Naše krajiny v období osvietenského absolutizmu

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: primak
Typ práce: Referát
Dátum: 19.07.2011
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 690 slov
Počet zobrazení: 5 294
Tlačení: 477
Uložení: 508
NAŠE KRAJINY V OBDOBÍ OSVIETENSKÉHO ABSOLUTIZMU
Vývoj habsburskej monarchie v 18.st. v porovnaní s vyspelými európskymi krajinami sa oneskoroval. Brzdou hospodárskeho, sociálneho a politického vývoja bol feudalizmus a nevoľnícky systém. Po smrti Karola VI. nastúpila na trón jeho dcéra Mária Terézia (1740-1780). Karol VI. v roku 1713 vyhlásil pragmatickú sankciu, t. j. nový nástupnícky poriadok, aby udržal celistvosť svojich dŕžav. Zákon mal zabezpečiť po smrti Karola VI. nástupnícke práva nad všetkými krajinami monarchie tak mužským potomkom ako i ženám. Viaceré krajiny (Prusko, Bavorsko, Sasko, Francúzsko a Španielsko) neuznali zákon o dedičnosti habsburských krajín v ženskej vetve.

Boj o habsburské dedičstvo začal Fridrich II. útokom na bohaté priemyselné Sliezsko. Keď sa Fridrich II. zmocnil Sliezska, Rakúsko utvorilo proti nemu koalíciu s Francúzskom, Saskom a Ruskom. Začala sa tzv. sedemročná vojna (1756-1763). Spojencom Pruska bolo Anglicko. Po podpísaný mieru (1763) získalo Prusko natrvalo Sliezsko. Počas vojen sa prejavila vnútorná slabosť monarchie, žalostný stav financií a armády. Neúspechy vo vojne tiež naznačili , že zaostalá habsburská ríša nemôže súperiť s hos podársky vyvinutejšími krajinami.

Mária Terézia bola schopná a energická panovníčka. Osobne rozhodovala o všetkých významných zmenách. Vytvorila si okruh poradcov, ktorí boli zástancami vnútornej premeny štátu. Pomocou reforiem sa monarchia mala vydať na cestu hospodárskeho rozvoja a znovu získť dôležité miesto po boku európskych mocností. Cieľom reforiem bolo vybudovať moderný štát. Túto úlohu mal splniť osvietenský absolutizmus. Všetko malo slúžiť rozvoju štátu. Štátu sa mali podriadiť záujmy jednotlivcov, ale na druhej stran e centrálne riadený štát s neobmedzenou mocou panovníka mal zasa slúžiť občanom.
 Pri riešení problémov národného hospodárstva vystupovali do popredia teórie merkantilizmu a fyziokratizmu. Fyziokratizmus uprednostňoval rozvoj poľnohospodárstva ako základnú výrobnú oblasť v rakúskych krajinách, merkantilizmus kládol dôraz na rozvoj priemyselnej výroby a obchodu.
vicu kláštorov, ktoré sa nezaoberali verejnoprospešnou činnosťou a skonfiškoval im majetky. Tento majetok využil na štátne a sociálne účely. Výchovu duchovenstva podriadil tiež potrebám štátu. V roku l78l vydal tolerančný patent, ktorým priznal náboženskú slobodu niektorým protestantským vyznaniam (evanjelici augsburského vyznania, reformovaní - kalvíni, pravoslávni, gréckokatolíci). Tak sa umožnilo ich stúpencom uplatnenie v kultúmom i hospodárskom živote.

Rakúska vláda podporovala i rozvoj manufaktúr. Ich majiteľov oslobodzovala na istý čas od daní a robotníkov oslobodzovala od vojenskej služby. Domácu výrobu chránila vysokým clom pred dovozom výfrobkov z cudziny. Manufaktúry vznikali najmä v rakúskych a českých krajinách, pretože Uhorsko malo zostať prevažne agrárnou krajinou. Z týchto príčin i Slovensko začalo v priemyselnej výrobe zaostávať.

S centralizáciou štátneho aparátu úzko súvisela i germanizácia. Jednotný štát mal mať aj jednotný nemecký jazyk. Jazyky potlačáných národov sa mali používať len na dorozumievanie v rámci nižších spoločenských vrstiev. Reformy otvorili cestu dalšiemu prenikaniu kapitalizmu v spoločnosti.
Metternichovský absolutizmus

Absolutizmus a centralistická politika vyvolala silný odpor šlachty v Uhorsku a preto bol Jozef II. nútený všetky svoje reformy, okrem tolerančného patentu a patentu o zrušení nevoľníctva, v týchto krajinách odvolať.
Po vypuknutí francúzskej buržoáznej revolúcie Rakúsko sa stalo členom protifrancúzskej koalície. V snahe zabrániť šíreniu revolučných myšlienok vláda podporovala protirevolučnú propagandu. Zriadila policajné ministerstvo s rozsiahlym aparátom.

Po úplnej porážke Napoleóna sa Rakúsko spolu s Anglickom a Ruskom stali rozhodujúcimi politickými činiteľmi v Európe. V spolku s Ruskom a Pruskom utvorilo tzv. Svätú alianciu (1815), ktorá predstavovala intervenčnú a protirevolučnú politiku v Európe. Na jej uskutočňovaní Rakúsko sa zúčastňovalo vojensky v spojenectve s európskymi mocnosťami až do začiatku tridsiatych rokov l9.storočia. Hlavným predstaviteľom tejto politiky bol knieža Metternich. S jeho nastúpením do funkcie ministra na viedenskom dv ore (1809) sa začal aj vo vnútropolitickom živote monarchie uplatňovať krajne reakčný kurz, ktorý s malými zmenami trval až do revolúcie v roku l848. Jeho zostrený a všemocný policajný režim sa opieral o rozšírený aparát polície a udavačov. V záujme vysokej šľachty a bankárov staval sa proti všetkým myšlienkam a pohybom, ktoré by mohli narušiť ich panstvo.

Nadvládu monarchie nad jej podrobenými národmi, ktorých narastajúce hnutia smerovali k oslobodeniu a samostatnosti, udržiaval politikou presadzovanou podľa zásady ,,rozdeľ a panuj", teda tým, že každý z podrobených národov sa usiloval držať v napätí pomocou ostatných. Vcelku i keď navonok habsburská ríša vyšla z napoleonských vojen územne obohatená s prechodne zvýšeným vplyvom v medzinárodnej politike, v skutočnosti roky 1815-1848 boli obdobím trvale narastajúcej krízy jej vnútorných pomerov.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.041 s.
Zavrieť reklamu