod nadvlády uhorských feudálov, ako sa mylne nazdávali slovenskí buditelia z polovice 19. storočia.
 Po porážke Omodejovcov pri Rozhanovciach Karol Róbert ovládol východné Slovensko a po smrti Matúša Čáka (1321) zjednotil celé územie Slovenska pod svojou vládou.

Upevnenie panovníckej moci Anjouovcov
 Karol Róbert (1308 - 1342) sa stal po obsadení Matúšovho panstva (1321) neobmedzeným vládcom Uhorska. V prvom rade sa staral o zvýšenie príjmov z baníctva. Uzákonil banskú slobodu pre zemepánov. Banskí podnikatelia museli odovzdávať zlato a striebro kráľovskej komore v Kremnici alebo v Smolníku. Zaviedol stálu zlatú menu - dukát. Dukáty a drobné strieborné denáre dal raziť v Kremnici. V denároch platili poddaní jednotnú daň, a to 18 denárov od dvora.
 Významným činom zahraničnej politiky Karola Róberta bola vyšehradská dohoda (1336), podľa ktorej mali hospodársky užšie spolupracovať Uhorsko, Čechy a Poľsko. Obchodníci sa mali vyhnúť Viedni a tovar do Nemecka mali dovážať cez Trnavu, Brno a Prahu.
 Ľudovít I. (1342 - 1382) kládol dôraz na rozvoj miest (Ľubietová, Brezno, Nová Baňa, Bardejov). Mestám Bratislave, Košiciam, Levoči udelil právo skladu. Zasiahol aj do sporov nemeckého patriciátu a slovenských remeselníkov v Žiline, keď v roku 1381 vydal nariadenie o rovnakom počte Slovákov a Nemcov v mestskej rade.
 Po smrti Ľudovíta I. zo zápasu o trón vyšiel víťazne brat českého kráľa Václava IV. Žigmund I. Luxemburský (1387 - 1437). Za tohto zápasu zbohatli viaceré veľmožné rody. Vládnuce triedy sa nechceli zúčastniť bojov proti Turkom. Turci v roku 1396 Žigmundove žoldnierske vojsko porazili. Uhorskí magnáti sa usilovali obmedziť moc panovníka a na krátky čas Žigmunda aj uväznili. Po vyslobodení z väzenia sa usiloval podporiť mestá. Vydal zvláštny kráľovský dekrét na ochranu miest, kde sľúbil aj účasť miest na snemoch šľachty. Viedol vojny s Poľskom a s Benátkami. Na vojnu s Benátkami dal v roku 1412 do zálohy 13 spišských miest spolu s hradným ľubovianskym panstvom. Žigmund získal neskôr titul nemeckého kráľa. Na zahraničnú politiku vydával veľa peňazí. Za jeho slabej vlády sa zhoršilo postavenie poddaných (protiturecká daň, zákaz sťahovať sa). Poddaní utekali do miesť alebo sa dali na zboj.

Kolonizácia
 Vnútorné nepokoje a vpád Tatárov v roku 1241 značne oslabli hospodárstvo Uhorska. Preto bolo potrebné pozdvihnúť remeselnú výrobu a obchod. Uhorskí panovníci pozývali cudzích (najmä nemeckých) kupcov, remeselníkov, baníkov a roľníkov. Títo sa usádzali v podhradiach (Bratislava, Nitra), v trhových centrách (Trnava, Prešov), v banských osadách (Banská Štiavnica) a v pohraničí.
 Od polovice 12. st. do polovice 14. st. sa uskutočnilo niekoľko kolonizačných vĺn. Kolonisti získavali isté výsady, ktoré im zaručovalo emfytentické (zákupné) právo. Toto právo zabezpečovalo poddaným trvalé vlastníctvo ich majetku s pevne určenými poddanskými dávkami.
Mestská kolonizácia
 Vznik miest na Slovensku urýchlili kolonisti z nemeckých krajín. Väčšina našich miest založených v 13 st. bola malá a udržiavala si poľnohospodársky charakter. Mesto spravovala mestská rada na čele s richtárom. Mestá mali práva na týždenné trhy a na výročný jarmok. Niektoré kráľovské mestá získali právo skladu, aby obmedzili konkurenciu zahraničných kupcov.
 Meštianstvo na Slovensku tvorili tri základné vrstvy: bohatý patriciát, chudobnejší remeselníci a roľníci a mestská chudoba. Remeselníci v mestách sa spočiatku združovali v náboženských bratstvách. Bratstvá sa časom zmenili na cechy, aby zamedzili konkurencii majstrov, dbali o množstvo a kvalitu výrobkov, starali sa o mzdy tovarišov a učňov.
 S rozvojom výroby a obchodu nastal aj rozvoj ťažby drahých kovov. Na Slovensku sa ťažilo striebro (Banská Štiavnica), meď (Banská Bystrica) a zlato (Kremnica). Zatiaľ čo v remeselnej výrobe prevládala malovýroba, banské podniky mali ráz veľkovýroby. Banskí podnikatelia sa usilovali vyťažené kovy spracovať, preto v banskom podniku bola vyvinutá deľba práce. Privilegovanou vrstvou boli minciari. České banské právo jihlavsko-kutnohorské sa stalo základom banského zákonodarstva v strednej Európe. Prevzali ho aj banské mestá na Slovensku. Obsahoval ustanovenia o pracovných podmienkach baníkov a bezpečnosti práce v baniach. Spracovanie drahých kovov a využitie zlatých a strieborných mincí v obchode urýchlilo prechod do naturálneho hospodárstva k peňažnému.

