Krymská vojna (1853 – 1856)

RUSKO V OBDOBÍ REFORIEM PETRA I. KRYMSKÁ VOJNA

Hospodárske pomery: v l7. storočí bolo Rusko zaostalým poľnohospodárskym štátom. V Rusku, v porovnaní s vyspelými štátmi, sa v poľnohospodárstve výnosy nezvyšovali zavádzaním progresívnych postupov. Roľníci nevlastnili pôdu, boli pripútaní k pôde statkára, museli odvádzať penažné a naturálne dávky a plniť si robotné povinnosti. Veľmi ich zaťažovalo aj platenie daní štátu.

Rozvoj remeselnej výroby napredoval tiež veľmi pomaly. Len postupne sa utváral celoruský trh, ktorého centrom sa stala Moskva. Na rozdiel od západoeurópskych krajín v Rusku vznikali málo progresívne manufaktúry. Zahraničný obchod mali v rukách cudzinci. Rusko nemalo prístup k Baltskému moru (ovládli ho Švédi) a k Čiernemu moru (Turecko), čo značne oslabovalo obchodné styky so západnou Európou. Ruská armáda mala zastaralú výzbroj a chýbalo námorné loďstvo.

Zaostalosť Ruska sa snažil odstrániť rozsiahlou reformnou činnosťou cár Peter I. Veľký (l689-l725). Cieľom všetkých reforiem bolo približíť Rusko k vyspelým európskym krajinám, ale na základoch feudalizmu a nevoľníctva. Takto smerované reformy nemohli celkom odstrániť zaostalosť Ruska a nemohli zabezpečiť rozvoj ruskej spoločnosti v budúcnosti. Peter I. podnikol študijnú cestu do západnej Európy, aby sa sám presvedčil o jej hospodárskej a kultúrnej vyspelosti. Nadobudnuté poznatky sa snažil uplatňov ať doma. Utvoril pravidelnú ruskú armádu, lepšie ju vyzbrojil a vybudoval veľké vojnové loďstvo. Tieto opatrenia si vyžiadali značné finančné náklady. Zvýšil štátne príjmy tým, že zaviedol ,,daň od hlavy", ktorú platili roľníci a mestské obyvateľstvo. Krutý spôsob vymáhania daní zosilnili feudálny útlak a odvody brancov vyvolali mnohé ľudové hnutia, no ozbrojené sily ich potlačili.

Zmeny nastali aj v štátnej správe. Aby posilnil systém samoderžavia, budoval orgány štátnej správy. Ríšu rozdelil na gubernie. Podporoval rozvoj všeobecnovzdelávacieho a technického školstva. Zakladali sa tlačiarne, bolo zjednodušené písmo, začali sa vydávať noviny.

V snahe zvýšiť priemyselnú výrobu a rozvoj obchodu Peter I. pozýval cudzích majstrov a podnikateľov a všestranne ich podporoval pri zakladaní manufaktúr. Poskytoval im štátne pôžičky. Reformy v oblasti cirkvi smerovali k tomu, aby cirkev slúžila štátnym záujmom.

Hlavným cieľom ruskej zahraničnej politiky sa stalo ovládnutie pobrežia Baltského mora. Peter I. sa pripojil k spolku Dánska a Poľska proti Švédsku. Začala sa tzv. severná vojna (1700-1721). Švédsky kráľ Karol XII. najskôr porazil Dánsko, potom v bitke pri Narve (1700) Rusko. Po reorganizácii ruskej armády utrpelo Švédsko porážku pri Poltave (1709). Severná vojna sa skončila úspešne pre Rusko, pretože získalo prístup k Baltskému moru. Rusko sa stalo síce európskou veľmocou, no feudálne zriadenie a nevoľníctvo sa naďalej udržali.

Po smrti Petra I. vzrástol vplyv šľachty. Nastáva obdobie ,,palácových prevratov", počas ktorých šľachta rozhodovala o obsadení trónu. Takýmto spôsobom sa dostala k moci aj Katarína II. (l762-l796). V oblasti zahraničnej politiky dosiahla značné úspechy. Zúčastnila sa ,,delení Poľska" a rozšírila ruské územie o oblasť Ukrajiny a Bieloruska. V bojoch s Tureckom získala prístup k Čiernemu moru a Krym. Toto územie sa stalo najväčšou obilnicou Ruska.

