Zjednotenie Talianska a Nemecka

Zjednotenie Talianska a Nemecka v 19. storočí – priebeh, osobnosti a udalosti

Zjednotenie Talianska

Revolučný rok 1848/49 nedokázal vyriešiť roztrieštenosť Nemecka a Talianska. Na začiatku 50-tych rokov ostalo Taliansko rozdrobené na osem štátov. Sever okrem Piemontu ovládlo Rakúsko, stred pápež a juh neapolský kráľ.

Po porážke revolúcie vo väčšine talianskych štátov bol obnovený absolutistický režim. V Taliansku po revolúcii vývoj kapitalizmu bol pomalý a nerovnomerný. V severných oblastiach vznikali nové priemyselné odvetvia (hutníctvo, strojárenský priemysel). Veľký hospodársky význam malo budovanie železníc. Vzrastal vnútorný a zahraničný obchod.

Sardínske kráľovstvo a gróf Cavour

Najvyspelejším štátom Talianska bolo sardínske kráľovstvo (Piemont a Sardínia). Počas vlády kráľa Viktora Emanuela II. v r. 1852 sa stal ministerským predsedom gróf Cavour. Snažil sa zjednotiť rozdrobené Taliansko pod vedením sardínskeho kráľovstva. Domnieval sa však, že na uskutočnenie svojho plánu potrebuje silného zahraničného spojenca.

V r. 1858 uzavrel Cavour dohodu s francúzskym cisárom Napoleonom III. Napoleon sa zaviazal, že vstúpi do vojny proti Rakúsku. Prisľúbil tiež, že v prípade víťazstva budú Lombardsko a Benátky pripojené k sardínskemu kráľovstvu. Cavour dal súhlas k pripojeniu Savojska a Nicey k Francúzsku.

V apríli 1859 vypukla vojna Francúzska a sardínskeho kráľovstva proti Rakúsku, ktoré vystupovalo proti zjednocovacím snahám.

Garibaldi a národnozjednocovacie hnutie

Významnú úlohu v národnozjednocovacom hnutí zohral zbor dobrovoľníkov, ktorý viedol národný hrdina Garibaldi. V júni 1859 utrpelo rakúske vojsko porážku. Postupne vypukli povstania v Toskánsku, v Parme a Modene. V týchto štátoch boli zvrhnuté absolutistické režimy a územia boli pripojené k sardínskemu kráľovstvu.

Cisár Napoleon III. sa zľakol revolučného hnutia. Obával sa tiež, aby na stranu Rakúska nevstúpili do vojny ďalšie nemecké štáty. V r. 1859 pristúpil na separátny mier s Rakúskom. Podľa mierovej zmluvy Rakúsko prenechalo sardínskemu kráľovstvu len časť Lombardska s Milánom a Benátky zostali aj naďalej pod rakúskou nadvládou.

Povstanie na Sicílii a zjednotenie južného Talianska

Na jar 1860 vypuklo povstanie roľníkov na Sicílii proti neapolskému kráľovi. Cavour dal súhlas k tomu, aby sa Garibaldi postavil na čelo roľníckeho hnutia. Garibaldi zvíťazil nad vojskom neapolského kráľa a podarilo sa mu vyvolať všeobecné povstanie v Neapoli.

Po obsadení Neapola sa stal Garibaldi diktátorom v južnom Taliansku. Na základe ľudového hlasovania, ktoré bolo ovplyvnené sardínskou vládou, bolo aj južné Taliansko 1860 pripojené k sardínskemu kráľovstvu. Hlavné oblasti Talianska boli zjednotené.

Vznik Talianskeho kráľovstva

V marci 1861 na zasadaní prvého celotalianskeho parlamentu v Turíne bol vyhlásený sardínsky kráľ Viktor Emanuel II. za talianskeho kráľa. K zjednotenému územiu bolo potrebné ešte pripojiť Benátky a Rím.

Počas prusko-rakúskej vojny v r. 1866 sa talianska vláda pripojila k Prusku. Po porážke Rakúska pomohlo Prusko Taliansku získať Benátky.

Pripojenie Ríma a dokončenie zjednotenia Talianska

V Ríme vládol pápež za podpory Francúzska a Rakúska. V r. 1870 prebiehala prusko-francúzska vojna. Po porážke Francúzska bolo územie pápežského štátu pripojené k talianskemu kráľovstvu. Rím sa stal hlavným mestom Talianska.

Zjednotenie Talianska bolo dokončené sardínskou buržoáziou a veľkostatkármi. I keď zjednotenie neodstránilo rozdiely vo vývoji severných a južných oblastí, urýchlilo rozvoj kapitalizmu.

Zjednotenie Nemecka

Hospodárske pomery v Nemecku

V 50-tych a 60-tych rokoch prebiehala v Nemecku priemyselná revolúcia. Zvyšovala sa ťažba kamenného uhlia, vzrastala výroba surového železa a ocele. Budovali sa železnice, rástol počet bánk. Začali sa stavať parníky z kovu namiesto z dreva a zakladali sa veľké dopravné spoločnosti.

V Nemecku sa budovali továrne, ktoré boli moderne zariadené. Rýchlejšie rozvíjanie kapitalizmu bolo obmedzované politickou rozdrobenosťou krajiny.

Prusko, Viliam I. a Otto von Bismarck

Prusko bolo najmocnejším nemeckým štátom. V r. 1861 nastúpil na trón Viliam I. O rok neskôr vymenoval kráľ za ministerského predsedu Otta von Bismarcka.

Bismarck chcel uskutočniť zjednotenie Nemecka „krvou a železom“ pod vedením Pruska. Prusko už dlhší čas súperilo s Rakúskom o nadvládu nad nemeckými štátmi.

Vojna proti Dánsku

V r. 1864 napadlo Prusko spolu s Rakúskom Dánsko. Vojna trvala krátko. Na základe mierovej zmluvy bolo Dánsko prinútené vzdať sa Šlezvicka a Holštýnska. Šlezvicko prešlo pod správu Pruska, Holštýnsko pod správu Rakúska.

Po úspešnej vojne začalo sa Prusko pripravovať na vojnu proti svojmu nedávnemu spojencovi – Rakúsku. V r. 1866 vypukla prusko-rakúska vojna. Zámienkou bolo pripojenie Holštýnska k Prusku.

Prusko-rakúska vojna a Severonemecký spolok

Rakúska armáda v bitke pri Hradci Králové utrpela drvivú porážku. Rakúsko bolo nútené vzdať sa svojich nárokov na vedúcu úlohu v nemeckých záležitostiach a muselo vystúpiť z Nemeckého spolku.

Prusko prinútilo nemecké štáty v severnom, strednom a v západnom Nemecku, aby vstúpili do Severonemeckého spolku. Ústava Severonemeckého spolku zaistila hegemóniu Pruska v Nemecku. Na čele spolku stál pruský kráľ, ktorý bol vrchným veliteľom jeho vojenských síl. Spolkovým kancelárom sa stal ministerský predseda Pruska – Bismarck.

Prusko-francúzska vojna a dokončenie zjednotenia Nemecka

Prusko sa usilovalo o podmanenie aj ostatných nemeckých štátov. Proti týmto snahám sa postavilo Francúzsko. Bismarck vyprovokoval Francúzsko k vojnovému konfliktu.

V r. 1870 Prusko vo vojne zvíťazilo. Bismarck dokončil zjednotenie Nemecka pripojením ostatných nemeckých štátov k Severonemeckému spolku (štáty v južnom a v juhozápadnom Nemecku). Nemeckým cisárom sa stal pruský kráľ Viliam I.