Vidiecka kolonizácia
 V 14. st. vyvrcholila kolonizácia vidieka. vidiek kolonizovali aj prisťahovalci z Nemecka. Osadník, ktorého zemepán poveril založiť novú osadu, sa volal šoltýs alebo fojt. Bol dedičným richtárom a riešil menšie spory. Zo súdnej činnosti získaval menšiu časť pokút, väčšina patrila zemepánovi. Od vlastnej pôdy neplatil dane. Osadníci podľa zákupného práva odvádzali zemepánovi naturálnu rentu a namiesto robôt platili peňažnú rentu. Tento spôsob bol výhodný pre obe strany. Novozaložené osady sa na  zývali Lehotami, Vôľami, Porubami alebo mali názov aj po šoltýsovi. Kolonizácia na valašskom práve vrcholila v 15-16 st. Rumunskí, srbskí a ruskí kolonisti sa usádzali v podhorských oblastiach, nevhodných pre vtedajšie poľnohospodárstvo, kde sa zameriavali nachov dobytka. Šľachta podporovala zakladanie nových osád v tomto prostredí pretože jej z toho plynuli väčšie príjmy.

Slovensko pred moháčskou katastrofou
Po smrti cisára Žigmunda (1437) časť uhorských magnátov presadila za panovníka Albrechta Habsburského (1437-1439) pretože prisľúbil brániť Uhorsko proti Turkom na vlastné trovy. Po ňom sa ujala vlády vdova Alžbeta, ktorej sa o nedlho narodil syn Ladislav, zvaný Pohrobok. Alžbeta dala Ladislava korunovať a vládla v jeho mene. Nástupnícke práva jej pomáhal obhajovať Ján Jiskra. Väčšina uhorských feudálov nečakala pomoc proti Turkom od Habsburgovcov, ale od poľského kráľa Vladislava Jagellovského. Turci však v roku 1444 uhorsko-poľské vojsko porazili a Ladislava boji padol. Po smrti Ladislava Pohrobka (1458) sa dostala k moci protihabsburská šľachta na čele Huňadyovcami. Kráľom sa stal Matej Huňady, zvaný Korvín (v erbe mal havrana, lat.corvinus). Šľachta očakávala, že kráľ zabezpečí ochranu Uhorska pred Turkami z vlastných finančných prostriedkov. Panovník však nesplnil očakávania šľachty. Zlomil odpor odbojných feudálov a nasadil absolutistickú vládu. Zriadil stále žoldnierske vojsko, zvýšil dane roľníkom, mestám udeľoval výsady. V zahraničnej politike bol menej úspešný. Chcel sa stať cisárom, preto viedol útočné vojny proti susedným krajinám.. Tureckej rozpínavosti čelil obranou taktikou. Po jeho smrti uhorská šľachta prijala za panovníka českého kráľa Vladislava Jagellovského (1490-1516). Vznikla česko-uhorská personálna únia. Pretože kráľovské majetky obsadili magnáti a príjmy kráľovského dvora sa stále zmenšovali, Vladislav II. rozpustil kráľovské vojsko. Stal sa tak bezmocným voči magnátom a stratil prostriedky na obranu krajiny proti Turkom. Začiatkom 16 st. turecké jednotky stále viac dorážali na južné hranice Uhorska. Kráľ a feudáli neboli schopný týmto útokom čeliť. Najvplyvnejšou osobou v Uhorsku bol ostrihomský arcibiskup Tomáš Bakócz. So súhlasom pápeža vyhlásil Bakócz na jar 1514 križiackú výpravu proti Turkom. Chcel tým získať obdiv Európy a zväčšiť si nádej na pápežský stolec. V križiackom vojsku boli roľníci, drobní zemania, remeselníci, študenti a mestská chudob  a. Šľachta odmietla poskytnúť križiackej výprave pomoc. V križiackom vojsku vypukla nenávisť voči šľachte. Veliteľ Juraj Dózsa vyzval križiakov, aby si vydobyli od šľachty tie slobody, o ktoré ich pripravila (sloboda sťahovania, užívania lesov). Križiacke vojsko sa premenilo na ľudovú revolučnú armádu. Povstanie sa rozšírilo po celej uhorskej nížine. Šľachta použila svoje vojská na potlačenie povstania. Juraja Dózsu korunovali rozžeravenou železnou korunou a upálili ho na rozžeravenom tróne. Poddaný prestali mať akúkoľvek osobnú slobodu a upadli do úplného nevoľníctva.
Šľachta si upevnila svoje postavenie. Odhlasovala si zákonník, zvaný Tripartitum, ktorý potvrdil aj panovník. Musela sa síce podieľať na obrane vlasti, získala si však veľké politické slobody, právo na odpor proti panovníkovi a nadobudla väčšie práva voči poddaným.

Moháčska porážka a následky
Za vlády Ľudovíta II (1516 - 1526) Uhorsko začalo hospodársky a politický upadať. Roku 1521 kráľovský dvor pristúpil k znehodnoteniu striebornej mince, a tým sa finančná kríza ešte viac prehĺbila. Kráľovský dvor bol zadĺžený. Uhorsku nepomohli ani európsky panovníci. V lete postupovalo do Uhorska silné turecké vojsko, proti ktorému sa asi dvadstaťtisícove uhorské vojsko postavilo pri Moháči na odpor. V bitke uhorské vojsko Turci porazili. Na úteku zahynul aj uhorský kráľ Ľudovít II Jagellovský. Po moháčskej bitke veľká časť Uhorska sa dostala na viac ako 150 rokov pod nadvládu Turkov. Zvolením Ferdinanda Habsbuského za českého a uhorského kráľa spojili sa tri štáty: rakúske krajiny, krajina Českej koruny a krajina Uhorskej koruny. Vznikol tak mnohonárodnostný štátny celok - habsburská monarchia.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 2.3)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.019