Počas jej vlády sa zväčšoval počet manufaktúr a veľkostatkári zvyšovali pracovné povinnosti roľníkov. Zvýšený útlak vyvolával ustavičné vzbury. V roku l773 vypuklo povstanie chudobných kozákov v Povolží pod vedením Jemeľjana Pugačova. Povstanie prerástlo na roľnícku vojnu. Rozpory v radoch povstalcov, zlá organizácia ako i nedostatočná výzbroj zapríčinili porážku povstania. Pugačov bol v roku l775 v Moskve popravený. Po potlačení roľníckych nepokojov sa uskutočnili v Rusku mnohé reformy, ktoré zabezpečili šľachte rozsiahle privilégiá (neplatila dane, mala uplnú moc nad nevoľníkmi).

Krymská vojna (1853-1856)

Revolučné udalosti r. 1848/49 sa nedotkli cárskeho Ruska, pretože Rusko bolo oporou európskej reakcie. Po porážke revolúcie vplyv Ruska v Európe vzrástol. Na začiatku 50-tych rokov sa však vyostrili vzťahy medzi Ruskom na jednej strane, Anglickom a Francúzskom na strane druhej pre tzv. východná otázku. Rusko chcelo ovládnuť Turecko, ktoré ovládlo morské úžiny Bospor a Dardanely spájajúce Čierne more so Stredozemným morom. Anglicko a Francúzsko chceli zachovať Turecko, ktoré malo slúžiť ako hrád za proti ruskému prenikaniu na Blízky a Stredný východ. Obávali sa tiež, že rozpínavosť Ruska môže ohroziť ich koloniálne panstvo.

Rusko vyprovokovalo Turecko k vojne. V roku l853 ruské vojská obsadili podunajské kniežatstvá Moldavsko a Valašsko, ktoré boli závislé od Turecka. Rusi nerátali s tým, že Turecku poskytne niekto pomoc. Anglicko a Francúzsko však na jar r. l854 vypovedali Rusku vojnu. Rusku neposkytli pomoc ani jeho tradiční spojenci - Rakúsko a Prusko. Cár sa sklamal aj v nádeji na protiturecké povstanie balkánskych národov. V septembri l854 sa vylodili spojenci na Kryme a začali obliehať ruskú pevnosť Sevastopoľ. N apriek hrdinskej obrane sevastopoľská pevnosť po jedenásťmesačnom obliehaní padla.

Krymská vojna odhalila hospodársku zaostalosť cárskeho Ruska v porovnaní s vyspelými štátmi západnej Európy. Zaostalá výzbroj Ruska (kresacie pušky, plachetnice) nemohla konkurovať modernej technike spojencov (moderné pušky, parolode). Rusko utrpelo vo vojne porážku. V roku l856 bola podpísaná mierová zmluva v Paríži. Rusko stratilo časť Besarábie a právo mať na Čiernom mori vojnové loďstvo. Morské úžiny a Čierne more boli vyhlásené za neutrálne. Moc Anglicka a Francúzska vzrástla, vplyv Ruska v Eur ópe poklesol.

Po krymskej vojne bolo nevyhnutné uskutočniť v Rusku mnohé hospodárske a spoločenské zmeny. Počas vojny i po nej vznikali roľnícke povstania, ktoré znamenali vážne nebezpečenstvo pre cársku vládu. Boj roľníkov za zrušenie nevoľníctva podporovala i skupina revolučných demokratov (Gercen, Černyševskij, Dobroľubov). V roku 1861 cár Alexander II. pod tlakom všeobecnej nespokojnosti podpísal manifest o zrušení nevoľníctva.

Roľníci získali osobnú slobodu a malé prídely pôdy, za ktoré museli platiť výkupné Zrušenie nevoľníctva prispelo k rozvoju priemyslu v Rusku. Začal sa rozvíjať textilný a potravinátrsky priemysel, ťažba uhlia, rozšírila sa železničná sieť. Rusko aj napriek rozvoju priemyselnej výroby zostalo i naďalej agrárnym štátom.